Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/261/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne H., so sídlom v P., IČO:

X., proti ţalovanej M., bývajúcej v P., o zaplatenie 1.062,48 Eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. , o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne z 22. januára 2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prievidza (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 28. augusta 2012,

č.k. -50 ţalobu zamietol a vyslovil, ţe ţalobkyni náhradu trov konania

nepriznáva. Mal preukázané, ţe medzi účastníkmi došlo k uzavretiu úverovej zmluvy

z 26. novembra 2007, podľa ktorej sa ţalovaná zaviazala ţalobkyni vrátiť poskytnutý úver

celkom vo výške 78.980 Sk, 48 mesačnými splátkach po 1.645,- Sk. Ţalovanej bol poskytnutý

úver vo výške 40.000,-Sk. RPMN predstavovala 46,10 % a ţalovaná na splatenie úveru

poukázala sumu 1.488,90 Eur, v ktorej bola zahrnutá zmluvná pokuta v sume 8,06 Eur

a náklady na vymáhanie úveru v sume 3,32 Eur.

Pohľadávka ţalobkyne tak predstavovala 2.551,33 Eur, z ktorej rozdiel po započítaní

výslednej sumy (1.488,90 Eur, ktorú uţ ţalovaná poukázala na splatenie úveru), ostáva ešte

suma 1.062,48, ktorú uplatnila ţalobkyňa v konaní.

Medzi účastníkmi bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 8% z úveru a tieţ bol

dohodnutý 0,08 % úrok z omeškania. V hlave 5, § 1 úverových podmienok bol medzi

2

účastníkmi dohodnutý aj zmluvný úrok, ako rozdiel súčinu výšky mesačnej splátky zníţenej

o výšku poplatku za vedenie úverového účtu a počtu splátok a výšky poskytnutého úveru.

V prípade ţalovanej zmluvy úrok s poplatkami predstavoval sumu 1.293,04 Eur t.j. 97,4 %

z poskytovaného úveru v sume 40.000,-Sk. Ţalovaná bola výzvou z 29. marca 2010 vyzvaná

k zaplateniu nesplatenej časti úveru v lehote 15 dní od spísania výzvy. Ţalovaná po zaplatení

úveru zaplatila sumu 120,60 Eur. Vykonaným dokazovaním uzavrel, ţe v prípade ţalovanej

úroky s poplatkami povaţoval za neprimerane vysoké, dojednané v rozpore s § 3

ods. 1 Obč. zákonníka. Konštatoval, ţe zmluvné úroky s poplatkami vo výške 97,40 %

z hodnoty poskytnutého úveru sú neadekvátne k výške úveru a predstavujú 100%

z jeho hodnoty, čo je moţné povaţovať za úţeru a teda aj plnenie v rozpore s dobrými

mravmi. Preto takéto dojednanie povaţoval za neplatné podľa § 39 a 41 Občianskeho

zákonníka. Na splatenie úveru ţalovaná poukázala 1.488,90 Eur, t.j. viac, neţ bola povinná

platiť. Pokiaľ išlo o poplatky za správu úveru uzavrel, ţe v uzavretej zmluve absentuje

dojednanie výšky poplatkov za správu úveru. O trovách konania rozhodol podľa § 142

ods. 2

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) rozhodujúci o odvolaní ţalobkyne

rozsudkom z 22. januára 2014, sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

( ) a ţalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania (

v spojení s ). Uviedol, ţe neprimerané vysoké úroky dojednané pri

nepeňaţnej pôţičke, sú všeobecne povaţované za odporujúce uznávaným pravidlám chovania

a mravným princípom spoločenského poriadku. Konštatoval, ţe ak súd prvého stupňa

vykonávaným dokazovaním zistil, ţe ţalobkyňa uplatňuje úrok z poskytnutého úveru

v celkovej výške 97,40 % z poskytnutej sumy, potom je potrebné sa stotoţniť s tým, ţe úroky,

ktoré ţalobkyňa poţaduje, podstatne prekračujú obvyklé úroky, poskytované bankami a preto

sú v rozpore s dobrým mravmi. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky , kde sa konštatuje neplatnosť 48 % úrokov pre rozpor s dobrými

mravmi.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia mu vrátil

na ďalšie konanie. Namietala, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť

pred súdom konať ( v spojení s ), pretoţe

rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený, keďţe sa odvolací súd nevyporiadal

3

s jej argumentáciou a rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre tie isté dôvody.

Prvostupňový súd skutkový stav nesprávne vyhodnotil, nesprávne právne posúdil a úvahy

odvolacieho súdu nie sú správne. Poukazovala na svoju argumentáciu, ţe výška úrokovej

sadzby je určovaná ročne. Táto úroková sadzba nebola v úverovej zmluve určená

percentuálnou sadzbou za rok, pretoţe v čase jej uzatvorenia to neupravoval ţiadny predpis,

ale dojednané úroky boli vo výške 20,87 % ročne, čo je 83,48 % počas štyroch rokov. Preto

poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemá súvis.

Oba súdy vychádzali pri posudzovaní úrokov z nesprávneho skutkového stavu. Dojednaný

úrok vo výške 20,87 % nebol v rozpore s dobrými mravmi.

Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( )

zastúpená v súlade s , bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným

prostriedkom napadnúť.

V zmysle moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, iba ak to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorý návrh zamietol. Dovolanie proti rozsudku

je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej ( ). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Prípustnosť dovolania ţalobkyne z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva, napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (

ods. 2 ) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky rozsudku uvedeného v

So zreteľom na to by dovolanie ţalobkyne bolo procesne prípustné, len ak v konaní

došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v O vadu

uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania v zmysle aţ e/, v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť tejto časti dovolania ţalobkyne preto

z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť.

Dovolateľka zastáva názor, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať

v zmysle Odňatím moţnosti konať pred súdom ( )

sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne

záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

Ţalobkyňa v súvislosti s takto uplatnenou vadou namieta nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia, pretoţe súdy nedostatočne odôvodnili, prečo posúdili predmetnú úverovú

zmluvu za neplatnú v časti dojednaných úrokov. Mala za to, ţe ide aj o nesprávne právne

posúdenie veci.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),

kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej „“) a práva na spravodlivý proces podľa cit.

čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa (ktorý primerane platí aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu -

) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca)

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané,

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I]

tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

6

je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí

sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku

z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“, a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn.

). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn.

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu

prvého stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom

prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť

č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

V odôvodení rozhodnutia súdy zrozumiteľným spôsobom uviedli dôvody, prečo ţalobkyni

nebol priznaný uplatnený nárok a prečo ţalobu bolo potrebné zamietnuť. Dôvody zamietnutia

ţaloby podľa súdov spočívajú v tom, ţe zmluvné úroky s poplatkami predstavovali 97,40 %

z poskytnutého úveru (40.000,-Sk), ktoré sú neadekvátne k výške úveru a predstavujú takmer

100 % z jeho hodnoty. Preto takéto dojednanie v časti zmluvných úrokov a poplatkov

za správu úveru povaţoval za neplatné podľa a 41 .

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia potvrdil správnosť právnych záverov

prijatých niţším súdom, s ktorými sa plne stotoţnil, a pre ktoré rozhodnutie súdu prvého

stupňa potvrdil. Nepovaţoval za nutné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami.

Z odôvodnenia ich rozsudkov nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,

ţe dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu

(napr. ).

Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne spočívalo aj na nesprávnom právnom

posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle

v prípade, ak je dovolanie prípustné. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších

stupňa netrpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik vady

podľa

Keďţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia

, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa

ods. 5 v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo ţalovanej (

v spojení s a ). Dovolací súd jej ale nepriznal náhradu

trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov tohto

konania ( v spojení s ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. novembra 2014

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová