Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
057/394987.b4a98f.pdf
PDF · 236.07 KB
No categories available
4Sžo/26/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4Sžo/26/2014
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Zemkovej PhD. a zo sudcov JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Milana Moravu
v právnej veci žalobcu: ČSOB Leasing, a.s., so sídlom Panónska cesta 11, Bratislava,
IČO: 35 704 713, právne zastúpený: JUDr. Jozef Mészáros, advokát, so sídlom Jesenského 2,
Bratislava, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, so sídlom Prievozská č. 32,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0267/99/2012 zo dňa
04.06.2012, a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č.k.4S/125/2012-57 zo dňa 29.11.2013, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 4S/125/2012-57 zo dňa 29. novembra 2013 m e n í tak, že z r u š u j e rozhodnutie
žalovaného č. SK/0267/99/2012 zo dňa 4. júna 2012 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie
konanie.
Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
I.
Napadnutým rozsudkom zo dňa 29. novembra 2013 Krajský súd v Bratislave podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) žalobu zamietol
a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
V rozhodnutí poukázal na čl. 3, 5, 6 a 7 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1-3
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a zmene zákona o priestupkoch (ďalej
len „zákon č. 250/2007 Z.z.“) a uviedol, že Slovenská obchodná inšpekcia (ďalej len „SOI“)
je tým orgánom štátu, ktorý je oprávnený kontrolovať vnútorný trh a teda aj kontrolovať,
či sú spotrebiteľom poskytované služby v súlade so zmluvnými zákonnými podmienkami
vrátane služieb úverových. Verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa v Slovenskej republike
zakladá zákon č. 250/2007 Z.z., zákon č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu
vo veciach ochrany spotrebiteľa v znení neskorších predpisov a zákon č. 575/2001 Z.z.
o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. Podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa vyplýva,
že SOI kontroluje vnútorný trh podľa § 2 a podľa osobitných predpisov. Z poznámky
pod čiarou k tomuto ustanoveniu pod bodom 1 uvádza zákonodarca príkladmo viaceré právne
predpisy medzi inými aj zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa dnes uvádzaný
ako zákon č. 250/2007 Z.z. a tiež zákon č. 258/2001 Zb. o spotrebiteľských úveroch. Zákon
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa upravuje na jednej strane práva spotrebiteľov,
na druhej strane povinnosti výrobcov, predávajúcich dovozcov a dodávateľov. Ďalej
pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa ustanovuje opatrenia,
ktorými orgány verejnej správy niekedy môžu, aj inokedy musia chrániť spotrebiteľa
a nakoniec upravujú postavenie právnických osôb pôsobiacich na ochranu spotrebiteľa. Zákon
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vo veciach verejnoprávnej ochrany spotrebiteľa
má povahu lex generalis. Uvedený zákon priznáva právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Kľúčovú pozíciu v ochrane spotrebiteľa
pri úprave spotrebiteľských zmlúv má Smernica Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Za ťažiskové ustanovenia smernice z hľadiska podmienok
a obsahu ochrany spotrebiteľov pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách
možno označiť článok 3 až 7.
Ďalej uviedol, že v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda neprijateľné podmienky.
Neprijateľnosť podmienok sa však nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia alebo
ako boli neprijateľné podmienky individuálne dohodnuté. Občiansky zákonník ale aj zákon
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa používajú pojem neprijateľné podmienky, pričom
podmienky v právnych úkonoch, ktoré podmieňujú vznik, zmenu alebo zánik práv,
či povinností (resp. právnych vzťahov) upravuje § 36 Občianskeho zákonníka. Smernica Rady
č. 93/13/EHS hovorí o nekalých podmienkach, preto v rámci spotrebiteľských zmlúv treba
tieto podmienky vnímať ako ustanovenia (dojednania), ktorými podmieňuje dodávateľ
uzavretie spotrebiteľskej zmluvy a ktoré vopred do zmlúv zakotvil. Výpočet neprijateľných
podmienok je uvedený v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, treba uviesť, že nejde
o taxatívny výpočet a preto sa môže spotrebiteľ domáhať ochrany aj pred inými
než tam uvedenými podmienkami, ktoré je možné považovať za neprijateľné a ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. To je akási všeobecná generálna klauzula, podľa ktorej sa predovšetkým bude
posudzovať určitá podmienka, či môže byť neprijateľná. Podmienky, ktoré zákon označuje
ako neprijateľné, ak by boli zakotvené v spotrebiteľných zmluvách, sú neplatné.
Z administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca mal vedomosť o výhradách Komisie
v podobe odporúčaní, ktorá posudzovala podmienky v spotrebiteľských zmluvách (rokovanie
zo dňa 21.07.2010) a preto nemožno prisvedčiť žalobcovi, že v čase vyhotovovania zmlúv,
nemal dostatok relevantných informácií na prehodnotenie zmluvných podmienok. Konanie
o uložení sankcii podľa § 24 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa sa uskutoční
podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Voľná úvaha
pri rozhodovaní o výške pokuty za správny delikt je myšlienkový proces, v rámci ktorého
má správny orgán zvažovať závažnosť porušenia právnych predpisov vo vzťahu ku každému
zisteniu protiprávneho konania, jeho následky, dobu protiprávnosti aby uložená sankcia
spĺňala nielen požiadavku represie ale aj preventívny účel (viď rozhodnutia NS SR
Krajský súd v Bratislave je názoru, že námietky žalobcu ohľadom uloženia pokuty
a jej výšky sú neopodstatnené. Ako vyplýva z obsahu odôvodnenia uloženej pokuty, správne
orgány pri jej ukladaní postupovali v súlade so zásadami administratívneho trestania
a nevybočili z medzí stanovených pre použitie správnej úvahy. Krajský súd v Bratislave
nemohol pripustiť aby morálny rozmer práva, ktorý sa od nepamäti odvíja od mravných
kategórii, ktorými sú napr. dobro, slušnosť a správnosť alebo spravodlivosť bol počas
prieskumu zákonnosti aktov orgánov verejnej správy zatlačený do úzadia.
II.
V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozsudku krajského súdu odvolanie
s tým, že má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za nesprávne a to z dôvodov,
že postupom súdu prvého stupňa sa žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa
za arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože napádané rozhodnutie zrozumiteľne nedáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany a teda postupom súdu prvého stupňa boli porušené žalobcove práva na spravodlivé
konanie podľa Ústavy Slovenskej republiky a tým mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Žalobca je toho názoru, že má právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení neuvádza akékoľvek relevantné ustanovenie
právneho predpisu, ktoré by umožňovalo žalovanému arbitrárne rozhodnúť o tom,
či konkrétne zmluvné ustanovenie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Zákonodarca
právomoc rozhodovať o neprijateľnosti alebo prijateľnosti zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách zveril dvom štátnym orgánom, a to orgánom verejnej moci –
všeobecným súdom a komisii na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách.
Takáto úprava je plne v súlade so Smernicou Rady číslo 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Zo zákonnej úpravy nevyplýva výslovné oprávnenie
žalovaného posúdiť konkrétne zmluvné dojednanie ako neprijateľnú zmluvnú podmienku,
okruh jeho pôsobnosti sa musí vykladať reštriktívne t.j. ako keby príslušný štátny orgán
predmetným oprávnením nedisponoval. Súd prvého stupňa teda rozhodol v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky, ak priznal štátnemu orgánu právomoc, ktorému nielenže nepatrí,
ale z dikcie citovaných právnych predpisov ani patriť nemôže, nakoľko je primárne zverené
iným orgánom.
Z napádaného rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je nejakým spôsobom možné zistiť
názor súdu prvého stupňa na správnosť alebo nesprávnosť rozhodnutia žalovaného ohľadom
posúdenia jednotlivých zmluvných ustanovení ako neprijateľných zmluvných podmienok.
Súd obšírne cituje ustanovenia Občianskeho zákonníka a rozsudkov Súdneho dvora Európskej
únie, pričom sa vôbec nevenuje argumentom žalobcu, ktoré vyvracajú nesprávne právne
posúdenie žalovaného ohľadne posúdenia jednotlivých zmluvných podmienok
ako neprijateľných. Súd sa venuje jednotlivým kontrolným úlohám žalovaného, hoci
tie v tejto časti neboli žalobcom spochybňované, ale spochybnený bol len návrh kontrolnej
činnosti. Súd prvého stupňa v rozpore so svojou povinnosťou, jasne a zrozumiteľne
formulovať odôvodnenie vo výroku svojho rozhodnutia poprel žalobcovi právo na súdnu
ochranu, keď žalobca z dôvodu nezrozumiteľnosti, zmätočnosti a arbitrárnosti napádaného
rozhodnutia nemôže riadne formulovať svoje odvolanie.
Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. II. ÚS 499/2012-47, podľa ktorého predpokladom aplikácie ustanovení § 52 ods. 1, § 53
ods. 1 a § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka sú konkrétne skutkové zistenia, ktoré umožňujú
záver, že ide o spotrebiteľskú zmluvu. Konkrétne skutkové zistenia, ktoré si vyžadujú záver
o právnej povahe zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej, zahŕňajú najmä zistenie, či účastníci
danej zmluvy skutočne splnili znaky spotrebiteľa a dodávateľa, či daná zmluva bola skutočne
vopred pripravená dodávateľom a spotrebiteľ skutočne nemal možnosť ovplyvniť jej obsah.
Súd prvého stupňa nijakým spôsobom v odôvodnení neuviedol, na základe akých skutkových
a právnych argumentov zrejme dospel k názoru, že ide o neprijateľné zmluvné podmienky.
V danom prípade poukázal žalobca na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. II. ÚS 499/2012, v ktorom je uvedené, že každá neprijateľnosť podmienky musí byť
pred súdom pozitívne preukázaná.
K právnemu posúdeniu jednotlivých zmluvných ustanovení žalobca uviedol
nasledovné:
A) Ad čl. VI bod 7 Všeobecné zmluvné podmienky pre dopravnú techniku k zmluve
o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „VZP SÚ“) a bod 2.5.4. Všeobecných zmluvných
podmienok finančného leasingu ČSOB Leasing, a.s., (ďalej len „VZP FL“):
Predmetné zmluvné podmienky je možné vykladať ako právo veriteľa, na splnenie,
ktorého záväzku spotrebiteľa sa použije jeho platba v prípade, ak spotrebiteľ v súlade
so zákonom alebo v súlade so zmluvou neurčí, na splnenie ktorého záväzku je jeho platba
určená. Takýmto výkladom je v plnej miere zachovaná vyváženosť práv a povinností oboch
zmluvných strán, keďže v spotrebiteľovi nijakým spôsobom nebráni zákonom a zmluvou
stanoveným spôsobom určiť, na plnenie, ktorého záväzku sa má jeho platba použiť,
a v prípade, ak by veriteľ túto jeho voľbu nerešpektoval, v plnej miere sa použije zákonná
úprava stanovujúca spôsob určenia účelu platby.
B) Ad čl. XII bod 1 VZP SÚ a bod 2.5.3. VZP FL:
Zmluvná pokuta vo výške 0,1% denne z nezaplatenej sumy peňažných záväzkov
nepredstavuje neprimerane vysokú sankciu. Nie je cieľom, bezdôvodne sa obohatiť na úkor
spotrebiteľa, ale cieľom veriteľa je zabezpečenie svojich pohľadávok zo zmluvy,
ako i účinného pôsobenia na riadne a včasné plnenie všetkých povinností spotrebiteľa.
Navyše spotrebiteľ bol s touto výškou zmluvnej pokuty oboznámený aj pred samotným
uzatvorením zmluvy a to prostredníctvom formulára pre štandardné informácie
o spotrebiteľskom úvere. Zakotvenú výšku zmluvnej pokuty nemožno posudzovať
ako celkovú percentuálnu sumu za obdobie kalendárneho roka a zároveň sa žalobca
domnieva, že denná sadzba zmluvnej pokuty nepredstavuje neprimerane vysokú sankciu
v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka, keď samotná konkrétna
výška zmluvnej pokuty pre spotrebiteľa bude v plnom rozsahu závisieť od výšky jeho
nesplateného záväzku a doby jeho omeškania. Dobromyseľných spotrebiteľov, ktorí si svoje
povinnosti vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy plnili riadne a včas sa v nijakom prípade
nevystavujú nebezpečenstvu akéhokoľvek postihu zo strany žalobcu. Zmluvné ustanovenie
je formulované výlučne ako právo žalobcu účtovať dohodnutú zmluvnú pokutu, teda nejde
o sankciu, ktorú by žalobca uplatňoval automaticky, v prípade spotrebiteľovho omeškania.
C) Ad čl. XII bod 2 VZP SÚ:
Skutočnosť, že predmetné zmluvné ustanovenie stanovuje jednotnú výšku zmluvnej
pokuty pre porušenie viacerých povinností, nemôže bez ďalšieho zakladať záver
o jej neprimeranosti. Samotný výber konkrétnych povinností, porušenie ktorých je v zmysle
predmetného zmluvného ustanovenia sankcionované dohodnutou zmluvnou pokutou,
predstavuje selekciu tých najdôležitejších povinností spotrebiteľa, bez splnenia ktorých,
by plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy mohli byť ohrozené. Existencia predmetných
zmluvných podmienok nijakým spôsobom nevytvára nebezpečenstvo, že by na tieto
podmienky doplatili aj spotrebitelia konajúci dobromyseľne. Je nepochybné, že dobromyseľní
spotrebitelia, ktorí si svoje povinnosti vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy plnili riadne
a včas, sa v nijakom prípade nevystavujú nebezpečenstvu akéhokoľvek postihu zo strany
žalobcu. Žalobca má za to, že okruh povinností, porušenie ktorých je sankcionované
zmluvnou pokutou, sú formulované dostatočne určito a zrozumiteľne. Denná sadzba zmluvnej
pokuty vo výške 165,97 € nepredstavuje neprimerane vysokú sankciu v zmysle ustanovení
o ochrane spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko samotná konkrétna výška
zmluvnej pokuty pre spotrebiteľa bude v plnom rozsahu závisieť od doby jeho omeškania.
D) Ad čl. XIV bod 1 VZP SÚ:
Žalovaný poukázal na údajnú nezrovnalosť tejto zmluvnej podmienky s § 41
Občianskeho zákonníka, a vyhodnocuje ju ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podľa
názoru správneho orgánu, predmetné zmluvné ustanovenie vylučuje neplatnosť zmluvy
ako celku v prospech spotrebiteľa. Podľa žalobcu však nemožno hovoriť v žiadnom prípade,
kedy by neplatnosť celého právneho úkonu bola v neprospech spotrebiteľa, ktorý by v prípade
jej neplatnosti bol povinný vrátiť poskytnutý spotrebiteľský úver a tým zároveň aj predmet
financovania. Žalobca má za to že predmetné zmluvné ustanovenie je v súlade s čl. 6 ods. 1
Smernice Rady EHS č. 13/1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
E) Ad čl. XIV bod VZP SÚ, bod 3.2.1 písm. a/ VZP FL a bod 6.12.VZP FL:
Toto zmluvné ustanovenie nezakladá v žiadnom prípade nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ani neprenáša dôkazné bremeno
na spotrebiteľa. Žalobca poukázal na § 54 ods. 4 písmeno l/ Občianskeho zákonníka
a uviedol, že v danom prípade ide o jedinú možnosť, ako môže veriteľ preukázať,
že dlžníkovi poskytol informácie a odovzdal dokumenty, ktoré je veriteľ tomuto dlžníkovi
povinný poskytnúť alebo odovzdať v súlade s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských
úveroch. Nemožno akceptovať námietku žalovaného, že predmetné zmluvné ustanovenia
predstavujú skryté prenesenie dôkazného bremena na spotrebiteľa, keď toto ustanovenie bolo
začlenené priamo do obsahu zmluvy. Spotrebiteľ nie je nijakým spôsobom zo strany žalobcu
obmedzovaný v preštudovaní predmetnej zmluvnej dokumentácie. Ako vyplýva z obsahu
zmluvnej dokumentácie, táto obsahuje výlučne podrobnú úpravu vzájomného záväzkovo-
právneho vzťahu zmluvných strán tak, aby vzhľadom na absenciu zákonnej úpravy, boli
obom zmluvným stranám a zrejmé ich práva a povinnosti.
F) Ad bod 4.8.2 VZP FL:
Odôvodnenie neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky žalovaným vychádza
z ignorovania skutočnej povahy tohto zmluvného ustanovenia. Žalobca poukázal na § 48
ods. 1 Občianskeho zákonníka, na § 344 Obchodného zákonníka a uviedol, že predmetné
zmluvné ustanovenie nie je možné vykladať tak extenzívne a absolútne, ako to urobil
žalovaný, ale výlučne len ako dohodu zmluvných strán v súlade so slovenským právnym
poriadkom o nemožnosti spotrebiteľa odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy. Takáto dohoda
zmluvných strán a nemožnosť predčasného ukončenia zmluvy na základe zmluvných
dôvodov pritom nijakým spôsobom nevylučuje aplikáciu kogentných zákonných ustanovení
upravujúcich právo dlžníka odstúpiť od zmluvy o finančnom leasingu ako zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Vo vzťahu k údajnej nerovnováhe práv a povinností zmluvných
strán len pri práve výpovede zmluvy, žalobca poukázal na skutočnosť, že ani samotný zákon
o spotrebiteľských úveroch neumožnil spotrebiteľovi zmluvu o spotrebiteľskom úvere
poskytnutom vo forme finančného leasingu vypovedať, respektíve od nej odstúpiť.
G) Ad bod 5.1 písm. b/ VZP FL a bod 5.1 písm. d/ VZP FL:
Ani odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a ani odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
neobsahuje žiadne relevantné dôvody, pre ktoré by dohodnutá výška sankcie bola
neprimeraná vo vzťahu k povinnostiam, ktoré zabezpečujú jednotlivé povinnosti spotrebiteľa
sú v príslušných zmluvných ustanoveniach formulované jednoznačne a určito tak, že na strane
spotrebiteľa nemožno hovoriť o akejkoľvek neistote a ohľadne jeho vedomosti o konkrétnych
povinnostiach. Všetky doklady, ktoré je spotrebiteľ povinný žalobcovi predložiť,
sú špecifikované v príslušných zmluvných ustanoveniach bod 3.2.1 a 3.2.2 VZP FL, pričom
okruh týchto dokumentov je spotrebiteľovi oznámený ešte pred podpisom samotnej zmluvy.
Konkrétna výška dennej sadzby zmluvnej pokuty pre spotrebiteľa bude v plnom rozsahu
závisieť od výšky hodnoty z kúpnej ceny predmetu financovania, teda čim nižšia hodnota
vstupnej ceny predmetu financovania, tým zároveň nižší základ na výpočet zmluvnej pokuty
v období za jeho omeškanie. Navyše, v prípade predčasného ukončenia zmluvy sú následne
všetky pohľadávky žalobcu spotrebiteľovi vyúčtované v konečnom finančnom vyúčtovaní.
V danom prípade ide o zmluvné ustanovenie formulované výlučné ako právo žalobcu účtovať
dohodnutú zmluvnú pokutu a teda v tomto prípade nejde o sankciu, ktorú by žalobca
uplatňoval automaticky v prípade spotrebiteľovho omeškania, ale len o jeho možnosti.
Zároveň sa žalobca domnieval, že na strane žalovaného je neexistencia právomocí
ako správneho orgánu na vydanie napádaných rozhodnutí.
Ako je zrejmé z vyššie uvedených skutočností, súd prvého stupňa ignoroval právne
posúdenie jednotlivých zmluvných podmienok a v celom rozsahu sa stotožnil so závermi
žalovaného. Súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a zároveň rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovi v správnom
konaní nebolo preukázané žiadne porušenie § 4 ods. 2 písm. b/ v spojení s ustanovením § 3
ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Správny orgán prvého stupňa
ako aj žalovaný v odôvodnení ich rozhodnutí neuvádzajú jediný relevantný argument,
na základe ktorého by bolo možné usudzovať ako dospeli ku uloženej výške pokuty.
Prostredníctvom podaného odvolania sa žalobca domáhal, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zruší
rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie, alternatívne, aby rozhodnutie súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, aby priznal žalobcovi aj náhradu
trov konania.
10 4Sžo/26/2014
III.
Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že má za to, že otázkou jeho právomoci
v predmetnej veci sa krajský súd podrobne zaoberal, a uviedol konkrétne ustanovenia
právnych predpisov, ako aj európskej právnej úpravy na základe ktorých dospel k záveru,
že má preukázané, že výkon dozoru a kontroly vo vymedzenom predmete patril žalovanému
a prvostupňovému správnemu orgánu. Krajský súd poukázal na oblasti verejnoprávnych
ochrany spotrebiteľa v Slovenskej republike, ktorá je upravená prostredníctvom zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, zákonom č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole
vnútorného trhu v odvetviach ochrany spotrebiteľa a zároveň krajský súd poukázal na článok
3 až 7 smernice rady 93/13/EHS.
S odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu sa žalovaný stotožnil
a považuje ho za dostatočné z pohľadu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Žalobca
opomína skutočnosť, na ktorú poukázal žalovaný vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach
a na ktorú poukázal krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, a to že súkromnoprávna
ochrana nenahrádza verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany v zmluvnom
vzťahu.
Krajský súd vo viacerých miestach odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol
argumentáciu, z ktorej vyplýva, že sa stotožnil s názormi žalovaného. Názor krajského súdu
na správnosť posúdenia predmetných zmluvných podmienok ako neprijateľných,
na kompetenciu žalovaného v otázke posudzovania neprijateľnosti zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách za účelom zabezpečenia verejnoprávnej ochrany spotrebitelia
v danej oblasti, ako aj jeho konečný záver o zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí
správnych orgánov je teda podľa názoru žalovaného jednoznačný.
Správne orgány ako aj krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach na základe skutkových
zistení venovali povahe subjektov zmluvných vzťahov, na ktorej uplatňovali preskúmavané
zmluvné podmienky o spôsobe vzniku predmetných zmluvných podmienok. So zreteľom
na všetky ostatné podmienky dospeli k záveru, že predmetné zmluvné podmienky naplnili
podstatu neprijateľnosti podľa Občianskeho zákonníka, a teda ich začlenením do obsahu
všeobecných zmluvných podmienok došlo zo strany žalobcu k porušeniu zákazu upierať
11 4Sžo/26/2014
spotrebiteľovi právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami. Na názore, že spotrebiteľ
má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, žalovaným naďalej trvá.
V posudzovanom prípade ide o naformulované, vopred pripravené zmluvy, kedy
spotrebiteľ vzhľadom na zložitosť problematiky dôveruje žalobcovi ako profesionálovi
znalému právnej úpravy. Spotrebiteľ sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu
alebo poskytovateľovi, čo sa týka jednak vyjednávacej právomoci, ako aj úrovni
informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpil na podmienky vopred vyhotovené
predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Argumentácia
žalobcu budí dojem, že tento zastáva názor, že spotrebiteľ, ktorý si svoj záväzok nesplní,
nepožíva ochranu garantovanú uvedenou právnou úpravou. Žalovaný má za to,
že z Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že vôľou zákonodarcu bolo chrániť
aj spotrebiteľa, ktorý si svoj záväzok nesplní a to najmä pre jeho zaťažením povinnosťou
zaplatiť neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.
K čl. VI bodu 7 VZP a bodu 2.5.4 VZP FL žalovaný uviedol, že je presvedčený
o neprimeranosti uvedených zmluvných podmienok pre spotrebiteľa. Správne orgány
v danom prípade vychádzajúc zo znenia oboch zmluvných povinností a ich objektívnej
spôsobilosti sú toho názoru, že nimi žalobca poškodí spotrebiteľa.
K čl. XII bod 1 VZP SÚ a bodu 2.5.3 VZP FL žalovaný uviedol, že v súvislosti
s ochranou dobromyseľného spotrebiteľa poukazuje na to, že ani dobromyseľnosť
spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy nezaručuje, že takýto spotrebiteľ bude počas celého trvania
zmluvy schopný plniť všetky záväzky vyplývajúci zo zmluvy riadne a včas.
K čl. XII bod 2 VZP SÚ žalovaný uviedol, že spotrebiteľ sa môže dostať do situácie,
keď žalobcovi neoznámi skutočnosť, ktorú subjektívne nevyhodnotil ako skutočnosť
spôsobilú negatívne ovplyvniť jeho schopnosti plniť svoj záväzok voči žalobcovi, pričom
zo strany žalobcu môže dôjsť k posúdeniu, že sa o takúto skutočnosť jednalo, čo by mohlo
viesť k aplikovaniu predmetného zmluvného ustanovenia a účtovaniu zmluvnej pokuty
vo výške, ktorá je vzhľadom na uvedený spôsob vymedzenia dôvodov pre jej účtovanie
neprimerane vysoká.
12 4Sžo/26/2014
K čl. XIV bod 1 VZP SÚ žalovaný uviedol, že neplatnosť právneho úkonu je podľa
názoru vždy na prospech spotrebiteľa v prípade, že je viazaný zjavne nevyváženou zmluvou
v jeho neprospech.
K čl. XIV bod 5 VZP SÚ, bod 3.2.1 písm. a/ VZP FL žalovaný uviedol,
že nespochybnil možnosť žalobcu získať od spotrebiteľa potvrdenie o skutočnosti, že mu boli
odovzdané určité dokumenty a že sa nimi spotrebiteľov oboznámil, ale spochybnil práve
spôsob akým bolo takéto potvrdenie získané.
K bodu 4.8.2 VZP FL žalovaný uviedol, že zo znenia uvedenej podmienky vyplýva
priamy rozpor s ustanovením § 49 Občianskeho zákonníka. Z pohľadu žalovaného orgánu
pokiaľ je dohodnuté, že spotrebiteľ nie je oprávnený od zmluvy odstúpiť, možno ustanovenie
chápať ako deklaráciu toho, že nie sú splnené predpoklady na uvedený úkon, pretože
žalovaný trvá na tom, že citované ustanovenia možno chápať ako prehlásenie spotrebiteľa,
že zmluva nebola uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok.
K bodu 5.1 písm. b/ VZP FL a bodu 5.1 písm. d/ VZP FL je potrebné zdôrazniť,
že v danom prípade sa jednalo o zmluvnú pokutu vo výške 0,1% zo vstupnej ceny predmetu
leasingu vrátane DPH. Žalovaný v tomto prípade poukázal práve na výšku dennej sadzby,
ktorá môže byť neprimerane negatívnym zásahom do majetkovej sféry spotrebiteľa
a to aj vzhľadom na okruh povinností, za porušenie, ktorých je možné predmetnú zmluvnú
pokutu účtovať. Čo sa týka bodu 5.1 písm. d/ zmluvných podmienok, tento stanovuje
paušálnu náhradu škody, ktorá však nezohľadňuje skutočné náklady, ktoré môžu byť
konkrétnych individuálnych prípadoch aj nižšie, čo by viedlo k bezdôvodnému obohateniu
na strane žalobcu.
Prvostupňový správny orgán v danom prípade presne a spoľahlivo zistil skutkový stav
veci, ktorý posúdil ako porušenie predmetného základu, pričom s námietkami žalobcov
sa správny orgán prvého stupňa vyrovnal. Žalobca využil svoje právo na podanie odvolania
na základe, ktorej ho bolo predmetné rozhodnutie preskúmané v odvolacom konaní v celom
rozsahu. Odvolací orgán dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie nezistil.
Žalobca následne podal žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného,
ktorú krajský súd preskúmal a rozsudkom zamietol. Krajský súd sa so skutkovými
13 4Sžo/26/2014
ako aj právnymi závermi správneho orgánu v plnom rozsahu stotožnil a v odôvodnení svojho
rozhodnutia sa venoval aj výške uloženej sankcie aj jej odôvodnenosti, pričom dospel
k záveru, že námietky žalobcu ohľadom jej uloženia ako aj jej výšky sú neopodstatnené,
nakoľko správne orgány pri ukladaní postupovali v súlade so zásadami správneho trestania
a nevybočili z medzí stanovených pre použitie správnej úvahy. Na základe vyššie uvedených
skutočností sa žalovaný domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie
krajského súdu potvrdil a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.)
Podľa § 1 ods. 3 písm. a/ bod 2; písm. c/ zákona č. 747/2004 Z.z., Národná banka
Slovenska v rámci dohľadu nad finančným trhom vykonáva dohľad nad dohliadanými
subjektmi finančného trhu, a to nad bankami, pobočkami zahraničných bánk, obchodníkmi
s cennými papiermi, pobočkami zahraničných obchodníkov s cennými papiermi, burzami
cenných papierov, centrálnymi depozitármi cenných papierov, správcovskými spoločnosťami,
pobočkami zahraničných správcovských spoločností, podielovými fondmi, zahraničnými
subjektmi kolektívneho investovania, poisťovňami, zaisťovňami, pobočkami zahraničných
poisťovní, pobočkami zahraničných zaisťovní, pobočkami poisťovní z iného členského štátu,
pobočkami zaisťovní z iného členského štátu, dôchodkovými správcovskými spoločnosťami,
dôchodkovými fondmi, doplnkovými dôchodkovými poisťovňami, doplnkovými
dôchodkovými spoločnosťami, doplnkovými dôchodkovými fondmi, platobnými inštitúciami,
pobočkami zahraničných platobných inštitúcií, inštitúciami elektronických peňazí, pobočkami
zahraničných inštitúcií elektronických peňazí, samostatnými finančnými agentmi, finančnými
poradcami, Fondom ochrany vkladov, Garančným fondom investícií, Slovenskou kanceláriou
poisťovateľov, konsolidovanými celkami, subkonsolidovanými celkami, finančnými
holdingovými inštitúciami, zmiešanými finančnými holdingovými spoločnosťami,
finančnými konglomerátmi a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom alebo osobitným
zákonom aj nad inými osobami, nad inými účelovými združeniami majetku a nad skupinami
osôb a účelových združení majetku, ktorým osobitné predpisy v oblasti bankovníctva,
14 4Sžo/26/2014
kapitálového trhu, poisťovníctva alebo dôchodkového sporenia ukladajú povinnosti (ďalej
len „dohliadaný subjekt“); Národná banka Slovenska pri dohľade nad dohliadanými subjektmi
dohliada na dodržiavanie ustanovení tohto zákona, osobitných zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktoré sa vzťahujú na dohliadané subjekty alebo
na ich činnosti, ako aj na dodržiavanie ustanovení právne záväzných aktov Európskej únie,
ktoré sa vzťahujú na dohliadané subjekty alebo na ich činnosti, ak to ustanovujú tieto právne
záväzné akty, vybavuje podania klientov dohliadaných subjektov súvisiace s poskytovaním
finančných služieb alebo s inými obchodmi dohliadaných subjektov.
Podľa § 36 zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, Národná banka
Slovenska vykonáva dohľad nad finančným trhom podľa tohto zákona a osobitných
predpisov.
Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kontrolu
dodržiavania povinností ustanovených týmto zákonom vykonáva Slovenská obchodná
inšpekcia, ak osobitný zákon neustanovuje inak; toto ustanovenie sa nevzťahuje na vedenie
registra veriteľov.
Podľa § 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej
podnikateľskej činnosti.
Podľa § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa orgánmi
verejnej správy vo veciach ochrany spotrebiteľa sú príslušné orgány podľa osobitných
predpisov.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, dozor nad dodržiavaním povinnosti
ustanovených týmto zákonom vykonávajú orgány dozoru. Ak nemožno pôsobnosť orgánu
dozoru určiť, je na výkon dozoru a kontroly príslušná Slovenská obchodná inšpekcia.
Podľa § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až 54
15 4Sžo/26/2014
Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona v znení v rozhodujúcom období, predávajúci
nesmie spotrebiteľovi
a) ukladať povinnosť bez právneho dôvodu,
b) upierať práva podľa § 3.
Podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom od 1. mája 2014 predávajúci
nesmie spotrebiteľovi
a) ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu,
b) upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3,
c) používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách.
Z administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že inšpektori SOI vykonali v dňoch
15.06.2011 a 27.10.2011 kontrolu u žalobcu zameranú na dodržiavanie povinností podľa
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných
službách na diaľku v znení neskorších predpisov a zákona č. 22/2004 Z.z. o elektronickom
obchode v znení neskorších predpisov. V rámci tejto kontroly správny orgán posudzoval
Všeobecné zmluvné podmienky pre dopravnú techniku k zmluve o spotrebnom úvere (ďalej
len „VZP SÚ“) a Všeobecné zmluvné podmienky finančného leasingu ČSOB Leasing, a.s.
pre dopravnú techniku (ďalej len VZP FL) účinné od 01.04.2011.
Z inšpekčného zápisu vyplýva, že predložené a posudzované VZP SÚ a VZP FL
obsahovali ustanovenia, ktoré boli vyhodnotené ako neprijateľné zmluvné podmienky
v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Konkrétne šlo v prípade VZP SÚ
o ustanovenie článku VI. bod 7; článku VI bod 8; článku XII bod 1; článku XII bod 2;
článku XIV bod 1 a článku XIV bod 5 týchto VZP SÚ, resp. v prípade VZP FL o ustanovenia
bodu 2.5.3; bodu 2.5.4; bodu 3.2.1 písm. a/; bodu 4.4; bodu 4.5.; bodu 4.8.2; bodu 5.1
písm. b/; bodu 5.1 písm. d/ a bodu 6.12 týchto VZP FL.
Dňa 06.02.2012 pod číslom konania P/0587/01/2011 správny orgán prvého stupňa
oznámil písomným podaním žalobcovi začatie správneho konania o uložení pokuty podľa
ustanovenia § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa za porušenie
16 4Sžo/26/2014
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. b/ č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa spočívajúce
v dojednaní neprijateľných zmluvných podmienok vo VZP SÚ a VZP FL. Následne
na to bolo vydané prvostupňové rozhodnutie č. P/0587/01/2011 dňa 21.3.2012, kde bola
žalobcovi uložená pokuta vo výške 12 000,- €. Žalobca sa odvolal a žiadal napadnuté
rozhodnutie zrušiť. Rozhodnutím SK/0267/99/2012 dňa 04.06.2012 Ústredný inšpektorát
Slovenskej obchodnej inšpekcie odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvého stupňa
potvrdil s tým, že vo svojom rozhodnutí sa zaoberal jednotlivými neprijateľnými
spotrebiteľskými podmienkami ako aj odvolacími dôvodmi žalobcu ako účastníka správneho
konania.
Predmetom súdneho prieskumu bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. SK/0267/99/2012 zo dňa 04.06.2012, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil
prvostupňové rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu Slovenskej
obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, č. P/0587/01/2011 zo dňa
21.03.2012. Týmto rozhodnutím bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 12 000,- €
z toho dôvodu, že porušil zákaz upierať spotrebiteľovi právo na ochranu spotrebiteľa
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách v zmysle
ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
predpisov (ďalej len ZOS), čím porušil ustanovenia § 4 ods. 2 písm. b/ ZOS. Podstatnou
skutočnosťou v danom prípade je otázka, či žalovaný v predmetnom období mohol vykonávať
kontrolu subjektov pôsobiacich na finančnom trhu.
Pri kontrolách správneho orgánu bolo zistené, že účastník konania je predávajúcim
v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa a veriteľom v zmysle v zmysle § 2 písm. b/ zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Na základe výsledkov kontrol zo dňa 15.06.2011
a 27.10.2011 a posúdenia odobratých zmluvných podmienok bolo zistené, že v nich účastník
konania, teda žalobca, dojednal zmluvné ustanovenia, s ktorými sa síce spotrebitelia mali
možnosť pred podpisom zmluvy oboznámiť, ale ich následný obsah nemohli zmeniť, nakoľko
ide o adhézne zmluvy, pričom pri týchto typoch zmlúv môže dôjsť k situácii, kedy nastane
nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Inšpektori SOI vykonávajú v rámci svojej pracovnej činnosti kontroly za účelom zistenia,
či predávajúci, dodávatelia, výrobcovia a dovozcovia dodržiavajú povinnosti a zákazy,
vyplývajúce im z ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa.
17 4Sžo/26/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci dospel k záveru, že v tomto prípade
žalovaný i prvostupňový správny orgán rozhodli na základe svojej zákonnej právomoci
(§ 2 písm. i/ zákona č. 128/2002 Z.z. o kontrole vnútorného trhu v znení účinnom v čase
začatia správneho konania), a teda kontrolovali činnosť žalobcu, keďže z citovaných
ustanovení zákonov a zisteného stavu veci nevyplýva, že by daná vec patrila do právomoci
iného kontrolného úradu, vrátane Národnej banky Slovenska. Žalobca nepreukázal v súdnom
ani v administratívnom konaní, že by bol subjektom patriacim do zákonného rámca
vyplývajúceho z § 1 ods. 3 písm. a/, bod 2, písm. c/ zákona č. 747/2004 Z.z. Takáto
skutočnosť nebola odvolacím súdom zistená ani z výpisu z obchodného registra žalobcu,
ani z obsahu administratívneho spisu. V ďalšom konaní bude úlohou správneho orgánu,
len v prípade, ak žalobca predloží dôkazy o tom, že bol subjektom patriacim medzi subjekty
vymenované v citovanom § 1 ods. 3 písm. a/ zákona č. 747/2004 Z.z. sa znovu s otázkou
právomoci vysporiadať.
Žalobca bol sankcionovaný za porušenie § 3 zákona o ochrane spotrebiteľa v spojení
s § 4 ods. 2 písm. b/ citovaného zákona, teda za porušenie povinnosti neupierať spotrebiteľovi
práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§ 52 -
Najvyšší súd dospel k záveru, že v tomto prípade dospeli správne orgány
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V prvom rade v § 40 ods. 1, 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) sú upravené prípady, kedy si i správny
orgán môže urobiť o predbežnej otázke úsudok (ods. 1), ako i prípady, v ktorých takýto
úsudok je zakázaný (ods. 2). Súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia, v ktorých
je konštatované správnymi orgánmi, že žalobca nerešpektoval povinnosť uvádzať prijateľné
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, o čom si urobili úsudok (§ 245 ods. 2 O.s.p.)
využijúc tzv. správne uváženie.
Na strane druhej súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že posudzované Všeobecné
zmluvné podmienky pre dopravnú techniku k Zmluve o spotrebnom úvere účinné
od 01.04.2011 ako i Všeobecné zmluvné podmienky finančného leasingu ČSOB Leasing, a.s.,
pre dopravnú techniku účinné od 01.04.2011, v rozsahu uvedenom vo výroku žalobou
napadnutého rozhodnutia žalovaného ako i prvostupňového rozhodnutia, neobsahujú
ustanovenie, ktoré by bolo možné subsumovať pod znenie § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z.
18 4Sžo/26/2014
v znení účinnom v rozhodujúcom období, teda, že by upieralo spotrebiteľovi právo
na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami (ochrana súdnou cestou.)
Práve zmena zákona č. 250/2007 Z.z. s účinnosťou od 1. mája 2014 tento právny stav
zmenila a ošetrila tak, že porušenia zákona za použitie neprijateľných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách zistené žalovaným, je už možné sankcionovať subjekty – § 4
ods. 2 písm. c/ citovaného zákona.
Základnú premisu materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť práva
pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ako aj každý
jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.
Ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“)
sa Slovenská republika zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné záväzné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
V intenciách čl. 154c Ústavy SR je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) súčasťou právneho poriadku SR
a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len ,,dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy ,,trestné
obvinenie“ a ,,práva a záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6
ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku
členských štátov dohovoru (pozri napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976).
Najvyšší súd SR vo svojej skoršej judikatúre dospel k záveru, že trestanie za správne
delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb –
19 4Sžo/26/2014
podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto
hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu.
Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami za ktoré ukladajú
sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené
prirodzeno–právnymi princípmi.
Keďže čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru hovorí ,,o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia“ je podľa názoru Najvyššieho súdu SR nevyhnutné poskytnúť záruky a práva,
ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného
činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť.
Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych
sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. Zasadnutí
zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov Rady Európy, aby sa vo svojom práve
aj v praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah
pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty,
ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami,
či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú
alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie.
Podľa zásady č. 6 citovaného Odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania
vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania
v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní.
Nijaký právny poriadok nemôže regulovať všetky situácie, ktoré môžu nastať
pri uplatňovaní právnej úpravy. Každý právny poriadok sa môže uplatniť vo všetkých
prípadoch iba vtedy, ak sa právna úprava dotvorí výkladom práva.
Ústavná záruka vyjadrená v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky spočívajúca
v trestaní podľa nového zákona, pokiaľ je takáto právna úprava pre páchateľa priaznivejšia,
platí aj v konaní o sankcii za správny delikt. V tejto veci o takýto prípad nejde, naopak
ide práve o opačnú situáciu. Tzn., že nie je možné trestať podľa nového zákona, ak v dobe
účinnosti zákona starého, právna úprava konkrétnu skutkovú podstatu neobsahovala.
20 4Sžo/26/2014
Súd k tomuto záveru dospel poukazujúc na to, že vykladať a aplikovať zákony
je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť arbitrárny a musí byť
náležite odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne
zrejmé na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 veta
prvá O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a napadnuté rozhodnutie žalovaného
zrušil podľa § 250j ods.2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Správny orgán je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom
hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
O trovách konania (prvostupňového i odvolacieho) rozhodol súd tak, že ich náhradu
nepriznal účastníkom konania na náhradu, teda ani úspešnému žalobcovi podľa § 250k ods. 1
veta tretia O.s.p., keďže v tejto veci vidí na takýto postup dôvody osobitného zreteľa práve
v deklarovaných skutočnostiach spočívajúcich v nerešpektovaní pravidiel ochrany
spotrebiteľa v posudzovaných všeobecných podmienkach k zmluve o spotrebnom úvere.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 17. februára 2015
JUDr. Jana ZEMKOVÁ PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Alena Augustiňáková