Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sžo/26/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Zemkovej PhD. a zo sudcov JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Milana Moravu

v právnej veci žalobcu: ČSOB Leasing, a.s., so sídlom Panónska cesta 11, Bratislava,

IČO: 35 704 713, právne zastúpený: JUDr. Jozef Mészáros, advokát, so sídlom Jesenského 2,

Bratislava, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát

Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, so sídlom Prievozská č. 32,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. zo dňa

04.06.2012, a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č.k.4S/125/2012-57 zo dňa 29.11.2013, jednomyseľne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č.k. -57 zo dňa 29. novembra 2013 m e n í tak, že z r u š u j e rozhodnutie

žalovaného č. zo dňa 4. júna 2012 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie

konanie.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

2

O d ô v o d n e n i e

I.

Napadnutým rozsudkom zo dňa 29. novembra 2013 Krajský súd v Bratislave podľa

(ďalej len „“) žalobu zamietol

a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V rozhodnutí poukázal na čl. 3, 5, 6 a /EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, ustanovenia a nasl. a -3

o ochrane spotrebiteľa a zmene zákona o priestupkoch (ďalej

len „“) a uviedol, že Slovenská obchodná inšpekcia (ďalej len „“)

je tým orgánom štátu, ktorý je oprávnený kontrolovať vnútorný trh a teda aj kontrolovať,

či sú spotrebiteľom poskytované služby v súlade so zmluvnými zákonnými podmienkami

vrátane služieb úverových. Verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa v Slovenskej republike

zakladá , o štátnej kontrole vnútorného trhu

vo veciach ochrany spotrebiteľa v znení neskorších predpisov a

o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. Podľa § 4 ods. 1 zákona

č. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa vyplýva,

že kontroluje vnútorný trh podľa a podľa osobitných predpisov. Z poznámky

pod čiarou k tomuto ustanoveniu pod bodom 1 uvádza zákonodarca príkladmo viaceré právne

predpisy medzi inými aj o ochrane spotrebiteľa dnes uvádzaný

ako a tiež o spotrebiteľských úveroch. Zákon

č. o ochrane spotrebiteľa upravuje na jednej strane práva spotrebiteľov,

na druhej strane povinnosti výrobcov, predávajúcich dovozcov a dodávateľov. Ďalej

pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa ustanovuje opatrenia,

ktorými orgány verejnej správy niekedy môžu, aj inokedy musia chrániť spotrebiteľa

a nakoniec upravujú postavenie právnických osôb pôsobiacich na ochranu spotrebiteľa. Zákon

č. o ochrane spotrebiteľa vo veciach verejnoprávnej ochrany spotrebiteľa

má povahu lex generalis. Uvedený zákon priznáva právo na ochranu pred neprijateľnými

podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Kľúčovú pozíciu v ochrane spotrebiteľa

pri úprave spotrebiteľských zmlúv má Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách. Za ťažiskové ustanovenia smernice z hľadiska podmienok

3

a obsahu ochrany spotrebiteľov pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách

možno označiť článok 3 až 7.

Ďalej uviedol, že v zmysle spotrebiteľské zmluvy

nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda neprijateľné podmienky.

Neprijateľnosť podmienok sa však nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia alebo

ako boli neprijateľné podmienky individuálne dohodnuté. ale aj zákon

č. o ochrane spotrebiteľa používajú pojem neprijateľné podmienky, pričom

podmienky v právnych úkonoch, ktoré podmieňujú vznik, zmenu alebo zánik práv,

či povinností (resp. právnych vzťahov) upravuje . Smernica Rady

č. 93/13/EHS hovorí o nekalých podmienkach, preto v rámci spotrebiteľských zmlúv treba

tieto podmienky vnímať ako ustanovenia (dojednania), ktorými podmieňuje dodávateľ

uzavretie spotrebiteľskej zmluvy a ktoré vopred do zmlúv zakotvil. Výpočet neprijateľných

podmienok je uvedený v , treba uviesť, že nejde

o taxatívny výpočet a preto sa môže spotrebiteľ domáhať ochrany aj pred inými

než tam uvedenými podmienkami, ktoré je možné považovať za neprijateľné a ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. To je akási všeobecná generálna klauzula, podľa ktorej sa predovšetkým bude

posudzovať určitá podmienka, či môže byť neprijateľná. Podmienky, ktoré zákon označuje

ako neprijateľné, ak by boli zakotvené v spotrebiteľných zmluvách, sú neplatné.

Z administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca mal vedomosť o výhradách Komisie

v podobe odporúčaní, ktorá posudzovala podmienky v spotrebiteľských zmluvách (rokovanie

zo dňa 21.07.2010) a preto nemožno prisvedčiť žalobcovi, že v čase vyhotovovania zmlúv,

nemal dostatok relevantných informácií na prehodnotenie zmluvných podmienok. Konanie

o uložení sankcii podľa o ochrane spotrebiteľa sa uskutoční

podľa o správnom konaní (správny poriadok). Voľná úvaha

pri rozhodovaní o výške pokuty za správny delikt je myšlienkový proces, v rámci ktorého

má správny orgán zvažovať závažnosť porušenia právnych predpisov vo vzťahu ku každému

zisteniu protiprávneho konania, jeho následky, dobu protiprávnosti aby uložená sankcia

spĺňala nielen požiadavku represie ale aj preventívny účel (viď rozhodnutia NS SR

)

4

Krajský súd v Bratislave je názoru, že námietky žalobcu ohľadom uloženia pokuty

a jej výšky sú neopodstatnené. Ako vyplýva z obsahu odôvodnenia uloženej pokuty, správne

orgány pri jej ukladaní postupovali v súlade so zásadami administratívneho trestania

a nevybočili z medzí stanovených pre použitie správnej úvahy. Krajský súd v Bratislave

nemohol pripustiť aby morálny rozmer práva, ktorý sa od nepamäti odvíja od mravných

kategórii, ktorými sú napr. dobro, slušnosť a správnosť alebo spravodlivosť bol počas

prieskumu zákonnosti aktov orgánov verejnej správy zatlačený do úzadia.

II.

V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozsudku krajského súdu odvolanie

s tým, že má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za nesprávne a to z dôvodov,

že postupom súdu prvého stupňa sa žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého

stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu

a nedostatočne zistil skutkový stav, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa

za arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože napádané rozhodnutie zrozumiteľne nedáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany a teda postupom súdu prvého stupňa boli porušené žalobcove práva na spravodlivé

konanie podľa a tým mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Žalobca je toho názoru, že má právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení neuvádza akékoľvek relevantné ustanovenie

právneho predpisu, ktoré by umožňovalo žalovanému arbitrárne rozhodnúť o tom,

či konkrétne zmluvné ustanovenie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Zákonodarca

právomoc rozhodovať o neprijateľnosti alebo prijateľnosti zmluvných podmienok

v spotrebiteľských zmluvách zveril dvom štátnym orgánom, a to orgánom verejnej moci –

všeobecným súdom a komisii na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách.

Takáto úprava je plne v súlade so Smernicou Rady číslo 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách. Zo zákonnej úpravy nevyplýva výslovné oprávnenie

žalovaného posúdiť konkrétne zmluvné dojednanie ako neprijateľnú zmluvnú podmienku,

okruh jeho pôsobnosti sa musí vykladať reštriktívne t.j. ako keby príslušný štátny orgán

predmetným oprávnením nedisponoval. Súd prvého stupňa teda rozhodol v rozpore s

5

Slovenskej republiky, ak priznal štátnemu orgánu právomoc, ktorému nielenže nepatrí,

ale z dikcie citovaných právnych predpisov ani patriť nemôže, nakoľko je primárne zverené

iným orgánom.

Z napádaného rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je nejakým spôsobom možné zistiť

názor súdu prvého stupňa na správnosť alebo nesprávnosť rozhodnutia žalovaného ohľadom

posúdenia jednotlivých zmluvných ustanovení ako neprijateľných zmluvných podmienok.

Súd obšírne cituje ustanovenia a rozsudkov Súdneho dvora Európskej

únie, pričom sa vôbec nevenuje argumentom žalobcu, ktoré vyvracajú nesprávne právne

posúdenie žalovaného ohľadne posúdenia jednotlivých zmluvných podmienok

ako neprijateľných. Súd sa venuje jednotlivým kontrolným úlohám žalovaného, hoci

tie v tejto časti neboli žalobcom spochybňované, ale spochybnený bol len návrh kontrolnej

činnosti. Súd prvého stupňa v rozpore so svojou povinnosťou, jasne a zrozumiteľne

formulovať odôvodnenie vo výroku svojho rozhodnutia poprel žalobcovi právo na súdnu

ochranu, keď žalobca z dôvodu nezrozumiteľnosti, zmätočnosti a arbitrárnosti napádaného

rozhodnutia nemôže riadne formulovať svoje odvolanie.

Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

č.k. -47, podľa ktorého predpokladom aplikácie ustanovení § 52 ods. 1, § 53

ods. 1 a sú konkrétne skutkové zistenia, ktoré umožňujú

záver, že ide o spotrebiteľskú zmluvu. Konkrétne skutkové zistenia, ktoré si vyžadujú záver

o právnej povahe zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej, zahŕňajú najmä zistenie, či účastníci

danej zmluvy skutočne splnili znaky spotrebiteľa a dodávateľa, či daná zmluva bola skutočne

vopred pripravená dodávateľom a spotrebiteľ skutočne nemal možnosť ovplyvniť jej obsah.

Súd prvého stupňa nijakým spôsobom v odôvodnení neuviedol, na základe akých skutkových

a právnych argumentov zrejme dospel k názoru, že ide o neprijateľné zmluvné podmienky.

V danom prípade poukázal žalobca na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. , v ktorom je uvedené, že každá neprijateľnosť podmienky musí byť

pred súdom pozitívne preukázaná.

K právnemu posúdeniu jednotlivých zmluvných ustanovení žalobca uviedol

nasledovné:

6

A) Ad čl. VI bod 7 Všeobecné zmluvné podmienky pre dopravnú techniku k zmluve

o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „VZP SÚ“) a bod 2.5.4. Všeobecných zmluvných

podmienok finančného leasingu ČSOB Leasing, a.s., (ďalej len „VZP FL“):

Predmetné zmluvné podmienky je možné vykladať ako právo veriteľa, na splnenie,

ktorého záväzku spotrebiteľa sa použije jeho platba v prípade, ak spotrebiteľ v súlade

so zákonom alebo v súlade so zmluvou neurčí, na splnenie ktorého záväzku je jeho platba

určená. Takýmto výkladom je v plnej miere zachovaná vyváženosť práv a povinností oboch

zmluvných strán, keďže v spotrebiteľovi nijakým spôsobom nebráni zákonom a zmluvou

stanoveným spôsobom určiť, na plnenie, ktorého záväzku sa má jeho platba použiť,

a v prípade, ak by veriteľ túto jeho voľbu nerešpektoval, v plnej miere sa použije zákonná

úprava stanovujúca spôsob určenia účelu platby.

B) Ad čl. XII bod 1 VZP SÚ a bod 2.5.3. VZP FL:

Zmluvná pokuta vo výške 0,1% denne z nezaplatenej sumy peňažných záväzkov

nepredstavuje neprimerane vysokú sankciu. Nie je cieľom, bezdôvodne sa obohatiť na úkor

spotrebiteľa, ale cieľom veriteľa je zabezpečenie svojich pohľadávok zo zmluvy,

ako i účinného pôsobenia na riadne a včasné plnenie všetkých povinností spotrebiteľa.

Navyše spotrebiteľ bol s touto výškou zmluvnej pokuty oboznámený aj pred samotným

uzatvorením zmluvy a to prostredníctvom formulára pre štandardné informácie

o spotrebiteľskom úvere. Zakotvenú výšku zmluvnej pokuty nemožno posudzovať

ako celkovú percentuálnu sumu za obdobie kalendárneho roka a zároveň sa žalobca

domnieva, že denná sadzba zmluvnej pokuty nepredstavuje neprimerane vysokú sankciu

v zmysle ustanovenia , keď samotná konkrétna

výška zmluvnej pokuty pre spotrebiteľa bude v plnom rozsahu závisieť od výšky jeho

nesplateného záväzku a doby jeho omeškania. Dobromyseľných spotrebiteľov, ktorí si svoje

povinnosti vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy plnili riadne a včas sa v nijakom prípade

nevystavujú nebezpečenstvu akéhokoľvek postihu zo strany žalobcu. Zmluvné ustanovenie

je formulované výlučne ako právo žalobcu účtovať dohodnutú zmluvnú pokutu, teda nejde

o sankciu, ktorú by žalobca uplatňoval automaticky, v prípade spotrebiteľovho omeškania.

7

C) Ad čl. XII bod 2 VZP SÚ:

Skutočnosť, že predmetné zmluvné ustanovenie stanovuje jednotnú výšku zmluvnej

pokuty pre porušenie viacerých povinností, nemôže bez ďalšieho zakladať záver

o jej neprimeranosti. Samotný výber konkrétnych povinností, porušenie ktorých je v zmysle

predmetného zmluvného ustanovenia sankcionované dohodnutou zmluvnou pokutou,

predstavuje selekciu tých najdôležitejších povinností spotrebiteľa, bez splnenia ktorých,

by plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy mohli byť ohrozené. Existencia predmetných

zmluvných podmienok nijakým spôsobom nevytvára nebezpečenstvo, že by na tieto

podmienky doplatili aj spotrebitelia konajúci dobromyseľne. Je nepochybné, že dobromyseľní

spotrebitelia, ktorí si svoje povinnosti vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy plnili riadne

a včas, sa v nijakom prípade nevystavujú nebezpečenstvu akéhokoľvek postihu zo strany

žalobcu. Žalobca má za to, že okruh povinností, porušenie ktorých je sankcionované

zmluvnou pokutou, sú formulované dostatočne určito a zrozumiteľne. Denná sadzba zmluvnej

pokuty vo výške 165,97 € nepredstavuje neprimerane vysokú sankciu v zmysle ustanovení

o ochrane spotrebiteľa podľa , nakoľko samotná konkrétna výška

zmluvnej pokuty pre spotrebiteľa bude v plnom rozsahu závisieť od doby jeho omeškania.

D) Ad čl. XIV bod 1 VZP SÚ:

Žalovaný poukázal na údajnú nezrovnalosť tejto zmluvnej podmienky s § 41

, a vyhodnocuje ju ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podľa

názoru správneho orgánu, predmetné zmluvné ustanovenie vylučuje neplatnosť zmluvy

ako celku v prospech spotrebiteľa. Podľa žalobcu však nemožno hovoriť v žiadnom prípade,

kedy by neplatnosť celého právneho úkonu bola v neprospech spotrebiteľa, ktorý by v prípade

jej neplatnosti bol povinný vrátiť poskytnutý spotrebiteľský úver a tým zároveň aj predmet

financovania. Žalobca má za to že predmetné zmluvné ustanovenie je v súlade s čl. 6 ods. 1

Smernice Rady EHS č. 13/1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

E) Ad čl. XIV bod VZP SÚ, bod 3.2.1 písm. a/ VZP FL a bod 6.12.VZP FL:

Toto zmluvné ustanovenie nezakladá v žiadnom prípade nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ani neprenáša dôkazné bremeno

na spotrebiteľa. Žalobca poukázal na písmeno l/

8

a uviedol, že v danom prípade ide o jedinú možnosť, ako môže veriteľ preukázať,

že dlžníkovi poskytol informácie a odovzdal dokumenty, ktoré je veriteľ tomuto dlžníkovi

povinný poskytnúť alebo odovzdať v súlade s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských

úveroch. Nemožno akceptovať námietku žalovaného, že predmetné zmluvné ustanovenia

predstavujú skryté prenesenie dôkazného bremena na spotrebiteľa, keď toto ustanovenie bolo

začlenené priamo do obsahu zmluvy. Spotrebiteľ nie je nijakým spôsobom zo strany žalobcu

obmedzovaný v preštudovaní predmetnej zmluvnej dokumentácie. Ako vyplýva z obsahu

zmluvnej dokumentácie, táto obsahuje výlučne podrobnú úpravu vzájomného záväzkovo-

právneho vzťahu zmluvných strán tak, aby vzhľadom na absenciu zákonnej úpravy, boli

obom zmluvným stranám a zrejmé ich práva a povinnosti.

F) Ad bod 4.8.2 VZP FL:

Odôvodnenie neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky žalovaným vychádza

z ignorovania skutočnej povahy tohto zmluvného ustanovenia. Žalobca poukázal na § 48

ods. 1 , na a uviedol, že predmetné

zmluvné ustanovenie nie je možné vykladať tak extenzívne a absolútne, ako to urobil

žalovaný, ale výlučne len ako dohodu zmluvných strán v súlade so slovenským právnym

poriadkom o nemožnosti spotrebiteľa odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy. Takáto dohoda

zmluvných strán a nemožnosť predčasného ukončenia zmluvy na základe zmluvných

dôvodov pritom nijakým spôsobom nevylučuje aplikáciu kogentných zákonných ustanovení

upravujúcich právo dlžníka odstúpiť od zmluvy o finančnom leasingu ako zmluvy

o spotrebiteľskom úvere. Vo vzťahu k údajnej nerovnováhe práv a povinností zmluvných

strán len pri práve výpovede zmluvy, žalobca poukázal na skutočnosť, že ani samotný zákon

o spotrebiteľských úveroch neumožnil spotrebiteľovi zmluvu o spotrebiteľskom úvere

poskytnutom vo forme finančného leasingu vypovedať, respektíve od nej odstúpiť.

G) Ad bod 5.1 písm. b/ VZP FL a bod 5.1 písm. d/ VZP FL:

Ani odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a ani odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

neobsahuje žiadne relevantné dôvody, pre ktoré by dohodnutá výška sankcie bola

neprimeraná vo vzťahu k povinnostiam, ktoré zabezpečujú jednotlivé povinnosti spotrebiteľa

sú v príslušných zmluvných ustanoveniach formulované jednoznačne a určito tak, že na strane

spotrebiteľa nemožno hovoriť o akejkoľvek neistote a ohľadne jeho vedomosti o konkrétnych

9

povinnostiach. Všetky doklady, ktoré je spotrebiteľ povinný žalobcovi predložiť,

sú špecifikované v príslušných zmluvných ustanoveniach bod 3.2.1 a 3.2.2 VZP FL, pričom

okruh týchto dokumentov je spotrebiteľovi oznámený ešte pred podpisom samotnej zmluvy.

Konkrétna výška dennej sadzby zmluvnej pokuty pre spotrebiteľa bude v plnom rozsahu

závisieť od výšky hodnoty z kúpnej ceny predmetu financovania, teda čim nižšia hodnota

vstupnej ceny predmetu financovania, tým zároveň nižší základ na výpočet zmluvnej pokuty

v období za jeho omeškanie. Navyše, v prípade predčasného ukončenia zmluvy sú následne

všetky pohľadávky žalobcu spotrebiteľovi vyúčtované v konečnom finančnom vyúčtovaní.

V danom prípade ide o zmluvné ustanovenie formulované výlučné ako právo žalobcu účtovať

dohodnutú zmluvnú pokutu a teda v tomto prípade nejde o sankciu, ktorú by žalobca

uplatňoval automaticky v prípade spotrebiteľovho omeškania, ale len o jeho možnosti.

Zároveň sa žalobca domnieval, že na strane žalovaného je neexistencia právomocí

ako správneho orgánu na vydanie napádaných rozhodnutí.

Ako je zrejmé z vyššie uvedených skutočností, súd prvého stupňa ignoroval právne

posúdenie jednotlivých zmluvných podmienok a v celom rozsahu sa stotožnil so závermi

žalovaného. Súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a zároveň rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovi v správnom

konaní nebolo preukázané žiadne porušenie § 4 ods. 2 písm. b/ v spojení s ustanovením § 3

ods. 3 o ochrane spotrebiteľa. Správny orgán prvého stupňa

ako aj žalovaný v odôvodnení ich rozhodnutí neuvádzajú jediný relevantný argument,

na základe ktorého by bolo možné usudzovať ako dospeli ku uloženej výške pokuty.

Prostredníctvom podaného odvolania sa žalobca domáhal, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zruší

rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie, alternatívne, aby rozhodnutie súdu

prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, aby priznal žalobcovi aj náhradu

trov konania.

10

III.

Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že má za to, že otázkou jeho právomoci

v predmetnej veci sa krajský súd podrobne zaoberal, a uviedol konkrétne ustanovenia

právnych predpisov, ako aj európskej právnej úpravy na základe ktorých dospel k záveru,

že má preukázané, že výkon dozoru a kontroly vo vymedzenom predmete patril žalovanému

a prvostupňovému správnemu orgánu. Krajský súd poukázal na oblasti verejnoprávnych

ochrany spotrebiteľa v Slovenskej republike, ktorá je upravená prostredníctvom zákona

č. o ochrane spotrebiteľa, o štátnej kontrole

vnútorného trhu v odvetviach ochrany spotrebiteľa a zároveň krajský súd poukázal na článok

3 až 7 smernice rady 93/13/EHS.

S odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu sa žalovaný stotožnil

a považuje ho za dostatočné z pohľadu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Žalobca

opomína skutočnosť, na ktorú poukázal žalovaný vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach

a na ktorú poukázal krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, a to že súkromnoprávna

ochrana nenahrádza verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany v zmluvnom

vzťahu.

Krajský súd vo viacerých miestach odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol

argumentáciu, z ktorej vyplýva, že sa stotožnil s názormi žalovaného. Názor krajského súdu

na správnosť posúdenia predmetných zmluvných podmienok ako neprijateľných,

na kompetenciu žalovaného v otázke posudzovania neprijateľnosti zmluvných podmienok

v spotrebiteľských zmluvách za účelom zabezpečenia verejnoprávnej ochrany spotrebitelia

v danej oblasti, ako aj jeho konečný záver o zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí

správnych orgánov je teda podľa názoru žalovaného jednoznačný.

Správne orgány ako aj krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach na základe skutkových

zistení venovali povahe subjektov zmluvných vzťahov, na ktorej uplatňovali preskúmavané

zmluvné podmienky o spôsobe vzniku predmetných zmluvných podmienok. So zreteľom

na všetky ostatné podmienky dospeli k záveru, že predmetné zmluvné podmienky naplnili

podstatu neprijateľnosti podľa , a teda ich začlenením do obsahu

všeobecných zmluvných podmienok došlo zo strany žalobcu k porušeniu zákazu upierať

11

spotrebiteľovi právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami. Na názore, že spotrebiteľ

má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, žalovaným naďalej trvá.

V posudzovanom prípade ide o naformulované, vopred pripravené zmluvy, kedy

spotrebiteľ vzhľadom na zložitosť problematiky dôveruje žalobcovi ako profesionálovi

znalému právnej úpravy. Spotrebiteľ sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu

alebo poskytovateľovi, čo sa týka jednak vyjednávacej právomoci, ako aj úrovni

informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpil na podmienky vopred vyhotovené

predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Argumentácia

žalobcu budí dojem, že tento zastáva názor, že spotrebiteľ, ktorý si svoj záväzok nesplní,

nepožíva ochranu garantovanú uvedenou právnou úpravou. Žalovaný má za to,

že z jednoznačne vyplýva, že vôľou zákonodarcu bolo chrániť

aj spotrebiteľa, ktorý si svoj záväzok nesplní a to najmä pre jeho zaťažením povinnosťou

zaplatiť neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

K čl. VI bodu 7 VZP a bodu 2.5.4 VZP FL žalovaný uviedol, že je presvedčený

o neprimeranosti uvedených zmluvných podmienok pre spotrebiteľa. Správne orgány

v danom prípade vychádzajúc zo znenia oboch zmluvných povinností a ich objektívnej

spôsobilosti sú toho názoru, že nimi žalobca poškodí spotrebiteľa.

K čl. XII bod 1 VZP SÚ a bodu 2.5.3 VZP FL žalovaný uviedol, že v súvislosti

s ochranou dobromyseľného spotrebiteľa poukazuje na to, že ani dobromyseľnosť

spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy nezaručuje, že takýto spotrebiteľ bude počas celého trvania

zmluvy schopný plniť všetky záväzky vyplývajúci zo zmluvy riadne a včas.

K čl. XII bod 2 VZP SÚ žalovaný uviedol, že spotrebiteľ sa môže dostať do situácie,

keď žalobcovi neoznámi skutočnosť, ktorú subjektívne nevyhodnotil ako skutočnosť

spôsobilú negatívne ovplyvniť jeho schopnosti plniť svoj záväzok voči žalobcovi, pričom

zo strany žalobcu môže dôjsť k posúdeniu, že sa o takúto skutočnosť jednalo, čo by mohlo

viesť k aplikovaniu predmetného zmluvného ustanovenia a účtovaniu zmluvnej pokuty

vo výške, ktorá je vzhľadom na uvedený spôsob vymedzenia dôvodov pre jej účtovanie

neprimerane vysoká.

12

K čl. XIV bod 1 VZP SÚ žalovaný uviedol, že neplatnosť právneho úkonu je podľa

názoru vždy na prospech spotrebiteľa v prípade, že je viazaný zjavne nevyváženou zmluvou

v jeho neprospech.

K čl. XIV bod 5 VZP SÚ, bod 3.2.1 písm. a/ VZP FL žalovaný uviedol,

že nespochybnil možnosť žalobcu získať od spotrebiteľa potvrdenie o skutočnosti, že mu boli

odovzdané určité dokumenty a že sa nimi spotrebiteľov oboznámil, ale spochybnil práve

spôsob akým bolo takéto potvrdenie získané.

K bodu 4.8.2 VZP FL žalovaný uviedol, že zo znenia uvedenej podmienky vyplýva

priamy rozpor s ustanovením . Z pohľadu žalovaného orgánu

pokiaľ je dohodnuté, že spotrebiteľ nie je oprávnený od zmluvy odstúpiť, možno ustanovenie

chápať ako deklaráciu toho, že nie sú splnené predpoklady na uvedený úkon, pretože

žalovaný trvá na tom, že citované ustanovenia možno chápať ako prehlásenie spotrebiteľa,

že zmluva nebola uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok.

K bodu 5.1 písm. b/ VZP FL a bodu 5.1 písm. d/ VZP FL je potrebné zdôrazniť,

že v danom prípade sa jednalo o zmluvnú pokutu vo výške 0,1% zo vstupnej ceny predmetu

leasingu vrátane DPH. Žalovaný v tomto prípade poukázal práve na výšku dennej sadzby,

ktorá môže byť neprimerane negatívnym zásahom do majetkovej sféry spotrebiteľa

a to aj vzhľadom na okruh povinností, za porušenie, ktorých je možné predmetnú zmluvnú

pokutu účtovať. Čo sa týka bodu 5.1 písm. d/ zmluvných podmienok, tento stanovuje

paušálnu náhradu škody, ktorá však nezohľadňuje skutočné náklady, ktoré môžu byť

konkrétnych individuálnych prípadoch aj nižšie, čo by viedlo k bezdôvodnému obohateniu

na strane žalobcu.

Prvostupňový správny orgán v danom prípade presne a spoľahlivo zistil skutkový stav

veci, ktorý posúdil ako porušenie predmetného základu, pričom s námietkami žalobcov

sa správny orgán prvého stupňa vyrovnal. Žalobca využil svoje právo na podanie odvolania

na základe, ktorej ho bolo predmetné rozhodnutie preskúmané v odvolacom konaní v celom

rozsahu. Odvolací orgán dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie nezistil.

Žalobca následne podal žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného,

ktorú krajský súd preskúmal a rozsudkom zamietol. Krajský súd sa so skutkovými

13

ako aj právnymi závermi správneho orgánu v plnom rozsahu stotožnil a v odôvodnení svojho

rozhodnutia sa venoval aj výške uloženej sankcie aj jej odôvodnenosti, pričom dospel

k záveru, že námietky žalobcu ohľadom jej uloženia ako aj jej výšky sú neopodstatnené,

nakoľko správne orgány pri ukladaní postupovali v súlade so zásadami správneho trestania

a nevybočili z medzí stanovených pre použitie správnej úvahy. Na základe vyššie uvedených

skutočností sa žalovaný domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie

krajského súdu potvrdil a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného

odvolania ( v spojení s veta prvá ), odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( veta prvá )

Podľa ; , Národná banka

Slovenska v rámci dohľadu nad finančným trhom vykonáva dohľad nad dohliadanými

subjektmi finančného trhu, a to nad bankami, pobočkami zahraničných bánk, obchodníkmi

s cennými papiermi, pobočkami zahraničných obchodníkov s cennými papiermi, burzami

cenných papierov, centrálnymi depozitármi cenných papierov, správcovskými spoločnosťami,

pobočkami zahraničných správcovských spoločností, podielovými fondmi, zahraničnými

subjektmi kolektívneho investovania, poisťovňami, zaisťovňami, pobočkami zahraničných

poisťovní, pobočkami zahraničných zaisťovní, pobočkami poisťovní z iného členského štátu,

pobočkami zaisťovní z iného členského štátu, dôchodkovými správcovskými spoločnosťami,

dôchodkovými fondmi, doplnkovými dôchodkovými poisťovňami, doplnkovými

dôchodkovými spoločnosťami, doplnkovými dôchodkovými fondmi, platobnými inštitúciami,

pobočkami zahraničných platobných inštitúcií, inštitúciami elektronických peňazí, pobočkami

zahraničných inštitúcií elektronických peňazí, samostatnými finančnými agentmi, finančnými

poradcami, Fondom ochrany vkladov, Garančným fondom investícií, Slovenskou kanceláriou

poisťovateľov, konsolidovanými celkami, subkonsolidovanými celkami, finančnými

holdingovými inštitúciami, zmiešanými finančnými holdingovými spoločnosťami,

finančnými konglomerátmi a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom alebo osobitným

zákonom aj nad inými osobami, nad inými účelovými združeniami majetku a nad skupinami

osôb a účelových združení majetku, ktorým osobitné predpisy v oblasti bankovníctva,

14

kapitálového trhu, poisťovníctva alebo dôchodkového sporenia ukladajú povinnosti (ďalej

len „dohliadaný subjekt“); Národná banka Slovenska pri dohľade nad dohliadanými subjektmi

dohliada na dodržiavanie ustanovení tohto zákona, osobitných zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktoré sa vzťahujú na dohliadané subjekty alebo

na ich činnosti, ako aj na dodržiavanie ustanovení právne záväzných aktov Európskej únie,

ktoré sa vzťahujú na dohliadané subjekty alebo na ich činnosti, ak to ustanovujú tieto právne

záväzné akty, vybavuje podania klientov dohliadaných subjektov súvisiace s poskytovaním

finančných služieb alebo s inými obchodmi dohliadaných subjektov.

Podľa o Národnej banke Slovenska, Národná banka

Slovenska vykonáva dohľad nad finančným trhom podľa tohto zákona a osobitných

predpisov.

Podľa o spotrebiteľských úveroch, kontrolu

dodržiavania povinností ustanovených týmto zákonom vykonáva Slovenská obchodná

inšpekcia, ak osobitný zákon neustanovuje inak; toto ustanovenie sa nevzťahuje na vedenie

registra veriteľov.

Podľa § 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej

podnikateľskej činnosti.

Podľa o ochrane spotrebiteľa orgánmi

verejnej správy vo veciach ochrany spotrebiteľa sú príslušné orgány podľa osobitných

predpisov.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, dozor nad dodržiavaním povinnosti

ustanovených týmto zákonom vykonávajú orgány dozoru. Ak nemožno pôsobnosť orgánu

dozoru určiť, je na výkon dozoru a kontroly príslušná Slovenská obchodná inšpekcia.

Podľa § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo

na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až 54

.)

15

Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona v znení v rozhodujúcom období, predávajúci

nesmie spotrebiteľovi

a) ukladať povinnosť bez právneho dôvodu,

b) upierať práva podľa § 3.

Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom od 1. mája 2014 predávajúci

nesmie spotrebiteľovi

a) ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu,

b) upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3,

c) používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských

zmluvách.

Z administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že inšpektori vykonali v dňoch

15.06.2011 a 27.10.2011 kontrolu u žalobcu zameranú na dodržiavanie povinností podľa

o ochrane spotrebiteľa a o spotrebiteľských

úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), o ochrane spotrebiteľa pri finančných

službách na diaľku v znení neskorších predpisov a o elektronickom

obchode v znení neskorších predpisov. V rámci tejto kontroly správny orgán posudzoval

Všeobecné zmluvné podmienky pre dopravnú techniku k zmluve o spotrebnom úvere (ďalej

len „VZP SÚ“) a Všeobecné zmluvné podmienky finančného leasingu ČSOB Leasing, a.s.

pre dopravnú techniku (ďalej len VZP FL) účinné od 01.04.2011.

Z inšpekčného zápisu vyplýva, že predložené a posudzované VZP SÚ a VZP FL

obsahovali ustanovenia, ktoré boli vyhodnotené ako neprijateľné zmluvné podmienky

v zmysle ustanovenia a nasl. . Konkrétne šlo v prípade VZP SÚ

o ustanovenie článku VI. bod 7; článku VI bod 8; článku XII bod 1; článku XII bod 2;

článku XIV bod 1 a článku XIV bod 5 týchto VZP SÚ, resp. v prípade VZP FL o ustanovenia

bodu 2.5.3; bodu 2.5.4; bodu 3.2.1 písm. a/; bodu 4.4; bodu 4.5.; bodu 4.8.2; bodu 5.1

písm. b/; bodu 5.1 písm. d/ a bodu 6.12 týchto VZP FL.

Dňa 06.02.2012 pod číslom konania správny orgán prvého stupňa

oznámil písomným podaním žalobcovi začatie správneho konania o uložení pokuty podľa

ustanovenia o ochrane spotrebiteľa za porušenie

16

ustanovenia č. o ochrane spotrebiteľa spočívajúce

v dojednaní neprijateľných zmluvných podmienok vo VZP SÚ a VZP FL. Následne

na to bolo vydané prvostupňové rozhodnutie č. P/0587/01/2011 dňa 21.3.2012, kde bola

žalobcovi uložená pokuta vo výške 12 000,- €. Žalobca sa odvolal a žiadal napadnuté

rozhodnutie zrušiť. Rozhodnutím dňa 04.06.2012 Ústredný inšpektorát

Slovenskej obchodnej inšpekcie odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvého stupňa

potvrdil s tým, že vo svojom rozhodnutí sa zaoberal jednotlivými neprijateľnými

spotrebiteľskými podmienkami ako aj odvolacími dôvodmi žalobcu ako účastníka správneho

konania.

Predmetom súdneho prieskumu bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. zo dňa 04.06.2012, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil

prvostupňové rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu Slovenskej

obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, č. zo dňa

21.03.2012. Týmto rozhodnutím bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 12 000,- €

z toho dôvodu, že porušil zákaz upierať spotrebiteľovi právo na ochranu spotrebiteľa

pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách v zmysle

ustanovenia o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len ZOS), čím porušil ustanovenia § 4 ods. 2 písm. b/ ZOS. Podstatnou

skutočnosťou v danom prípade je otázka, či žalovaný v predmetnom období mohol vykonávať

kontrolu subjektov pôsobiacich na finančnom trhu.

Pri kontrolách správneho orgánu bolo zistené, že účastník konania je predávajúcim

v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa a veriteľom v zmysle v zmysle § 2 písm. b/ zákona

č. o spotrebiteľských úveroch. Na základe výsledkov kontrol zo dňa 15.06.2011

a 27.10.2011 a posúdenia odobratých zmluvných podmienok bolo zistené, že v nich účastník

konania, teda žalobca, dojednal zmluvné ustanovenia, s ktorými sa síce spotrebitelia mali

možnosť pred podpisom zmluvy oboznámiť, ale ich následný obsah nemohli zmeniť, nakoľko

ide o adhézne zmluvy, pričom pri týchto typoch zmlúv môže dôjsť k situácii, kedy nastane

nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Inšpektori vykonávajú v rámci svojej pracovnej činnosti kontroly za účelom zistenia,

či predávajúci, dodávatelia, výrobcovia a dovozcovia dodržiavajú povinnosti a zákazy,

vyplývajúce im z ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa.

17

Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci dospel k záveru, že v tomto prípade

žalovaný i prvostupňový správny orgán rozhodli na základe svojej zákonnej právomoci

( o kontrole vnútorného trhu v znení účinnom v čase

začatia správneho konania), a teda kontrolovali činnosť žalobcu, keďže z citovaných

ustanovení zákonov a zisteného stavu veci nevyplýva, že by daná vec patrila do právomoci

iného kontrolného úradu, vrátane Národnej banky Slovenska. Žalobca nepreukázal v súdnom

ani v administratívnom konaní, že by bol subjektom patriacim do zákonného rámca

vyplývajúceho z , bod 2, Takáto

skutočnosť nebola odvolacím súdom zistená ani z výpisu z obchodného registra žalobcu,

ani z obsahu administratívneho spisu. V ďalšom konaní bude úlohou správneho orgánu,

len v prípade, ak žalobca predloží dôkazy o tom, že bol subjektom patriacim medzi subjekty

vymenované v citovanom sa znovu s otázkou

právomoci vysporiadať.

Žalobca bol sankcionovaný za porušenie § 3 zákona o ochrane spotrebiteľa v spojení

s § 4 ods. 2 písm. b/ citovaného zákona, teda za porušenie povinnosti neupierať spotrebiteľovi

práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§ 52 -

).

Najvyšší súd dospel k záveru, že v tomto prípade dospeli správne orgány

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V prvom rade v § 40 ods. 1, 2 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) sú upravené prípady, kedy si i správny

orgán môže urobiť o predbežnej otázke úsudok (ods. 1), ako i prípady, v ktorých takýto

úsudok je zakázaný (ods. 2). Súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia, v ktorých

je konštatované správnymi orgánmi, že žalobca nerešpektoval povinnosť uvádzať prijateľné

podmienky v spotrebiteľských zmluvách, o čom si urobili úsudok ( )

využijúc tzv. správne uváženie.

Na strane druhej súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že posudzované Všeobecné

zmluvné podmienky pre dopravnú techniku k Zmluve o spotrebnom úvere účinné

od 01.04.2011 ako i Všeobecné zmluvné podmienky finančného leasingu ČSOB Leasing, a.s.,

pre dopravnú techniku účinné od 01.04.2011, v rozsahu uvedenom vo výroku žalobou

napadnutého rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňového rozhodnutia, neobsahujú

ustanovenie, ktoré by bolo možné subsumovať pod znenie

18

v znení účinnom v rozhodujúcom období, teda, že by upieralo spotrebiteľovi právo

na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami (ochrana súdnou cestou.)

Práve zmena s účinnosťou od 1. mája 2014 tento právny stav

zmenila a ošetrila tak, že porušenia zákona za použitie neprijateľných podmienok

v spotrebiteľských zmluvách zistené žalovaným, je už možné sankcionovať subjekty – § 4

ods. 2 písm. c/ citovaného zákona.

Základnú premisu materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť práva

pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ako aj každý

jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.

Ustanovením (ďalej len „“)

sa Slovenská republika zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné záväzné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

V intenciách c SR je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (publikovaný pod č. ) súčasťou právneho poriadku SR

a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len ,,dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek

trestného obvinenia proti nemu.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy ,,trestné

obvinenie“ a ,,práva a záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6

ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku

členských štátov dohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976).

Najvyšší súd SR vo svojej skoršej judikatúre dospel k záveru, že trestanie za správne

delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb –

19

podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto

hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu.

Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú

sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené

prirodzeno–právnymi princípmi.

Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru hovorí ,,o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia“ je podľa názoru Najvyššieho súdu SR nevyhnutné poskytnúť záruky a práva,

ktoré sú zakotvené v a nielen obvinenému z trestného

činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť.

Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych

sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. Zasadnutí

zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov Rady Európy, aby sa vo svojom práve

aj v praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah

pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty,

ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami,

či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú

alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie.

Podľa zásady č. 6 citovaného Odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania

vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania

v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní.

Nijaký právny poriadok nemôže regulovať všetky situácie, ktoré môžu nastať

pri uplatňovaní právnej úpravy. Každý právny poriadok sa môže uplatniť vo všetkých

prípadoch iba vtedy, ak sa právna úprava dotvorí výkladom práva.

Ústavná záruka vyjadrená v spočívajúca

v trestaní podľa nového zákona, pokiaľ je takáto právna úprava pre páchateľa priaznivejšia,

platí aj v konaní o sankcii za správny delikt. V tejto veci o takýto prípad nejde, naopak

ide práve o opačnú situáciu. Tzn., že nie je možné trestať podľa nového zákona, ak v dobe

účinnosti zákona starého, právna úprava konkrétnu skutkovú podstatu neobsahovala.

20

Súd k tomuto záveru dospel poukazujúc na to, že vykladať a aplikovať zákony

je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť arbitrárny a musí byť

náležite odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne

zrejmé na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 veta

prvá napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a napadnuté rozhodnutie žalovaného

zrušil podľa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Správny orgán je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( ).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom

hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

O trovách konania (prvostupňového i odvolacieho) rozhodol súd tak, že ich náhradu

nepriznal účastníkom konania na náhradu, teda ani úspešnému žalobcovi podľa § 250k ods. 1

veta tretia , keďže v tejto veci vidí na takýto postup dôvody osobitného zreteľa práve

v deklarovaných skutočnostiach spočívajúcich v nerešpektovaní pravidiel ochrany

spotrebiteľa v posudzovaných všeobecných podmienkach k zmluve o spotrebnom úvere.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 17. februára 2015

JUDr. Jana ZEMKOVÁ PhD., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Alena Augustiňáková