Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)f96/398944.24cd61.pdf
PDF · 109.8 KB
No categories available
4Obo/24/2014
Najvyšší súd 4Obo/24/2014
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery
Pepelovej a členiek JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Gabriely Mederovej v právnej veci
žalobcu JUDr. V. N., S.,V.K., správca konkurznej podstaty úpadcu P. U. B., s. r. o., L. S. Ľ.,
IČO X., zast. JUDr. P. T., advokát so sídlom v B. B., N. proti žalovanému G., s. r. o., B. B.
B., IČO X., zast. JUDr. E. V., advokát so sídlom vo Z., S., o neúčinnosť právneho úkonu,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 52 Cbi/79/2004 –
70 zo dňa 2. decembra 2013 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
52 Cbi/79/2004-70 zo dňa 2. decembra 2013 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o určenie, že
popísané zariadenie patrí do konkurznej podstaty úpadcu P. U. B., s. r. o. v konkurze. Vo
zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo
výške 135,76 eur na účet jeho právneho zástupcu.
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 13.1.2004 doručenou súdu dňa
14.1.2004 domáhal voči žalovanému určenia, že kúpna zmluva č. X. z 2.4.2002 uzatvorená
medzi predávajúcim P. U. B., s. r. o. S. Ľ., IČO X. a kupujúcim G., s. r. o. , B. B. IČO X.
o prevode vlastníctva k technologickým zariadeniam je voči konkurzným veriteľom úpadcu
právne neúčinná a popísané zariadenie patrí do konkurznej podstaty úpadcu P. U. B., s. r. o.,
v konkurze. Podaním zo dňa 25.3.2008 vzal žalobca žalobu v časti, že popísané zariadenie
patrí do konkurznej podstaty úpadcu P. U., B., s. r. o. v konkurze späť, v dôsledku čoho bolo
konanie podľa § 96 ods. 1 O. s. p. v tejto časti zastavené.
Krajský súd uznesením č. k. 52 Cbi 79/2004- 39 zo dňa 15.11.2007 prerušil konanie
do právoplatného skončenia veci, vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.
52Cbi/89/2003 z dôvodu, že v uvedenom konaní o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty sa
rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v predmetnom konaní.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, kúpnou zmluvou č. 13/2002
z 2.4.2002, protokolom o odovzdaní a prevzatí veci zo dňa 2.4.2002, faktúrou č. 120275
splatnou 22.4.2002, príjmovými a výdavkovými pokladničnými dokladmi, nájomnou
zmluvou č. 004/2003 z 1.1.2003, prílohou č. 1 k nájomnej zmluve ako aj ďalším spisovým
materiálom.
Zistil, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 36K 202/2002 zo dňa
18.8.2003 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu a za správcu konkurznej podstaty ustanovil
žalobcu. Predmetom kúpnej zmluvy, ktorej neúčinnosti sa žalobca domáha, bol predaj
technologického zariadenia, špecifikovaného v zmluve. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške
854 700 Sk bez DPH. Žalobca predložil ako dôkaz nájomnú zmluvu č. 004/2003 uzavretú dňa
1.1.2003 medzi žalovaným ako prenajímateľom a úpadcom ako nájomcom, ktorou
prenajímateľ ako výlučný vlastník prenajíma opakovane mesačne hnuteľné veci, ktoré patria
vlastníkovi. Ide o hmotný a investičný majetok podľa špecifikácie uvedenej v prílohe č. 1
zmluvy. Nájomca sa zaviazal, že za predmet nájmu uvedený v prvom bode zmluvy zaplatí
nájomné vo výške 1 344 000 Sk ročne bez DPH.
Súd ďalej s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1, § 15 ods. 4 písm. c/ a § 15 ods. 5
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní konštatoval, že kapitálové a personálne
prepojenie účastníkov zmluvy sa vyžaduje v čase uskutočnenia právneho úkonu. Podľa výpisu
z obchodného registra žalovaného bola spoločníkom žalovaného v čase uzavretia predmetnej
kúpnej zmluvy Ing. Z. V. a M., spoločnosť s ručením obmedzeným M.. Konateľom
žalovaného bola Ing. Z. V..
Podľa výpisu z obchodného registra úpadcu bol spoločníkom úpadcu P. Č. ml., Mgr.
P. Č. a konateľom úpadcu Mgr. P. Č.. Z uvedeného nevyplývajú skutočnosti, uvádzané
žalobcom o kapitálovom a personálnom prepojení úpadcu a žalovaného. Súd tiež poukázal na
skutočnosť, že právny zástupca žalobcu v konaní vedenom pod sp. zn. 52 Cbi 73/2004, ktorý
sa týka tých istých účastníkov a takmer totožného predmetu sporu uviedol, že v danom
prípade sa o personálne prepojenie účastníkov zmluvy nejedná, jedná sa len o kapitálové
prepojenie.
V predmetnej veci súd vychádzal aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Obo 44/2012 z 26.3.2013, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 52 Cbi 89/2003-537 z 27.2.2012 /predmetom konania
bolo vylúčenie vecí zo súpisu konkurznej podstaty/, v ktorom sa konštatovalo, že žalovanému
– správcovi konkurznej podstaty sa nepodarilo preukázať, že by za hnuteľný majetok, ktorý
bol predmetom namietaných kúpnych zmlúv, žalobca – G., s. r. o. kúpnu cenu nezaplatil.
Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať
skutočnosti, ktoré tvrdil v žalobe ohľadom neúčinnosti predmetnej kúpnej zmluvy a to, že
v skutočnosti nikdy nedošlo k reálnemu plneniu zo strany žalovaného, že predmetnou
zmluvou došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov úpadcu a ani kapitálové a personálne
prepojenie účastníkov zmluvy. Aj ak došlo medzi žalovaným a úpadcom k započítaniu
určitých platieb – kúpnych cien, toto započítanie zákon nezakazoval, bolo preukázané, že
namiesto hmotného majetku získal úpadca majetok finančný. Aj keď neskôr došlo k prenájmu
hnuteľných vecí, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, nemožno túto skutočnosť považovať
za konanie v rozpore so zákonom. Súd zároveň poukázal aj na dôvod odporovateľnosti, ktorý
uviedol žalobca, a to § 15 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorého
predpokladom úspešnej odporovateľnosti je, že dlžník prijal nižšiu hodnotu ako bola hodnota
primeraná v čase vykonania úkonu a dlžník bol v úpadku alebo sa dostal do úpadku práve
v dôsledku tohto právneho úkonu. Žalobca oprel dôvod neúčinnosti predmetnej kúpnej
zmluvy aj o toto ustanovenie a v žalobe tvrdil, že stanovené ceny prevádzaných technológií
nepovažuje za primerané vzhľadom na ich reálnu cenu na príslušnom trhu a teda hodnota
prijatá predávajúcim bola nižšia ako bola primeraná hodnota v čase vykonania právneho
úkonu a teda aj z týchto dôvodov došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov úpadcu, ani podľa
§ 15 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní svoj nárok neosvedčil, keďže nevedel zaujať
žiadne stanovisko k svojmu tvrdeniu o neprimeranosti kúpnej zmluvy a tiež neosvedčil svoj
nárok na určenie neúčinnosti predmetnej kúpnej zmluvy podľa § 15 ods. 4 písm. c/ zákona
o konkurze a vyrovnaní.
Keďže žalobca nepreukázal, že predmetným právnym úkonom – kúpnou zmluvou
došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov úpadcu a že sa dlžník dostal do úpadku práve
v dôsledku tohto právneho úkonu, prípadne že by bol dlžník v čase vykonania právneho
úkonu už v úpadku, nepreukázal kapitálové ani personálne prepojenie, súd žalobu v časti,
v ktorej žiadal žalobca určiť, že kúpna zmluva č. 22/2002 z 20.8.2002 uzatvorená medzi
úpadcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim je voči konkurzným veriteľom
úpadcu právne neúčinná, zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie.
S poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní uviedol, že
krajský súd nebral do úvahy skutočnosť, že právne úkony boli vykonané so spriaznenými
osobami, ktoré boli personálne prepojené a ktoré majetok získali v čase, keď žalobca spĺňal
všetky znaky úpadku. Podľa jeho názoru spôsob platenia kúpnej ceny v hotovosti vyvoláva
opodstatnenú obavu, či reálne došlo k zaplateniu kúpnej ceny a to najmä s ohľadom na
skutočnosť, že žalovaný si tieto finančné prostriedky požičiaval od žalobcu a spätný prenájom
vecí žalobcovi po prevode vlastníckeho práva a platenie nájomného prostredníctvom zápočtu
oproti poskytnutým pôžičkám nie je štandardným postupom subjektu nachádzajúceho sa na
pokraji bankrotu.
Poukázal tiež na súdnu judikatúru, podľa ktorej personálne prepojenie obchodných
spoločností sa neprieči dobrým mravom, ale správanie týchto osôb v obchodných vzťahoch
musí byť obvyklé, poctivé a spravodlivé, neodporujúce základným morálnym zásadám
prevládajúcim v spoločnosti, ktoré vymedzujú konanie zodpovedajúce dobrým mravom.
Súd prvého stupňa tiež úplne opomenul skutočnosť, že rozhodnutia, ktorými
prejudikoval svoje rozhodnutie, boli vydané v konaní o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty,
kde súdy posudzovali veci z hľadiska ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý
upravuje absolútnu neplatnosť právnych úkonov a to z pohľadu rozporu s dobrými mravmi.
Právne dôsledky predmetnej žaloby sa však opierajú o ustanovenie § 15 zákona
o konkurze a vyrovnaní a v tomto prípade vzhľadom na personálne alebo kapitálové
prepojenie dôkazné bremeno spočíva na žalovanom, ide preto o úplne inú právnu konštrukciu
posudzovania skutkových okolností.
Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po prejednaní veci podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods.
2 O. s. p. dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Po preskúmaní veci
v rozsahu namietanom žalobcom sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia /§ 219 ods. 2 O. s. p. /.
Ako vyplýva z obsahu odvolania, žalobca namieta nesprávne právne posúdene veci
súdom prvého stupňa /§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p./.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
aplikoval síce správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.
Žalobca sa domáhal vyslovenia neúčinnosti kúpnej zmluvy č. X., uzavretej medzi
úpadcom a žalovaným dňa 2.4.2002, predmetom ktorej bol predaj technologického
zariadenia, s poukazom na ustanovenie § 15 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
v znení neskorších predpisov.
Podľa § 15 ods. 1 uvedeného zákona konkurzný veriteľ alebo správca sa môže
domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 6, ak ukracujú
uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky konkurzného veriteľa, sú voči konkurznému
veriteľovi právne neúčinné. Toto právo má konkurzný veriteľ alebo správca aj vtedy, ak je
nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už
bol uspokojený.
V zmysle citovaného ustanovenia bolo preto zo strany žalobcu potrebné preukázať, že
napadnutým právnym úkonom dlžníka, inak platnou kúpnou zmluvou, došlo k ukráteniu
pohľadávok konkurzných veriteľov.
K ukráteniu uspokojenia vymáhateľných pohľadávok konkurzných veriteľov nedôjde
vtedy, ak majetok dlžníka je prevedený na základe odplatných právnych úkonov a cena
plnenia je ekvivalentná. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že dohodnutá
odplata v predmetnej zmluve nezodpovedala hodnote prevádzaného technologického
zariadenia a že je opodstatnená obava, či k jej zaplateniu vôbec došlo. V tejto súvislosti súd
prvého stupňa dôvodne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Obo/44/2012 z 26.3.2012 v ktorom sa konštatuje, že pri prevodoch technologického
zariadenia, ktoré boli predmetom namietaných kúpnych zmlúv, uzavretých medzi úpadcom
a žalovaným sa úpadcovi nepodarilo preukázať, že kupujúci – G. s. r. o. nezaplatil kúpnu
cenu. Skutočnosť, že úpadca namiesto hmotného majetku získal majetok finančný, preukazujú
príjmové a výdavkové pokladničné doklady.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa súd prvého stupňa dostatočne zaoberal aj
ďalšími námietkami žalobcu z hľadiska ustanovenia § 15 ods. 4 zákona o konkurze
a vyrovnaní.
Na základe uvedeného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa ustanovenia
§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny
potvrdil.
Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania, keďže mu žiadne nevznikli /§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
O. s. p. /.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave, 29. apríla 2015
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mária Némethová