Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
976/435009.1b35bc.pdf
PDF · 121.13 KB
No categories available
2Cdo/431/2013
Najvyšší súd 2 Cdo 431/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu L., so sídlom v B.,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou C., so sídlom v B., proti ţalovanej E. S., bývajúcej vo
V., o zaplatenie 26,55 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod
sp. zn. 8 Ro 90/2013, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo 17. septembra 2013 sp. zn. 14 Co 463/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš uznesením zo 14. mája 2013 č. k. 8 Ro 90/2013-8 konanie
zastavil. Vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. v odôvodnení
uviedol, ţe konanie zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrh na začatie
konania [§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“)] po zistení,
ţe výzvu na zaplatenie súdneho poplatku prevzal ţalobca 28. marca 2013 a súdny poplatok
16,50 € v určenej lehote 10 dní od doručenia výzvy nezaplatil napriek poučeniu o následkoch
nezaplatenia súdneho poplatku. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Proti uvedenému uzneseniu podal ţalobca odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p.). Podľa názoru ţalobcu mu postupom prvostupňového súdu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom. Namietol, ţe v tejto veci podal návrh na začatie konania uţ v roku 2006
v elektronickej podobe a podpísal zaručeným elektronickým podpisom. Okresný súd ale
odmietol takto urobené podanie prijať a DVD nosiče vrátil ţalobcovi späť. O prípustnosti
tohto podania rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý sťaţnosť ako podanú
oneskorene rozhodnutím III. ÚS 142/07 odmietol. Následne sa domáhal vyslovenia porušenia
svojho práva na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Tento súd dňa 16. júna 2009
o sťaţnosti ţalobcu č. 54252/07 rozhodol Rozsudkom, ţe prišlo k porušeniu Článku 6 ods. 1
Dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v obdobných,
skutkovo totoţných veciach [napr. Nález sp. zn. II. ÚS 148/08 (ďalej len „nález“)]
konštatoval, ţe týmto postupom prvostupňového súdu bolo porušené základné právo ţalobcu
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Ústavný súd zároveň prvostupňovému súdu prikázal konať vo veci predmetného
podania ţalobcu, lebo návrh na začatie konania bol urobený v zákonom ustanovenej forme.
Dodal, ţe právne účinky tohto podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania;
na tomto zásadnom závere nemôţe nič zmeniť prípadná okolnosť, ţe z technických príčin
nemôţe súd podanie ţalobcu zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. Ţalobca v odvolaní
uviedol ďalej to, ţe súdu prvého stupňa opätovne doručil podania, o ktorých ústavný súd
rozhodol nálezom. Ţalobca mal za to, ţe účinky podania zostali zachované s účinnosťou ku
dňu jeho podania. Poukázal na to, ţe v zmysle ustanovenia § 8 zákona č. 71/1992 Zb. je
poplatok za podanie návrhu splatný vznikom poplatkovej povinnosti, ktorá podľa § 5 ods. 1
písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. vzniká podaním návrhu; podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb.
poplatok alebo doplatok poplatku nemoţno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca
kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. S prihliadnutím na tieto okolnosti a tieţ
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júna 1993
sp. zn. 4 Cdo 70/1993 odvolateľ namietol, ţe súd prvého stupňa mu odňal moţnosť konať
pred súdom, lebo zastavil konanie, i keď neboli dané procesné predpoklady pre tento postup
– podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. uţ súdny poplatok nebolo moţné vyrubiť. Tento poplatok
bol totiţ splatný v roku 2006 a lehota na jeho vyrubenie uplynula 31. decembra 2009.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením zo 17. septembra 2013
sp. zn. 14 Co 463/2013 napadnuté uznesenie potvrdil. Ţalovanému náhradu trov odvolacieho
konania voči ţalobcovi nepriznal. V odôvodnení uviedol, ţe návrhom na začatie konania
s dátumom vyhotovenia v roku 2006 sa ţalobca voči protistrane domáhal zaplatenia sumy
predstavujúcej dosiaľ nezaplatené koncesionárske poplatky; podľa podacej pečiatky súdu
prvého stupňa bol tento návrh doručený súdu 11. marca 2013. Súd prvého stupňa v súlade
so zákonom vyzval ţalobcu, aby do 10 dní zaplatil súdny poplatok za podanie návrhu
vo výške 16,50 € (poloţka č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb.) s poučením, ţe ak nebude poplatok v určenej lehote zaplatený, súd
konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Napriek tomu, ţe táto výzva bola
ţalobcovi riadne doručená, ţalobca ju nerešpektoval. Súd prvého stupňa preto konanie
správne zastavil. Odvolací súd poukázal na ustanovenia § 82 ods. 1 O.s.p., § 2 ods. 1, § 5
ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 a § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. a vyslovil názor, ţe na splnenie
príkazu vysloveného v náleze, aby súd priznal právne účinky podaniu z roku 2006, bol
ţalobca povinný preukázať, ţe návrh na začatie konania je totoţný s návrhom doručeným
súdu v roku 2006. Ţalobca to ale nepreukázal. Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25. septembra 2012 vo veci sťaţnosti ţalobcu č. 50645/2008 vyplýva, ţe súd
túto sťaţnosť a ďalších 23 sťaţností ţalobcu proti Slovenskej republike spojil na spoločné
konanie a všetky sťaţnosti odmietol ako neprijateľné. Uvedenými sťaţnosťami sa ţalobca
domáhal vyslovenia porušenia jeho práva na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jedným z argumentov ţalobcu bolo aj
tvrdenie, ţe po rozhodnutí ústavného súdu o porušení jeho práva na súdnu ochranu nemohol
predloţiť originálne DVD nosiče s pôvodnými návrhmi z roku 2006 jednotlivým všeobecným
súdom, pretoţe boli priloţené k jeho ústavným sťaţnostiam a následne boli zaslané
európskemu súdu v súvislosti s preskúmavanými sťaţnosťami a súčasne podľa znaleckého
posudku bolo prakticky a právne nemoţné vyhotoviť identické kópie originálnych DVD
nosičov s ich originálnou časovou stopou. Na tento argument európsky súd uviedol, ţe vo
formulári sťaţnosti ak aj v iných dokumentoch súdu je výslovne uvedené, ţe sa súdu nemajú
predkladať originály dokumentov na účely individuálnej sťaţnosti. Ţalobca napriek tejto
inštrukcii k svojmu podaniu priloţil originálne DVD nosiče, o ich vrátenie nepoţiadal. Jeho
argument o nemoţnosti predloţiť tieto DVD nosiče všeobecným súdom je preto
neudrţateľný. V ďalšom odvolací súd zdôraznil, ţe ţalobca ničím hodnoverne nepreukázal
svoje tvrdenie o totoţnosti návrhu na začatie konania doručeného súdu prvého stupňa
11. marca 2013 s návrhom na začatie konania, ktorý ako sám udáva, podal v roku 2006.
Podľa názoru odvolacieho súdu preto postup prvostupňového súdu, ktorý v dôsledku
nepreukázania totoţnosti predmetných podaní povaţoval návrh doručený mu 11. marca 2013
za nový návrh, nebolo moţné označiť za nezákonný. Súd prvého stupňa správne vyzval
ţalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za tento návrh na začatie konania, súdny poplatok
stanovil v správnej výške a poučil ţalobcu aj o moţnosti zastavenia konania ako následku
nezaplatenia súdneho poplatku. Lehota na vyrubenie súdneho poplatku ţalobcovi za návrh
podaný na súd v roku 2013 doposiaľ neuplynula. Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej
situácii konanie zastavil, bol jeho postup v súlade so zákonom č. 71/1992 Zb. Odvolací súd
na tomto základe uzavrel, ţe odvolanie ţalobcu nebolo dôvodné, a preto napadnuté uznesenie
potvrdil ako vecne správne (§ 219 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému uzneseniu podal dovolanie ţalobca s tým, ţe mu v konaní bola
odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). V podstate sa pridrţal dôvodov,
ktoré uviedol uţ v odvolaní a za základ dovolania povaţoval to, ţe podanie, ktoré bolo súdu
prvého stupňa doručené v roku 2013, nie je ţiadnym novým návrhom na začatie konania, ale
ide len o písomné vyhotovenie toho podania urobeného v elektronickej podobe na DVD
nosiči v roku 2006, ktoré nález prikázal rešpektovať a priznať mu právne účinky návrhu
na začatie konania. V súvislosti s tým ţalobca uviedol, ţe prvostupňový aj odvolací súd
na jednej strane popierajú totoţnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), na druhej strane ale
aj v roku 2013 akceptujú plnú moc majúcu časovú a vecnú väzbu na podanie z roku 2006.
V danom prípade nález jednoznačne konštatoval protiústavnosť postupu súdu prvého stupňa,
preto ţalobcu nemala zaťaţovať povinnosť preukazovať, ţe podanie z roku 2013 je podaním
z roku 2006, ktorému treba v zmysle nálezu priznať právne účinky. Pokiaľ sa súd prvého
stupňa odmietol zaoberať podaním urobeným v roku 2006 v elektronickej podobe, mal prijať
také opatrenia, aby v prípade potreby vedel posúdiť, ktoré návrhy odmietol (napríklad zapísať
si úradným záznamom identifikačné údaje o DVD nosiči, obsahom ktorého sa odmietol
zaoberať). V danom prípade bolo – predovšetkým so zreteľom na nález – potrebné vychádzať
z toho, ţe návrh na začatie konania bol v súlade so zákonom podaný uţ v roku 2006, preto
súdny poplatok za návrh na začatie konania uţ nebolo moţné vyrubiť. Ak napriek tomu bolo
konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, má postup súdu za následok
odňatie moţnosti ţalobcu pred súdom konať. Táto procesná vada zakladá prípustnosť a aj
dôvodnosť dovolania. So zreteľom na to ţalobca ţiadal napadnuté uznesenie a tieţ ním
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas
ţalobca zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľom napadnuté uznesenie ale
nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jeho dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru ţalobcu mu postupom súdov bola odňatá moţnosť pred súdom konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme moţnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O prípad odňatia moţnosti pred súdom konať ide
tieţ vtedy, ak súd zastaví konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 2
zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod (R 50/1997). So zreteľom
na uvedené dovolací súd skúmal, či pre zastavenie konania boli v danom prípade dané
procesné predpoklady.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním
návrhu, odvolania a dovolania alebo ţiadosti na vykonanie poplatkového úkonu,
ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 71/1992 Zb. poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie
návrhu alebo ţiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo
reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve
je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Podľa § 10 ods. 1 prvá a druhá veta zákona
č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo
dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí
spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol
zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť
poplatník vo výzve poučený.
V preskúmavanej veci argumentoval ţalobca tým, ţe návrh na začatie konania, ktorý
bol doručený súdu prvého stupňa v roku 2013, je pôvodný návrh na začatie konania, ktorý
doručil tomuto súdu ešte v roku 2006 (ako elektronické podanie na DVD nosiči podpísané
zaručeným elektronickým podpisom), a ţe vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty uvedenej
v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. mu uţ nemoţno vyrubiť súdny poplatok za návrh
na začatie konania.
V zmysle § 42 ods. 1 veta prvá a druhá O.s.p. podanie moţno urobiť písomne, ústne
do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh
vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbeţného opatrenia, ktoré bolo urobené
elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr
do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť
netreba.
V náleze ústavný súd konštatoval, ţe ţalobca právne účinným spôsobom podal v roku
2006 návrh na začatie konania v elektronickej podobe a treba rešpektovať právne účinky,
ktoré vyvolalo toto podanie. Malo ísť o DVD, na ktorom boli uloţené viaceré návrhy
dovolateľa proti rôznym odporcom. Nález ale neobsahuje ţiadny údaj o tom, konkrétne
ktorých vecí a ktorých odporcov sa toto podanie týkalo. Ţalobca, ktorý v roku 2013 doručil
súdu návrh (s dátumom vyhotovenia v roku 2006) na vydanie platobného rozkazu
ukladajúceho protistrane povinnosť zaplatiť mu predmetnú sumu spolu s náhradou trov
konania, ničím nedoloţil, ţe podanie z roku 2013 je identické s tým podaním doručeným súdu
na DVD nosiči v roku 2006, na ktoré sa vzťahuje nález a ním vyslovený príkaz ústavného
súdu vychádzať z toho, ţe podanie bolo doručené s účinkami pôvodného doručenia. V danej
procesnej situácii, v ktorej nič nepreukazovalo, ţe nález a príkaz ústavného súdu sa týka aj
preskúmavanej veci (t. j. ţe na daných DVD nosičoch bol uloţený aj návrh dovolateľa proti
tomu, kto je uvedený v záhlaví tohto uznesenia dovolacieho súdu) a z ničoho nevyplývala
totoţnosť ţalobcom tvrdeného podania z roku 2006 s podaním z roku 2013, nemoţno
prvostupňovému ani odvolaciemu súdu vytýkať ako nesprávny procesný postup, pokiaľ:
a/ vychádzali z toho, ţe v preskúmavanej právnej veci vyvolalo právne účinky podania návrhu
na začatie konania to podanie, o urobení a obsahu ktorého nemoţno mať pochybnosti – to
znamená podanie doručené v roku 2013 súdu prvého stupňa, a b/ nepostupovali tak, ako by
postupovali v prípade, keby návrh na začatie konania bol podaný uţ v roku 2006 doručením
takého návrhu, o urobení a obsahu ktorého nemoţno mať ţiadne pochybnosti. K námietke, ţe
prvostupňový aj odvolací súd popierajú totoţnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), i keď aj
v roku 2013 akceptujú plnú moc z roku 2006, dovolací súd poukazuje na to, ţe o existencii
a obsahu tejto plnej moci (na rozdiel od totoţnosti návrhov na začatie konania z roku 2006
a 2013) nie sú pochybnosti.
V preskúmavanej veci súdy mali a mohli rešpektovať príkaz vyplývajúci z nálezu
ústavného súdu len vo vzťahu k tomu návrhu na začatie konania podanému v roku 2006,
ktorého sa predmetný nález týkal. Z logiky veci potom vyplýva, ţe bolo na ţalobcovi, aby
preukázal totoţnosť návrhu podaného v roku 2006 v elektronickej podobe s návrhom
podaným v písomnej podobe v roku 2013. Pokiaľ ţalobca v súvislosti s tým poukazoval na to,
ţe uţ nemá k dispozícii originálne DVD s jeho návrhmi podanými v roku 2006 a vytýkal
súdom, ţe mali prijať opatrenia na zachovanie moţnosti preveriť totoţnosť návrhov na začatie
konania podaných v roku 2006 a 2013, dovolací súd uvádza, ţe je predovšetkým vecou
nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, lebo ich podcenením, či zanedbaním
môţu o ne prísť. V súlade so zásadou, ţe právo patrí bdelým, pozorným, ostraţitým, bedlivým
(„vigilantibus iura scripta sunt“), teda tým, ktorí sa aktívne a prezieravo zaujímajú o ochranu
a výkon svojich práv, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj moţnosti vzniku
komplikovaných situácií sťaţujúcich výkon práv a ich praktické uplatnenie, bolo práve
na ţalobcovi, aby – najmä po „neprijatí“ jej návrhov podaných v roku 2006 v elektronickej
podobe – uchoval pôvodné DVD, neuváţene sa ich nezbavil a nevystavil sa tým sám riziku,
ţe v súčasnosti nevie súdom hodnoverne a preukázateľne doloţiť, konkrétne aký návrh
na začatie konania podal v roku 2006.
Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii vychádzal z toho, ţe poplatková
povinnosť ţalobcu vznikla podaním návrhu dňa 11. marca 2013 a ţe – vzhľadom
na nerešpektovanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku – sú splnené predpoklady
pre zastavenie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), nepriečil sa jeho postup, ale ani
postup odvolacieho súdu zákonu. Postupom súdov, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo
dôjsť k znemoţneniu realizácie procesných oprávnení dovolateľa spôsobom, ktorý by bol
významný z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. novembra 2014
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová