Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7ECdo/187/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej PRO CIVITAS, s.r.o.,

so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, IČO : 45 869 464, zastúpenej advokátskou kanceláriou

verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, proti povinnému E. G., bytom B., o

vymoženie 958,22 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 4

Er 1284/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo 16.

októbra 2013, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená 24. novembra 2011 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie na vymoţenie sumy 958,22 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu

rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave,

Trnavská cesta č. 7, z 23. septembra 2011, sp. zn. IIB1010168, ktorým bola odporcovi E. G.,

bytom B., uloţená povinnosť zaplatiť navrhovateľke PRO CIVITAS, s.r.o. istinu v sume

958,22 Eur s príslušenstvom. Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Bardejov o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie ţiadosťou z 25. novembra 2011, doručenou 8. decembra

2011.

Okresný súd Bardejov uznesením zo 17. septembra 2012, č. k. - 14

ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol

po preskúmaní exekučného titulu na základe zistenia zo všeobecných obchodných

podmienok, ţe zmluvné strany si dojednali rozhodcovskú doloţku, ktorá síce dáva

2

spotrebiteľovi moţnosť výberu medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak v prípade,

ak by banka podala ţalobný návrh na rozhodcovský súd predtým ako spotrebiteľ podá ţalobu

na všeobecný súd, spotrebiteľ je v takom prípade nútený podrobiť sa začatému

rozhodcovskému konaniu na rozhodcovskom súde, ktorého právomoc je zaloţená

rozhodcovskou doloţkou. Podľa názoru súdu, rozhodcovská doloţka v spotrebiteľskej zmluve

uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným a následné konanie

pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú ustanovenia

a nasl. a Smernica 93/13/EHS. Výkon práv oprávneného podľa

predmetnej rozhodcovskej doloţky povaţoval za nezlučiteľný s normami na ochranu

spotrebiteľa i dobrými mravmi. Nekalú povahu rozhodcovskej doloţky súd vyvodil

z „obmedzenia” práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany

na všeobecnom súde v Slovenskej republike a túto rozhodcovskú doloţku nepovaţoval

za dojednanú so spotrebiteľom individuálne, pričom rozhodcovská doloţka núti povinného

v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím sa mu odoberá moţnosť

brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Táto doloţka preto spôsobuje hrubú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako

spotrebiteľa. Povinný tieto podmienky nemohol ovplyvniť; mohol len zmluvu ako celok

odmietnualebo sa podrobiť všetkým podmienkam, včítane rozhodcovskej doloţky a nemal

teda moţnosť osobitne si dohodnúť zmluvné podmienky. Poukázal na to, ţe spotrebiteľ

sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ

ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu

na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom

ovplyvniť ich obsah. Povaţoval preto rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku

v spotrebiteľskej zmluve, a teda za podmienku neplatnú ( ).

Keďţe rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky nemôţe

byt’ spôsobilým titulom na vykonanie exekúcie, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením zo 16. októbra 2013,

sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa

a na skonštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového rozhodnutia

uviedol, ţe povaţuje za správny právny názor prvostupňového súdu, ţe predmetná zmluva

o úvere je zmluvou spotrebiteľskou. V predmetnej veci oprávnený, resp. jeho právny

predchodca neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu, ale rozhodcovská

3

doloţka bola začlenená do zmluvy o úvere, ktorú pripravil veriteľ a pouţíval vo viacerých

prípadoch pre neurčitý počet klientov. Odvolací súd poukázal na to, ţe stanovenie povinnosti

banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1

o bankách neznamená, ţe veriteľ je oprávnený včleniť do svojich

zmlúv, resp. obchodných podmienok také znenie rozhodcovskej doloţky, ktoré zakladá

značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa, tak ako tomu bolo v danom prípade. Ak veriteľ uzatvára zmluvu

so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.

Z dôvodu neplatne uzavretej rozhodcovskej doloţky rozhodcovský súd nebol oprávnený

vo veci konať’ a vydať predmetný rozhodcovský rozsudok a preto exekučný titul nebol

vydaný orgánom na to oprávneným. Súd prvého stupňa preto správne zamietol ţiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla

uznesenie krajského súdu zmeniť a poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

alternatívne zrušiť uznesenie odvolacieho súdu a tieţ aj uznesenie súdu prvého stupňa a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodil z § 237 písm. a/, d/, e/,

f/ (t. j. ţe sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci

sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie; nepodal

sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/

(v konaní došlo k vadám uvedeným v ; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci). Prekáţku „res iudicata” dovolateľ vysvetľuje tým, ţe vec uţ bola

právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd

v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako

exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie

konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým mu bola

odňatá moţnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý

súdny proces podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd povaţoval to, ţe mu bolo upreté právo na výkon

rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky existencie neprijateľnej

podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej

doloţky, výkladu ustanovenia , Exekučného

poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona

o bankách) prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal

skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnával

s občianskym súdnym konaním. Poukázal na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle

implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej

skutočný význam v doktrinálnej judikatúre Európskeho súdneho dvora s prihliadnutím

na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

ods. 1 skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia V zmysle platnej právnej

úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenu

uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska (

ods. 1, písm. a/ a písm. b/ ). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia. ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky (, , ).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod

prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie stanoviska.

Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil

a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a nie

je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ten, ho v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byt’ účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(vid’ napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tej to procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , , netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odvodňovala oprávnená tým, ţe v danom

prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov ( ).

6

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (vid’ bliţšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka vyčítala súdom niţšieho stupňa, ţe v rozpore

so zákonom preskúmavali právoplatné exekučné tituly a ţe bez zákonom zvereného

oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej

doloţky. Dovolateľka tak v skutočnosti namietala, ţe rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho obsahového hľadiska

(viď ) preto nešlo zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci

súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uviedla vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

Dovolaním napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,

§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ tak nebola opodstatnená.

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení a

mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku”

v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku,

i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať

pred súdom v zmysle videla v odmietnutí práva na uspokojenie

priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené

7

a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.

K tomuto dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, ţe prekáţka rozsúdenej

veci (/res iudicata/ ) patrí k procesným podmienkam konania a jej

existencia v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, ţe

právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje moţnosť

totoţnú vec znova prejednat’ a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní

ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak

ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, z akých uţ bol pôvodne uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totoţnosť

účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými

účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251

ods. 4 ).

Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania, nevyplýva, ţe konaniu v tejto veci

medzi oprávnenou PRO CIVITAS s.r.o., a povinným E. G., bytom B., o vymoţenie 958,22

Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. na

podk1ade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 23. septembra 2011, sp. zn.

IIB1010168, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s. nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým

istým predmetom konania, ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekáţku rozsúdenej

veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v

rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo

forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského

konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu

sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byt’ titul, splnenia ktorého sa

moţno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namietala, ţe súdy

niţších stupňov zaťaţili konanie vadou uvedenou v

Pokiaľ ide o vadu podľa , ktorej sa súdy mali dopustiť tým, ţe

nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo

potrebné, treba uviesť, ţe ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237

písm. e/ zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných

podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku

návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu. treba konanie zastaviť.

Exekučný súd totiţ v predmetnej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní

od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho obsahového

hľadiska ( ) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu

na začatie konania v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov niţších

stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle treba

zdôrazniť, ţe dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,

je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré

mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených

záujmov. Za porušenie práva v zmysle (v zmysle ustálenej judikatúry)

sa povaţuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie

exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a sp. zn. ). Dovolací súd pri skúmaní, či v predmetnej veci

nejde o túto vadu konania zistil, ţe konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú

otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

9

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa

Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd

nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z 13. októbra 2011, sp. zn.

, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ

oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd

v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný

titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj

materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti,

a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti,

ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov

pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľ). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, ţe ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viest’ nútený výkon

10

rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky.

Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej

zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem

iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s

právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť

nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,

či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť právomoc

rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť

právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe exekučný súd, ktorý koná o návrhu

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových

a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doloţkou viazaná.

Nemoţno preto prisvedčiť tvrdeniu dovolateľa v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia

procesného predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť

z hľadiska jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom

podloţený postup exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu” tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdil vo svojom dovolaní

dovolateľ. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie

11

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Ustanovenie podáva len príkladný

výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť

podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk,

neţ v tomto ustanovení výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade s výkladovými

pravidlami uvedenými v Smernici tak, ako tomu bolo v danom prípade.

Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávnenou, je v rozpore

so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, ţe pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti

oprávnenému pred súdom konať v zmysle ustanovenia

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. ţe ich konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe ich

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

). sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe)

nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie

je v ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

12

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na uloţenie

povinnosti nahradiť trovy konania podľa a v dovolacom konaní mu ani

ţiadne trovy konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0 .

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 28. apríla 2015

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová