Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)fdf/394447.cea611.pdf
PDF · 148.67 KB
No categories available
7Cdo/214/2014
Najvyšší súd 7 Cdo 214/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: I. Š., bytom H., zast.
JUDr. Jánom Koţuškom, advokátom, so sídlom Sama Chalupku 18, 071 01 Michalovce, proti
ţalovanému: E. K., bytom X. zast. JUDr. Ľubomírom Krompákom, advokátom, so sídlom
Michalovská 2, 073 01 Sobrance, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 11 C 66/2011, o dovolaní ţalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. októbra 2013, sp. zn. 11 Co 93/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) rozsudkom zo dňa
30. októbra 2013, sp. zn. 11 Co 93/2013 potvrdil podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny rozsudok Okresného súdu Michalovce z 20. novembra 2012 č.k. 11 C 66/2011-
141, ktorým súd prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania zamietol ako
nedôvodnú ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala proti ţalovanému určenia, ţe je vlastníčkou
spornej nehnuteľnosti a zaviazal ţalobkyňu zaplatiť ţalovanému trovy konania. Odvolací súd
v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe „po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska
odvolacích dôvodov uplatnených žalobkyňou v odvolaní vrátane toho, ako ich obsahovo
vymedzila, dospel k záveru, že súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy
všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov
vyplynuli, taktiež po doplnení súdom vyžiadaného stanoviska katastrálneho úradu, ako aj
výsluchu pracovníka Katastrálneho úradu v Sobranciach, pričom na zistený skutkový stav
aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Odvolací sú sa stotožňuje
so správnymi skutkovými závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, ako aj s odôvodnením
napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje...“ V odôvodnení tieţ uvádza, ţe
„z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný neužíva parcely, ktoré
by pôvodne patrili právnym predchodcom žalobkyne a t.č. žalobkyni. Žalobkyňa nepreukázala
vlastníctvo k predmetným parcelám, ktorých vlastníkom je žalovaný a ktoré sú predmetom
tohto konania, pričom z výsledkov vykonaného dokazovania ani nevyplynula ňou tvrdená
skutočnosť o posune parciel, ktoré nadobudol žalovaný a ktoré aj v súčasnosti užíva
a na ktorých má postavený rodinný dom.“ Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa
vo veci vykonával dokazovanie v zmysle návrhov účastníkov konania a aj keď ţalobkyňa
prostredníctvom právneho zástupcu navrhovala znalecké dokazovanie, neoznačila na aké
skutočnosti, a to presne a konkrétne, má byť znalecké dokazovanie nariadené
a pred vyhlásením dokazovania za skončené len právny zástupca ţalobkyne poţiadal
o poskytnutie lehoty 20 dní za účelom konzultácie so ţalobkyňou, z dôvodu navrhnutia
ďalších dôkazov na preukázanie ňou tvrdených skutočností vo veci. Odvolací súd je toho
názoru, ţe „nepripustením návrhu na poskytnutie lehoty 20 dní, keďže ide o sudcovskú lehotu,
nebola odňatá žalobkyni možnosť konať pred súdom, nakoľko do tej doby s poukazom
na výsledky vykonaného dokazovania mala možnosť konkrétne navrhnúť ďalšie dôkazy
na preukázanie ňou tvrdených skutočností, taktiež konkretizovať skutočnosti, ku ktorým žiada
nariadiť znalecké dokazovanie“. Odvolací súd ďalej konštatoval, ţe: „keďže takto do doby
vyhlásenia rozsudku žalobkyňa neučinila, súd prvého stupňa správne a v súlade so zákonom
vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a vo veci rozhodol.“ Odvolací súd v odôvodnení
zároveň uviedol, ţe ţalobkyňa nepredloţila ţiadne dôkazy, ktorými by potvrdila pravdivosť
svojich tvrdení, neuniesla tak dôkazné bremeno tvrdených skutočností.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním ţalobkyňa z dôvodu, ţe jej
bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., čo
malo byť podľa ţalobkyne spôsobené nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdnych rozhodnutí a neumoţnenie jej navrhnúť a vykonať dôkazy vo veci, ktoré majú
podstatný význam pre rozhodnutie v tejto veci. V dovolaní ďalej namieta, ţe „riadne
nevyhodnotenie dokazovania, ako to má na mysli ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p.
a nevykonanie ďalších dôkazov, ktoré v konaní navrhovala žalobkyňa, má za následok, že
rozhodnutia súdov sú nenáležité aj pokiaľ ide o právne posúdenie veci.“ Ţalobkyňa
tak navrhuje, aby dovolací súd uznesením napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil.
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné, ak smeruje proti
takému jeho rozhodnutiu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238
ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danom prípade dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký jeho potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. procesne prípustné.
Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale
sa zaoberal predovšetkým otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku alebo uzneseniu), ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. (t.j. ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát).
Ţalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ a e/ O.s.p.
netvrdila a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd
sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu
bola ţalobkyni odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy,
ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z hľadiska
posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. ako dôvodom zakladajúcim
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je pritom významný
subjektívny názor dovolateľa, ţe v konaní k takejto procesnej vade došlo, ale len jednoznačné,
všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne takouto vadou postihnuté.
Ústavný súd Slovenskej republiky podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04) vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie
(čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi
(I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe účastníci sú povinní označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe
výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci.
Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní,
t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromaţďovaní dôkazov leţí
zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude
vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky
postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,
no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, ţe dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, ţe tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, ţe súd
ho nepovaţuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov,
ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, ţe účastníci konania sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd musí vo svojom rozhodnutí vychádzať zo stavu,
ktorý zodpovedá a/ dokázaným tvrdeniam účastníkov konania, b/ skutočnostiam, ktoré neboli
medzi účastníkmi sporné a súd o ich pravdivosti nemá dôvodné pochybnosti,
c/ skutočnostiam, ktoré nie je nutné dokazovať (§ 121 O.s.p.) a skutočnostiam vyplývajúcim
z právnych alebo skutkových domnienok a d/ právnym fikciám. Ak ţalobca chce byť v konaní
úspešný, musí v ţalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok a o týchto
skutočnostiach je povinný predloţiť plný dôkaz. Ide o situáciu, kedy účastník preukáţe
bez pochybností svoje tvrdenia. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku napadnutom dovolaním
uviedol, ţe ţalobkyňa nepreukázala vlastníctvo k predmetným parcelám, ktorých vlastníkom
je ţalovaný a ktoré sú predmetom tohto konania, pričom z výsledkov vykonaného
dokazovania ani nevyplynula ňou tvrdená skutočnosť o posune parciel, ktoré nadobudol
ţalovaný a ktoré aj v súčasnosti uţíva a na ktorých má postavený rodinný dom.
Dovolací súd pripomína, ţe aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť
označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom
dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi
povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní
svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom
spravidla ani nemôţe splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda
neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, ţe skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil
a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania.
Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia
o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;
potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej
normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak
rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné
na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého
rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných
vykonaných dôkazov.
Dovolací súd ďalej uvádza, ţe v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstiţne
vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné
ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce
garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom
na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) – porovnaj
napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť
č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť
presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti
sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci.
Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá
pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., tak z formálneho, ako
aj z obsahového hľadiska, a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný,
neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej
(formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, jednotlivé časti odôvodnenia a ich obsahová
(materiálna) náplň zakladá v súhrne jeho zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom je v súlade s obsahom spisu,
aj so zásadami formálnej logiky a v odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd riadne uviedol,
na základe akých skutočnosti dospel k záveru. Neobstojí ani tvrdenie ţalobkyne, ţe jej bolo
upreté právo navrhnúť dôkazy. Dovolací súd uvádza, ţe ţalobkyňa mala od začiatku konania
vytvorený dostatočný časový priestor na to, aby súdu konkrétne navrhla vykonať nové dôkazy
na preukázanie ňou tvrdených skutočností, taktieţ konkretizovať skutočnosti, ku ktorým ţiada
nariadiť znalecké dokazovanie.
Keďţe prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238
O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne podľa
§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však ţalovanému ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie a okrem trov
právneho zastúpenia iné trovy ţalovaného v dovolacom konaní zo spisu nevyplývajú (§ 151
ods. 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová