Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
8ba/399408.65a207.pdf
PDF · 161.37 KB
No categories available
5Cdo/259/2013
Najvyšší súd 5 Cdo 259/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Bratislavskej
vodárenskej spoločnosti, a.s., so sídlom v Bratislave, Prešovská 48, IČO: 35 850 370,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Roštár- Slovák, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Révova 7,
IČO: 36 858 731, proti ţalovaným 1/ Mestskej časti Bratislava-Ružinov, so sídlom
v Bratislave, Mierová 21, IČO: 00 603 155, 2/ Hlavnému mestu Slovenskej republiky
Bratislave, so sídlom v Bratislave, Primaciálne námestie 1, IČO: 00 603 481, o zaplatenie
252 986,26 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn.
11C 59/2008, o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 30. decembra 2011 sp.zn. 8Co 404/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom (medzitýmnym) z 3. mája 2010 č.k.
11C 59/2008-236 určil, ţe nárok ţalobkyne je vo vzťahu k ţalovanému v 2/ rade dôvodný
a ţalobu voči ţalovanému v 1/ rade zamietol s tým, ţe o výške nároku ţalobkyne, ako
i o náhrade trov konania rozhodne súd v konečnom rozsudku. Dospel k záveru, ţe v konaní je
pasívne legitimovaný ţalovaný v 2/ rade, vychádzajúc z toho, ţe v povinnosť zabezpečiť
odvádzanie odpadových vôd a vôd z povrchového odtoku má v zásade vlastník nehnuteľnosti
na vlastné náklady, pričom ide o nárok ţalobkyne súvisiaci s odvádzaním odpadových vôd
z nehnuteľností, ktoré tvoria verejné priestranstvá a miestne komunikácie a v zmysle § 3d
zákona č. 135/1961 Zb. vlastníkom miestnej komunikácie je obec. Uviedol, ţe v zmysle
zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, účinného v čase
fakturácie sluţby realizovanej ţalobkyňou spočívajúcej v odvedení odpadových vôd
z povrchového odtoku miestnych komunikácií III. a IV. triedy, ktoré boli v správe ţalovaného
v 1/ rade, bolo povinnosťou vlastníka miestnej komunikácie zabezpečiť odvádzanie
odpadových vôd a vôd z povrchového odtoku na vlastné náklady. Podľa § 3d ods. 3 zákona
č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, účinného v čase fakturácie, sporné miestne
komunikácie boli vo vlastníctve obce teda ţalovaného v 2/ rade. Súd neakceptoval obranu
ţalovaného v 2/ rade, ţe odovzdaním časti majetku (miestnych komunikácii III. a IV. triedy)
do správy ţalovaného v 1/ rade, prešla na neho aj povinnosť uhrádzať za vlastníka okrem
iného náklady spojené s odvádzaním odpadových vôd z povrchového odtoku. Uvedená
povinnosť podľa názoru súdu nevyplývala pre ţalovaného v 1/ rade zo ţiadneho právneho
predpisu a takúto povinnosť ţalovaný v 2/ rade nepreniesol na ţalovaného v 1/ rade ani
zmluvne v rámci odovzdávacích protokolov. Preto súd povaţoval ţalobu proti ţalovanému
v 1/ rade za nedôvodnú a návrh voči nemu zamietol.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. decembra 2011 sp.zn. 8 Co 404/2010
na odvolanie ţalovaného v 2/ rade medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti zrušil a vec mu vrátil v tejto časti na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a§ 221 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd uviedol, ţe
vzhľadom k tomu, ţe ţalobkyňa nepodala odvolanie voči výroku, ktorým bola jeho ţaloba
voči ţalovanému v 1/ rade zamietnutá, nadobudol rozsudok súdu prvého stupňa v tejto
(zamietajúcej) časti právoplatnosť, nakoľko na strane ţalovaných v 1/ a 2/ rade sa jedná
o samostatné spoločenstvo (§ 91 ods. 1 O.s.p.), v ktorom kaţdý zo ţalovaných koná
a vystupuje v konaní sám za seba a rozhodnutie sa tak nemusí vzťahovať rovnako na oboch
ţalovaných, keď súčasne nejde o závislé výroky a ani o prípad, ţe by spôsob vyrovnania
vzťahu medzi účastníkmi vyplýval z právneho predpisu (§ 206 ods. 2 O.s.p.). Z uvedených
dôvodov nebol odvolaním ţalovaného v 2/ rade dotknutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bola ţaloba voči ţalovanému v 1/ rade zamietnutá, a keďţe na základe odvolania
ţalovaného v 2/ rade nastali v zmysle ustanovenia § 206 ods. 1 O.s.p. suspenzívne
a devolutívne účinky len vo vzťahu k výroku, ktorým bolo určené, ţe nárok ţalobkyne je
vo vzťahu k ţalovanému v 2/ rade dôvodný, nemohol odvolací súd podrobiť prieskumu
v odvolacom konaní ţalobkyňou uplatňovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj
voči ţalovanému v 1/ rade, vo vzťahu ku ktorému bola jeho ţaloba právoplatne zamietnutá.
V preskúmavanej veci bol tak predmetom odvolacieho konania ţalobkyňou uplatňovaný
nárok na zaplatenie sumy 252 986,26 € spolu s úrokom z omeškania voči ţalovanému v 2/
rade titulom vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého zabezpečovaním odvádzania vôd
z povrchového odtoku miestnych komunikácií II. a IV. triedy a verejných priestranstiev
do verejnej kanalizácie ţalobkyňou na jej náklady za obdobie od 1. januára 2007
do 31. decembra 2007. Odvolací súd vychádzal zo skutkového zistenia, ţe miestne
komunikácie III. a IV. triedy boli ţalovaným v 2/ rade, ako ich vlastníkom, zverené do správy
ţalovaného v 1/ rade s tým, ţe podľa prílohy č. 2 protokolu o zverení zo dňa 23. marca 1992
prešli na ţalovaného v 1/ rade dňom zverenia okrem iného aj práva a povinnosti súvisiace
so zvereným majetkom zakotvené najmä v zákone o pozemných komunikáciách a vyhláške
k tomuto zákonu č. 35/1984 Zb. V zmysle štatútu Hlavného mesta SR Bratislavy prešiel
na ţalovaného v 1/ rade výkon správy a údrţby miestnych komunikácií III. a IV. triedy.
Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, ţe hoci ţalovanému v 2/ rade svedčí
vlastníctvo nehnuteľností, práva vlastníka fakticky nevykonáva, nakoľko ich výkon prešiel
na ţalovaného v 1/ rade zverením mu tohto majetku do správy a ţalovanému v 2/ rade, ako
vlastníkovi zvereného majetku, tak ostalo len tzv. holé vlastníctvo (nuda proprietas).
Vzhľadom na odvolacie námietky ţalovaného v 2/ rade uloţil odvolací súd povinnosť
prvostupňovému súdu doplniť dokazovanie na zistenie, či ţalovanému v 2/ rade zostali
vo vzťahu k miestnym komunikáciám III. a IV. triedy nejaké práva a povinnosti, ktoré aj
reálne vykonáva a na akom právnom základe a kto uhrádza poplatky za odvádzanie
povrchových vôd z miestnych komunikácií III. a IV. triedy v ostatných mestských častiach.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa (ďalej aj
,,dovolateľka,,). Ţiadala, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak,
ţe medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zruší a vec vráti na ďalšie
konanie okresnému súdu alternatívne, aby napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho dovolania odôvodnila § 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p., ďalej tým, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a odvolacie
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods.2 písm. b/ O.s.p.). Dovolateľka poukázala na to, ţe v prejednávanej veci ide
o ţalobu na finančné plnenie voči dvom ţalovaným ako samostatným účastníkom, avšak
vychádzajúcu z rovnakého skutkového i zákonného základu, ktorou sa ţalobkyňa doţaduje
plnenia len voči jednému zo ţalovaných, pričom rozhodnutie súdu, ktorý zo ţalovaných je
povinný, má za následok zamietnutie ţaloby voči druhému zo ţalovaných. Odvolaciemu súdu
vytýkala, ţe nesprávne aplikoval vo veci ustanovenie § 206 ods. 2 O.s.p., pretoţe vo veci išlo
o závislé výroky, ktorých vzájomná závislosť vychádzala z prepojenia pasívnej legitimácie
ţalovaných. Namietala tieţ, ţe sa v konaní domáha zaplatenia bezdôvodného obohatenia voči
ţalovanému v 1/ rade, alternatívne voči ţalovanému v 2/ rade, a preto sa suspenzívny účinok
odvolania podaného jedným ţalovaným vzťahoval na napadnutý rozsudok v celom rozsahu
a odvolací súd nebol viazaný rozsahom podaného odvolania v zmysle § 212 ods. 2 písm. b/
O.s.p. Poukázala na uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 23 Cdo 5062/2007
a sp.zn. 20 Cdo 1753/98, podľa ktorých v prípadoch ţalobných nárokov vyplývajúcich
z rovnakého skutkového základu, preskúmal odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním len
niektorého zo ţalovaných v plnom rozsahu. Uviedla, ţe v prejednávanej veci ţalovaný nárok
ţalobkyne na zaplatenie bezdôvodného obohatenia titulom stočného za odvádzanie
odpadových vôd voči obom ţalovaným vyplýva z rovnakého skutkového základu, podkladom
sú rovnaké zákonné predpisy, ktorými ţalovaní v 1/ a 2/ rade v konaní proti sebe popierajú
svoju povinnosť platiť ţalované stočné. Mal za to, ţe odvolací súd preto mal medzitýmny
rozsudok podrobiť prieskumu v celom rozsahu, t.j. tak voči ţalovanému v 2 rade, ako aj voči
ţalovanému v 1/ rade.
Ţalovaný v 1/ rade vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe odvolací súd správne
vyhodnotil, ţe suspenzívne účinky odvolania podaného ţalovaným v 2/ rade nastali len voči
tej časti výroku prvostupňového medzitýmneho rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté
o dôvodnosti ţaloby voči ţalovanému v 2/ rade, pričom časť výroku o zamietnutí ţaloby voči
ţalovanému v 1/ rade nadobudla právoplatnosť. Navrhol dovolanie zamietnuť a uloţiť
ţalobkyni nahradiť ţalovanému v 1/ rade trovy dovolacieho konania.
Ţalovaný v 2/ rade sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1
O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie
proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu
(§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta
prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
V danom prípade je dovolanie podané proti zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu.
Toto nevykazuje znaky ani jedného z uznesení uvedených v ustanoveniach vymenovaných
vyššie, keďţe sa nejedná ani o zmeňujúce, ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu,
a nejde ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska. Dovolanie ţalobkyne preto
nie je procesne prípustné podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu) ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p., keď
tvrdila, ţe odvolací súd nerozhodol o celej prejednávanej veci a neriadil sa dôsledne
ustanovením § 212 ods. 2 O.s.p.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať)
návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu
dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania
svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods.1, § 126 ods. 3,
§ 131, § 211, § 215 O.s.p.). To znamená, ţe nie kaţdé porušenie procesných predpisov súdom
a tým aj porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu vady konania, ktorú
má na zreteli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94). Zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť kaţdému reálny prístup k súdu. Obsah
práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy je i zákonom upravené relevantné konanie
súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného
práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práva na súde,
ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku
konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa sa voči ţalovanému v 1/ rade domáhala
vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, ţe za neho plnila povinnosť
vyplývajúcu z ustanovenia § 23 ods. 9 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch
a verejných kanalizáciách, podľa ktorého je povinnosťou vlastníka nehnuteľnosti zabezpečiť
na vlastné náklady odvádzanie odpadových vôd a vôd z povrchového odtoku a ich
zneškodňovanie. Na základe obrany ţalovaného v 1/ rade, ktorý namietal nedostatok svojej
pasívnej legitimácie v spore, ţalobkyňa z opatrnosti ţiadala pripustiť do konania na strane
ţalovaného Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu ako ţalovaného v 2/ rade s tým, ţe
aj voči tomuto ţalovanému sa domáhala toho istého nároku (zaplatenia peňaţnej sumy)
na tom istom skutkovom základe a z rovnakého právneho titulu (bezdôvodného obohatenia)
ako v prípade ţalovaného v 1/ rade. Medzi ţalovanými v 1/ a 2/ rade nedošlo k vzniku
solidarity, ale išlo o dve samostatné plnenia uplatnené voči dvom ţalovaným spojené
ţalobným návrhom v jednom konaní. Okresný súd uznesením zo 11. marca 2009 č.k.
11C 59/2008-43 pripustil vstup Hlavného mesta SR Bratislavy do konania ako ďalšieho
účastníka na strane ţalovaného, ktorý bude vystupovať ako ţalovaný v 2/ rade. Okresný súd
Bratislava II uznesením z 3. mája 2010 (č.l. 143 spisu) vyhláseným na pojednávaní, pripustil
zmenu ţalobného návrhu voči ţalovanému v 2/ rade tak, ţe ţalovaný v 2/ rade je povinný
zaplatiť ţalobkyni istinu 252.986,26 € s úrokom z omeškania 9,5% ročne zo sumy
252 986,26 € od 20. marca 2009 do zaplatenia, ako aj trovy konania, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. V zmysle § 95 ods.1 O.s.p. ţalobca môţe za konania so súhlasom
súdu meniť návrh na začatie konania. Pokiaľ ţalobkyňa v rámci konania nepoţiadala súd
o pripustenie zmeny ţalobného návrhu (petitu) v zmysle alternatívneho uloţenia povinnosti
buď ţalovanému v 1/ alebo ţalovanému 2/ rade, platí ţe súd koná o pôvodne uplatnenom
nároku. Z tohto dôvodu sa dovolací súd nezaoberal námietkami dovolateľky poukazujúcimi
na alternatívny ţalobný petit ňou podanej ţaloby. Ani prípadný alternatívny petit ţalobného
návrhu by však nemal vplyv na posúdenie správnosti rozsahu odvolacieho prieskumu
vykonaného v prejednávanej veci odvolacím súdom.
V zmysle § 206 ods.1 O.s.p. ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie,
nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací
súd.
Podľa § 206 ods. 2 O.s.p. ak sa však rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným
skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých účastníkov, z ktorých kaţdý
koná v konaní sám za seba (§ 91 ods. 1), a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré
práva alebo na niektorých účastníkov, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý,
odvolaním dotknutá. To neplatí v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je
závislý výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak z právneho predpisu
vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.
Odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.).
Súd nie je viazaný rozsahom odvolania
a) vo veciach, v ktorých moţno začať konanie bez návrhu,
b) v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý
odvolaním nebol dotknutý,
c) v prípadoch, keď ide o také spoločné práva alebo povinnosti, ţe rozhodnutie sa musí
vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony
jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2), hoci odvolanie podal len niektorý
z účastníkov.
d) ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi
Vyššie citované ustanovenia vymedzujú zákonný rámec pre odvolací prieskum veci
odvolacím súdom vyplývajúci z dispozičnej zásady ovládajúcej občianske súdne
konanie. Súčasne určujú kvantitatívny rozsah odkladného (suspenzívneho) účinku podaného
odvolania, ktorý spočíva v tom, ţe podané odvolanie odkladá právoplatnosť napadnutého
rozhodnutia do doby rozhodnutia odvolacieho súdu o podanom odvolaní. V zásade platí, ţe
odvolací súd je viazaný rozsahom podaného odvolania a môţe preskúmať len odvolaním
napadnutú časť rozhodnutia. Účastník tak môţe odvolaním napadnúť rozhodnutie vo všetkých
jeho výrokoch alebo len niektorých z nich prípadne len z hľadiska niektorej konkrétnej veci
alebo práva (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Suspenzívny účinok odvolania sa tieţ odvíja od viazanosti
súdu ţalobným návrhom (§ 153 ods. 2 O.s.p.). Práve ţalobný návrh dáva odpoveď
na otázku, či v konaní ide o nerozlučné alebo samostatné spoločenstvo viacerých účastníkov
konania na jednej strane a tieţ určuje, či z hmotnoprávnej normy vyplýva pre nich určitý
spôsob vyporiadania ich vzájomného vzťahu, ktorý musí byť výrokom rozhodnutia súdu
rešpektovaný. Občiansky súdny poriadok zakotvuje výnimky zo všeobecnej zásady viazanosti
súdu rozsahom podaného odvolania v ustanovení § 212 ods. 2 O.s.p. taxatívnym spôsobom.
Tieto výnimky vychádzajú jednak z rešpektovania ustanovení hmotného práva upravujúcich
vnútorný vzťah sporných strán (typicky ide o spoluvlastnícke vzťahy) alebo účastníkov
konania na jednej strane (spoločníkov v spore napr. ručiteľa a dlţníka) a tieţ z povahy
prejednávaného nároku, ktorá vyţaduje, aby v týchto osobitných prípadoch boli odvolacím
súdom preskúmané aj tie časti rozhodnutia, ktoré neboli odvolaním napadnuté, pretoţe ich
osud musí byť rovnaký ako u ostatnej časti napadnutého rozhodnutia.
V posudzovanej veci išlo o prípad, v ktorom bol odvolací súd viazaný rozsahom
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalovaný v 2/ rade napadol
rozsudok súdu prvého stupňa odvolaním (iba) vo výroku, ktorým určil, ţe nárok ţalobkyne je
vo vzťahu k ţalovanému v 2/ rade dôvodný a domáhal sa, aby odvolací súd uvedený výrok
zmenil tak, ţe ţalobný návrh voči nemu zamietne. Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku,
ktorým bol návrh voči ţalovanému v 1/ rade zamietnutý, nebol odvolaním napadnutý
a nadobudol právoplatnosť (§ 159 ods. 1 O.s.p.).
Pokiaľ ide o námietku dovolateľky, ţe vo veci išlo o tzv. závislé výroky, kedy
odvolací súd bol povinný na základe podaného odvolania ţalovaným v 2/ rade preskúmať aj
rozhodnutie týkajúce sa ţalovaného v 1/ rade, táto námietka nie je dôvodná a úvaha
dovolateľky je v tomto smere nesprávna. ,,Závislým,, výrokom v zmysle § 212 ods. 2 písm. b/
O.s.p. je taký výrok, ktorý je neoddeliteľne spätý s iným ,,panujúcim – určujúcim - hlavným,,
výrokom v tom zmysle, ţe nemôţe sám o sebe obstáť, ak by určujúci (hlavný) výrok bol
zrušený alebo zmenený (ide napríklad o výrok o výţivnom na maloleté dieťa vo vzťahu
k výroku o jeho výchove, výrok o potvrdení nadobudnutia dedičstva vo vzťahu k výroku
o určení ceny poručiteľovho majetku, výrok o náhrade mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru vo vzťahu k výroku o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru,
výrok o trovách konania vo vzťahu k výroku vo veci samej, výrok o bytovej náhrade
vo vzťahu k výroku o vyprataní bytu a pod.). Ide teda o výroky, ktoré sa týkajú vzájomne
prepojených nárokov uplatnených voči jednému ţalovanému, ktoré nemôţu existovať
samostatne bez existencie hlavného určujúceho výroku a zdieľajú jeho procesnoprávny osud.
Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe v konaní išlo o nároky vychádzajúce z rovnakého
skutkového základu a prepojenej pasívnej legitimácie ţalovaných, ktorá mala za následok
vzájomnú závislosť výrokov voči obom ţalovaným. Odvolávala sa na ustálený názor súdov
Českej republiky, ţe v prípade nárokov vychádzajúcich z rovnakého skutkového základu
preskúma odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním len jedného z viacerých ţalovaných
v plnom rozsahu (rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 23 Cdo 5062/2007,
sp.zn. 20 Cdo 1753/98). Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)
ţalobkyňa namieta, ţe odvolací súd mal na základe odvolania ţalovaného preskúmať celé
napadnuté rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 212 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p.
V prípadoch, keď ide o také spoločné práva alebo povinnosti, ţe rozhodnutie sa musí
vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony
jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2), hoci odvolanie podal len niektorý z účastníkov
odvolací súd preskúma napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu (§ 212 ods.2 písm. c/ O.s.p.).
Uvedené ustanovenie reaguje na existenciu procesného spoločenstva účastníkov konania
na jednej strane.
Procesné spoločenstvo účastníkov je zakotvené v ustanovení § 91 O.s.p. Pokiaľ je
ţalobcov alebo ţalovaných v jednej veci niekoľko, koná kaţdý z nich sám za seba (§ 91 ods.1
O.s.p.), ide o tzv. samostatné spoločenstvo. Ak však ide o také spoločné práva alebo
povinnosti, ţe sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej
strane platia úkony jedného z nich aj pre ostatných (§ 91 ods. 2 veta prvá O.s.p.), v tomto
prípade ide o tzv. nerozlučné spoločenstvo. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo
nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného
práva. O nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde hmotné právo neumoţňuje, aby predmet
konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči kaţdému spoločníkovi. V prípade
nerozlučného spoločenstva odvolaním jedného z nerozlučných spoločníkov, nastáva
suspenzívny účinok odvolania aj vo vzťahu k ostatným spoločníkom, ktorí odvolanie
nepodali. Naopak v samostatnom spoločenstve koná kaţdý účastník sám za seba a voči
kaţdému z nich môţe byť samostatne (aj odlišne ) rozhodnuté, z tohto dôvodu môţe mať
potom jeden spoločník príčinu k podaniu opravného prostriedku a iný nie (tak, ako je tomu
v tejto veci), pričom lehota na podanie odvolania beţí kaţdému účastníkovi zvlášť a jej
márnym uplynutím sa rozhodnutie stáva právoplatným.
V prejednávanej veci išlo o prípad samostatného spoločenstva účastníkov na strane
ţalovaných, ktoré nevyplynulo zo ţiadneho ustanovenia hmotného práva, ale vzniklo z vôle
ţalobkyne ,,domini litis,, podaním jednej ţaloby voči dvom ţalovaným v dôsledku jej právnej
neistoty ohľadom skutočne pasívne legitimovaného subjektu. Ţalobkyňa tak z dôvodu
hospodárnosti podala jednu ţalobu voči dvom ţalovaným, pričom kaţdý ţalovaný bol voči
ţalobkyni samostatnou stranou sporu t.j. ţalobkyňa mohla rovnako podať dve samostatné
ţaloby proti kaţdému ţalovanému zvlášť, ktoré by boli prejednávané samostatne.
V skutočnosti teda vo veci ide o dva samostatné spory, ktorých spojenie je len formálne,
a ktoré má pre kaţdého spoločníka samostatné dôsledky. Uvedené sa prejavilo aj vo výsledku
keď rozhodnutie voči jednému z nich bolo priaznivé – zamietajúce a voči druhému úplne
odlišné – zaväzujúce.
Rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré dovolateľka poukázala
reagujú na inú procesnú situáciu, ktorá nastane ak sú viacerí ţalovaní ako samostatní
spoločníci zaviazaní k deliteľnému plneniu, ale z hmotnoprávneho predpisu vyplýva určitý
spôsob vyporiadania vzťahov medzi nimi, prejaví sa táto skutočnosť aj v procesnoprávnej
rovine tým, ţe hoci ide o samostatných spoločníkov, odvolací súd musí preskúmať na základe
odvolania podaného len niektorým zo ţalovaných napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu
v zmysle § 212 ods. 2 písm. d/ O.s.p. Išlo o prípad, keď si ţalobca uplatnil nárok na náhradu
škody spôsobenej viacerými škodcami voči viacerým ţalovaným a súd prvého stupňa stanovil
oddelené záväzky jednotlivých ţalovaných a odvolanie podali len niektorí z nich. Za spôsob
vyporiadania vzťahov medzi účastníkmi sa v takýchto prípadoch povaţujú aj ustanovenia
Občianskeho zákonníka upravujúce spoločnú zodpovednosť viacerých škodcov v znení § 422
ods. 1 a § 438 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia § 179, § 182 a § 187 ods. 2
Zákonníka práce. V prejednávanej veci však nešlo o procesnú situáciu kedy ţalobca má nárok
na plnenie voči obom ţalovaným súčasne z iného právneho dôvodu ako je to napríklad
u dlţníka a ručiteľa, či škodcu a poistiteľa, a ani vzťah medzi ţalovanými v 1/ a 2/ rade nebol
upravený ţiadnou hmotnoprávnou normou, ani zo ţiadneho zákonného ustanovenia
nevyplýval záväzný spôsob ich vyporiadania, preto sa vo veci nemohla uplatniť výnimka
v zmysle ustanovenia § 212 ods. 2 písm. d/ O.s.p. Ku kumulácii ţalobného návrhu voči
viacerým ţalovaným došlo len z dôvodu právnej neistoty ţalobkyne ohľadom skutočného
nositeľa povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie, čo však nie je dôvod pre aplikáciu
citovaného ustanovenia.
Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe v prejednávanej veci
podaním odvolania ţalovaným v 2/ rade nedošlo v zmysle § 212 ods. 2 písm. b/, c/ a d/ O.s.p.
k prelomeniu zásady viazanosti odvolacieho súdu rozsahom odvolacieho návrhu. Odvolanie
podané ţalovaným v 2/ rade malo suspenzívny účinok len vo vzťahu k výroku, ktorý sa ho
dotýkal a ktorý bol odvolaním napadnutý. Odvolací súd preto postupoval správne ak v danom
prípade podrobil odvolaciemu prieskumu len túto napadnutú časť výroku rozhodnutia
a neprekročil tak vecný rozsah podaného odvolania. Konanie odvolacieho súdu tak nebolo
zaťaţené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolateľka ďalej namietala, ţe k odňatiu moţnosti pred súdom konať došlo tým, ţe
v napadnutom uznesení chýba odôvodnenie odvolacieho súdu zdôvodňujúce záver, ţe nejde
o závislé výroky (str. 2 uznesenia).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery.
Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
na základe odvolania ţalovaného v 2/ rade v rozsahu ním napadnutej (vyhovujúcej) časti
a v medziach dôvodov odvolania, ktorými je viazaný, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo
dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného v 2/ rade je v celom rozsahu dôvodné, nakoľko
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci čo do jeho
záveru o pasívnej legitimácii ţalovaného v 2/ rade na vydanie bezdôvodného obohatenia
ţalobkyni. Osobitne vysvetlil, prečo sa stotoţnil s námietkami ţalovaného v 2/ rade
uvedenými v odvolaní a tieţ dôvody, prečo nemohol podrobiť prieskumu v odvolacom konaní
ţalobkyňou uplatňovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj voči ţalovanému v 1/
rade, vo vzťahu ku ktorému bola jeho ţaloba právoplatne zamietnutá. Rozhodnutie
odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobkyne.
Ţalobkyňa svoje dovolanie odôvodnila aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konanie
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Pokiaľ ţalobkyňa za inú vadu konania povaţuje nesprávnosť zistení skutkového stavu
veci súdmi niţších stupňov, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie
je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
Obdobne tieto závery platia i pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia ţalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), ţalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ţalobkyne ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Vzhľadom k tomu, ţe týmto rozhodnutím dovolacieho súdu sa konanie o veci nekončí,
rozhodne o náhrade trov dovolacieho konania v konečnom rozhodnutí o celej prejednávanej
veci súd prvého stupňa, prípadne odvolací súd (§ 243c v spojení s § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. apríla 2015
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová