Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/126/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M., bývajúceho v S.,

zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. J., so sídlom v B., IČO: X., proti ţalovanej A., so

sídlom v B., IČO: X., o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, vedenej

na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 8. októbra 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobca sa podanou ţalobou domáhal, aby súd uloţil ţalovanej zaplatiť mu sumu

9.525 Eur titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia, ako doplatku do 50% zvýšenia sťaţenia

spoločenského uplatnenia podľa ustanovenia , pretoţe

ţalovaná akceptovala toto zvýšenie len v rozsahu 25%, ktoré uţ bolo ţalobcovi ţalovanou

zaplatené.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 17. apríla 2012 č.k. -102 ţalobu

ţalobcu zamietol a ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne

odôvodnil ustanoveniami , , , , ,

, vecne tým, ţe v konaní mal preukázané, ţe 23. júla 2009 došlo

k dopravnej nehode, ktorú spôsobila vodička motorového vozidla zn. F. evidenčné číslo B.,

ktorá bola rozsudkom Okresného súdu Malacky zo 4. novembra 2010 pod č.k.

v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 25. januára 2011 pod č.k.

právoplatným 25. januára 2011, uznaná vinnou z ťaţkej ujmy na zdraví vo vzťahu k

2

ţalobcovi. Prevádzkovateľ predmetného motorového vozidla mal uzavreté povinné zmluvné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so ţalovanou,

na základe ktorého ţalovaná ţalobcovi plnila náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia

a zvýšenie tejto náhrady v rozsahu 25%, pričom vychádzala z bodového ohodnotenia 2.558,75

bodov a z výšky náhrady za jeden bod 14,89 EUR. Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi

konania sporné. Sporná zostala výška zvýšenia náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia

na 50%, t.j. zvyšných 25%. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil, ţe 25% zvýšenie

tak, ako uznala ţalovaná je správne, primerané a korektné, pretoţe ţalobca v dôsledku

dopravnej nehody utrpel ťaţké poranenia, v dôsledku ktorých bol uznaný invalidným.

Ţalobca zmenu miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť oproti pôvodnej

75%, ani výsledky kontrolnej lekárskej prehliadky, neaktualizoval. V konaní bolo preukázané,

ţe jeho zdravotný stav sa v dôsledku zranení pri dopravnej nehode zmenil. Napriek

zraneniam, ktoré zanechali trvalé následky však robí všetky beţné samoobsluţné úkony sám,

je samostatný, sebestačný, robí beţné práce v domácnosti, chodí na krátke prechádzky, je

zamestnaný, plánuje si zaloţiť rodinu. Ţalobca napriek poškodeniu zdravia nie je úplne

vylúčený zo spoločenských, profesných a ani kultúrnych činností, môţe sa uplatniť v ţivote

i v spoločnosti, preto súd dospel k názoru, ţe priznané i vyplatené zvýšenie sťaţenia

spoločenského uplatnenia ţalovanou vo výške 25% je primerané. O trovách konania rozhodol

podľa vety prvej , a ţalovanej nepriznal náhradu trov konania, lebo jej

ţiadne nevznikli.

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 8. októbra 2013 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219

ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil. Uviedol, ţe prvostupňový súd náleţite zistil

skutkový stav veci a vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným

spôsobom odôvodnil, na ktoré odôvodnenie odvolací súd poukazuje. Súd prvého stupňa jasne

a konkrétne odôvodnil všetky skutočnosti, ktoré vzal do úvahy pri stanovení navýšenia

základného bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského uplatnenia. V prejednávanej veci

ide o prípad hodný osobitného zreteľa, kedy v zmysle platného zákona môţe súd priznať

navýšenie náhrady sťaţenia spoločenského uplatnenia aţ do výšky 50%. Znenie zákona tak

pripúšťa rozpätie navýšenia náhrady od 0 do 50%, čo umoţňuje súdu rozhodnúť

o primeranom navýšení podľa spôsobených následkov, ktoré zanechala nehoda

na poškodenom v oblasti jeho spoločenského, kultúrneho, pracovného a súkromného ţivota.

Následky sťaţenia spoločenského uplatnenia pritom súd musí vyhodnocovať u kaţdého

3

poškodeného individuálne, s prihliadnutím na všetky zmeny, ktoré nastali v jeho ţivote

po úraze. V konaní bolo preukázané, ţe u ţalobcu zmeny nastali a odôvodňujú navýšenie

náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa

Maximálne navýšenie o 50%, ktoré poţaduje ţalobca, je však neprimerané. Takéto navýšenie

je moţné priznať len poškodeným s najťaţšími následkami, kedy zostanú pripútaní na lôţko,

plne odkázaní na pomoc iných, ktorí nedokáţu vykonávať ani základné ţivotné úkony,

sú úplne izolovaní nielen od akéhokoľvek spoločenského, športového alebo kultúrneho ţivota,

ale aj od sexuálneho a citového ţivota. Ţalobca z týchto činností vylúčený nie je, preto

napadnutý rozsudok povaţoval za správny. Ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, pretoţe je ţiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu a tieţ súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie z dôvodu, ţe v konaní pred odvolacím súdom bola ţalobcovi odňatá

moţnosť konať pred súdom ( ) tým, ţe došlo k upretiu jeho práva

zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku a napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný,

pretoţe jeho odôvodnenie nespĺňa zákonné náleţitosti ustanovenia

V obsiahlom dovolaní podrobne uviedol s poukazom na príslušnú judikatúru, prečo povaţuje

napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, aké náleţitosti má mať odôvodnenie rozsudku,

s ktorými odvolacími námietkami sa nevysporiadal odvolací súd v dôvodoch svojho

rozhodnutia, ktoré dokazovanie potrebné pre rozhodnutie nedoplnil, a tieţ, ţe nesprávne

vyhodnotil právne relevantné skutočnosti. Odňatie moţnosti zúčastniť sa vyhlásenia rozsudku

na odvolacom súde potom vyvodzoval z toho, ţe napriek výslovnej ţiadosti doručiť

oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku na e-mailovú adresu právnemu zástupcovi,

odvolací súd toto ponechal bez povšimnutia a právneho zástupcu o tomto neupovedomil,

za čo sa mu súd dodatočne ospravedlnil.

Ţalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu navrhla dovolanie odmietnuť

ako nedôvodné. Uviedla dôvody, pre ktoré je potrebné povaţovať dovolanie za neprípustné

a zaujala stanovisko k jednotlivým námietkam ţalobcu uvádzanými v dovolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

moţno napadnúť dovolaním ( a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému

takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho

súdneho poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava

jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu

len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu

sú upravené v ustanoveniach a

Podľa dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom

sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,

ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy.

Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom

by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

pretoţe dovolací súd danú vec doposiaľ nerozhodoval. Rovnako sa nejedná o rozsudok,

vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy,

či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou,

či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v aţ g/ v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „

“), (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia

moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo súdom nesprávne obsadeným).

Ţalobca v dovolaní nenamietal, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle

aţ e/ a a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla

v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Ţalobca namietal, ţe odvolací súd (ako aj súd prvého stupňa) nedostatočne odôvodnili

svoje rozhodnutie tým, ţe mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237

písm. f/

Konkrétne namietal nedostatky týkajúce sa vykonávania dôkazov,

a to, ţe prvostupňový súd vo veci nevykonal ţalobcom navrhnutý dôkaz - výsluch svedka

MUDr. M. a taktieţ nedostatky hodnotenia dôkazov, t.j. ţe odvolací súd sa zameral iba na to,

čo ţalobca sám zvláda a nedocenil, resp. neprihliadol na trvalé následky poškodenia jeho

zdravia, t.j., namieta aj porušenie svojho práva na rovnosť v konaní.

6

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom.

O procesnú vadu v zmysle , spočívajúcu v odňatí moţnosti konať

pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva

priznané mu , a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje

návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu

dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania

svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117

ods. 1, a , , , , , ). Vada konania podľa

je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý

súdny proces.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( ,

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“)

je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto

právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny

proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití

relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery

nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý

by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (),

ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda

aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami ().

Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia dôkazov (, ).

Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného

postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.

Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje , podľa

ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších

ustanoveniach , predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich

vedenie konania a priebeh dokazovania, kde ju ale nemoţno vykladať ako (absolútnu)

viazanosť súdu procesnými návrhmi účastníkov.

Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe súd mu odňal moţnosť konať pred súdom tým,

ţe nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, ţe podľa ustálenej judikatúry platí,

ţe takýto postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom.

Účastníci sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz

môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,

znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka

a výsluch účastníkov ( veta prvá a veta prvá ). O tom, ktoré

z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však

súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe účastníkovi konania priznáva

právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci

aj vyuţil (nebolo mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať

sa k vykonaným dôkazom nemoţno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré

z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv ţalobcu

nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie

o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120

ods. 1 ). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym

skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však

k zmätočnosti rozhodnutia (por. rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk

súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani okresný

súd) preto svojim postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie ţiadneho procesného práva,

ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva. Ak však súd rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy

nevykoná, musí svoj postup odôvodniť (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo

8

nadbytočné). Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie navrhnutých dôkazov posilňuje

presvedčivosť rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti, zákonnosti i dôvodnosti.

Súd prvého stupňa odôvodnil svoje uznesenie ktorým zamietol návrh na vykonanie

dokazovania svedeckou výpoveďou MUDr. M. k otázke zranení ţalobcu po dopravnej

nehode, z dôvodu nadbytočnosti. Nevykonaním ţalobcom navrhovaného dokazovania

nedošlo k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom, pretoţe stav ţalobcu po dopravnej

nehode bol uţ zdokumentovaný v súdnom spise zaloţenými listinnými dôkazmi.

Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237

písm. f/ Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť

jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť

dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie

procesne prípustné ( aţ c/ ). Tvrdenia dovolateľa o nedostatkoch

dokazovania a s nimi súvisiaceho porušenia zásady rovnosti v konaní sú teda neopodstatnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,

ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp.

nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

9

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,

ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých

je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí

sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku

z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

a uznesenie z 23. júna 2004 sp. zn. ). Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia“.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe prvostupňový ako aj odvolací

súd náleţite odôvodnili svoje rozhodnutia. Súd prvého stupňa zrozumiteľne uviedol dôvody,

pre ktoré ţalobe nevyhovel a prečo ju zamietol. Odvolací súd sa stotoţnil so skutkovými

i právnymi závermi súdu prvého stupňa a v zmysle v plnom rozsahu

aj s odôvodnením tohto rozsudku a len na doplnenie správnosti zopakoval, prečo je potrebné

povaţovať rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne. Z odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené

10

skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nadväzujúce,

resp. osvojujúce si dôvody rozsudku súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a ţe odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona

na odôvodnenie rozsudku ( ). Samotná skutočnosť, ţe dovolateľ

sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp. zn.

).

Neopodstatnenou bola aj námietka ţalobcu o tom, ţe mu verejné vyhlásenie rozsudku

nebolo oznámené prostredníctvom e-mailovej správy.

Z ustanovenia vyplýva, ţe vo veciach, v ktorých odvolací súd

rozhoduje vo veci samej rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania ( ),

nemá súd povinnosť adresne predvolávať účastníkov konania na verejné vyhlásenie rozsudku;

povinnosťou súdu je len všeobecne neadresne oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku na svojej úradnej tabuli. Túto povinnosť v danom prípade odvolací súd splnil

(por. „Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho

pojednávania“ dňa 8. októbra 2013 o 14.30 hod. v miestnosti č. 58 na č.l. 147 spisu

a potvrdenie o vyvesení tohto upovedomenia na úradnej tabuli dňa 19. septembra 2013 – teda

viac ako 5 dní pred vyhlásením rozsudku). Uvedený postup odvolacieho súdu bol v súlade

so zákonom, preto ním nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti ţalobcu konať pred súdom.

Na tomto konštatovaní nič nemení ani oznámenie ţalobcu o doručovaní na e-mailovú adresu

podľa Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku sa totiţ účastníkom

osobitne nedoručuje, a preto ani nebolo potrebné ho posielať ţalobcovi e-mailom.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238

ods. 1 aţ 3 , nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania

v zmysle a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v ,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu podľa v spojení

s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému

je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

11

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa (s pouţitím analógie) v spojení s a

ods. 1 , keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe

ţalovanej v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. apríla 2015

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová