Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
51e/394196.eff034.pdf
PDF · 161.73 KB
No categories available
4Cdo/392/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 392/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. E., bývajúcej v S.,
zastúpenej JUDr. L., advokátom v Ž., proti žalovaným 1/ Z., so sídlom v N., 2/ O., so sídlom
v N., 3/ M., so sídlom v B., o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou,
vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 2 C 143/2008, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 13. marca 2013 sp. zn. 7 Co 84/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobkyne o d m i e t a.
Žalovaným 1/ až 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Námestovo v poradí druhým rozsudkom z 12. decembra 2011 č.k.
2 C 143/2008-248 zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že výpoveď
z pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb. –
ďalej len „Zákonník práce“) daná jej listom z 29. júna 2001, doručeným 2. júla 2001,
je neplatná a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že výpoveď, ktorá bola žalobkyni daná vtedajším
zamestnávateľom, Okresným úradom T., spĺňala všetky formálne a materiálne podmienky
takéhoto právneho úkonu. Výpoveď bola žalobkyni daná písomne, riadne doručená a bola
prerokovaná s odborovou organizáciou. S námietkami žalobkyne, že výpoveď bola neurčitá
a nedostatočne konkretizovaná sa nestotožnil, pretože dôvod výpovede vyplýval aj z obsahu
zápisnice z kontroly klasifikačných záznamov z 20. júna 2001 vykonanej trojčlennou
komisiou, v ktorej boli konkrétne uvedené porušenia, ktorých sa žalobkyňa mala dopustiť
a následne boli závery tejto kontroly podkladom pre skončenie pracovného pomeru so
žalobkyňou. Výsledky tejto kontroly boli žalobkyni dané na vedomie listom z 21. júna 2001,
ktorý však za prítomnosti dvoch svedkov odmietla prijať. V odôvodnení svojho rozhodnutia
sa súd prvého stupňa zaoberal aj pasívnou legitimáciou žalovaných v tomto konaní z dôvodu,
že po začatí súdneho konania došlo v súvislosti so zmenou zákonnej úpravy k prechodu práv
a povinností z pôvodného žalovaného Okresného úradu T. na iný subjekt. Dospel k záveru, že
pasívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní má len žalovaný 3/ a žalovaní 1/ a 2/ nie sú v tomto
konaní pasívne legitimovaní. Náhradu trov konania úspešným žalovaným v konaní nepriznal
z dôvodu, že sa práva na náhradu trov konania výslovne vzdali.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline rozsudkom z 13. marca 2013 sp. zn.
7 Co 84/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že sa primárne zaoberal posúdením dôvodnosti odvolacích námietok týkajúcich sa naplnenia
materiálnej podmienky platnosti výpovede, t.j. jej určitosti a formálnej podmienky
prerokovania výpovede s príslušným odborovým orgánom. Zhodne so súdom prvého stupňa
ustálil, že skončeniu pracovného pomeru žalobkyne predchádzala kontrola klasifikačných
záznamov, v súvislosti s ktorou boli zistené nedostatky, o ktorých bola žalobkyňa písomne
informovaná v upozornení z 21. júna 2001, ktoré odmietla prevziať a na základe tejto
kontroly bol následne so žalobkyňou rozviazaný pracovný pomer výpoveďou. Výkladom
tohto písomného prejavu v spojení s týmito okolnosťami krajský súd dospel k záveru,
že medzi účastníkmi bolo nepochybne zrejmé, prečo bola žalobkyni daná výpoveď
z pracovného pomeru. V zápisnici z kontroly boli konkrétne uvedené zistené nedostatky,
na ktoré bola žalobkyňa následne písomne upozornená a ktoré dostatočne odôvodňujú záver,
že skutkové vymedzenie výpovedného dôvodu bolo medzi účastníkmi zrejmé. Za nedôvodnú
považoval odvolací súd námietku žalobkyne týkajúcu sa nedostatku prerokovania skončenia
pracovného pomeru príslušným odborovým orgánom, pretože splnenie tejto podmienky
vyplýva z písomného oznámenia Rady základných organizácií OZ pracovníkov školstva
a vedy, okres T., z 29. júna 2001. Odvolací súd na základe týchto skutočností ustálil, že boli
splnené hmotnoprávne podmienky pre skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveďou
podľa § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce účinného do 30. marca 2002 v spojení s jeho § 59
ods. 1. Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou žalobkyne týkajúcou sa nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného 3/ v tomto konaní. Uviedol, že súd prvého stupňa síce
nesprávne ustálil, že pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní je žalovaný 3/, pretože
vzhľadom na čl. 11 zákona č. 416/2001 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 29/1984 Zb.
o sústave základných a stredných škôl (školský zákon), došlo k udeleniu právnej subjektivity
plnoorganizovaným základným školám na celom území, čím prešli na základné školy
aj pracovnoprávne vzťahy okresných úradov. Preto pasívna vecná legitimácia v tomto konaní
svedčí žalovanému 1/, čo však vzhľadom na to, že žaloba žalobkyne bola zamietnutá, nemá
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Žalovaným náhradu trov odvolacieho
konania s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nepriznal,
pretože si ich náhradu neuplatnili.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla,
aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Namietala, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. b/ O.s.p., spočívajúcej v tom,
že odvolací súd i keď nepovažoval za správny záver súdu prvého stupňa, že žalovaný 1/
nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní, vyslovil, že táto skutočnosť nič nemení
na vecnej správnosti napadnutého rozsudku. Uviedla, že z rozhodnutia odvolacieho súdu
vyplýva, že sa nestotožnil „čo do pasívnej vecnej legitimácie označených odporcov, keď sám
dospel k záveru, že odporca v 3 rade nemá pasívnu vecnú legitimáciu byť účastníkom konania
a odporca v 1 rade, ktorého pasívnu vecnú legitimáciu prvostupňový súd vyhodnotil,
že odporca v 1 rade túto nemá, čím jeho záver odvolací súd nepovažoval za správny.“
Rozsudok odvolacieho súdu nepovažuje za dostatočne odôvodnený, je nezrozumiteľný,
pričom ide o právne dôvody, ktoré majú pre vec podstatný význam. Namietla, že súd prvého
stupňa svojvoľne bez preukázania „prechodu právnej subjektivity“ pôvodne označených
účastníkov pojal do konania žalovaného 3/, na ktorý nesprávny procesný postup poukázala
už na súde prvého stupňa, ale odvolací súd zaujal v tomto smere iný právny názor.
Nepovažuje za správne zdôvodnenie odvolacieho súdu, že nesprávny právny záver
prvostupňového súdu o pasívnej vecnej legitimácii nič nemení na vecnej správnosti
napadnutého rozhodnutia. Namietla tiež, že odvolací súd neprehodnotil dôvody ňou podaného
odvolania týkajúce sa neplatnosti výpovede pre neurčitosť v zmysle ustanovenia § 157
ods. 2 O.s.p., ale sa zaoberal len pasívnou vecnou legitimáciou, preto jeho rozhodnutie
nie je presvedčivé.
Žalovaní 1/ až 3/ navrhli dovolanie žalobkyne odmietnuť, považujúc napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny a dovolanie za neprípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním, a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto
opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Dovolanie
proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné
aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež
proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,
ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania žalobkyne v danom prípade nemožno vyvodiť z vyššie
uvedených ustanovení, lebo napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238
ods. 2 O.s.p.), v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd nevyslovil prípustnosť
dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. a nejedná sa ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého
stupňa, vo výroku ktorého bola vyslovená neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
So zreteľom na to by dovolanie žalobkyne mohlo byť procesne prípustné,
len ak by napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom závažnou procesnou
vadou v zmysle § 237 O.s.p. O vadu takejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť
aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené.
Ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladá dovolaciemu súdu povinnosť
prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p., či už to účastník namieta
alebo nie. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto neobmedzil len na skúmanie
prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal
aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Vady konania v zmysle § 237
písm. a/, c/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli
najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolateľka namietala, že konanie je zaťažené procesnými vadami v zmysle § 237
písm. b/ a f/ O.s.p.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ten kto
v konaní vystupoval ako účastník (s prihliadnutím na obsah dovolania vo vzťahu
k žalovanému 3/), mal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/ O.s.p.)
a či postupom súdov nižších stupňov nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom
Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená spôsobilosť mať procesné práva
a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom občianskeho súdneho konania. Túto
spôsobilosť má podľa § 19 O.s.p. ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak
len ten, komu ju priznáva zákon. V občianskoprávnych vzťahoch majú spôsobilosť byť
účastníkom konania predovšetkým fyzické osoby - ich spôsobilosť vzniká narodením a zaniká
smrťou (§ 7 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Spôsobilosť byť účastníkom konania majú
aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Právnickými osobami sú združenia
fyzických alebo právnických osôb, účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy
a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Na zriadenie právnickej osoby je potrebná
písomná zmluva alebo zakladacia listina, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak (§ 19
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Právnické osoby vznikajú dňom, ku ktorému sú zapísané
do obchodného alebo iného zákonom určeného registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje
ich vznik inak (§ 19 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Do obchodného registra sa zapisujú
obchodné spoločnosti, družstvá a iné právnické osoby, o ktorých to ustanovuje zákon, ďalej
zahraničné osoby. Tak, ako vznik právnických osôb, aj ich zánik má dve etapy - v zmysle
§ 20a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právnická osoba zrušuje dohodou, uplynutím doby
alebo splnením účelu, na ktorý bola zriadená, právnická osoba zapísaná v obchodnom registri
alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra.
Súd je povinný vždy skúmať, či ten, kto vystupuje v konaní ako účastník konania,
má spôsobilosť byť účastníkom konania. Na nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania
musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu a kedykoľvek v každom štádiu konania.
Nedostatok tejto spôsobilosti je neodstrániteľný a má za následok zastavenie konania
v zmysle § 104 ods. 1 O.s.p. Ak už v čase začatia konania žaloba smerovala proti právnickej
osobe, ktorá v tom čase neexistovala (napríklad bola vymazaná z obchodného registra), ide
o neodstrániteľný nedostatok uvedenej podmienky konania, so zreteľom na ktorý treba
konanie zastaviť. V takomto prípade nemôže dôjsť k procesnému nástupníctvu v priebehu
konania; možnosť pokračovať v konaní s právnym nástupcom prichádza totiž do úvahy
len ak dôjde k zániku právnickej osoby až v priebehu konania (§ 107 ods. 4 O.s.p.). V otázke
spôsobilosti byť účastníkom konania súdna prax vychádza z konštantnej judikatúry, napríklad
z rozhodnutí uverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky R 34/1993, R 43/1995, R 63/1996, R 65/1996, R 58/1997, R 61/1998.
K tvrdeniu dovolateľky, že žalovaný 3/ nemá spôsobilosť byť účastníkom konania,
dovolací súd z pohľadu dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. uvádza:
Ako žalovaným 3/ v tomto konaní je označené Ministerstvo školstva, vedy, výskumu
a športu Slovenskej republiky, ktoré je v zmysle § 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z.
o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších
predpisov právnickou osobou majúcou právnu subjektivitu v zmysle § 18 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Žalovaný 3/ nebol zrušený, ani nezanikol a má spôsobilosť mať práva
a povinnosti, preto takto označený subjekt aj má spôsobilosť byť účastníkom konania.
Pokiaľ dovolateľka mienila spochybňovať „spôsobilosť“ pristúpenia žalovaného 3/
do konania s jeho pasívnou vecnou legitimáciou v spore, k tomu dovolací súd poznamenáva,
že otázka aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania (žalobcov i žalovaných) nemá
žiaden vplyv na prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. Ak súd nesprávne posúdi túto
otázku, nejde o vadu konania, ktorá by spôsobovala tzv. zmätočnosť konania. Nedostatok
hmotnoprávnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) môže mať iba vecný dopad na výsledok
sporu v podobe vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým sa žaloba zamieta (obdobne
porovnaj napr. R 34/1993). Od aktívnej alebo pasívnej legitimácie účastníka konania treba
odlišovať spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 O.s.p.) a procesnú spôsobilosť
(t.j. spôsobilosť samostatne konať ako účastník konania § 20 O.s.p.).
Z vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru
o neopodstatnenosti námietky dovolateľky, že konanie trpí vadou konania v zmysle § 237
písm. b/ O.s.p.
Pokiaľ žalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, jeho nepresvedčivosť (vada podľa § 237
písm. f/ O.s.p.), treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou
je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov
práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Tak odôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí spĺňať
náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.).
Odôvodnenie musí obsahovať výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia sa súd musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a svoj myšlienkový postup musí v odôvodnení dostatočne
vysvetliť nielen s poukazom na konkrétne skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním,
ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Odôvodnenie rozhodnutia musí
presvedčivo preukázať správnosť rozhodnutia; zároveň má byť pre súd, ktorý koná
a rozhoduje v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, dostatočným
podkladom pre preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
Podstatou odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (stotožňujúceho sa so skutkovým
stavom veci zisteným súdom prvého stupňa) je záver, že boli splnené hmotnoprávne
podmienky pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou pre porušenie pracovnej disciplíny
podľa § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce účinného do 30. marca 2002 v spojení s jeho § 59
ods. 1. Odvolací súd sa taktiež vyporiadal s pasívnou vecnou legitimáciou účastníkov konania
na strane žalovanej a uzavrel, že vzhľadom k tomu, že žaloba žalobkyne bola zamietnutá
z dôvodu jej neopodstatnenosti, nesprávny záver súdu prvého stupňa týkajúci sa pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného 3/ nemá za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia.
Podľa dovolacieho súdu napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu
(v kontexte dôvodov potvrdeného rozsudku súdu prvého stupňa) je riadne odôvodnený,
nie je arbitrárny, a teda je z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia plne akceptovateľný a nesignalizuje možnosť porušenia procesných práv
účastníka konania. Na tomto mieste treba uviesť, že toto právo neznamená, že na každý
argument účastníka je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.
Pre prípad, že dovolateľka zastáva názor o odňatí možnosti pred súdmi konať tiež
nesprávnym právnym posúdením veci dovolací súd poznamenáva, že § 237 písm. f/ O.s.p.
odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu,
a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné
dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zhodne je ale zastávaný názor, že (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani
prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje
realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať
(por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie tohto
súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ale tiež ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn.
2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť
dovolania žalobkyne proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu nemožno vyvodiť ani
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Náhradu trov dovolacieho konania úspešným žalovaným nepriznal, pretože
si ich v tomto dovolacom konaní neuplatnili (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová