Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c52/395794.c6863b.pdf
PDF · 112.76 KB
No categories available
2Cdo/449/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 449/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne P., so sídlom v B.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej republike,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej
na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 6 C 205/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislava z 31. júla 2013 sp. zn. 5 Co 268/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Malacky žalobu, ktorou sa
voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe medziiným uviedla, že
predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Malacky, preto
jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský
súd v Bratislava rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1
O.s.p.).
Okresný súd Malacky uznesením z 12. decembra 2012 č. k. 6 C 205/2012-10 uložil
žalobkyni povinnosť, aby do 10 dní od jeho doručenia zaplatila súdny poplatok z návrhu
na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti vo výške 16,50 €, vyrubený podľa položky
č. 26 Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon
č. 71/1992 Zb.“).
Uznesenie Okresného súdu Malacky z 12. decembra 2012 č. k. 6 C 205/2012-10
napadla žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala návrh
na prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa z dôvodu vhodnosti. Uviedla, že
spoplatňovanie fiktívneho návrhu je preto bezpredmetné. Poznamenala, že súd prvého stupňa
mal postupovať zákonným spôsobom a podľa § 12 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 12 ods. 3 O.s.p.
mal požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého
stupňa, pričom vo veci nejde o vhodnosť, ale o nutnosť. Návrh na postúpenie veci z hľadiska
nutnosti nepodlieha spoplatneniu z dôvodu, že nie je uvedený v sadzobníku súdnych
poplatkov a súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcim súdnemu
poplatku.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 31. júla 2013 sp. zn. 5 Co 268/2013 odvolaním
napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalobkyne
uplatnenom v odvolaní, že jej nie je možné uložiť poplatok za návrh na prikázanie veci inému
súdu, nakoľko súdne konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom súd v zmysle
§ 4 ods. 1 písm. k/ zákon č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30. septembra 2012 od platenia
súdnych poplatkov oslobodené. Poukázal aj na právny záver vyjadrený v uznesení Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné
oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa
položky č. 17a Sadzobníka, v tomto prípade analogicky za návrh na prikázanie veci inému
súdu. Uzavrel, že od povinnosti zaplatiť tento súdny poplatok možno oslobodiť účastníka iba
postupom podľa § 138 O.s.p. Na základe uvedeného rozhodnutie súdu prvého stupňa ako
vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca a že bol súd nesprávne obsadený. Za nepodanie
návrhu na začatie konania považovala nepodanie návrhu na prikázanie veci inému súdu
z hľadiska vhodnosti, pretože to nebolo obsahom jej vôle. Za odňatie možnosti konať pred
súdom považovala údajnú prekvapivosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.
Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho,
že išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť spôsobená žalovaná ujma.
Nakoniec odvolaciemu súdu vyčítala aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné
oslobodenie konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za podanie návrhu
na prikázanie veci inému súdu. Zároveň žalobkyňa navrhla odložiť vykonateľnosť
napadnutého rozhodnutia dôvodiac, že jej hrozí značný zásah do základných práv, najmä
práva vlastniť majetok a práva majetok pokojne užívať a to nelegálnym znížením jej majetku
pri vymáhaní bezpredmetnej a neopodstatnenej justičnej pohľadávky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) predovšetkým nezistil
splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním) napadnutého rozhodnutia
v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p, následne skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Žalobkyňa v dovolaní výslovne namietla existenciu vady uvedenej v § 237
písm. e/ O.s.p., t. j. že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., že jej súd svojím postupom odňal
možnosť konať pred súdom a napokon existenciu vady uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p.,
t. j. že rozhodoval vylúčený sudca a tiež, že súd bol nesprávne obsadený.
Dovolacia námietka o vade konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na začatie
konania, bola zjavne nedôvodná a nenáležitá. Vychádzajúc z odôvodnenia tejto vady
je zrejmé, že dovolateľka ňou v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 41
ods. 2 O.s.p. oboma súdmi v otázke správneho posúdenia obsahu podanej žaloby tvrdiac,
že jej obsahom nebol návrh na prikázanie veci inému súdu z hľadiska vhodnosti. Namietala
teda nesprávne právne posúdenie veci v tejto otázke, ktorým by sa však dovolací súd mohol
zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.
V súvislosti s vadou konania vyplývajúcou z § 237 písm. e/ O.s.p. dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že toto ustanovenie musí byť interpretované v súvislosti
s ustanovením § 79 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sa konanie zásadne začína na návrh. V konaní
o dvojstranných právnych vzťahoch medzi žalobcom a žalovaným (t. j. v spornom konaní)
sa návrh označuje ako „žaloba“. Bez návrhu môže súd začať konanie iba v prípadoch,
v ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok návrhu na začatie konania je neodstrániteľným
nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ súd zistí tento nedostatok v priebehu konania,
konanie zastaví. Ak konanie prebehlo napriek nedostatku návrhu na jeho začatie, hoci ten bol
potrebný, zakladá táto skutočnosť zmätočnosť celého konania a dovolací dôvod podľa
§ 237 písm. e/ O.s.p. Od návrhu (žaloby) ako podmienky konania treba odlišovať návrh
na prikázanie veci inému súdu účastníkom konania. Podanie takéhoto návrhu nie je
podmienkou konania, ale procesným právom účastníka konania. S podaním návrhu
na prikázanie veci inému súdu zákon priamo ani nepriamo nespája účinok začatia konania.
Prípadné nesprávne posúdenie prejavu vôle účastníka konania v tom smere, či chcel alebo
nechcel podať návrh na prikázanie veci inému súdu z hadiska vhodnosti, sa nijako nedotýka
vady vyplývajúcej z uvedeného ustanovenia, ktorého účelom je možnosť odstrániť
v dovolacom konaní zmätočnosť konania, v ktorom sa rozhodlo o právach
a povinnostiach účastníkov bez toho, aby konanie vôbec začalo.
Pokiaľ žalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací
súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn.
7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie možnosti konať pred súdom,
ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry
najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil
na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo
namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto
prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd
prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník v odvolacom
konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného právneho názoru
odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde a preto je námietka žalobkyne
v tomto smere nedôvodná.
Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho
súdu, lebo toto rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157
ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3 O.s.p.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré žalobkyňou predložené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne
a v dostatočnom rozsahu, pričom tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami žalobkyne
uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa stotožnil s názorom súdu
prvého stupňa v tom, že z hľadiska obsahového v podanej žalobe išlo o návrh na prikázanie
veci inému súdu, za správny označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení
súdneho poplatku za návrh na prikázanie veci inému súdu. Odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany žalobkyne, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo má povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za podanie návrhu na prikázanie veci inému súdu. Okolnosť, že táto odpoveď
žalobkyňu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv či požiadaviek žalobkyne.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne
závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok
požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, že v konaní pred súdom prvého stupňa
rozhodoval (a teda, že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť
o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku
z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov,
ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu
sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010, sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej
právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle
Vzhľadom k tomu, že nebola zistená existencia vád konania v zmysle § 237
písm. e/, f/, a g/ O.s.p. namietaná žalobkyňou, a dovolanie nie je prípustné ani v zmysle § 239
ods. 1 a 2. O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne odmietol podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné. Z tohto
dôvodu sa dovolací súd nezaoberal právnym posúdením napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu a neskúmal ani správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach,
v súvislosti s ktorými žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 21. novembra 2012 sp. zn. 3 Sžo 58/2012.
Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že žalobkyňa
nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.); vzal tiež na zreteľ, že v dovolacom konaní procesne úspešná žalovaná nepodala návrh
na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. novembra 2014
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová