Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
504/393863.598316.pdf
PDF · 173.82 KB
No categories available
7ECdo/197/2014
Najvyšší súd 7 ECdo 197/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, zastúpenej advokátskou
kanceláriou verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, proti povinnej A. B., bytom
B., o vymoženie 1.267,80 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod
sp. zn. 1 Er 169/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 13.
septembra 2013 sp. zn. 3 CoE 147/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala dňa 14. februára 2011 súdnej exekútorke návrh na vykonanie
exekúcie na vymoţenie sumy 1.267,80 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu
rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom Trnavská cesta 7
v Bratislave, z 9. júla 2010 sp. zn. BA0210026, ktorým bola odporckyni A. B. uloţená
povinnosť zaplatiť navrhovateľke BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. istinu
1.267,80 Eur s príslušenstvom. Súdna exekútoka poţiadal Okresný súd Bardejov o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Bardejov uznesením zo 6. septembra 2012 č. k. 1 Er 169/2011 - 14
ţiadosť súdnej exekútorky JUDr. Viere Uhríkovej o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe v predmetnej exekučnej veci
sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere, pričom v danom prípade ide o zmluvu
o spotrebiteľských úveroch podľa ustanovení Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.
o spotrebiteľských zmluvách v § 52 aţ 54. Na základe zmluvy o úvere, ktorá vytvára právny
rámec vzťahu medzi oprávnenou ako veriteľom a povinným ako dlţníkom dospel súd
k záveru, ţe tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom
práve. Súd sa ďalej zaoberal tým, či je vôbec moţné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú
rozhodcovskú doloţku uzatvoriť. Podľa rozhodcovskej doloţky v danom prípade
sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú doloţku si oprávnená
predformulovala v zmluve. Takto formulovaná doloţka spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka neplatná. Popri ustanoveniach vnútroštátneho právneho poriadku upravujúcich
reţim spotrebiteľských zmlúv poukázal súd prvého stupňa aj na Smernicu Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa
ktorej zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa povaţuje za nekalú, ak
napriek poţiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podľa názoru súdu je rozhodcovská
doloţka v danom prípade neprijateľná, pretoţe nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná
a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Takáto doloţka sa prieči dobrým
mravom a výkon práv a povinností z nej vyplývajúcich odporuje dobrým mravom.
Z uvedených dôvodov súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol ţiadosť
exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 13. septembra 2013
sp. zn. 3 CoE 147/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 44
ods. 2 a 3 Exekučného poriadku. Odvolací súd sa stotoţnil s právnym názorom okresného
súdu v súvislosti s posúdením rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky.
Praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doloţky bola skutočnosť, ţe
spotrebiteľovi (povinnému) bola fakticky odopretá moţnosť brániť svoje práva
pred všeobecným súdom. Z uvedenej doloţky nie je podľa názoru krajského súdu
transparentné, akým spôsobom a kto bude objektívnym rozhodcom pre riešenie sporu medzi
účastníkmi. Na námietku oprávnenej, ţe exekučný súd nemá právomoc sa zaoberať v rámci
postupu podľa § 44 ods. 1 samotným obsahom úverovej zmluvy, teda dojednanými
podmienkami vrátane rozhodcovskej doloţky, poukázal odvolací súd na osobitnú právnu
úpravu v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z., z ktorej pre súd vyplýva povinnosť
ex offo sa zaoberať exekučným titulom. Nepovaţoval ani obhajobu, ţe bolo zákonnou
povinnosťou ohľadom dojednania rozhodcovskej doloţky tak urobiť, za opodstatnenú.
Poukázal na § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. (zákon o bankách).
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie podľa jeho ţiadosti alebo, aby zrušil rozhodnutia súdov niţších stupňov a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.,
§ 237 O.s.p. tým, ţe d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa uţ začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred ním, a v zmysle § 241 ods. 2
O.s.p. tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa názoru dovolateľky súd rozhodoval vo veci,
v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo rozhodcovským rozsudkom a je neprijateľné, aby súd
poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, lebo sa nepodal návrh
na začatie konania o jeho zrušení, hoci podľa zákona bolo potrebný (§ 40 zákona
o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej
bol vydaný, lebo doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý uţ nemoţno preskúmavať,
má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu
(§ 35 zákona o rozhodcovskom konaní). Ak tak exekučný súd urobil, postupoval v rozpore
s § 159 ods. 3 O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom odôvodnila tým, ţe jej nebolo
umoţnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť priznané právo z rozhodcovského
rozsudku v exekučnom konaní, a ţe prvostupňový aj odvolací súd nedostatočne odôvodnili
svoje rozhodnutia. Nesúhlasila s názorom exekučného súdu, ţe v exekučnom konaní
je exekučný súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad rozhodcovského rozsudku
s hmotnoprávnou úpravou a teda, ţe z úradnej povinnosti je oprávnený rozhodovať
o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky. Podľa oprávnenej exekučnému súdu
to neumoţňuje ţiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní dôvodov zamietnutia ţiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú povahu skutkovo zjavných
dôvodov. Nemôţe preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho súladu
so všeobecne záväznými predpismi. Poukázala na to, ţe ak by si exekučný súd uzurpoval
právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do uţ ukončeného nachádzacieho konania,
prestala by mať zmysel úprava moţnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku.
Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či uţ ako súd vyššej inštancie, kasačný súd
alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Právo
na výkon rozhodnutia, ktoré je v zmysle zákona perfektným exekučným titulom,
je integrálnou súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním súdu jej bolo odňaté
právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní,
pretoţe súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané
v súlade so zákonom za nevykonateľné. Tým súd oprávnenej spôsobil ujmu. Odňatie
práva konať pred súdom sa odrazilo v postavení oprávnenej tak, ţe uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené. Namietala, ţe v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nemala moţnosť podať
kvalifikované odvolanie, a ţe odvolací súd neuviedol presvedčivé argumenty o ním prijatom
závere o tom, ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach na strane spotrebiteľa. Záverom poznamenala, ţe exekučný súd v exekučnom
konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky vzhľadom
na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v zmysle § 241
ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 239
ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,
preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovenia § 239 O.s.p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237
písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe oprávnená namietala vadu v zmysle § 237
písm. d/ O.s.p., keď poukázala na prekáţku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe
sa prejednávať znova.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý
nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekáţka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ
ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je
ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom
konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie
ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, proti povinnej A. B., bývajúcej
v B., o vymoţenie 1.267,80 Eur, na základe rozhodcovského rozsudku z 9. júla 2010 sp. zn.
BA0210026, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, vedenej na Okresnom súde
Bardejov pod sp. zn. 1 Er 169/2011, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci
nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená
vada konanie nezaťaţila.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/
O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, ţe skúmali
podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul ţiadnu aktivitu
na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie
prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu,
je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde
zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza taktieţ vo väzbe na otázku
zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/
O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, ţe jej neumoţnil podať kvalifikované odvolanie proti
uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia
a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré v podanom odvolaní
uviedla. Dovolateľka uviedla, ţe pred vydaním poverenia na výkon rozhodnutia súd nemá
skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
súdov oboch stupňov nie je dôvodná.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany,
aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia
s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody
rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom
na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli
ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe
dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka
videla v tom, ţe súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, ţe súdy nemôţu
preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
Vzhľadom na to, ţe právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, ţe uţ v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie
(iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V nadväznosti na uvedené
je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, ţe „súdna exekúcia môţe byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto poţiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v kaţdom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade platnej)
rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012
sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania
je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Dovolací súd úspešnej povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe
jej ţiadne nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2015
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová