Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/214/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: I. Š., bytom H., zast.

JUDr. Jánom Koţuškom, advokátom, so sídlom Sama Chalupku 18, 071 01 Michalovce, proti

ţalovanému: E. K., bytom X. zast. JUDr. Ľubomírom Krompákom, advokátom, so sídlom

Michalovská 2, 073 01 Sobrance, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. , o dovolaní ţalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. októbra 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) rozsudkom zo dňa

30. októbra 2013, sp. zn. potvrdil podľa ustanovenia ako

vecne správny rozsudok Okresného súdu Michalovce z 20. novembra 2012 č.k. 11 C 66/2011-

141, ktorým súd prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania zamietol ako

nedôvodnú ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala proti ţalovanému určenia, ţe je vlastníčkou

spornej nehnuteľnosti a zaviazal ţalobkyňu zaplatiť ţalovanému trovy konania. Odvolací súd

v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe „po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska

odvolacích dôvodov uplatnených žalobkyňou v odvolaní vrátane toho, ako ich obsahovo

vymedzila, dospel k záveru, že súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy

všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov

vyplynuli, taktiež po doplnení súdom vyžiadaného stanoviska katastrálneho úradu, ako aj

výsluchu pracovníka Katastrálneho úradu v Sobranciach, pričom na zistený skutkový stav

aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Odvolací sú sa stotožňuje

so správnymi skutkovými závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, ako aj s odôvodnením

2

napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje...“ V odôvodnení tieţ uvádza, ţe

„z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný neužíva parcely, ktoré

by pôvodne patrili právnym predchodcom žalobkyne a t.č. žalobkyni. Žalobkyňa nepreukázala

vlastníctvo k predmetným parcelám, ktorých vlastníkom je žalovaný a ktoré sú predmetom

tohto konania, pričom z výsledkov vykonaného dokazovania ani nevyplynula ňou tvrdená

skutočnosť o posune parciel, ktoré nadobudol žalovaný a ktoré aj v súčasnosti užíva

a na ktorých má postavený rodinný dom.“ Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa

vo veci vykonával dokazovanie v zmysle návrhov účastníkov konania a aj keď ţalobkyňa

prostredníctvom právneho zástupcu navrhovala znalecké dokazovanie, neoznačila na aké

skutočnosti, a to presne a konkrétne, má byť znalecké dokazovanie nariadené

a pred vyhlásením dokazovania za skončené len právny zástupca ţalobkyne poţiadal

o poskytnutie lehoty 20 dní za účelom konzultácie so ţalobkyňou, z dôvodu navrhnutia

ďalších dôkazov na preukázanie ňou tvrdených skutočností vo veci. Odvolací súd je toho

názoru, ţe „nepripustením návrhu na poskytnutie lehoty 20 dní, keďže ide o sudcovskú lehotu,

nebola odňatá žalobkyni možnosť konať pred súdom, nakoľko do tej doby s poukazom

na výsledky vykonaného dokazovania mala možnosť konkrétne navrhnúť ďalšie dôkazy

na preukázanie ňou tvrdených skutočností, taktiež konkretizovať skutočnosti, ku ktorým žiada

nariadiť znalecké dokazovanie“. Odvolací súd ďalej konštatoval, ţe: „keďže takto do doby

vyhlásenia rozsudku žalobkyňa neučinila, súd prvého stupňa správne a v súlade so zákonom

vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené a vo veci rozhodol.“ Odvolací súd v odôvodnení

zároveň uviedol, ţe ţalobkyňa nepredloţila ţiadne dôkazy, ktorými by potvrdila pravdivosť

svojich tvrdení, neuniesla tak dôkazné bremeno tvrdených skutočností.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním ţalobkyňa z dôvodu, ţe jej

bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle , čo

malo byť podľa ţalobkyne spôsobené nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia

súdnych rozhodnutí a neumoţnenie jej navrhnúť a vykonať dôkazy vo veci, ktoré majú

podstatný význam pre rozhodnutie v tejto veci. V dovolaní ďalej namieta, ţe „riadne

nevyhodnotenie dokazovania, ako to má na mysli ustanovenie

a nevykonanie ďalších dôkazov, ktoré v konaní navrhovala žalobkyňa, má za následok, že

rozhodnutia súdov sú nenáležité aj pokiaľ ide o právne posúdenie veci.“ Ţalobkyňa

tak navrhuje, aby dovolací súd uznesením napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil.

Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená advokátom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné, ak smeruje proti

takému jeho rozhodnutiu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238

ods. 3 je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

V danom prípade dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký jeho potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd

nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

Vzhľadom na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či uţ to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale

sa zaoberal predovšetkým otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku alebo uzneseniu), ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v (t.j. ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát).

Ţalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle aţ g/ a

netvrdila a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd

sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu

bola ţalobkyni odňatá moţnosť konať pred súdom podľa

O vadu konania, ktorá je z hľadiska významná ide najmä vtedy,

ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva

účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach

právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj a nasl. Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z hľadiska

posúdenia existencie procesnej vady podľa ako dôvodom zakladajúcim

prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je pritom významný

subjektívny názor dovolateľa, ţe v konaní k takejto procesnej vade došlo, ale len jednoznačné,

všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne takouto vadou postihnuté.

Ústavný súd Slovenskej republiky podľa konštantnej judikatúry (pozri ,

) vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie

( , dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov

a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania ().

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby

jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na spravodlivý súdny

proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi

().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Z ustanovenia vyplýva, ţe účastníci sú povinní označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe

výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci.

Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní,

t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromaţďovaní dôkazov leţí

zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie

svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude

vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky

postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,

no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, ţe dokazovanie nepotvrdilo

pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú

zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, ţe tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, ţe súd

ho nepovaţuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov,

ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, ţe účastníci konania sú povinní označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd musí vo svojom rozhodnutí vychádzať zo stavu,

ktorý zodpovedá a/ dokázaným tvrdeniam účastníkov konania, b/ skutočnostiam, ktoré neboli

medzi účastníkmi sporné a súd o ich pravdivosti nemá dôvodné pochybnosti,

c/ skutočnostiam, ktoré nie je nutné dokazovať ( ) a skutočnostiam vyplývajúcim

z právnych alebo skutkových domnienok a d/ právnym fikciám. Ak ţalobca chce byť v konaní

úspešný, musí v ţalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok a o týchto

skutočnostiach je povinný predloţiť plný dôkaz. Ide o situáciu, kedy účastník preukáţe

bez pochybností svoje tvrdenia. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku napadnutom dovolaním

uviedol, ţe ţalobkyňa nepreukázala vlastníctvo k predmetným parcelám, ktorých vlastníkom

je ţalovaný a ktoré sú predmetom tohto konania, pričom z výsledkov vykonaného

dokazovania ani nevyplynula ňou tvrdená skutočnosť o posune parciel, ktoré nadobudol

ţalovaný a ktoré aj v súčasnosti uţíva a na ktorých má postavený rodinný dom.

Dovolací súd pripomína, ţe aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť

označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom

dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi

povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní

svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom

spravidla ani nemôţe splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda

neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, ţe skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil

a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania.

Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia

o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé

rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;

potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej

normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak

rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,

7

jednak nositeľa dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné

na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého

rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných

vykonaných dôkazov.

Dovolací súd ďalej uvádza, ţe v zmysle ustanovenia , v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstiţne

vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné

ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce

garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom

na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) – porovnaj

napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť

č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť

presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti

sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci.

Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá

pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle , tak z formálneho, ako

aj z obsahového hľadiska, a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný,

neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej

(formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, jednotlivé časti odôvodnenia a ich obsahová

(materiálna) náplň zakladá v súhrne jeho zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú

presvedčivosť. Vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom je v súlade s obsahom spisu,

aj so zásadami formálnej logiky a v odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd riadne uviedol,

na základe akých skutočnosti dospel k záveru. Neobstojí ani tvrdenie ţalobkyne, ţe jej bolo

upreté právo navrhnúť dôkazy. Dovolací súd uvádza, ţe ţalobkyňa mala od začiatku konania

vytvorený dostatočný časový priestor na to, aby súdu konkrétne navrhla vykonať nové dôkazy

na preukázanie ňou tvrdených skutočností, taktieţ konkretizovať skutočnosti, ku ktorým ţiada

nariadiť znalecké dokazovanie.

Keďţe prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238

a v dovolacom konaní neboli zistené dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , ). Dovolací súd však ţalovanému ţiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie a okrem trov

právneho zastúpenia iné trovy ţalovaného v dovolacom konaní zo spisu nevyplývajú (§ 151

ods. 2 ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2015

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová