Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/463/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B., bývajúceho v S.,

zastúpeného JUDr. L., advokátom v S., proti žalovanej D., so sídlom v Ž., zastúpenej JUDr.

A., advokátkou v Č., o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu

diskriminácie, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. ,

o dovolaniach žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. mája 2013 sp. zn. 2

Co 125/2012 v spojení s jeho opravnými uzneseniami z 19. septembra 2013 a 30. októbra

2013 sp. zn. a proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 8. júla 2013 sp.

zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 29. mája 2013 sp. zn. v spojení s jeho opravnými uzneseniami

z 19. septembra 2013 a 30. októbra 2013 sp. zn. a uznesenie

Krajského súdu v Košiciach z 8. júla 2013 sp. zn. z r u š u j e a vec

mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa naposledy upraveným návrhom domáhal náhrady škody vo výške

556,10 Eur so 6% úrokom z omeškania od 1. decembra 2005 a náhrady nemajetkovej ujmy

vo výške 995,92 Eur, keď návrh v časti vydania dokladu o zrazených preddavkoch na daň

od 1. januára 2005 do 31. októbra 2005 zobral späť. Svoj návrh odôvodnil tým,

že po nastúpení do práce 18. júla 2005 mu žalovaný začal robiť prieky formou diskriminácie

a šikanovania s cieľom poškodiť ho na zárobku, stravných lístkoch, znížiť mu vážnosť

na pracovisku, znepríjemniť prácu, aby sám dal výpoveď. Diskriminácia spočívala v tom,

že nemal nočné smeny, bol zaradený na 4-hodinové smeny, kde nedostal stravné lístky, mal

2

byť vonku bez čiapky, upratovať vrátnicu a na schôdzi bol JUDr. K. ponižovaný s úmyslom

vytvoriť nepriateľský vzťah.

Okresný súd Spišská Nová Ves v poradí druhým rozsudkom z 13. augusta 2009 č.k.

-264 žalobu v celom rozsahu zamietol, žiadnemu z účastníkov náhradu trov

konania nepriznal a rozhodol, že štát nemá právo na náhradu trov konania. Na základe

vykonaného dokazovania dospel k záveru, že rozpis služieb za obdobie od augusta do októbra

2005 možno považovať za dôkaz, z ktorého možno usudzovať porušenie zásady rovnakého

zaobchádzania, pretože u 7 zamestnancov mal poobedňajšiu 4-hodinovú pracovnú smenu

len žalobca a N. a okrem nich dve smeny mal aj G. a v októbri T.. Ostatní zamestnanci boli

zaradení len na denné a nočné 12-hodinové pracovné smeny. Tvrdenie žalovaného

o rovnakom rozpise smien pre všetkých zamestnancov preto neobstojí. Aj zo smernice,

v ktorej je uvedená pracovná náplň pre jednotlivé smeny možno usudzovať na porušenie

zásady rovnakého zaobchádzania, keď je zrejmý rozdiel pri poobedňajšej smene, kde v jednej

smernici je uvedené, že na tejto smene je potrebné umyť podlahu vodou so saponátom

a v druhej smernici táto práca uvedená nie je a v ostatných smenách umývanie podláh nie je

uvedené. Za dôvod diskriminácie nemožno považovať sťažnosť žalobcu podanú na

inšpektoráte práce, pretože tú žalobca podal až po tom, čo žalovaný nereagoval

na jeho listy. Udelenie žalobcovi slova na porade až na záver súd nepovažoval

za diskrimináciu, pretože nie je možné, aby mohol každý hovoriť ako prvý, z porady nebol

vykázaný, ale bol poslaný vykonávať prácu, pretože mal poobedňajšiu smenu a taktiež

nepovolenie návštevy lekára nemožno považovať za diskrimináciu. Výrok rozsudku, ktorým

zamietol návrh žalobcu na náhradu škody vo výške 556,10 Eur súd prvého stupňa odôvodnil

tým, že žalobca škodu, ktorá mu mala vzniknúť v mesiacoch júl až október 2005 vyvodzoval

z diskriminácie spočívajúcej v tom, že nemohol odpracovať toľko hodín ako v mesiaci

december 2004. Súd mal však z predložených dokladov a v konaní vypracovaným znaleckým

posudkom preukázané, že žalobcovi bola vyplatená za uvedené mesiace mzda v plnej výške

za odpracované hodiny a to v súlade s uzavretou pracovnou zmluvou a v súlade

so . Porovnal, akú mzdu by žalobca dosiahol, ak by rozvrh pracovných

smien všetkých zamestnancov bol rovnomerný, ak by žalobca odpracoval rovnaký počet

ranných, denných, poobedňajších a nočných smien rovnomerne s ostatnými zamestnancami

tak ako sa toho domáhal. Znaleckým posudkom mal preukázané, že nebol zistený žiaden

rozdiel na mzde, dokonca mu bolo vyplatené viac a teda ku škode nedošlo. V súlade

3

s vysloveným názorom odvolacieho súdu vychádzal z toho, že žalobcovi patrí len mzda

za fond pracovného času v zmysle , pretože pokiaľ so žalobcom nebola

uzatvorená dohoda o práci nadčas, príplatok za nadčasy mu nepatrí, a preto nemožno

porovnávať jeho mzdu s ostatnými pracovníkmi, ktorí mali dohodu o práci nadčas

uzatvorenú. Pokiaľ sa žalobca domáhal aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 995,92 Eur,

súd prvého stupňa uviedol, že takejto náhrady sa žalobca môže domáhať len výnimočne

a len v prípade, ak by bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť

alebo spoločenské uplatnenie. Žalobca svoj nárok v tejto časti odôvodnil tým, že bol

diskriminovaný v práci, nemohol toľko pomáhať sestre s opaterou matky, odvozom

k lekárovi, vyberaním liekov, nemohol sa zúčastňovať návštev v rodine, priateľov,

spoločenských podujatí a nestíhal urobiť všetky opravy okolo domu. Súd prvého stupňa

konštatoval, že práve naopak, poobedňajšie smeny mu umožňovali vypomáhať s opaterou

matky, pretože návštevy lekára a výber liekov sa najčastejšie vykonávajú v doobedňajších

hodinách. Taktiež mal dostatok času na opravy domu a návštevy mohol vykonávať

aj po pracovnej dobe. Vyslovil, že žalobca nepreukázal, že by išlo o taký zásah do jeho práv,

ktorý by v značnej miere, nielen v bežnej, znižoval jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti.

Z uvedených dôvodov žalobu aj v časti nemajetkovej ujmy zamietol. Rozhodnutie o trovách

konania odôvodnil ustanovením , keď žalobca bol oslobodený od súdnych

poplatkov a nepriznanie náhrady trov konania žalovanej nebude znamenať finančnú ujmu,

ktorá by jej spôsobila problémy pri výkone podnikateľskej činnosti. Rozhodnutie o trovách

konania štátu odôvodnil a oslobodením žalobcu od súdnych poplatkov.

Krajský súd v Košiciach po zrušení jeho v poradí druhého rozhodnutia

z 21. októbra 2010 sp. zn. uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 27. februára 2012 sp. zn. , , v poradí tretím rozhodnutím –

rozsudkom z 29. mája 2013 sp. zn. , rozhodujúc o odvolaniach oboch

účastníkov, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil „v zamietajúcom výroku nad

sumu 518,25 Eur“ a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho

konania v sume 938,24 Eur k rukám advokátky do 3 dní. Opravným uznesením

z 19. septembra 2013 sp. zn. opravil výrok svojho rozsudku v časti týkajúceho

sa trov konania tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho

konania v sume 1.076,78 Eur, vo zvyšku návrh na vydanie opravného uznesenia zamietol

a opravným uznesením z 30. októbra 2013 sp. zn. opravil záhlavie aj výrok

svojho opravného uznesenia tak, že správny dátum jeho rozsudku je 29. máj 2013. Uznesením

z 8. júla 2013 sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku

o trovách účastníkov konania a tiež o trovách konania štátu a žalobcovi uložil povinnosť

zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume 256,33 Eur k rukám advokátky

do troch dní. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil konštatovaním, že predmetom konania

ohľadom nároku žalobcu uplatneného titulom náhrady škody zostala len suma 518,25 Eur

a v tejto časti považoval zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa za vecne správny,

pretože vykonaným znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovi nevznikla žiadna

škoda, pretože na mzde mu bola vyplatená vyššia suma ako mu patrila. S poukazom

na ustanovenie preto v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny potvrdil. V časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy dospel k záveru, že zamietavý výrok

rozsudku súdu prvého stupňa je vecne správny a za vecne správne a výstižné považoval

aj dôvody prvostupňového rozsudku týkajúce sa tohto nároku a preto v tejto časti napadnutý

rozsudok potvrdil s poukazom na ustanovenie

Proti tomuto rozsudku krajského súdu a tiež proti jeho uzneseniu podal včas dovolanie

žalobca. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Namietol, že po rozhodnutí uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky predmetom konania zostala nielen suma 518,25 Eur uplatnená žalobcom titulom

náhrady škody, ale aj suma 995,82 Eur uplatnená titulom nemajetkovej ujmy, pričom

z výroku rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva, že by odvolací súd rozhodol aj o tejto časti

predmetu konania, z čoho vyvodzuje, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou

vadou konania ( ) majúcou za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Posudzujúc podanie žalobcu podľa jeho obsahu ( ), namietal tiež

nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom ( ) a to tak

v časti týkajúcej sa náhrady škody, ako aj v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy. Taktiež

uznesenie odvolacieho súdu týkajúce sa trov konania nepovažuje za správne, pretože súd mal

pre rozhodnutie o trovách konania použiť ustanovenie , pretože žalobca bol

oslobodený od poplatkovej povinnosti a je invalidný dôchodca, ktorého invalidný dôchodok

je vo výške 300 Eur.

Žalovaná v písomnom vyjadrení navrhla obe dovolania žalobcu ako neprípustné

odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.a.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiam, proti ktorým ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci žalobca podal dovolanie proti rozsudku aj uzneseniu

odvolacieho súdu. Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal prípustnosťou dovolania proti

rozsudku odvolacieho súdu.

V zmysle ustanovení platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu

vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok

( ) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a ( ).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil, odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci, pretože dovolací súd predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil

z dôvodu procesných pochybení a právny názor vo veci samej nevyslovil, ani nejde

o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým tento vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a ), je nepochybné, že prípustnosť dovolania

žalobcu z až 3 nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu

rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide

tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania

z hľadiska ustanovenia pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí,

že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v ,

ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom

zákonnom ustanovení skutočne trpí. Vady konania vymenované v § 237 písm. a/ až e/ a g/

neboli v dovolaní namietané a ani nevyšli najavo v dovolacom konaní.

Dovolací súd preskúmaním obsahu spisu však dospel k záveru, že konanie

v predmetnej veci je zaťažené vadou v zmysle Podľa tohto ustanovenia

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi

konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Táto vada konania znamená

porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46

a nasl. a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (vyhláseného v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí

č. ).

Postup pri doručovaní rozhodnutí o dovolaní upravuje ustanovenie § 243b

ods. 5 tak, že odkazuje na obdobné použitie Vyplýva z toho,

že rozhodnutie o dovolaní doručuje súd prvého stupňa, pokiaľ ho nedoručil priamo dovolací

súd (príp. odvolací súd).

Rozhodnutie dovolacieho súdu o dovolaní musí byť vždy doručené účastníkom

konania (ich zástupcom), prípadne ďalším osobám zúčastneným na konaní, pretože až týmto

úkonom nastávajú právne účinky tohto rozhodnutia.

Z predmetného súdneho spisu vyplýva, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo 7. februára 2012 sp. zn. , , bol rozsudok

Krajského súdu v Košiciach z 21. októbra 2010 sp. zn. (v napadnutej

zmeňujúcej časti, ktorou bolo žalobe vyhovené a v súvisiacej časti týkajúcej sa trov konania

v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 22. novembra 2010 sp. zn. ) zrušený a vec

mu bola v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie. Toto uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky však doteraz nenadobudlo právoplatnosť, pretože

už z jeho záhlavia jednoznačne vyplýva, že žalobca v dovolacom konaní bol zastúpený

advokátom JUDr. L., a preto, aby mohli nastať účinky doručenia tohto rozhodnutia, bolo

potrebné ho doručiť tomuto advokátovi (por. ust. ). Z obsahu spisu vyplýva,

že odvolací súd prípisom z 30. mája 2012 dal pokyn spisovej kancelárii na doručenie

rozhodnutia dovolacieho súdu účastníkom konania (por. č.l. 413), nie však ich zástupcom,

pričom právnej zástupkyni žalovanej bolo rozhodnutie dovolacieho súdu doručené až na jej

výslovnú žiadosť obsahujúcu tiež upozornenie na potrebu doručovať rozhodnutie

ustanovenému zástupcovi. Dovolací súd zdôrazňuje, že bolo potrebné vychádzať

z ustanovenia vety druhej , podľa ktorého v dovolacom konaní dovolateľ

musí byť zastúpený, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec

(člen), ktorý za neho koná (v prejednávanej veci dovolanie podali obaja účastníci a obaja boli

v dovolacom konaní zastúpení advokátom). S prihliadnutím na povinné zastúpenie dovolateľa

(avšak zastúpenie aj takého účastníka advokátom v dovolacom konaní, ktorý dovolanie

nepodal) toto ustanovenie je potrebné chápať tak, že zastúpenie sa vzťahuje na celé dovolacie

konanie, t.j. až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní, ktoré môže nastať

až jeho účinným doručením. Ak potom odvolací súd opätovne rozhodol o podanom odvolaní

účastníkov konania rozsudkom z 29. mája 2013 sp. zn. bez toho,

aby uznesenie dovolacieho súdu účinne doručil žalobcovi, t.j. jeho právnemu zástupcovi

ustanoveného pre dovolacie konanie, odňal mu týmto postupom možnosť konať pred súdom.

Naviac, odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa skôr,

než uznesenie dovolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť a nastali jeho účinky, t.j. skôr,

než bol jeho predchádzajúci rozsudok právoplatne zrušený.

Dovolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného

práva dovolateľa na súdnu ochranu podľa a práva

8

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, v dôsledku čoho bola

dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom ( ).

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že v konaní došlo k procesnej

vade v zmysle , ktorá je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu a zároveň dôvodom, pre ktorý dovolací súd

zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ) pričom

zrušil aj výrok napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa trov konania v spojení s jeho dvoma

dopĺňacími uzneseniami a tiež uznesenie o trovách konania, pretože v tomto prípade išlo

o závislé výroky od rozhodnutia vo veci samej ( ) a to bez toho,

aby sa zaoberal ich vecnou správnosťou. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami

žalobcu uvedenými v dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

Nad rámec dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje

za potrebné upozorniť na to, že z obsahu spisu nie je možné jednoznačne zistiť, v akom

zložení senátu odvolací súd vec prejednal a rozhodol, keď zo zápisnice o pojednávaní

z 29. mája 2013 vyplýva, zloženie senátu: predseda senátu JUDr. P., členovia

JUDr. L., JUDr. P., zatiaľ čo podľa záhlavia písomne vypracovaného rozsudku odvolacieho

súdu bolo zloženie senátu: predseda senátu JUDr. L. (ktorý rozsudok aj podpísal) a členovia

JUDr. P., JUDr. P..

Dovolací súd taktiež nad rámec dovolacieho konanie poznamenáva, že bolo potrebné

považovať za dôvodnú námietku dovolateľa týkajúcu sa nezrozumiteľnosti výroku rozsudku

odvolacieho súdu, z ktorého nie je možné zistiť ako odvolací súd rozhodol, najmä, či rozhodol

o celom predmete sporu.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

9

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. januára 2015

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová