Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
505/393137.edaffb.pdf
PDF · 106.72 KB
No categories available
3ECdo/164/2014
Najvyšší súd 3 ECdo 164/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávneného H., s.r.o., so sídlom
v Ž., IČO: X., zastúpeného JUDr. M. Č., advokátom so sídlom v S., proti povinnému U.,
s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenému JUDr. R. F., advokátom so sídlom v P.,
o vymoženie 300 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 2 Er
1390/2013, o dovolaní povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 16. apríla
2014 sp. zn. 18 CoE 140/2014, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 16. apríla 2014 sp. zn. 18 CoE 140/2014
z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením zo 16. decembra 2013 č.k. 2 Er 1390/2013-11
uložil povinnému povinnosť zaplatiť do 3 dní súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie
vo výške 65,02 €. V odôvodnení uviedol, že exekúcia bola zastavená, lebo uznesením
Okresného súdu Bratislava I z 11. novembra 2013 č.k. 2 R 7/2013-139 bola povolená
reštrukturalizácia povinného [§ 114 ods. 1 písm. b/ a § 118 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z.z.“)]. Vzhľadom na to, že
exekúcia bola zastavená ex lege, oprávnený nezavinil jej zastavenie a dôvodom pre jej
zastavenie nebola skutočnosť, že by majetok povinného nepostačoval ani na úhradu trov
exekúcie, nie je povinnosťou oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
[§ 203 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)].
So zreteľom na to exekučný súd postupoval v zmysle § 197 Exekučného poriadku. Proti
tomuto uzneseniu podal povinný odvolanie.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo 16. apríla 2014 sp. zn. 18 CoE 140/2014
odvolanie odmietol ako oneskorene podané (§ 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Vychádzal z toho,
že odvolaním napadnuté rozhodnutie bolo povinnému doručené 17. januára 2014. Odvolanie
povinného bolo odovzdané na poštovú prepravu 12. marca 2014. Povinný podal odvolanie
po zákonom stanovenej lehote, lebo jej posledným dňom bol 3. február 2014.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal povinný dovolanie s tým, že
mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa jeho
názoru došlo k tejto procesnej vade postupom odvolacieho súdu, ktorý prehliadol, že
prvostupňové rozhodnutie nebolo povinnému vôbec doručené. Údaje o doručení, ktoré
uviedol odvolací súd v odmietajúcom uznesení, sa týkajú doručenia reštrukturalizačnému
správcovi. Tento správca síce podľa § 129 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. vykonáva dohľad nad
podnikaním dlžníka, povolenie reštrukturalizácie ale nemá dopad na právnu subjektivitu
dlžníka ani procesnú spôsobilosť a dlžník si naďalej zachováva právnu a ekonomickú
samostatnosť. V danom prípade sa povinný o vydaní prvostupňového uznesenia, ktorým
mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy exekúcie, dozvedel až s časovým odstupom,
a to od reštrukturalizačného správcu. Odvolanie, ktoré potom povinný podal, nemohlo byť
za týchto okolností odmietnuté ako oneskorené. Z týchto dôvodov žiadal napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Oprávnený sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie, sú uvedené v § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktoré nemá znaky uznesení uvedených v týchto ustanoveniach. Podané dovolanie preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
V danom prípade by prípustnosť dovolania prichádzala do úvahy, len ak v konaní
došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal
procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní
tvrdené a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto
nevyplýva ani z týchto ustanovení.
V dovolaní sa namieta odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je taký nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom
konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať
(realizovať) procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
Judikatúra najvyššieho súdu za prípad odňatia možnosti konať pred súdom považuje
medziiným postup súdu, ktorý sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať meritom veci
(odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo odvolací súd odmietne odvolanie) hoci
procesné predpoklady pre taký postup nie sú dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003,
rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996,
prípadne tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 41/2000,
2 Cdo 119/2004, 3 Cdo 108/2004, 3 Cdo 231/2008, 4 Cdo 20/2001).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu došlo v preskúmavanej veci k procesnej
vade tejto povahy.
Do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon, a iné
písomnosti, ak to nariadi súd (§ 47 ods. 1 O.s.p.). Ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom
pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi (§ 49 ods. 1 veta prvá O.s.p.).
Uznesenie súd doručí účastníkom, ak je proti nemu odvolanie alebo ak to je pre vedenie
konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť
(§ 168 ods. 2 O.s.p.). Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Odvolací súd odmietne
odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene (§ 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.).
Zo spisu vyplýva, že uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo 16. decembra 2013
č.k. 2 Er 1390/2013-13 bolo doručované oprávnenému, reštrukturalizačnému správcovi
a súdnemu exekútorovi (viď doručenky na č.l. 13 spisu). Obsah spisu nenasvedčuje tomu, že
by predmetné uznesenie bolo doručené aj povinnému. Doručenie prvostupňového uznesenia
reštrukturalizačnému správcovi (podľa obsahu spisu 17. januára 2014) nemalo právne účinky
doručenia povinnému.
Správca počas reštrukturalizácie vykonáva nad podnikaním dlžníka dohľad (viď § 129
ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z.). Právne úkony dlžníka počas reštrukturalizácie podliehajú
súhlasu správcu v rozsahu určenom súdom v uznesení o povolení reštrukturalizácie. Súhlasu
správcu počas reštrukturalizácie podliehajú tiež právne úkony dlžníka v pracovnoprávnych
vzťahoch (§ 130 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z.). Ak dlžník urobí počas reštrukturalizácie
právny úkon bez súhlasu správcu, i keď podliehal jeho súhlasu, platnosť právneho úkonu tým
nie je dotknutá; právnemu úkonu však možno v konkurze odporovať, ak bol na majetok
dlžníka počas reštrukturalizácie alebo do jedného roka od skončenia reštrukturalizácie
vyhlásený konkurz (§ 130 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z.).
Napriek tomu, že procesný rámec konkurzu a reštrukturalizácie je daný jedným
zákonom, konkurz a reštrukturalizácia sa líšia, medziiným predpokladmi vyhlásenia konkurzu
a povolenia reštrukturalizácie, ich účinkami, priebehom, právomocami správcu a súdu,
spôsobom skončenia.
Aj právna pozícia dlžníka počas reštrukturalizácie je podstatne iná ako je právna
pozícia úpadcu v konkurznom konaní, čo je dané tým, že úpadok dlžníka sa v konkurznom
konaní rieši odlišným spôsobom. V likvidačnom konkurznom konaní sa speňaží majetok
dlžníka a z tohto výťažku sa pomerne uspokojujú pohľadávky veriteľov úpadcu. Dispozičné
oprávnenia nad majetkom, ktorý sa v konkurze speňažuje, prechádzajú z úpadcu na správcu.
Prevádzkovanie podniku alebo jeho časti je počas konkurzu skôr výnimkou a vždy len
dočasného charakteru do speňaženia majetku. Počas reštrukturalizácie okrem pomerného
uspokojenia pohľadávok veriteľov sa má dosiahnuť aj ekonomické ozdravenie dlžníka.
Pokračovanie v podnikateľskej činnosti dlžníka je tak vo väčšine prípadov nevyhnutnosťou.
Dlžník si okrem právnej samostatnosti zachováva aj ekonomickú samostatnosť. Dlžník koná
vo svojom mene a na svoj účet. Správca vykonáva nad dlžníkom len dohľad v rozsahu
určenom súdom, veriteľským výborom a spôsobom ustanoveným v zákone č. 7/2005 Z.z.
Dlžník po povolení reštrukturalizácie nestráca právnu subjektivitu (viď tiež publikáciu
autorov Doc. JUDr. Milana Ďuricu, PhD. a Doc. JUDr. Jána Husára, CSc. „Sprievodca
konkurzným právom“, vydanú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje, že povinný v danom prípade
zostal aj po povolení reštrukturalizácie nositeľom procesného oprávnenia, aby mu súd doručil
rozhodnutie ukladajúce mu povinnosť zaplatiť náhradu trov exekúcie. Súdy toto jeho
oprávnenie nerešpektovali. Vzhľadom na to, že len riadne a predpisom vyhovujúce doručenie
má účinky predpokladané zákonom (viď primerane R 19/1968) a uznesenie súdu prvého
stupňa nebolo povinnému riadne doručené, nezačala mu ani plynúť odvolacia lehota. Preto
pre odmietnutie jeho odvolania ako oneskorene podaného neboli dané procesné predpoklady.
Vzhľadom na uvedený nesprávny postup odvolacieho súdu, ktorým bola povinnému
odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), je jeho dovolanie nielen prípustné,
ale aj opodstatnené. So zreteľom na výskyt tejto procesnej vady zrušil dovolací súd napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu (§ 243b O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. marca 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková