Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4ECdo/59/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná

ako konateľ advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej M. Š., bývajúcej

v D. o vymoženie 272,29 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín

pod sp. zn. , o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského

súdu v Ţiline z 24. januára 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dolný Kubín (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie proti povinnej na vymoţenie sumy 272,29 Eur s príslušenstvom

v zmysle ustanovenia o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu, rozhodnutia Stáleho rozhodcovského

súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, z 5. apríla 2007 č. k.

SR 1875/2007 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorým bola povinnej ako ţalovanej

uloţená povinnosť zaplatiť oprávnenej ako ţalobkyni 272,29 Eur s príslušenstvom do troch

dní od právoplatnosti rozsudku.

2

Exekučný súd uznesením z 10. novembra 2011 č. k. -67 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Zastavenie exekúcie odôvodnil nespôsobilosťou rozhodcovského rozsudku byť exekučným

titulom, pretoţe rozhodcovský súd nemal právomoc ho vydať. Rozhodcovský súd totiţ

odvodzoval svoju právomoc z rozhodcovskej doloţky dohodnutej medzi oprávnenou

a povinnou v zmluve o úvere (vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ako súčasti

tejto zmluvy) majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doloţka mala podľa

názoru exekučného súdu charakter neprijateľnej, a teda neplatnej zmluvnej podmienky,

pretoţe nebola dohodnutá individuálne (bola súčasťou štandardnej formulárovej zmluvy, t. j.

zmluvy, ktorej návrh bol obsahom vopred pripraveného a hromadne pouţívaného tlačiva)

a spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej ako spotrebiteľa, keďţe ju nútila, v prípade podania ţaloby voči nej oprávnenou

na rozhodcovskom súde, podrobiť sa rozhodcovskému konaniu bez moţnosti domáhať

sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde. O trovách exekúcie rozhodol exekučný súd tak,

ţe ich súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko si ich súdny exekútor ani po výzve súdu

neuplatnil.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací uznesením

z 24. januára 2013 sp. zn. potvrdil rozhodnutie exekučného súdu, návrh

oprávnenej na prerušenie konania zamietol a povinnej náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil odvolací súd vecnou správnosťou rozhodnutia

exekučného súdu, stotoţniac sa i s jeho skutkovými a právnymi závermi. Rozhodnutie

o návrhu na prerušenie konania odôvodnil § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „“), keď dospel k záveru, ţe v predmetnom konaní nenastal dôvod

na prerušenie konania podľa osobitného zákona a nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými

predbeţnými otázkami oprávnenej na Súdny dvor Európskej únie. Nepriznanie náhrady trov

odvolacieho konania povinnej odvolací súd odôvodnil § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1

a , keď povinná síce mala vo veci úspech, no neuplatnila si náhradu trov

odvolacieho konania a fakticky jej v súvislosti s odvolacím konaním ani ţiadne trovy

nevznikli.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie i dovolanie

a po uplynutí lehoty na podania dovolania, dovolanie doplnila o ďalšiu právnu argumentáciu.

3

Odvolaním napadla výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a dovolaním napadla

potvrdzujúci výrok. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie

exekučného súdu zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení . písm. a/, a

Dovolací dôvod podľa konkretizovala vadami konania podľa

, , a (t. j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

a ţe účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Zároveň

navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil a poţiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad

v dovolaní špecifikovaných prejudiciálnych otázok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa najprv zaoberal odvolaním oprávnenej, pričom

dospel k záveru, ţe na prejednanie tohto opravného prostriedku nie je splnená podmienka jeho

funkčnej príslušnosti. Z ustanovenia ods. a 2 vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej

republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti

rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa. Rozhodnutie krajského súdu,

ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania, vydané v odvolacom konaní,

však nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím

krajského súdu ako súdu odvolacieho. Konanie o odvolaní proti takému rozhodnutiu bolo

preto potrebné pre nedostatok podmienky funkčnej príslušnosti zastaviť.

Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) skúmal,

či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.

Ustanovenie (ktoré v spojení s primerane

platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol,

ţe poţiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, ţe je potrebné podať výklad komunitárneho

práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky

je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia

v prejednávanej veci.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor

Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho

dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy

EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd

proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva,

je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca

sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka

nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo

ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné

pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva

Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej

judikatúry v rámci Spoločenstva“.

V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie

prejudiciálne otázky: 1. či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať

tak, ţe zakazuje rozhodovať spory zo spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej

doloţky rozhodcovským súdom, ak je rozhodcovská doloţka individuálne dojednaná,

2. či je moţné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, ţe mu neodporuje

uzatvorenie rozhodcovskej doloţky s konkrétnym obsahom špecifikovaným dovolateľkou

a pouţitým v spotrebiteľskej zmluve v predmetnej veci a 3. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymoţiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči

spotrebiteľovi.

Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok

nevyţaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej

veci relevantné, pretoţe pokiaľ ide o otázku č. 1, nešlo v tejto veci o prípad individuálne

dojednanej rozhodcovskej doloţky a prípadná odpoveď na túto otázku ani nevyvoláva ţiadne

5

pochybnosti, a otázky č. 2 a 3 sa netýkali výkladu práva Európskej únie, ale posúdenia súladu

konkrétnej rozhodcovskej doloţky, resp. rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym

právom. Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloţenia

prejudiciálnych otázok zamietol.

V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“)

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či oprávnenou

podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ ) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

6

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým,

ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/

). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať

a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to,

ţe bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali súlad exekučného titulu

s hmotným právom. V skutočnosti tak namietala, ţe rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci. Námietka nedostatku právomoci súdov preto nebola

dôvodná.

Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekáţke právoplatne

rozhodnutej veci, boli zjavne nedôvodné a nenáleţité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád

je zrejmé, ţe dovolateľka aj v prípade týchto vád v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu

a interpretáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím

súdom, teda nesprávne právne posúdenie veci.

Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia , lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ

v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44

Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2

) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania

v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov

(ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí moţnosti oprávnenej konať

pred súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania

spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle

ide predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť

uplatňovať procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu moţnosti

konať pred súdom môţe dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym

procesným rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môţe

byť aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené

podmienky. Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke

exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto

rozhodnutia však nevyhnutne vyţadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov

v exekučnom konaní.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd

správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie.

Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul

rozsudok rozhodcovského súdu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť

otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej

zmluvy (rozhodcovskej doloţky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,

t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah

zaloţený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku,

t. j. oprávnenie v kaţdom štádiu exekučného konania (teda aj v prebiehajúcej exekúcii)

skúmať existenciu exekučného titulu.

Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku

v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,

ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných

orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý

nemal právomoc na jeho vydanie, povaţuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie

za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho

nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, resp. subjektu,

ak tento orgán, resp. subjekt, nemal právomoc (oprávnenie) ho vydať, pokiaľ to právna

úprava nevylučuje.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) vylučuje skúmanie

(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor,

je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho

vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, neţ spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umoţňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby ţalobou podanou na príslušnom súde

sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy

(§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom

konaní. V týchto ustanoveniach sa totiţ premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyuţitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných, neţ spotrebiteľských veciach, znamená stratu moţnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretoţe

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Uţ v rozhodnutí sp.zn. dovolací súd uviedol,

9

ţe princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych

súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôleţitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského

konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd

oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.

Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní

v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho

z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach

a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana

spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie ţivotnej úrovne

a kvality ţivota občanov.

Okrem toho tento výklad moţno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné

právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Slovenskej

republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti

komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté,

ţe všeobecný súd môţe prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda

bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv

aţ po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná

a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Správne z tejto skutočnosti vyvodili nevyhnutný právny dôsledok,

a to nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Dovolací súd

sa stotoţňuje s právnymi závermi odvolacieho súdu i exekučného súdu a v podrobnostiach

na ne poukazuje.

10

Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá moţnosť

konať pred súdom.

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho nebola dôvodná. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd

dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením

obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver

o tom, ţe rozhodcovská doloţka bola neprijateľnou (neplatnou) zmluvnou podmienkou

a ţe ako neplatná mala za následok nedostatok oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie

rozhodcovského rozsudku a tým aj nespôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným

titulom.

K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením

zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada

znamená, ţe obom stranám konania musí byť daná moţnosť zoznámiť sa so stanoviskami

a dôkazmi predloţenými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či uţ protistranou alebo

na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo

dôkaz mohol vyţiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J.,

Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck,

2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou,

vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť

je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho

procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môţe líšiť

najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla

v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, ţe nezoznámenie účastníka konania

napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôţe mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania

pred nimi.

Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť povaţovaný aj procesný postup

exekučného súdu spočívajúci v tom, ţe po vyţiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného,

neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti

rozhodcovskej doloţky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu,

za situácie, ţe platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie

11

odvolanie, treba tento nedostatok povaţovať za zhojený moţnosťou oprávneného vyjadriť

svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloţeného

listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor,

vychádzajúci z nemoţnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak neţ zrušením rozhodnutí

odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval

zásade efektivity konania, pretoţe zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady

účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným

zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.

V preskúmavanej veci oprávnená moţnosť podať odvolanie proti uzneseniu

exekučného súdu o zastavení exekúcie aj vyuţila a v podanom opravnom prostriedku

vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti

rozhodcovskej doloţky.

K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým,

ţe exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie , pretoţe v čase rozhodovania tohto súdu

takáto povinnosť uzákonená nebola. Jej neskoršie včlenenie do zákona bolo dôsledkom

zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová správa k

Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku

byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doloţky bola listina

obsahujúca túto doloţku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu

nariadiť pojednávanie. Tento záver moţno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania,

ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tieţ zo skutočnosti, ţe posúdenie platnosti

písomnej rozhodcovskej doloţky bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto

okolností, ako aj s prihliadnutím na moţnosť opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo

zásade hospodárnosti konania. Vykonanie dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením

obsahu na pojednávaní vyţaduje ustanovenie , ktoré primerane platí aj pre

exekučné konanie, len ak sa nariaďuje pojednávanie.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

12

Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo

zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnej trovy tohto konania (

v spojení s veta prvá ). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnej

povinnej právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní

nemala ( v spojení s a ). Najvyšší

súd Slovenskej republiky nepriznal povinnej náhradu trov týchto konaní, lebo nepodala návrh

na ich priznanie ( ).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. novembra 2014

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová