Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
beb/394094.f66a83.pdf
PDF · 144.36 KB
No categories available
5Cdo/223/2014
Najvyšší súd 5 Cdo 223/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne JUDr. I. T., bývajúcej vo
V., súdnej exekútorky, Exekútorský úrad Veľký Krtíš, zastúpenej spoločnosťou Stilo s.r.o., so
sídlom v Čadci, Palárikova 83, IČO: 36 863 203, v mene ktorej koná JUDr. Jozef Varmus,
konateľ a advokát, proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. 13, za účasti
okresného prokurátora v Čadci, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Čadca pod
sp.zn. 8C 31/2011, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 28. mája
2013 sp.zn. 5Co 145/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 28. mája 2013
sp.zn. 5Co 145/2013 a rozsudok Okresného súdu Čadca z 10. septembra 2012 č.k.
8C 31/2011- 491 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresný súd Čadca dňa 22. februára 2011 sa ţalobkyňa
domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 58/1969 Zb.,,) a zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov. Svoj nárok odvodzovala od uznesenia Obvodného oddelenia PZ SR
Krásno nad Kysucou z 28. marca 2003 ČVS: ORP-318/2002, ktorým jej bolo vznesené
obvinenie pre trestný čin porušovania domovej slobody v súbehu s trestným činom
zneuţívania právomoci verejného činiteľa. Keďţe rozsudkom Okresného súdu Čadca č.k.
3T 25/2004-307 z 3. apríla 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline sp.zn.
3To 94/2007 zo 4. októbra 2007 bola právoplatne oslobodená spod obţaloby, mala zato, ţe
predmetné uznesenie vyšetrovateľa bolo zrušené pre nezákonnosť a domáhala sa náhrady
skutočnej škody spočívajúcej v trovách obhajoby a ďalších trovách trestného konania,
odmeny zastupujúcim exekútorom a ich výdavkov súvisiacich so zastupovaním, nemajetkovej
ujmy spôsobenej na jej osobnostných právach v dôsledku trestného stíhania a pozastavenia
výkonu exekútorského úradu. Za nezákonné tieţ povaţovala rozhodnutie Ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len ,,ministerstvo,,) z 10. júla 2003 č. 979/2003-
410, ktorým jej bol pozastavený výkon exekútorského úradu a za nesprávny úradný postup
označila nečinnosť ministerstva vo veci jej opravného prostriedku podaného proti citovanému
rozhodnutiu ako aj samotný postup ministerstva pri vydávaní napadnutého rozhodnutia.
Okresný súd Čadca medzitýmnym rozsudkom z 10. septembra 2012 č.k. 8C 31/2011-
491 rozhodol, ţe základ nároku ţalobkyne na náhradu škody voči ţalovanej je daný. Súd
na základe vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, ţe nárok ţalobkyne
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu v zmysle § 1 zákona č. 58/1969
Zb. bol dôvodný. Mal za preukázané, ţe ţalobkyňa bola rozsudkom Okresného súdu Čadca
č.k. 3T 25/2004-307 z 3. apríla 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline sp.zn.
3To 94/2007 zo 4. októbra 2007 právoplatne oslobodená spod obţaloby pre trestné činy
porušovania domovej slobody a zneuţívania právomoci verejného činiteľa, nakoľko skutok
ktorého sa ţalobkyňa dopustila, nebol trestným činom. Súd pritom vychádzal z ustálenej
praxe, podľa ktorej zrušením rozhodnutia pre nezákonnosť podľa § 4 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb. je potrebné rozumieť aj oslobodenie spod obţaloby, pričom na ţalobkyňu sa
hľadí akoby čin nespáchala a trestné stíhanie voči nej nemalo byť začaté. Ţalobkyňa listom
zo dňa 29. marca 2010 poţiadala ţalovanú o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu
škody v zmysle § 9 ods.1 a 2 zákona č. 59/1969 Zb., ţalobkyňa jej nárok však v lehote
6 mesiacov nepriznala. Z dôvodu účelnosti rozhodol súd o základe prejednávanej veci
v zmysle § 152 ods. 2 O.s.p. medzitýmnym rozsudkom.
Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 28. mája 2013 sp.zn.
5Co 145/2013 napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p. Odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu a dôkazy vyhodnotil v súlade s § 132 a nasl. O.s.p., dospel k správnym
skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Odôvodnenie jeho
rozhodnutia zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 157 ods.2 O.s.p. a odvolací súd
naň odkazuje v celom rozsahu. Na doplnenie odvolací súd uviedol, ţe v súlade so zásadou
prezumpcie neviny, ak je trestné stíhanie zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obţaloby,
je potrebné vychádzať z toho, ţe občan trestný čin nespáchal a uznesenie o vznesení
obvinenia nemalo byť vydané. Zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obţaloby
majú teda vţdy bez ohľadu na dôvody, ktoré k nim viedli z hľadiska ustanovenia § 4 zákona
č. 58/1969 Zb. rovnaký význam ako zrušenie či zmena uznesenia o vznesení obvinenia. Ten
proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol spod obţaloby oslobodený, má
v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej vznesením obvinenia.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná (ďalej aj
,,dovolateľka,,). Ţiadala, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodila z ustanovenia § 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom). Dovolací dôvod videla tieţ v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Ţalovaná v dovolaní
namietala, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo svojvoľné a arbitrárne, pretoţe
odvolací súd sa v odôvodnení nevysporiadal s jej odvolacími argumentmi, ani s podstatnými
skutkovými okolnosťami a právnymi aspektmi veci. Podľa názoru ţalovanej na to, aby súd
mohol rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o dôvodnosti základu nároku ţalobkyne, bolo
potrebné, aby boli splnené všetky tri základné predpoklady zodpovednosti za škodu, a to
nezákonné rozhodnutie, škoda na strane ţalobkyne a príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a škodou. Pritom medzi uznesením o vznesení obvinenia a poţadovanou
náhradou škody za vyplatené odmeny za zastupovanie súdnymi exekútormi a za cestovné
náklady spojené so zastupovaním ţalobkyne príčinná súvislosť nebola. Tieţ namietala, ţe
predmetom konania bola aj náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú však zákon č. 58/1969 Zb.
neumoţňuje odškodniť, poukázala pritom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v rozsudku z 31. mája 2007 sp.zn. 4Cdo 177/2005. Súd svoj záver o dôvodnosti
nároku na nemajetkovú ujmu náleţite neodôvodnil a rozhodol bez toho, aby v tomto smere
vykonal dokazovanie. Z týchto dôvodov podľa ţalobkyne rozsudok odvolacieho súdu
nezodpovedá kritériám ustanoveným v §157 ods.2 O.s.p. a v dôsledku toho jej bola
rozhodnutiami súdov odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle vady podľa § 237 písm. f/
Ţalobkyňa sa k dovolaniu ţalovanej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej
nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení
nemoţno vyvodiť.
Ţalovaná namietala, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
So zreteľom na tieto tvrdenia ţalovanej sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne
zameral na otázku opodstatnenosti jej tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá
moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a zistil, ţe konanie bolo touto vadou
zaťaţené.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
Ţalovaná v dovolaní tvrdila, ţe odňatie jej moţnosti konať pred súdom spočívalo
v nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia a v jeho nepreskúmateľnosti, pretoţe
krajský súd sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal okolnosťami významnými z hľadiska
rozhodovania o základe prejednávaného nároku na náhradu škody.
Dovolací súd uvádza, ţe k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. môţe dôjsť aj
pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako následku absencie niektorej podstatnej časti súdneho
rozhodnutia (záhlavia, výroku alebo odôvodnenia), jeho obsahovej nezrozumiteľnosti,
neurčitosti alebo pre nedostatok dôvodov (arbitrárnosti), zakladajúcej jeho
nepreskúmateľnosť. V dôsledku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia, ktoré zavinil súd
svojím procesným postupom v rozpore so zákonom (§ 1 a § 157 ods.2 O.s.p.), spravidla vţdy
dochádza k odňatiu moţnosti účastníka konať pred súdom (právo na presvedčivé súdne
rozhodnutie). Vydanie takéhoto rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie
a preto je vţdy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou zaručeného
práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Podľa § 152 ods. 2 O.s.p., rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci.
Ak je to však účelné, môţe sa rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo
len o jej základe.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy,
ak zo strany súdu došlo k takej interpretácii a aplikácii právnej normy, ktorá zásadne popiera
účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je zaloţené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Kritériom pre posúdenie (ne)preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia je splnenie
náleţitostí odôvodnenia ustanovených zákonom podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré ukladá súdu
povinnosť podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku
rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť. V odôvodnení rozhodnutia sa súd musí
vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne
závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť
zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.
V prípade, ţe rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých
skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, ide
o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok, ktorý nemá náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť
konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť v odvolacom a dovolacom konaní náleţite
argumentovať. V prípade, keď odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa
a s pouţitím § 219 ods. 2 O.s.p. odkáţe na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa,
odôvodnenie tohto rozhodnutia súdu prvého stupňa musí vyhovovať náleţitostiam § 157
ods. 2 O.s.p. Pokiaľ to tak nie je, zaťaţí konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
bez ďalšieho a ani rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za preskúmateľné
a správne.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe tak rozhodnutie odvolacieho
súdu ako ani rozhodnutie súdu prvého stupňa nespĺňa poţiadavky v zmysle ustanovenia § 157
ods. 2 O.s.p., pričom ani neboli splnené podmienky pre vydanie medzitýmneho rozsudku
v zmysle § 152 ods. 2 O.s.p.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa rozhodol tzv. medzitýmnym rozsudkom
o tom, ţe základ nároku ţalobkyne je daný, bez toho, aby sa zaoberal a vysporiadal
so základnými otázkami rozhodnými pre správne posúdenie veci. Odvolací súd jeho
rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a v celom rozsahu naň
podľa § 219 ods. 2 O.s.p. poukázal, hoci neobsahovalo náleţitosti rozsudku v zmysle § 157
ods.2 O.s.p., pričom sa dôsledne nezaoberal odvolacími námietkami ţalovanej a preto aj jeho
rozhodnutie je nepreskúmateľné.
V zmysle § 152 ods.2 O.s.p. súd môţe vo veci rozhodnúť aj medzitýmnym
rozsudkom, pokiaľ to povaţuje za účelné, musí však rozhodnúť o celom základe
prejednávanej veci nielen o určitej čiastkovej otázke sporu. Medzitýmnym rozsudkom sa
rozhoduje o tom, či je základ nároku daný, opodstatnený, t.j. či ţaloba bola podaná dôvodne.
Rozhodnutie touto formou rozsudku tak prichádza do úvahy napríklad aj v sporoch o náhradu
škody, kde je moţné a hospodárne najskôr samostatne rozhodnúť o právnom a skutkovom
základe veci - zodpovednosti ţalovaného za vzniknutú škodu a aţ následne o výške tohto
záväzku. Základom predmetu konania sú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu
konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška
uplatneného nároku s výnimkou samotnej výšky nároku (R V/1968). Pri ţalobách o náhradu
škody tak pod základom nároku je potrebné rozumieť posúdenie otázok subjektu škodcu
a poškodeného, protiprávnosť konania, existenciu škody a príčinnej súvislosti prípadne
zavinenia ţalovaného, spoluzavinenia ţalobcu či premlčania. Medzitýmnym rozsudkom
v spore o náhradu škody súd musí rozhodnúť o všetkých predpokladoch zakladajúcich
zodpovednosť ţalovaného za spôsobenú škodu, nielen o určitej spornej skutkovej či právnej
otázke týkajúcej sa ţalobného nároku, pretoţe týmto rozsudkom súd prakticky rozhodne
o dôvodnosti celej podanej ţaloby. Pre konštatáciu zodpovednosti ţalovaného medzitýmnym
rozsudkom súdu preto nepostačuje len posúdenie protiprávnosti konania ţalovaného, pretoţe
ide len o jeden z viacerých predpokladov vzniku zodpovednosti ţalovaného za vzniknutú
škodu. Okrem toho aj medzitýmny rozsudok musí byť preskúmateľný, súd sa v ňom musí
vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, musí byť
z neho zrejmé, o akom základe rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov rozhodol
a ako vec právne posúdil. Následne po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd konečným
rozsudkom rozhodne uţ len o výške uplatneného nároku, pričom v tomto konaní uţ nemôţe
posudzovať otázky týkajúce sa samotného základu nároku, ktoré majú a musia byť vyriešené
v medzitýmnom rozsudku.
V prejednávanej veci predpokladom takéhoto výroku rozhodnutia súdu malo byť
posúdenie všetkých podmienok vzniku zodpovednostného vzťahu medzi účastníkmi, ktorými
vo veci zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím okrem samotného
nezákonného rozhodnutia a jeho zrušenia či zmeny pre nezákonnosť, sú 1/existencia škody
ako majetkovej ujmy a 2/ príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou
škodou. Pre rozhodnutie o základe nároku a vyslovenie dôvodnosti podanej ţaloby v tejto
veci teda nepostačuje len samotné konštatovanie, ţe ţalobkyňa bola spod obţaloby
oslobodená v dôsledku čoho bolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené, i keď tento záver
je jedným z nevyhnutých predpokladov pre rozhodovanie súdov o náhrade škody v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb. a je v súlade s ustálenou judikatúrou súdov (viď R 35/1991,
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 M Cdo 15/2009 uverejnené
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. 57/2010). Súdy však v danej
veci prehliadli okolnosť, ţe ţalobkyňa svoj nárok odvodzovala nielen od samotného trestného
stíhania ale predovšetkým od podľa jej názoru nezákonného rozhodnutia Ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorým jej bol dočasne pozastavený výkon
exekútorského úradu. Uvedenou okolnosťou sa však súdy nezaoberali a nedali odpoveď
na otázku, či predmetné rozhodnutie zakladá prípadne nezakladá nárok ţalobkyne na náhradu
škody a v akej príčinnej súvislosti je uvedené rozhodnutie vo vzťahu k trestného stíhaniu
a zrušeniu obţaloby. Pokiaľ za nezákonné rozhodnutie povaţovali iba uznesenie o vznesení
obvinenia, potom sa súdy nevysporiadali ani s ďalšou pre spor najdôleţitejšou otázkou, a to
príčinnou súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a deklarovanou škodou s výnimkou
trov vynaloţených ţalobkyňou na obhajobu v trestnom konaní a ostatných výdavkov
v trestnom konaní. Rovnako sa súdy nezaoberali ani okolnosťou, či u ţalobkyne skutočne
došlo k vzniku škody a čo ju tvorí, nezodpovedaná ostala aj otázka kauzálneho nexu medzi
škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu s akcentom na označenie skutočnej príčiny
vzniku škody.
Okrem uţ uvedených nedostatkov v súdnych rozhodnutiach súdy niţšieho stupňa
prehliadli aj ďalšiu dôleţitú skutočnosť a to, ţe ţalobkyňa si v konaní okrem majetkovej ujmy
podľa zákona č. 58/1969 Zb. uplatnila aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa jej názoru
bola dôsledkom nezákonného trestného stíhania a nezákonného pozastavenia výkonu funkcie
súdnej exekútorky v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s § 20 zákona
č.58/1969 Zb. V zmysle vyššie vysvetlených zásad vydania medzitýmneho rozsudku,
rozsudok súdu prvého stupňa tak znamenal aj to, ţe je daný základ nároku ţalobkyne
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorou sa však súd prvého stupňa ani odvolací súd vôbec
nezaoberal. Z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností a na základe
ktorého ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. prípadne iného právneho predpisu súd tento nárok
posudzoval a priznal a ani skutočnosť, čo súdy povaţovali za neoprávnený zásah do práv
ţalobkyne objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jej chránených osobnostných právach.
Nakoľko absentuje akékoľvek skutkové aj právne zdôvodnenie rozhodnutia o dôvodnosti
nároku ţalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, sú rozhodnutia súdov niţších stupňov
v tejto časti absolútne nepreskúmateľné a predčasné.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa nezodpovedá kritériám na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v zmysle § 157 ods.2 O.s.p., preto je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne
rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom
dôsledku mu odníma moţnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 241ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.). Pretoţe rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne, bolo potrebné ho
zrušiť. Keďţe odvolací súd uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, hoci preto
neboli splnené podmienky, a nezaoberal sa podstatnými odvolacími námietkami
ţalovanej, jeho rozhodnutie nedalo odpoveď na podstatné otázky prejednávanej veci, trpí aj
jeho rozhodnutie rovnakou vadou.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe procesným postupom súdov oboch niţších stupňov
došlo v danom prípade k odňatiu moţnosti ţalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
f/ O.s.p. Uvedená procesná vada zakladá vţdy prípustnosť dovolania a zároveň je aj
dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, lebo rozhodnutie
vydané v konaní postihnutom touto procesnom vadou nemôţe byť povaţované za správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil. Keďţe rovnakou vadou je postihnuté aj rozhodnutie súdu prvého
stupňa, dovolací súd zrušil aj rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(§ 243b ods.2 a 3 O.s.p.). Vzhľadom k zrušeniu napadnutých rozhodnutí sa dovolací súd uţ
nezaoberal ďalšími dovolacími námietkami ţalovanej.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. apríla 2015
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová