Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
af0/398956.60b1c3.pdf
PDF · 178.98 KB
No categories available
4Obo/67/2013
Najvyšší súd 4Obo/67/2013
Slovenskej republiky 4Ndob/1/2015
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Viery Pepelovej a členiek senátu JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Gabriely
Mederovej, v právnej veci ţalobcu: B., so sídlom: B., B., IČO X., zast. advokátmi JUDr. O. a
JUDr. P., obidvaja so sídlom: Z., B., proti ţalovaným: 1. RNDr. L., bytom: Š., B., zast.
advokátom JUDr. M., so sídlom: V., B., 2. B., bytom: R.., B., 3. Mgr. K., bytom: B., B., zast.
S. s. r. o., so sídlom: D., B., IČO: X., konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta
JUDr. M.., 4. Ing. J., bytom: W., B., zast. S. s. r. o., so sídlom: D., B., IČO: X., konajúca
prostredníctvom svojho konateľa, advokáta JUDr. M., 5. Ing. M., bytom: V., B,
zast. P, s. r. o., so sídlom: D., B, IČO: X., konajúca prostredníctvom svojho
konateľa, advokáta Mgr. R., 6. Ing. IV., bytom: B., B., zast. L s. r. o., so sídlom: K., L.M.,
IČO: X., konajúca prostredníctvom svojho konateľa, advokáta Mgr. M.,
o zaplatenie 527 062,42 eur, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 30Cb/71/2001-605 z 2. októbra 2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrhu ţalobcu na prikázanie veci vedenej
na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 30Cb/71/2001 inému krajskému súdu
n e v y h o v u j e.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 30Cb/71/2001-605 z 2. októbra 2013
vo veci samej p o t v r d z u j e .
Vo výrokoch o náhrade trov konania rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
30Cb/71/2001-605 z 2. októbra 2013 z r u š u j e a vec v tejto časti v r a c i a súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 30Cb/71/2001-605
zo dňa 02. 10. 2013 zamietol ţalobu ţalobcu zo dňa 14. 11. 2001, súdu doručenú dňa
19. 11. 2001 (č. l. 1 - 4), o zaplatenie 527 062,42 eur (pôvodne 15 878 282,45 Sk) z titulu
náhrady škody podľa § 373 Obchodného zákonníka. Súčasne ţalobcovi uloţil povinnosť
nahradiť ţalovaným trovy konania, a to nasledovne: ţalovanému v 1. rade 20 895,53 eur
k rukám jeho právneho zástupcu, ţalovanej v 2. rade 8 595,20 eur, ţalovanému v 3. rade
17 641,81 eur k rukám jeho právneho zástupcu, ţalovanému v 4. rade 13 595,63 eur k rukám
jeho právneho zástupcu, ţalovanému v 5. rade 15 992,08 eur k rukám jeho právneho zástupcu
a ţalovanému v 6. rade 16 873,87 eur, rovnako k rukám jeho právneho zástupcu, všetkým
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
súd odvolací svojím uznesením sp. zn. 4Obo/73/2012 zo dňa 30. 04. 2013 zrušil
predchádzajúci rozsudok prvostupňového súdu č. k. 30Cb/71/2001-433 zo dňa 08. 10. 2009
o zamietnutí ţaloby ţalobcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd tak rozhodol
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia otázky obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu
prvostupňovým súdom, keď pri rozhodovaní posudzoval aj preukázanie úmyslu ţalobcu,
ktorá okolnosť sa posudzuje pri zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka
(§ 420) zaloţenej na zavinení, ktoré sa predpokladá (prezumpcia zavinenia). Zdôraznil, ţe
reţim zodpovednosti za škodu tak, ako je koncipovaný v § 373 Obchodného zákonníka,
spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti, čo znamená, ţe ide o zodpovednosť
bez zreteľa na okolnosť zavinenia. Odvolací súd súdu prvého stupňa tieţ vytkol, ţe
nesprávne vyhodnotil potrebu uzavretia mandátnej zmluvy medzi ţalobcom a ţalovanými,
súčasne ţe sa nevysporiadal s novými výpoveďami ţalovaných v 3., 4. a 5. rade vo vzťahu
k tvrdeniam ţalovaného v 1. rade prednesených na pojednávaní prvostupňového súdu dňa
08. 10. 2009.
Súd prvého stupňa v ďalšom konaní po zhrnutí obsahu ţaloby, vyjadrení ţalobcu
a ţalovaných v 1. aţ 6. rade v priebehu konania, citovaní príslušných ustanovení zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení platnom do 31. 12. 1999 (ďalej len „ObchZ“),
a to § 1 ods. 2, § 66 ods. 2, § 242, § 243 ods. 1, § 251 ods. 1, 2, § 260, § 261 ods. 3 písm. a/,
§ 373, § 573, § 567 ods. 1, 2, 3, § 716 ods. 1, § 717 ods. 1, 2 ObchZ, ďalej § 33 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení platnom do 31. 12. 1999 (ďalej len „OZ“),
príslušných článkov Stanov B. P. (ďalej len „BD P.“), konkrétne článok 33 bod 3, článok 26
bod 1 písm. a/, b/, c/, článok 26 bod 3 a 4, článok 27 bod 2, uznesenia č. 415/11/99 zo
zasadnutia predstavenstva BD P. konaného dňa 25. 11. 1999, písm. A/ body 1., 2.,
písm. B/ body 1 aţ 3, uznesenia č. 12/06/2001 zo zasadnutia kontrolnej
komisie BD P. konaného dňa 17. 10. 2001 a uznesenia č. 60/00 zo zhromaţdenia
delegátov BD P. zo dňa 18. 11. 2000 skonštatoval, ţe predmetom sporu je zaplatenie 527
062,42 eur z titulu náhrady škody. Ţalobca svoj nárok uplatnil voči ţalovaným v 1. a 2. rade,
alternatívne voči ţalovaným v 1. aţ v 6. rade. Ţalobca sa v ţalobe označil ako BY., BU.,
Bratislava, zastúpené Ing. K., predsedníčkou kontrolnej komisie. Súd poukázaním na § 251
ObchZ uviedol, ţe zákonodarca nehovorí, ţe uplatnenie nároku druţstva na súde sa deje
menom druţstva, čo vyplýva zo slov „nároku druţstva“. Výnimočne zveruje (konateľské)
výkonné oprávnenie kontrolnej komisii, ak zodpovednou osobou je člen predstavenstva.
Vzhľadom k tomu, ţe kontrolná komisia nie je (konateľským) výkonným orgánom,
nie je v obchodnom registri zapísaný spôsob prejavovania vôle druţstva prostredníctvom
kontrolnej komisie. Kontrolná komisia určí jedného svojho člena na základe zákonného
splnomocnenia, ktorý bude uskutočňovať jej konateľské oprávnenie. Súd vyhodnotil
uznesenie č. 12/06/2001, ktorým kontrolná komisia poverila Ing. K. konať v jej mene, v
zmysle uznesenia zhromaţdenia delegátov č. 60/00 zo dňa 18. 11. 2000, i napriek tomu za
platné. Uviedol, ţe zhromaţdenie delegátov aţ dňa 18. 11. 2001 podľa čl.. 33 ods. 3 stanov
ţalobcu poverilo kontrolnú komisiu, aby začala voči zodpovedným členom predstavenstva
druţstva konanie a uplatnila spôsobené škody v súvislosti s konaním v A., a. s.. Osobitne súd
poukázal na to, ţe ţaloba bola podpísaná predsedníčkou kontrolnej komisie dňa 14. 11. 2001,
zhromaţdenie delegátov sa uskutočnilo dňa 18. 11. 2001 a ţaloba bola súdu doručená dňa
19. 11. 2001.
Súd prvého stupňa prisvedčil vyjadreniu ţalovaného v 3. rade, ktorý namietal, ţe
zo znenia uznesenia nie je moţné presne určiť, voči ktorým členom predstavenstva sa má
náhrada škody uplatniť, v akej sume a akého protiprávneho konania sa členovia
predstavenstva mali v A., a. s. dopustiť. Vo vzťahu k uzneseniu č. 60/00, prijatému
zhromaţdením delegátov ţalobcu dňa 18. 11. 2000 súd konštatoval, ţe toto nebolo podľa
§ 242 ObchZ napadnuté ţalobou. Ďalej uviedol, ţe ţalobca si nárok na náhradu škody voči
ţalovanému v 1. rade uplatnil ako voči členovi predstavenstva druţstva, pričom nezobral
do úvahy, ţe ţalovaný v 1. rade bol vo vzťahu k ţalobcovi v pracovnom pomere
a na uplatnenie zodpovednosti za vzniknutú škodu sa na neho vzťahujú ustanovenia
Zo zápisnice č. 24/11/99 zo zasadania predstavenstva BD P. konaného dňa
25. 11. 1999 mal súd za preukázané, ţe prvá časť rokovania bola spoločná s členmi kontrolnej
komisie. Zo zápisnice nevyplýva, ţe by predsedníčka, resp. členovia kontrolnej komisie
pri príleţitosti spoločného rokovania s členmi predstavenstva navrhli nejaké opatrenia
v súvislosti s úloţkami v A., a. s., so snahou ochrany majetku ţalobcu, tak ako to tvrdili v
priebehu pojednávania, ţe uţ od mesiaca september 1999 boli z dennej tlače známe určité
informácie o problémoch v A., a. s.. Súd mal za to, ţe ak mala byť táto situácia známa členom
predstavenstva, tak rovnakým spôsobom mohla byť známa aj členom kontrolnej komisie a v
neposlednom rade bolo aj na nich ako na dobrých hospodároch, aby túto situáciu preverili a
vykonali potrebné opatrenia súvisiace s finančnými prostriedkami ţalobcu v tomto bankovom
ústave.
Súd v ďalšom poukázal na uznesenie č. 415/11/99 zo zasadnutia predstavenstva
ţalobcu konaného dňa 25. 11. 1999, z ktorého okrem iného vyplýva, ţe boli schválené
termínované vklady č. 6816-356314/6900 na 36 mil. Sk a č. 3616-1156314/6900 (správne
malo znieť „č. 6816-1156314/6100“) na 16 700 000 Sk s doplnením, zvýšiť o aktuálny stav,
na 1-mesačný termínovaný vklad (ďalej len „termínované vklady“). Predstavenstvo druţstva
zároveň poverilo ţalovaných v 1. a 2. rade podpísaním zmlúv v peňaţnom ústave. Vo vzťahu
k okruhu účastníkov konania na strane ţalovaného (v súvislosti s alternatívnym petitom) bolo
pre rozhodovanie súdu rozhodujúce, ţe uznesenie bolo prijaté jednohlasne. Týmto hlasovaním
došlo podľa § 33 ods. 1 OZ k dodatočnému schváleniu konania splnomocnenca, ktoré má
účinky ex tunc. Dodatočné schválenie znamená, ţe vznikajú rovnaké právne účinky, ako keby
bol právny úkon uţ pôvodne urobený splnomocnencom v rozsahu jeho oprávnenia konať.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol, ţe predmetom sporu
nie je hodnotenie priebehu diskusie počas rokovania predstavenstva druţstva konaného dňa
25. 11. 1999. V prípade, ak by niektorý z členov predstavenstva hlasoval proti prijatiu tohto
uznesenia, bol by to liberačný dôvod, na ktorý by súd prihliadol, ak by uznal právny nárok
ţalobcu za oprávnený. Z vyjadrenia ţalovaného v 1. rade súd zistil, ţe rokovanie
predstavenstva plánovaného na deň 23. 11. 1999, bolo presunuté na deň 25. 11. 1999. Súd sa
pri svojom rozhodovaní nestotoţnil s tvrdením ţalobcu o tom, ţe z dôvodu, ţe nebol daný
predchádzajúci súhlas, vklady sa po 01. 12. 1999 stali nedobytnými. Na nedobytnosť vkladov
nemal vplyv dátum predchádzajúceho súhlasu členov predstavenstva. Pri riadnom behu
udalostí nemohli členovia predstavenstva predpokladať, ţe A., a. s., ktorá je pod
dohľadom N. S., sa dostane do nútenej správy. V A., a. s. došlo k mimoriadnej udalosti, ktorú
členovia predstavenstva ţalobcu nemohli predvídať. Súd sa plne stotoţnil s tvrdením
ţalovaného v 5. rade, ţe príčinou údajnej škody nebolo uzavretie zmlúv o vkladových účtoch
zo dňa 23. 11. 1999, ale porušenie zmluvných záväzkov banky z dôvodu uvalenia
nútenej správy na A., a. s. N. S. a následne aj strata licencie.
Poukázaním na § 373 ObchZ súd prvého stupňa konštatoval, ţe základom vzniku
právnej zodpovednosti je porušenie právnej povinnosti, teda správanie, ktoré sa prieči právu,
a preto je protiprávne. Súdu zo strany ţalobcu nebolo vo vzťahu k ţalovaným preukázané
protiprávne konanie. Uviedol, ţe uzatvorenie termínovaných vkladov s A., ani schválenie
uzatvorenia termínovaných vkladov samo o sebe nie je protiprávnym konaním s
predpokladom vzniku škody. Z dostupných informácií o situácii v A., na ktoré sa odvolával
ţalobca, mal súd za preukázané, ţe napr. z prílohy Hospodárskych novín, Burzových listov,
zo dňa 26. 11. 1999, nie je moţné zistiť, ţe by finančná situácia v A., a. s. bola nepriaznivá.
Súd prihliadol na podporné tvrdenie ţalobcu (správne malo znieť „ţalovaného“) v 1. rade,
ktorý sa odvolal na výročnú správu N. S. za rok 1999 s odvolaním sa na bankový dohľad v
roku 1999. Keďţe zo strany ţalovaných uvalenie nútenej správy na A., a. s. N. S. nebolo
moţné ovplyvniť, nebolo moţné preukázať ani príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou
a konaním ţalovaných. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu veci súd
ţalobu zamietol.
Výrok o náhrade trov konania súd prvého stupňa právne odôvodnil poukázaním na ust.
§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). Keďţe ţalovaní mali
vo veci plný úspech, priznal im plnú náhradu trov konania z titulu trov právneho zastúpenia,
a to ţalovanému v 1. rade v sume 20 895,53 eur, ţalovanej v 2. rade v sume 8 595,20 eur,
ţalovanému v 3. rade v sume 17 641,81 eur, ţalovanému v 4. rade v sume 13 595,63 eur,
ţalovanému v 5. rade v sume 15 992,08 eur a ţalovanému v 6. rade v sume 16 873,87 eur.
Ţalovanému v 1. rade súd nepriznal vyúčtovanú náhradu trov právneho zastúpenia za úkony
vykonané dňa 15. 11. 2002 (ţiadosť o zabezpečenie dôkazov) a v dňoch 06. 11. 2003
a 03. 04. 2006 (porada s klientom), keďţe tieto úkony súd nevyhodnotil ako potrebné pre
účelné bránenie jeho práv.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
ţalobca (č. l. 160 - 163) argumentujúc tvrdením, ţe súd na základe ním vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Rovnako súdu vytkol, ţe sa pri opakovanom rozhodovaní neriadil
právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý mu vec vrátil na ďalšie konanie a opakovane
rozhodol svojvoľne v rozpore so zisteným skutkovým stavom. Ţalobca tieţ tvrdí, ţe
odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu je nesúrodé a jeho vyjadrenia si navzájom
odporujú.
Ţalobca vo svojom odvolaní poukázal na pojednávanie súdu prvého stupňa konané
dňa 02. 10. 2013 (zápisnica o pojednávaní na č. l. 572 - 577), vo vzťahu ku ktorému ako
procesné pochybenie súdu vytkol to, ţe súd ho na tomto pojednávaní neoboznámil s obsahom
podania ţalovaného v 1. rade zo dňa 26. 09. 2013 (č. l. 563 - 567), ani mu toto podanie
nedoručil.
Ţalobca uviedol, ţe podstata jeho nároku spočíva v tom, ţe ţalovaní v 1. a 2. rade (ako
predseda a člen predstavenstva BD P.) porušili svojím konaním (spočívajúcim v uzavretí
termínovaných vkladov v A., a. s. dňa 23. 11. 1999 na ďalšie mesačné obdobie bez
predchádzajúceho rozhodnutia predstavenstva žalobcu a bez poverenia predstavenstva na
takéto konanie) svoje záväzkové povinnosti vyplývajúce zo stanov, organizačného poriadku
a zauţívanej praxe ţalobcu. Tvrdí, ţe podľa stanov druţstva, organizačného poriadku
a zavedenej praxe bolo pre platnosť takéhoto konania potrebné okrem podpisov dvoch členov
predstavenstva, aj predchádzajúce schválenie a súhlas predstavenstva ako kolektívneho
orgánu. Tým, ţe ţalovaní v 1. a 2. rade konali v rozpore s povinnosťami vyplývajúcimi im z
výkonu funkcie členov predstavenstva, „konali v rozpore s pravidlami“. Skutočnosť, ţe
ţalovaní v 1. a 2. rade pochybili, podľa tvrdenia ţalobcu potvrdzuje to, ţe títo sa snaţili svoje
konanie dodatočne legalizovať tým, ţe na rokovaní predstavenstva dňa 25. 11. 1999 nechali
schváliť uznesenie, ţe predstavenstvo ich dodatočne poveruje na predĺţenie úloţiek na
vkladových účtoch. Konanie ţalovaných v 1. a 2. rade v rozpore so záujmami ţalobcu
potvrdzujú podľa neho aj ţalovaní v 3., 4. a 5. rade, ktorí na pojednávaní
prvostupňového súdu dňa 08. 10. 2009 popreli predchádzajúce udelenie súhlasu ţalovaným
v 1. a 2. rade. V tejto súvislosti ţalobca prvostupňovému súdu vytkol, ţe sa opakovane
nevysporiadal so zmenenými výpoveďami ţalovaných v 3., 4. a 5. rade na
pojednávaní dňa 08. 10. 2009 (vo vzťahu k výpovedi ţalovaného v 1. rade), a to napriek
tomu, ţe mu to ukladalo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Obo/73/2012 zo dňa 30. 04. 2012 (č. l. 539), ktorým najvyšší súd ako súd odvolací zrušil
predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 30Cb/71/2001-433 zo dňa 08. 10. 2009
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalobca ďalej prvostupňovému súdu vytkol, ţe nerozlišuje medzi konaním
štatutárneho orgánu v zmysle Obchodného zákonníka a konaním splnomocnenca podľa
Občianskeho zákonníka a „preklápa“ zodpovednosť štatutárneho orgánu podľa Obchodného
zákonníka do reţimu Občianskeho zákonníka. Nesúhlasí tieţ s tvrdením prvostupňového súdu
o tom, ţe „...nie je moţné preukázať ani príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou
a konaním ţalovaných“ a za nerelevantné povaţuje tvrdenie súdu v časti, v ktorej uviedol, ţe
„Zo strany ţalovaných nebolo moţné ovplyvniť uvalenie nútenej správy na A., a. s. N. S...“,
pretoţe toto nikdy netvrdil.
Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení ţalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby
rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 30Cb/71/2001-605 zo dňa 02. 10. 2013 zmenil tak, ţe
ţalobe vyhovie a rozhodne, ţe ţalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiť ţalobcovi náhradu škody vo výške 527 062,42 eur s tým, ţe vo vzťahu k ţalovanej
v 2. rade si uplatňuje náhradu škody do výšky prijatého dedičského podielu po pôvodnom
ţalovanom v 2. rade. Pre prípad, ţe doposiaľ vykonané dokazovanie a zistený skutkový
a právny stav neumoţnia rozhodnúť o zmene rozsudku, ţalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Argumentujúc opakovaným nezákonným postupom Krajského súdu v Bratislave súčasne
navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zváţil prikázanie veci na rozhodnutie inému
krajskému súdu.
Samostatným podaním zo dňa 28. 10. 2013, prvostupňovému súdu doručeným dňa
29. 10. 2013 (č. l. 623 - 624), ţalobca podal odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu
v časti výrokov o náhrade trov konania, osobitne sa zamerajúc na náhradu trov konania
priznanú ţalovaným v 3. aţ 6. rade. Ţalobca namietol nepreskúmateľnosť rozsudku v tejto
časti tvrdiac, ţe z jeho odôvodnenia nemoţno identifikovať jednotlivé úkony právnej sluţby,
nie sú uvedené ich dátumy, ani čo konkrétne ten-ktorý úkon predstavoval. Ţalobca navrhol
rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu v tejto časti vrátiť na nové
konanie.
K odvolaniu ţalobcu vo veci samej sa písomne vyjadrili ţalovaný v 1. rade (písomným
podaním zo dňa 21. 11. 2013) a ţalovaná v 2. rade (písomným podaním zo dňa 27. 11. 2013),
ktorí navrhli rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Ţalovaný v 1. rade si
zároveň uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania.
K odvolaniu ţalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výrokoch o náhrade trov
konania sa vyjadrili ţalovaní v 3. aţ 6. rade, ktorí navrhli prvostupňový rozsudok
v napadnutej časti potvrdiť. Súčasne si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tieţ ako „NS SR“ alebo „najvyšší súd“)
najskôr skúmal, či sú dané procesné predpoklady na prikázanie veci inému súdu.
Podľa § 12 ods. 1, 2 a 3 O. s. p., ak nemôţe príslušný súd o veci konať, pretoţe jeho
sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa. Vec
moţno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti. O prikázaní veci
rozhoduje súd, ktorý je najbliţšie spoločne nadriadený príslušnému súdu (v danom prípade
Krajský súd v Bratislave) a súdu, ktorému sa vec má prikázať (iný, bliţšie nešpecifikovaný
krajský súd).
Podľa § 14 ods. 1 O. s. p., sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Prikázanie veci podľa vyššie citovaného § 12 ods. 1 O. s. p. prichádza do úvahy aţ
po tom, ako bolo právoplatne rozhodnuté, ţe všetci sudcovia príslušného súdu sú
z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení a tento súd nemôţe vo veci konať. Naproti
tomu, k prikázaniu veci inému, neţ príslušnému súdu podľa § 12 ods. 2 O. s. p., moţno
pristúpiť len v tých prípadoch, v ktorých by prejedanie veci iným, neţ doposiaľ príslušným
súdom, znamenalo z celkového hľadiska hospodárnejšie, rýchlejšie a po skutkovej stránke
spoľahlivejšie a dôkladnejšie posúdenie veci. Prikázanie veci z dôvodu vhodnosti predstavuje
výnimku z práva účastníka občianskeho súdneho konania na zákonného sudcu v zmysle
článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto dôvod delegácie (osobnej, zdravotnej,
sociálnej či finančnej povahy) musí mať vţdy výnimočný charakter.
V prejednávanej veci ţalobca vhodnosť ním navrhnutej delegácie neodôvodnil.
Opodstatnenosť svojej ţiadosti zaloţil opäť len na tvrdení (rovnakého znenia, ktoré bolo
obsahom jeho písomného podania zo dňa 07. 12. 2009 na č. l. 439 aţ 444 a o ktorom rozhodol
NS SR svojím uznesením sp. zn. 4Ndob/20/2012 zo dňa 29. 06. 2012 na č. l. 522)
o opakovanom nezákonnom postupe Krajského súdu v Bratislave. Samotné výhrady účastníka
konania k postupu vo veci konajúceho súdu však dôvod na nutnú či vhodnú delegáciu podľa
§ 12 ods. 1, 2 O. s. p. nezakladajú. Prikázanie veci podľa § 12 ods. 1 O. s. p. (tzv. nutná
delegácia) by do úvahy prichádzalo len vtedy, ak by boli všetci sudcovia príslušného vo veci
konajúceho súdu z prejednávania a rozhodovania veci právoplatne vylúčení, čo sa však
v predmetnom prípade nestalo. Ţalobca námietku zaujatosti vo veci konajúcich sudcov, ani
ďalších sudcov Krajského súdu v Bratislave nevzniesol a zaujatosť vo veci nevyslovili ani
samotní zákonní sudcovia. Z uvedeného dôvodu súd o vylúčení sudcov podľa § 14 ods. 1
O. s. p. nerozhodoval, ktorá skutočnosť vylučuje aj rozhodovanie o delegovaní veci inému
súdu v zmysle § 12 ods. 1 O. s. p..
Prikázanie veci neprichádza do úvahy ani podľa § 12 ods. 2 O. s. p. (tzv. vhodná
delegácia), pretoţe prípadná existencia dôvodov na vylúčenie sudcu, resp. sudcov z konania
a rozhodovania nezakladá dôvod na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
nadriadený v zmysle § 12 ods. 3 O. s. p. návrhu ţalobcu na prikázanie veci inému súdu podľa
§ 12 ods. 1, 2 O. s. p. nevyhovel.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.)
po zistení, ţe odvolanie vo veci samej podal včas účastník konania (§ 201, § 204 ods. 1
O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202
O. s. p.), preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu podané proti prvostupňovému
rozsudku v časti jeho výroku o zamietnutí ţaloby nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok
v tejto časti podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Predmetom konania je ţalobcom uplatnené právo podľa § 373 ObchZ na náhradu
škody vo výške 12 755 606,45 Sk a ďalšej škody vo forme ušlého zisku z úrokov,
predstavujúcej sumu 3 122 676 Sk, spolu 15 878 282,45 Sk. Opodstatnenosť svojho nároku
ţalobca odôvodňuje tvrdením o porušení záväzkových povinností, stanov, organizačného
poriadku a zauţívanej praxe v BD P. ţalovanými v 1. a 2. rade, voči ktorým uplatnil primárny
petit a alternatívne pre prípad, ak by súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, ţe
zodpovednosť za vzniknutú škodu nesú aj ţalovaní v 3. aţ 6. rade, navrhol, aby ním vyčíslenú
náhradu škody zaplatili spoločne a nerozdielne aj títo ţalovaní. Súd prvého stupňa ţalobu
zamietol argumentujúc, ţe v priebehu konania zo strany ţalobcu nebolo vo vzťahu
k ţalovaným preukázané ich protiprávne konanie, rovnako nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi vzniknutou škodou a konaním ţalovaných.
Podľa § 243 ods. 1 ObchZ v znení platnom a účinnom do 31. 12. 1999, t. j. v čase,
kedy sa uskutočnilo konanie, následkom ktorého mala byť škoda spôsobená (počnúc dňom
23. 11. 1999, kedy ţalovaný v 1. rade ako predseda predstavenstva BD P. a pôvodne ţalovaný
v 2. rade ako člen predstavenstva BD P. uzavreli zmluvy o vkladovom účte v A., a. s.),
predstavenstvo riadi činnosť druţstva a rozhoduje o všetkých záleţitostiach druţstva, ktoré
tento zákon alebo stanovy nevyhradili inému orgánu.
Podľa článku 26 bod 1 písm. c/ Stanov BD P., platných od septembra 1992 (č.
l. 411), predstavenstvo riadi činnosť druţstva a rozhoduje o všetkých záleţitostiach druţstva,
ktoré nie sú vyhradené inému orgánu.
Podľa článku 26 bod 3 Stanov BD P., platných od septembra 1992, navonok koná za
predstavenstvo predseda alebo podpredseda. Iný člen predstavenstva môţe konať len
v rozsahu svojho poverenia.
Podľa článku 26 bod 4 Stanov BD P., platných od septembra 1992, pre právny úkon,
ktorý robí predstavenstvo a pre ktorý je zákonom predpísaná písomná forma, je potrebný
podpis aspoň dvoch členov predstavenstva.
Vyplývajúc z obsahu vyjadrení ţalobcu v spise, podstata jeho ţaloby spočíva
v tvrdení, ţe členovia predstavenstva BD P. nekonali s odbornou starostlivosťou, ak obnovili
úloţky na vkladových účtoch. Ak by úloţky neboli predĺţené (namietanými zmluvami
o vkladovom účte „AG vklad“ zo dňa 23. 11. 1999 (č. l. 25 a 29), ku škode by nebolo došlo.
Ţalobca tvrdí, ţe z dôvodu, ţe predstavenstvo je kolektívny orgán, ţalovaní v 1. a 2.
rade nemali právo predmetné zmluvy uzatvoriť bez toho, aby na takýto úkon mali poverenie
(resp. predchádzajúci súhlas) predstavenstva BD P. a keď tak konali, porušili svoje záväzkové
povinnosti vyplývajúce zo stanov druţstva, organizačného poriadku a zauţívanej praxe BD
P..
Ţalovaný v 1. rade vo svojom písomnom podaní zo dňa 26. 09. 2013 (č. l. 563 a nasl.,
konkrétne na str. 2, posledný odsek) vrátane výpovede na pojednávaní prvostupňového súdu
dňa 02. 10. 2013 (č. l. 575, posledný odsek) tvrdí, ţe aj keby k podpisu zmlúv nedošlo,
k predĺţeniu doby vkladu o 1 mesiac by došlo automaticky, pretoţe bankové vklady boli
z roku 1995 a úloţky na termínovanom vklade sa prolongovali k 23. dňu v mesiaci
automaticky.
Z výpovede právneho zástupcu ţalovaného v 1. rade na pojednávaní dňa 02. 10. 2013
vyplýva, ţe ţiadal ţalobcu o upresnenie, či sa odvoláva na stanovy druţstva zo septembra
1992. Po tom, čo ţalobca túto skutočnosť potvrdil, právny zástupca ţalovaného v 1. rade
citoval článok 26 ods. 3 a 4 a dodal, ţe z ich znenia nevyplýva, ţe by k právnemu konaniu
ţalovaných v 1. a 2. rade bol potrebný predchádzajúci súhlas predstavenstva.
Aj na základe uvedených skutočností sa odvolací súd s právnym názorom súdu prvého
stupňa o nepreukázaní protiprávneho konania ţalovaných stotoţňuje v plnom rozsahu, majúc
za to, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v tvrdení, ţe tým, ţe ţalovaní
v 1. a 2. rade termínované vklady dňa 23. 11. 1999 uzavreli bez predchádzajúceho
rozhodnutia predstavenstva BD P. a bez poverenia predstavenstva na takéto konanie, porušili
svoje záväzkové povinnosti, ktoré podľa jeho tvrdenia vyplývajú zo stanov druţstva, jeho
organizačného poriadku a zauţívanej praxe.
Vo vzťahu k ţalobcom namietanému procesnému nedostatku spočívajúcemu v jeho
tvrdení o tom, ţe súd prvého stupňa mu na pojednávaní konanom dňa 02. 10. 2013 nedoručil
podanie ţalovaného zo dňa 26. 09. 2013 (zaţurnalizované na č. l. 563 – 567), ani ho s jeho
obsahom nijako neoboznámil, odvolací súd poukazuje na zápisnicu o pojednávaní pred súdom
prvého stupňa dňa 02. 10. 2013 (č. l. 572 a nasl.). Z jej obsahu sa skutočne nedá preukázať
tvrdenie ţalovaného v 1. rade v jeho písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu, v zmysle
ktorého súd namietané podanie mal ţalobcovi doručiť krátkou cestou. Na strane 4 zápisnice
(čl. 575) je zaprotokolované len to, ţe „Súd predloţil k nahliadnutiu doklady zaloţené
ţalobcom na dnešnom pojednávaní ţalobcom“ (zrejme mal na mysli ţalovaným), ďalej ţe
„Právny zástupca ţalovaného v 3. a 4. rade nezakladá do spisu ţiadne ďalšie doklady...“. To
isté je uvedené vo vzťahu k právnym zástupcom ţalovaných v 5. a 6. rade (strana 5 zápisnice
na č. l. 576). Napriek opodstatnenosti tvrdenia ţalobcu o procesnom pochybení súdu prvého
stupňa, odvolací súd nepovaţoval za účelné prvostupňové rozhodnutie z uvedeného dôvodu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, a to jednak vzhľadom na dĺţku konania
(od roku 1999), ako aj vzhľadom na skutočnosť, ţe odstránenie nedostatku spočívajúceho
v nedoručení vyjadrenia ţalovaného v 1. rade zo dňa 26. 09. 2013 ţalobcovi, by neovplyvnilo
konečné rozhodnutie vo veci samej. Z rovnakého dôvodu odvolací súd nezrušil odvolaním
napadnutý rozsudok prvostupňového súdu z dôvodu, ţe súd prvého stupňa sa vo svojom
poslednom rozsudku nevysporiadal s výpoveďami ţalovaných v 3., 4. a 5. rade vo vzťahu
k výpovedi ţalovaného v 1. rade urobenými na pojednávaní dňa 08. 10. 2009, hoci mu to
uloţil najvyšší súd ako súd odvolací vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. 4Obo/73/2012 zo
dňa 30. 04. 2013 (posledná veta na str. 13 a pokračovanie na str. 14 predmetného uznesenia -
č. l. 539 a nasl.).
Vo vzťahu k odvolaniu ţalobcu proti prvostupňovému rozsudku vo výrokoch
o náhrade trov konania ţalovaným sa odvolací súd stotoţňuje s námietkami ţalobcu
o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v tejto jeho časti. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu z odôvodnenia prvostupňového rozsudku nevyplýva, akým právnym predpisom sa súd
prvého stupňa pri vyčíslení náhrady trov právneho zastúpenia jednotlivých ţalovaných riadil
(okrem O. s. p.). Vzhľadom na podanie ţaloby dňa 19. 11. 2001 totiţ do úvahy prichádzajú aj
tri právne predpisy upravujúce odmenu advokátov za poskytnuté právne sluţby, a to vyhláška
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“) č. 240/1990 Zb.,
vyhláška MS SR č. 163/2001 Z. z. a vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z.. Jednotlivé úkony nie
sú (okrem niektorých málo výnimiek) špecifikované (či uţ dátumom alebo ich presným
označením) a súd tieţ nekonkretizoval, za ktoré úkony priznal odmenu vo výške základnej
sadzby tarifnej odmeny, za ktoré úkony priznal odmenu vo výške 1/2-ce alebo 1/4-iny
základnej sadzby tarifnej odmeny (u ţalovaného v 6. rade).
Tvrdenia ţalovaných v 3. aţ 6. rade v ich vyjadreniach k odvolaniu ţalobcu o tom, ţe
vo vyčísleniach trov právneho zastúpenia zaslaných súdu špecifikovali vyhlášku, na základe
ktorej boli trovy vyčíslené a tieto obsahujú aj ich presnú špecifikáciu (dátum vykonania úkonu
a popis) s tým, ţe tieto sú riadnou súčasťou spisu, ku ktorému mali ţalobca aj jeho právni
zástupcovia prístup, a teda ich mohli preskúmať, resp. vyţiadať zo súdneho spisu, nemôţe
podľa názoru odvolacieho súdu obstáť. Súd je povinný svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby
dôvody jeho rozhodnutia boli účastníkovi zrejmé z písomného vyhotovenia rozsudku (alebo
uznesenia) bez toho, aby si účastník správnosť vyčíslených trov overoval nahliadaním
do súdneho spisu.
S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaním
napadnutý rozsudok vo výrokoch o náhrade trov konania v súlade s ust. § 221
ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2
O. s. p.). Bude úlohou súdu prvého stupňa, aby sa v novom konaní s vytknutými vadami
vysporiadal tak, ţe sa v novom rozhodnutí bude zaoberať so špecifikáciou jednotlivých trov,
za ktoré náhradu priznáva s tým, ţe v rámci trov právneho zastúpenia vyšpecifikuje, za aké
úkony, akú odmenu, podľa akého právneho predpisu priznáva. Súčasne bude potrebné, aby
svoje rozhodnutie náleţite odôvodnil, rešpektujúc ust. § 157 ods. 2 O. s. p..
Súd prvého stupňa je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný (§ 226 O. s. p.).
O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, keďţe o týchto rozhodne
súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o trovách celého konania podľa § 224 ods. 3 O. .s p..
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
V Bratislave, 26. februára 2015 JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová