Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/223/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne JUDr. I. T., bývajúcej vo

V., súdnej exekútorky, Exekútorský úrad Veľký Krtíš, zastúpenej spoločnosťou Stilo s.r.o., so

sídlom v Čadci, Palárikova 83, IČO: 36 863 203, v mene ktorej koná JUDr. Jozef Varmus,

konateľ a advokát, proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. 13, za účasti

okresného prokurátora v Čadci, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Čadca pod

sp.zn. , o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 28. mája

2013 sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 28. mája 2013

sp.zn. a rozsudok Okresného súdu Čadca z 10. septembra 2012 č.k.

8C 31/2011- 491 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou podanou na Okresný súd Čadca dňa 22. februára 2011 sa ţalobkyňa

domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,,,) a zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov. Svoj nárok odvodzovala od uznesenia Obvodného oddelenia PZ SR

Krásno nad Kysucou z 28. marca 2003 ČVS: , ktorým jej bolo vznesené

obvinenie pre trestný čin porušovania domovej slobody v súbehu s trestným činom

2

zneuţívania právomoci verejného činiteľa. Keďţe rozsudkom Okresného súdu Čadca č.k.

-307 z 3. apríla 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline sp.zn.

zo 4. októbra 2007 bola právoplatne oslobodená spod obţaloby, mala zato, ţe

predmetné uznesenie vyšetrovateľa bolo zrušené pre nezákonnosť a domáhala sa náhrady

skutočnej škody spočívajúcej v trovách obhajoby a ďalších trovách trestného konania,

odmeny zastupujúcim exekútorom a ich výdavkov súvisiacich so zastupovaním, nemajetkovej

ujmy spôsobenej na jej osobnostných právach v dôsledku trestného stíhania a pozastavenia

výkonu exekútorského úradu. Za nezákonné tieţ povaţovala rozhodnutie Ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len ,,ministerstvo,,) z 10. júla 2003 č. 979/2003-

410, ktorým jej bol pozastavený výkon exekútorského úradu a za nesprávny úradný postup

označila nečinnosť ministerstva vo veci jej opravného prostriedku podaného proti citovanému

rozhodnutiu ako aj samotný postup ministerstva pri vydávaní napadnutého rozhodnutia.

Okresný súd Čadca medzitýmnym rozsudkom z 10. septembra 2012 č.k. 8C 31/2011-

491 rozhodol, ţe základ nároku ţalobkyne na náhradu škody voči ţalovanej je daný. Súd

na základe vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, ţe nárok ţalobkyne

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu v zmysle

Zb. bol dôvodný. Mal za preukázané, ţe ţalobkyňa bola rozsudkom Okresného súdu Čadca

č.k. -307 z 3. apríla 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline sp.zn.

zo 4. októbra 2007 právoplatne oslobodená spod obţaloby pre trestné činy

porušovania domovej slobody a zneuţívania právomoci verejného činiteľa, nakoľko skutok

ktorého sa ţalobkyňa dopustila, nebol trestným činom. Súd pritom vychádzal z ustálenej

praxe, podľa ktorej zrušením rozhodnutia pre nezákonnosť podľa § 4 ods. 1 zákona

č. je potrebné rozumieť aj oslobodenie spod obţaloby, pričom na ţalobkyňu sa

hľadí akoby čin nespáchala a trestné stíhanie voči nej nemalo byť začaté. Ţalobkyňa listom

zo dňa 29. marca 2010 poţiadala ţalovanú o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu

škody v zmysle a , ţalobkyňa jej nárok však v lehote

6 mesiacov nepriznala. Z dôvodu účelnosti rozhodol súd o základe prejednávanej veci

v zmysle medzitýmnym rozsudkom.

Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 28. mája 2013 sp.zn.

napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219

ods. 1, 2 Odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa vykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu a dôkazy vyhodnotil v súlade s a nasl. , dospel k správnym

3

skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Odôvodnenie jeho

rozhodnutia zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení a odvolací súd

naň odkazuje v celom rozsahu. Na doplnenie odvolací súd uviedol, ţe v súlade so zásadou

prezumpcie neviny, ak je trestné stíhanie zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obţaloby,

je potrebné vychádzať z toho, ţe občan trestný čin nespáchal a uznesenie o vznesení

obvinenia nemalo byť vydané. Zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obţaloby

majú teda vţdy bez ohľadu na dôvody, ktoré k nim viedli z hľadiska ustanovenia § 4 zákona

č. rovnaký význam ako zrušenie či zmena uznesenia o vznesení obvinenia. Ten

proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol spod obţaloby oslobodený, má

v zmysle právo na náhradu škody spôsobenej vznesením obvinenia.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná (ďalej aj

,,dovolateľka,,). Ţiadala, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodila z ustanovenia § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s (účastníkovi sa postupom súdu odňala

moţnosť konať pred súdom). Dovolací dôvod videla tieţ v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/

(rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Ţalovaná v dovolaní

namietala, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo svojvoľné a arbitrárne, pretoţe

odvolací súd sa v odôvodnení nevysporiadal s jej odvolacími argumentmi, ani s podstatnými

skutkovými okolnosťami a právnymi aspektmi veci. Podľa názoru ţalovanej na to, aby súd

mohol rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o dôvodnosti základu nároku ţalobkyne, bolo

potrebné, aby boli splnené všetky tri základné predpoklady zodpovednosti za škodu, a to

nezákonné rozhodnutie, škoda na strane ţalobkyne a príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím a škodou. Pritom medzi uznesením o vznesení obvinenia a poţadovanou

náhradou škody za vyplatené odmeny za zastupovanie súdnymi exekútormi a za cestovné

náklady spojené so zastupovaním ţalobkyne príčinná súvislosť nebola. Tieţ namietala, ţe

predmetom konania bola aj náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú však

neumoţňuje odškodniť, poukázala pritom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v rozsudku z 31. mája 2007 sp.zn. . Súd svoj záver o dôvodnosti

nároku na nemajetkovú ujmu náleţite neodôvodnil a rozhodol bez toho, aby v tomto smere

vykonal dokazovanie. Z týchto dôvodov podľa ţalobkyne rozsudok odvolacieho súdu

nezodpovedá kritériám ustanoveným v a v dôsledku toho jej bola

rozhodnutiami súdov odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle vady podľa § 237 písm. f/

Ţalobkyňa sa k dovolaniu ţalovanej nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba ( ), zastúpená v súlade s

ods. 1 veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť

dovolaním ( a nasl. ).

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu. Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa

je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej

nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Ţalovaná procesné vady konania v zmysle aţ e/, netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení

nemoţno vyvodiť.

Ţalovaná namietala, ţe v konaní došlo k vade v zmysle

So zreteľom na tieto tvrdenia ţalovanej sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne

zameral na otázku opodstatnenosti jej tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá

moţnosť pred ním konať ( ) a zistil, ţe konanie bolo touto vadou

zaťaţené.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

Ţalovaná v dovolaní tvrdila, ţe odňatie jej moţnosti konať pred súdom spočívalo

v nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia a v jeho nepreskúmateľnosti, pretoţe

krajský súd sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal okolnosťami významnými z hľadiska

rozhodovania o základe prejednávaného nároku na náhradu škody.

Dovolací súd uvádza, ţe k vade v zmysle môţe dôjsť aj

pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako následku absencie niektorej podstatnej časti súdneho

rozhodnutia (záhlavia, výroku alebo odôvodnenia), jeho obsahovej nezrozumiteľnosti,

neurčitosti alebo pre nedostatok dôvodov (arbitrárnosti), zakladajúcej jeho

nepreskúmateľnosť. V dôsledku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia, ktoré zavinil súd

svojím procesným postupom v rozpore so zákonom ( a ), spravidla vţdy

dochádza k odňatiu moţnosti účastníka konať pred súdom (právo na presvedčivé súdne

rozhodnutie). Vydanie takéhoto rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie

a preto je vţdy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska zaručeného

práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Podľa , kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa , rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci.

Ak je to však účelné, môţe sa rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo

len o jej základe.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

V zmysle ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy,

ak zo strany súdu došlo k takej interpretácii a aplikácii právnej normy, ktorá zásadne popiera

účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je zaloţené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia je splnenie

náleţitostí odôvodnenia ustanovených zákonom podľa , ktoré ukladá súdu

povinnosť podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku

rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť. V odôvodnení rozhodnutia sa súd musí

vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne

závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo

vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť

zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.

V prípade, ţe rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých

skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, ide

o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok, ktorý nemá náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2

je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť

konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť v odvolacom a dovolacom konaní náleţite

argumentovať. V prípade, keď odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa

a s pouţitím odkáţe na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa,

odôvodnenie tohto rozhodnutia súdu prvého stupňa musí vyhovovať náleţitostiam § 157

ods. 2 Pokiaľ to tak nie je, zaťaţí konanie vadou podľa

bez ďalšieho a ani rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za preskúmateľné

a správne.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe tak rozhodnutie odvolacieho

súdu ako ani rozhodnutie súdu prvého stupňa nespĺňa poţiadavky v zmysle ustanovenia § 157

ods. 2 , pričom ani neboli splnené podmienky pre vydanie medzitýmneho rozsudku

v zmysle

V prejednávanej veci súd prvého stupňa rozhodol tzv. medzitýmnym rozsudkom

o tom, ţe základ nároku ţalobkyne je daný, bez toho, aby sa zaoberal a vysporiadal

so základnými otázkami rozhodnými pre správne posúdenie veci. Odvolací súd jeho

rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa a v celom rozsahu naň

podľa poukázal, hoci neobsahovalo náleţitosti rozsudku v zmysle

ods.2 , pričom sa dôsledne nezaoberal odvolacími námietkami ţalovanej a preto aj jeho

rozhodnutie je nepreskúmateľné.

V zmysle súd môţe vo veci rozhodnúť aj medzitýmnym

rozsudkom, pokiaľ to povaţuje za účelné, musí však rozhodnúť o celom základe

prejednávanej veci nielen o určitej čiastkovej otázke sporu. Medzitýmnym rozsudkom sa

rozhoduje o tom, či je základ nároku daný, opodstatnený, t.j. či ţaloba bola podaná dôvodne.

Rozhodnutie touto formou rozsudku tak prichádza do úvahy napríklad aj v sporoch o náhradu

škody, kde je moţné a hospodárne najskôr samostatne rozhodnúť o právnom a skutkovom

základe veci - zodpovednosti ţalovaného za vzniknutú škodu a aţ následne o výške tohto

záväzku. Základom predmetu konania sú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu

konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška

uplatneného nároku s výnimkou samotnej výšky nároku (R V/1968). Pri ţalobách o náhradu

škody tak pod základom nároku je potrebné rozumieť posúdenie otázok subjektu škodcu

a poškodeného, protiprávnosť konania, existenciu škody a príčinnej súvislosti prípadne

zavinenia ţalovaného, spoluzavinenia ţalobcu či premlčania. Medzitýmnym rozsudkom

v spore o náhradu škody súd musí rozhodnúť o všetkých predpokladoch zakladajúcich

zodpovednosť ţalovaného za spôsobenú škodu, nielen o určitej spornej skutkovej či právnej

otázke týkajúcej sa ţalobného nároku, pretoţe týmto rozsudkom súd prakticky rozhodne

o dôvodnosti celej podanej ţaloby. Pre konštatáciu zodpovednosti ţalovaného medzitýmnym

rozsudkom súdu preto nepostačuje len posúdenie protiprávnosti konania ţalovaného, pretoţe

ide len o jeden z viacerých predpokladov vzniku zodpovednosti ţalovaného za vzniknutú

škodu. Okrem toho aj medzitýmny rozsudok musí byť preskúmateľný, súd sa v ňom musí

vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, musí byť

z neho zrejmé, o akom základe rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov rozhodol

a ako vec právne posúdil. Následne po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd konečným

rozsudkom rozhodne uţ len o výške uplatneného nároku, pričom v tomto konaní uţ nemôţe

posudzovať otázky týkajúce sa samotného základu nároku, ktoré majú a musia byť vyriešené

v medzitýmnom rozsudku.

V prejednávanej veci predpokladom takéhoto výroku rozhodnutia súdu malo byť

posúdenie všetkých podmienok vzniku zodpovednostného vzťahu medzi účastníkmi, ktorými

vo veci zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím okrem samotného

nezákonného rozhodnutia a jeho zrušenia či zmeny pre nezákonnosť, sú 1/existencia škody

ako majetkovej ujmy a 2/ príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou

škodou. Pre rozhodnutie o základe nároku a vyslovenie dôvodnosti podanej ţaloby v tejto

10

veci teda nepostačuje len samotné konštatovanie, ţe ţalobkyňa bola spod obţaloby

oslobodená v dôsledku čoho bolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené, i keď tento záver

je jedným z nevyhnutých predpokladov pre rozhodovanie súdov o náhrade škody v zmysle

a je v súlade s ustálenou judikatúrou súdov (viď R 35/1991,

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. uverejnené

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. 57/2010). Súdy však v danej

veci prehliadli okolnosť, ţe ţalobkyňa svoj nárok odvodzovala nielen od samotného trestného

stíhania ale predovšetkým od podľa jej názoru nezákonného rozhodnutia Ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorým jej bol dočasne pozastavený výkon

exekútorského úradu. Uvedenou okolnosťou sa však súdy nezaoberali a nedali odpoveď

na otázku, či predmetné rozhodnutie zakladá prípadne nezakladá nárok ţalobkyne na náhradu

škody a v akej príčinnej súvislosti je uvedené rozhodnutie vo vzťahu k trestného stíhaniu

a zrušeniu obţaloby. Pokiaľ za nezákonné rozhodnutie povaţovali iba uznesenie o vznesení

obvinenia, potom sa súdy nevysporiadali ani s ďalšou pre spor najdôleţitejšou otázkou, a to

príčinnou súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a deklarovanou škodou s výnimkou

trov vynaloţených ţalobkyňou na obhajobu v trestnom konaní a ostatných výdavkov

v trestnom konaní. Rovnako sa súdy nezaoberali ani okolnosťou, či u ţalobkyne skutočne

došlo k vzniku škody a čo ju tvorí, nezodpovedaná ostala aj otázka kauzálneho nexu medzi

škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu s akcentom na označenie skutočnej príčiny

vzniku škody.

Okrem uţ uvedených nedostatkov v súdnych rozhodnutiach súdy niţšieho stupňa

prehliadli aj ďalšiu dôleţitú skutočnosť a to, ţe ţalobkyňa si v konaní okrem majetkovej ujmy

podľa uplatnila aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa jej názoru

bola dôsledkom nezákonného trestného stíhania a nezákonného pozastavenia výkonu funkcie

súdnej exekútorky v zmysle a nasl. v spojení s zákona

č. V zmysle vyššie vysvetlených zásad vydania medzitýmneho rozsudku,

rozsudok súdu prvého stupňa tak znamenal aj to, ţe je daný základ nároku ţalobkyne

na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorou sa však súd prvého stupňa ani odvolací súd vôbec

nezaoberal. Z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností a na základe

ktorého ustanovenia prípadne iného právneho predpisu súd tento nárok

posudzoval a priznal a ani skutočnosť, čo súdy povaţovali za neoprávnený zásah do práv

ţalobkyne objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jej chránených osobnostných právach.

Nakoľko absentuje akékoľvek skutkové aj právne zdôvodnenie rozhodnutia o dôvodnosti

11

nároku ţalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, sú rozhodnutia súdov niţších stupňov

v tejto časti absolútne nepreskúmateľné a predčasné.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvého stupňa nezodpovedá kritériám na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v zmysle , preto je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne

rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom

dôsledku mu odníma moţnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 241ods. 2

písm. a/ v spojení s ). Pretoţe rozhodnutie vydané v konaní

postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne, bolo potrebné ho

zrušiť. Keďţe odvolací súd uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, hoci preto

neboli splnené podmienky, a nezaoberal sa podstatnými odvolacími námietkami

ţalovanej, jeho rozhodnutie nedalo odpoveď na podstatné otázky prejednávanej veci, trpí aj

jeho rozhodnutie rovnakou vadou.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe procesným postupom súdov oboch niţších stupňov

došlo v danom prípade k odňatiu moţnosti ţalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 písm.

f/ Uvedená procesná vada zakladá vţdy prípustnosť dovolania a zároveň je aj

dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, lebo rozhodnutie

vydané v konaní postihnutom touto procesnom vadou nemôţe byť povaţované za správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil. Keďţe rovnakou vadou je postihnuté aj rozhodnutie súdu prvého

stupňa, dovolací súd zrušil aj rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

( a ). Vzhľadom k zrušeniu napadnutých rozhodnutí sa dovolací súd uţ

nezaoberal ďalšími dovolacími námietkami ţalovanej.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. apríla 2015

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová