Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
063/393564.59b0b7.pdf
PDF · 122.33 KB
No categories available
8Cdo/8/2014
Najvyšší súd 8 Cdo 8/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne P.., so sídlom v B., IČO:
X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F.., so sídlom v B., IČO: X., proti ţalovanej S., za
ktorú koná M., so sídlom v B., o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, vedenej na
Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 6 C 216/2012, o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave z 27. augusta 2013 sp. zn. 8 Co 25/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Pezinok ţalobu, ktorou sa
voči ţalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V ţalobe medziiným uviedla, ţe
predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Pezinok, preto
jeho sudcovia nemôţu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to ţiadala, aby Krajský
súd v Bratislave rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12
ods. 1 O.s.p.).
Okresný súd Pezinok povaţoval ţalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti jeho
sudcov a spis po ich vyjadrení sa k argumentácii ţalobkyne predloţil na rozhodnutie
Krajskému súdu v Bratislave (§ 16 ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd v Bratislave uznesením z 19. októbra 2012 sp. zn. 14 NcC 172/2012
rozhodol, ţe sudkyňa Okresného súdu Pezinok J. nie je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci.
Okresný súd Pezinok uznesením z 5. októbra 2012 č. k. 6 C 216/2012-8 vyzval
ţalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa
poloţky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len
Uznesenie Okresného súdu Pezinok z 5. októbra 2012 č.k. 6 C 216/2012-8 napadla
ţalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, ţe v danom prípade nepodala námietku zaujatosti,
ale návrh na prikázanie veci inému súdu toto istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby
predsa len išlo o námietku zaujatosti (čo ţalobkyňa poprela), nezaťaţovala by ju povinnosť
zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho
poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 27. augusta 2013 sp. zn. 8 Co 25/2013,
odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ).
V odôvodnení sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe z hľadiska obsahového išlo
v podanej ţalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Pezinok
( § 14 a § 15a O.s.p. ) v rámci návrhu na prikázanie veci; následný postup súdu prvého stupňa
pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti bol tieţ správny. Odvolací súd sa
nestotoţnil s argumentom, ţe konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov a teda
poplatok za námietku zaujatosti nie je potrebné uhradiť v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 71/1992 Zb. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným
v uznesení z 30. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie
občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa
nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa poloţky č. 17a
Sadzobníka. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok moţno oslobodiť účastníka iba postupom
podľa § 138 O.s.p. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho
poplatku podľa § 4 zákona č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4
ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon
rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb.).
3 8 Cdo 8 /2014
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním. Navrhla, aby
dovolací súd rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe v predmetnej veci sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, a ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd bol
nesprávne obsadený. Za nepodanie návrhu na začatie konania povaţovala nepodanie námietky
zaujatosti, pretoţe to nebolo obsahom jej vôle. Neexistujúcu námietku zaujatosti nebolo
moţné spoplatniť. Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţovala údajnú prekvapivosť
a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným sudcom
v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho, ţe išlo o sudcu súdu, ktorého
nezákonným postupom jej mala byť spôsobená ţalovaná ujma. Vyčítala odvolaciemu súdu aj
nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov
nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti.
Ţalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pritom
k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho
prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
4 8 Cdo 8 /2014
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.).
Dovolanie ţalobkyne preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ O. s. p. netvrdila a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je
prípustné.
Nedostatok návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta
O. s. p. (tam, kde je takýto návrh potrebný) je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania, ktorý v konečnom dôsledku vedie k zastaveniu konania v ktoromkoľvek jeho štádiu.
Tento nedostatok zakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p.
V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa podala návrh na začatie
konania (ţalobu) 27.9.2012 a vychádzajúc z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) moţno ustáliť, ţe
5 8 Cdo 8 /2014
ţalobkyňa ním uplatnila nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. a navrhla tieţ prikázať vec inému súdu z dôvodu, ţe sudcovia Okresného
súdu Pezinok sú z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčení so zreteľom na ich pomer
k veci a účastníkom konania. Ide teda o návrh (ţalobu), ako procesnoprávny úkon účastníka
konania, ktorou ţalobkyňa uplatnila tak nárok vyplývajúci z právneho vzťahu medzi
účastníkmi konania (ţalobcom a ţalovaným), ale súčasne (vzniesla) uplatnila aj námietku
zaujatosti. V takomto prípade, z hľadiska spoplatnenia námietky zaujatosti, nevzniká vzťah
medzi účastníkmi konania, ale vzniká vzťah osobitný finančno-právny (poplatkový) medzi
poplatníkom a štátom, v ktorom návrh na začatie konania podľa § 79 ods. 1 O. s. p. nie je
potrebný. Pre vznik tohto vzťahu je relevantné samotné uplatnenie námietky zaujatosti
zo strany účastníka konania, pričom takáto námietka môţe byť uplatnená buď samostatným
podaním (v konaní, ktoré je uţ začaté) alebo môţe tvoriť aj súčasť iného podania (tak ako
v predmetnej veci bola uplatnená v návrhu na začatie konania – v ţalobe). Prikázanie veci
v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 O. s. p. prichádza do úvahy len vtedy, ak súd nemôţe
vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení. Za takýchto okolností musí byť vec prikázaná
inému súdu. Nutná delegácia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda „viazaná“
na ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p., z ktorého vyplývajú skutočnosti zakladajúce dôvod, pre
ktorý je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Takáto námietka (a s ňou
spojená nutná delegácia) nemôţe byť predmetom samostatného súdneho konania, ale takého
konania, ktoré sa vo veci uţ začalo na návrh (ako sa to stalo aj v predmetnej veci). Inak by sa
sudcovia ani nemohli vyjadriť, či majú relevantný vzťah k veci, k účastníkom konania,
prípadne k ich zástupcom. Bez konkrétnej veci, nemôţu byť ani účastníci konania, ani ich
zástupcovia.
Moţno ešte uviesť, ţe v občianskom súdnom konaní súd spravidla rozhoduje
o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť
súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uloţení poriadkovej pokuty,
trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom
samostatnom (súbeţne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom.
Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho
súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – ţaloba. Aj vtedy, keď
súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo
o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní,
ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (ţaloby). Len ak takéto občianske súdne
konanie ako celok prebehlo napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na jeho začatie (ţaloba), hoci
bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p.
Tvrdenie, ţe v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania (keď ţalobkyňa
nevzniesla námietku zaujatosti voči sudcom), nenapĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237
ods. 1 písm. e/ O. s. p.; dovolateľka ním totiţ zamieňa stav, keď nebol podaný ţiadny návrh
na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s takým procesným stavom, v ktorom
konanie bolo (podaním ţaloby) riadne začaté a v jeho rámci bol vyrubený súdny poplatok.
Pokiaľ ţalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací
súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn.
7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie moţnosti konať pred súdom,
ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa
judikatúry najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“
zaloţil na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté
právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde.
V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností,
ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník
v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného
právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde a preto je
námietka ţalobkyne v tomto smere nedôvodná.
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
7 8 Cdo 8 /2014
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2
O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá
odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05).
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré ţalobkyňou predloţené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne
a v dostatočnom rozsahu, pričom tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalobkyne
uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa stotoţnil s názorom súdu
prvého stupňa v tom, ţe z hľadiska obsahového v podanej ţalobe išlo aj o námietku zaujatosti
vznesenú proti sudcom Okresného súdu Pezinok; za správny označil tieţ následný postup
súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany ţalobkyne, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo má
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie námietky zaujatosti. Okolnosť, ţe táto odpoveď
ţalobkyňu neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom
prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv či poţiadaviek ţalobkyne.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa
rozhodoval (a teda, ţe uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď
ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci
8 8 Cdo 8 /2014
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť
o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku
z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov,
ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú
dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, ţe
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
zaloţil zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho,
aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, ţe ţalobkyňa
nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.); vzal tieţ na zreteľ, ţe v dovolacom konaní procesne úspešná ţalovaná nepodala návrh
na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
9 8 Cdo 8 /2014
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. decembra 2014
JUDr. Oľga Trnková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková