Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
35e/400618.1532e0.pdf
PDF · 111.12 KB
No categories available
1Oboer/288/2014
Najvyšší súd 1Oboer/288/2014
Slovenskej republiky 1OboE/156/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s. r. o.,
so sídlom v B., P., IČO: X. zastúpenej advokátskou kanceláriou F. P., s.r.o., so sídlom v B.,
G. IČO: X., proti povinnému M. U., živnostníkovi s miestom podnikania v Ž., F.
IČO: X. o vymoženie 1 276,91 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žiar nad
Hronom pod sp. zn. 9 Er 163/2012, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1CoE 24/2014-48 z 29. apríla 2014, takto
rozhodol:
I. Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e.
II. Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
III. Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Žiar nad Hronom ako súd exekučný 16. marca 2012 poveril súdneho
exekútora JUDr. R. K., aby vykonal exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR
06202/11 z 19. júla 2011, ktorý vydal JUDr. M. R., rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu,
zriadeného S., a.s. so sídlom v B.
Následne uznesením č. k. 9 Er 163/2012-17 zo dňa 8. apríla 2013 Okresný súd Žiar
nad Hronom vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil podľa ust. § 57 ods. 1
písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnená nereagovala na jeho výzvu, aby navrhla exekútora,
ktorý bude v exekúcii pokračovať po tom, ako bol pôvodne poverený súdny exekútor
vylúčený z vykonávania exekúcie. Skutočnosť, že žiadny exekútor nie je poverený
vykonaním exekúcie, znemožňuje podľa názoru súdu jej vedenie, preto súd exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zároveň ju zastavil.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením
č. k. 1 CoE 24/2014-48 z 29. apríla 2014 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej aj „O. s. p.“). Ďalším výrokom
zamietol návrhy oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p.
Konštatoval, že dôvody odvolania oprávnenej skutkovo ani právne nezodpovedajú obsahu
odvolaním napadnutého uznesenia a nespochybňujú záver súdu prvého stupňa o tom, že
pokračovanie v exekúcii nie je možné, keďže vedením exekúcie nie je poverený žiadny súdny
exekútor.
Návrh oprávnenej na prerušenie odvolacieho konania postupom podľa ust. § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. v spojení s článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie odvolací súd
zamietol s odôvodnením, že rozhodnutie vo veci nie je založené na práve Európskej únie. Súd
prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie na základe ustanovení Exekučného poriadku bez
toho, aby aplikoval únijné právo, či poukazoval na pramene únijného práva. Obdobne
odvolací súd zamietol aj návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1
písm. b/ O. s. p., t. j. vo veci interpretácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, s poukazom
na to, že predmetné ustanovenie nebolo aplikované.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici – vo výroku o zamietnutí návrhu
oprávnenej na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. - podala oprávnená
odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že v konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p.), napadnuté rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Žiadala rozhodnutie odvolacieho súdu
v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podala oprávnená tiež dovolanie,
ktoré odôvodnila tým, že sa jej ako účastníčke konania postupom a rozhodnutiami súdov
nižších stupňov odňala možnosť konať pred súdom (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2
písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.). Žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súdom zúčastneným na rozhodovaní vytýkala, že
rozhodli s konečnou platnosťou – vzhľadom k tomu, že podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného
poriadku proti rozhodnutiu súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný
prostriedok – bez toho, aby oprávnenú upovedomili o náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. apríla 2011 a umožnili jej vyjadriť sa k otázke
zaujatosti súdneho exekútora, a to aj na základe konkrétnych dôkazov, ďalej bez toho, aby
vykonali akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo objektívnej zaujatosti súdneho
exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania a tiež bez toho, aby
existovali akékoľvek pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe súdneho exekútora
v exekúcii, či oprávnené obavy účastníkov o legálny priebeh exekúcie. Namietala tiež
porušenie zásady „rovnosti zbraní“, kontradiktórnosti súdneho konania, práva na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy.
I. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) najskôr skúmal,
či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej.
Podľa ust. § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, že ich Občiansky
súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, možno považovať
za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré
musia byť nevyhnutne splnené, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania. Procesné
podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma
ex offo. Ak pri ich skúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý
nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O. s. p.). Medzi tieto procesné podmienky
nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci vyplývajúca zo zákona.
V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného
prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení, ako
aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho, čo účastník
žiada) nebolo možné mať pochybnosti o tom, že procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla
uznesenie odvolacieho súdu, je odvolaním v zmysle ustanovení § 201 a nasl. O. s. p.
Podľa ust. § 201 veta prvá O. s. p., účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého
stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O. s. p., na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné
súdy. Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa: a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie
dávky poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O. s. p.).
Podľa § 10 ods. 1 O. s. p., krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O. s. p., o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako
súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd SR je funkčne príslušný
rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam krajských súdov ako
súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu rozhodnutím súdu
prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9 ods. 2 O. s. p.).
Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhu oprávnenej na prerušenie konania,
vydané po začatí odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého
stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu SR na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd SR preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu odvolacieho súdu
zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
II. Najvyšší súd SR ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici podala včas oprávnená, zastúpená v súlade
s ust. § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O. s. p.) najskôr skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho
súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O. s. p.
Prípustnosť dovolania podľa ust. § 239 O. s. p. v preskúmavanej veci neprichádza do
úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by
odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce
uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie
odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na
území Slovenskej republiky.
Prípustnosť predmetného dovolania by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ustanovení § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Na tieto vady, ktoré v podstate zodpovedajú absencii niektorej z podmienok konania
(procesných podmienok, len za splnenia ktorých môže súd konať vo veci), prihliada dovolací
súd z úradnej povinnosti, to znamená aj vtedy, keď neboli dovolateľom výslovne namietané,
čo je záver, ktorý možno vyvodiť z druhej vety § 242 ods. 1 O. s. p. Výskyt niektorej z týchto
vád v konaní pred odvolacím súdom je vždy dôvodom na to, aby súd rozhodujúci o dovolaní,
napadnuté rozhodnutie podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zrušil a to prípadne spolu s rozhodnutím
súdu prvého stupňa (§ 243b ods. 3 O. s. p.), ak sa preukáže, že aj jeho rozhodnutie (resp.
konanie, ktoré mu predchádzalo) trpí niektorou z vád podľa § 237 O. s. p.
Vychádzajúc z uvedeného, preskúmal dovolací súd postup Krajského súdu v Banskej
Bystrici, ako aj postup Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní, ktoré bezprostredne
predchádzalo ich rozhodnutiam, ktorých predmetom bolo vyhlásenie exekúcie za neprípustnú
a jej zastavenie, pričom nezistil žiadne vady konania v zmysle vyššie citovaných písmen a/ až
g/ § 237 O. s. p. Námietky, ktoré oprávnená vzniesla v rámci podaného dovolania sa vzťahujú
výlučne k predchádzajúcemu uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9 Er
163/2012-12 zo dňa 17. októbra 2012 o vylúčení povereného súdneho exekútora
z vykonávania exekúcie, ktoré však nie je a nemôže byť predmetom prieskumu dovolacieho
súdu. Pokiaľ teda aj oprávnená v podanom dovolaní namietala vadu konania v zmysle ust.
§ 237 písm. f/ O. s. p., jej odôvodnenie nekorešponduje s odôvodnením napadnutého
uznesenia, preto nemalo zmysel zaoberať sa jej argumentáciou.
Vzhľadom k tomu, že sa v dovolacom konaní nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ust. § 239 O. s. p., Najvyšší súd SR odmietol
procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods.
1 písm. c/ O. s. p.
III. Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť a vznikla jej povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p.). V konaní o jej dovolaní vzniklo procesne úspešnému
povinnému právo na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní
nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.).
Najvyšší súd SR nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo povinný nepodal
návrh na ich priznanie (§ 151 O. s. p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. apríla 2015
JUDr. Juraj S e m a n, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová