Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/237/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu SPP - distribúcia, a.s.,

so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 44/B, IČO: 35 910 739, zastúpeného Mgr. Miroslavom

Hanecom, advokátom so sídlom v Ţiline, Hruštiny 602, proti ţalovanej V. L., bývajúcej v K.,

o zaplatenie 3 612,08 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn.

, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26.

novembra 2013, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 13. júna 2011, č.k. -161 zamietol

ţalobu a ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej trovy konania v sume 216,50 €

titulom zaplateného súdneho poplatku do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie

po právnej stránke odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 5 ods. 1, 3 vyhlášky č. 140/1979

Zb. o dodávke vykurovacích plynov obyvateľstvu (účinnej v čase nadobudnutia nehnuteľnosti

ţalovanou), , , , o energetike, ako aj

na ustanovenie § 43 ods. 2 písm. g/, i/ citovaného zákona. Poukázal na to, ţe ţalobca sa

podanou ţalobou domáhal, aby súd zaviazal ţalovanú na zaplatenie sumy 3 612,08 €

z dôvodu spôsobenej škody neoprávneným odberom plynu vypočítanú podľa vyhlášky

, ktorou sa ustanovuje spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným

odberom plynu za obdobie od 2. júna 2007 do 2. decembra 2008. Zo zápisu zamestnancov

ţalobcu o neoprávnenom odbere zemného plynu u odberateľa z 2. decembra 2008 zistil, ţe

odberateľom zemného plynu mala byť ţalovaná, meradlo: plynomer výrobné číslo 2549046

so stavom na číselníku 34 810 m3; prerušenie dodávky zemného plynu bolo vykonané

demontáţou meradla zazátkovaním prípojky, zistené skutočnosti na odbernom mieste:

2

na odbernom mieste nainštalované neevidované meradlo bez zmluvy. Ţalovaná za odberateľa

odmietla zápis podpísať. Z faktúry č. 9000064906 zo 16. decembra 2008, splatnej

30. decembra 2008 vyplynulo, ţe ţalobca vyfakturoval ţalovanej neoprávnený odber plynu

v sume 104 395,57 Sk a náklady zisťovania neoprávneného odberu v sume 4 422 Sk, celkovo

v sume 108 817,60 Sk, t.j. 3 612,08 €. Ţalobca uviedol, ţe na toto meradlo nebola uzavretá

zmluva na odber plynu, pričom k odberu plynu dochádzalo. Predmetné meradlo bolo následne

demontované, o čom bol vykonaný zápis. Vzhľadom na skutočnosť, ţe nebola uzavretá

zmluva o dodávke plynu v zmysle vyhlášky č. , ako aj na to, ţe sa jednalo

o neoprávnený odber plynu, bola stanovená ţalovaná suma. Uviedol, ţe poslednému

odberateľovi na tomto odbernom mieste, pánovi P., bola vystavená faktúra 8. marca 1996 so

stavom plynomeru 33 586 m3. Kto vykonal odhlásenie z odberného miesta nebolo známe,

predmetný plynomer bol nedostupný a nachádzal sa v pivnici. Rekonštrukciu plynových

prípojok v roku 2008 vykonávala externá firma, zamestnanci ktorej zistili, ţe v tomto dome sa

nachádza prípojka, teda meradlo, ktoré nie je plynárňami evidované a nie je naňho ani

zmluva. Dospel k záveru, ţe ţalobca na predmetnom odbernom mieste od roku 1996, kedy

bola 8. marca 1996 vystavená posledná faktúra za odber plynu (splatná 16. mája 1996),

nevykonával odpočet plynomeru a ani sa nezaujímal o to, či na toto odberné miesto je plyn

dodávaný a či sú platené úhrady za odber plynu. Tvrdenie ţalobcu, ţe nerobil odpočty stavu

plynomeru na tomto odbernom mieste, pretoţe bolo nedostupné, povaţoval za účelové,

nakoľko ţalobcovi bola známa adresa pána Š., na ktorú adresu zasielal aj faktúry, a teda

mohol pána Š. vyzvať na sprístupnenie odberného miesta za účelom odpočtu stavu

plynomeru. Konštatoval, ţe ak by aj bol predchádzajúcim odberateľom plynu p. P. ukončený

odber plynu a na toto odberné miesto sa ďalší uţívateľ, resp. vlastník nehnuteľnosti

neprihlásil, bolo povinnosťou ţalobcu ako prevádzkovateľa distribučnej siete obmedziť alebo

prerušiť distribúciu plynu a plynomer demontovať. Skutočnosti, ţe ţalovaná, resp. jej

zástupca, oznámili ţalobcovi únik plynu a následne bola odpojená prípojka k rodinnému

domu, nasvedčuje aj to, ţe v projektovej dokumentácii na hlavné prívody plynu a plynové

prípojky, týkajúce sa plynofikácie ulice D., nebola uvedená - zakreslená - plynová prípojka k

domu D. č. 9 zrejme z dôvodu, ţe toto miesto nebolo evidované ako odberné. Zároveň

poukázal na to, ţe od roku 1996, kedy ţalovaná kúpila predmetnú nehnuteľnosť so stavom

plynomeru 34 810 m3 (ako je uvedené na kúpnej zmluve), aţ do roku 2008, kedy zamestnanci

ţalobcu zistili, ţe v nehnuteľnosti sa nachádza neevidované meradlo, stav plynomeru bol

neznemený, a to 34 810 m3, z čoho vyplýva, ţe ţalovaná plyn neodoberala, a teda ţalobcovi

za ţalované obdobie od 2. júna 2007 do 2. decembra 2008 ani škoda vzniknúť nemohla. O

náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa

Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 26. novembra 2013, sp.zn.

R., ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil v zmysle ustanovenia §

205 ods. 2 písm. a/ , ďalej ţe jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom skutkovom zistení

v zmysle ustanovenia , nepovaţoval

za dôvodné. Rovnako mal za to, ţe odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/

, nie je daný. Konštatoval, ţe súd prvého stupňa postupoval správne, ak na prejednávaný

prípad aplikoval ustanovenia , ale okrem toho mal za to, ţe bolo

potrebné pouţiť aj všeobecné ustanovenia , týkajúce sa

spoluzavinenia poškodeného v zmysle ustanovenia (viď výzva

č.l. 199). Uviedol, ţe súd prvého stupňa nespochybnil otázku objektívnej zodpovednosti

odberateľa za odber plynu neevidovaným meradlom. Súd prvého stupňa skonštatoval, ţe

takýto odber je neoprávneným odberom podľa ,

(platného a účinného v čase vzniku škody). Odvolacie námietky ţalobcu smerovali voči

skutočnostiam, ktoré sporné neboli, resp. ktoré súd prvého stupňa posúdil správne. Dospel

k záveru, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, pretoţe takýto postup

dodávateľa nemôţe byť na ťarchu odberateľa za situácie, ak nebolo preukázané jeho

subjektívne zavinenie. Nepovaţoval však za správny názor súdu prvého stupňa, ktorý uviedol,

ţe ak by aj bol predchádzajúcim odberateľom plynu p. P. ukončený odber plynu

a na toto odberné miesto sa ďalší uţívateľ, resp. vlastník nehnuteľnosti, neprihlásil, bolo

povinnosťou ţalobcu ako prevádzkovateľa distribučnej siete obmedziť alebo prerušiť

distribúciu plynu a plynomer demontovať; námietka ţalobcu bola správna, ţe takúto

povinnosť ţalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi o dodávke

vykurovacích plynov obyvateľstva výslovne neukladá. Odvolací súd tieţ poukázal

na ustanovenia § 12 ods. 1 písm. c/, d/, g/, h/ citovanej vyhlášky a uzavrel, ţe z vykonaného

dokazovania jednoznačne vyplynulo, ţe ţalobca neprejavil ani najmenší záujem o sledovanie,

či kontrolu meradla zemného plynu na predmetnom odbernom mieste od roku 1996

do r. 2008, a to aj napriek skutočnosti, ţe ţalovaná nahlásila SPP únik plynu, hoci túto

nehnuteľnosť po kúpe dlhodobo neuţívala. Mal za to, ţe samotná skutočnosť, ţe došlo

k neoprávnenému odberu v zmysle zákona o energetike, v čase pred nadobudnutím

nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzalo neevidované meradlo zemného plynu, do vlastníctva

ţalovanej, nebráni tomu, aby bolo aplikované ustanovenie ,

podľa ktorého, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak

bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, preto namietané

odvolacie dôvody v konečnom dôsledku neboli dané. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa

podľa potvrdil vo výroku o zamietnutí ţaloby, ako aj vo výroku o trovách

konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa s pouţitím

ods. 1

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. V dovolaní namietal, ţe

odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle , ţe konanie

pred súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

v zmysle a ţe rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci v zmysle ustanovenia V súvislosti s odňatím

moţnosti konať pred súdom namietal, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je

nepreskúmateľné, keď odvolací súd na jednej strane nespochybňuje objektívnu zodpovednosť

ţalovanej za odber nemeraného plynu a za odber bez uzavretej zmluvy a súčasne vyslovuje

záver, ţe nebolo preukázané subjektívne zavinenie ţalovanej. Aj nevysporiadanie sa

s tvrdením o tom, ako došlo k zisteniu neoprávneného odberu povaţoval za nedostatok

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Poukázal na to, ţe odvolací súd si nesprávny

skutkový a právny záver vytvoril z teoretickej úvahy, čo je zrejmé z odôvodnenia

napadnutého rozsudku: „...nasvedčuje aj to, ţe v projektovej dokumentácii na hlavné prívody

plynu a plynové prípojky nebola zakreslená prípojka k domu D. 9, zrejme z dôvodu, ţe toto

miesto nebolo evidované ako odberné.“ Uviedol, ţe dom na D.D. nebol evidovaný ako

odberné miesto z dôvodu, ţe tam bol riadne odhlásený odber, nie preto, ţe tam údajne bola

odpojená prípojka. Namietal skutkové a právne závery odvolacieho súdu pokiaľ išlo o zistenia

vyplývajúce z údajov nachádzajúcich sa v kúpnej zmluve z 29. novembra 1996

a o neoprávnenom odbere plynu v súvislosti s napojením plynového kotla do distribučnej

siete, pričom opätovne poukazoval na skutočnosti ním tvrdené v prvostupňovom a odvolacom

konaní. Právne závery odvolacieho súdu o tom, ţe škoda bola spôsobená jeho zavinením

povaţoval za nesprávne. Rovnako zamietnutie ţaloby s poukazom na ustanovenie § 12 ods. 1

písm. c/, d/, g/ a h/ vyhlášky č. označil za nezákonné, lebo predmetom sporu je

obdobie, ktoré nespadá do účinnosti vyhlášky č. a neoprávnený odber bol

zistený aţ v roku 2008. Namietal tieţ, ţe odvolací súd v závere odôvodnenia uviedol

skutkový stav, ktorý nebol zistený súdom prvého stupňa, kvalifikoval ho podľa

nešpecifikovaného zákona o energetike a potom na tento stav nesprávne aplikoval

ustanovenie . Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok

odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátkou

( veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu. Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe

dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu

nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak

v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle nie je však významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver

(zistenie), ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Ţalobca procesné vady konania v zmysle aţ e/ a netvrdil a ich

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní vyslovene namietaná vada podľa

, t.j. ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup

súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý

má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho

konania.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

Ţalobca za odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia

povaţoval nedostatok odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby

jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti

súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález -30). Ústavný súd

vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.

Taktieţ dôsledne vysvetlil, prečo nepovaţoval odvolacie námietky ţalobcu za opodstatnené.

Vyvrátil záver súdu prvého stupňa o povinnosti ţalobcu demontovať plynomer s poukazom

na vyhlášku č. o dodávke vykurovacích plynov. S poukazom na ustanovenie

§ 12 ods. 1 písm. c/, d/, g/ a h/ c/ tejto vyhlášky konštatoval, ţe ţalobca nejavil záujem

o sledovanie, či kontrolu meradla zemného plynu na predmetnom odbernom zariadení od roku

1996 do roku 2008, aj to aj napriek skutočnosti, ţe ţalovaná nahlásila únik plynu, hoci túto

nehnuteľnosť po kúpe dlhodobo neuţívala. V závere dodal, ţe samotná skutočnosť, ţe došlo

k neoprávnenému odberu v zmysle zákona o energetike, a to v čase pred nadobudnutím

nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzalo neevidované meradlo zemného plynu, do vlastníctva

ţalovanej - nebráni tomu, aby bolo aplikované ustanovenie ,

podľa ktorého, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak

bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k názoru, ţe skutkové a právne závery

odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie

základného práva zaručeného v v ţiadnom prípade

nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

ţalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

10

Ţalobca namietal aj skutočnosť, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,

či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia

dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie

je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných ( a ) a hmotnoprávnych (

ods. 2 písm. c/ ) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania.

Z obsahu dovolania ţalobcu je zrejmá jeho námietka, ţe súdy nesprávne vyhodnotili

výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie

vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú

vymedzené v ustanovení aţ c/ Pre tento záver svedčí i ustanovenie

243a ods. 2, veta druhá , ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie.

Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky

potrebné na rozhodnutie vo veci. Z vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej

úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi

predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon

súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. , , ).

Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je

oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe

vykonávať dokazovanie ( aţ 5 ). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto

opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2

veta druhá ). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba

na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe

pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo

zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.

Ţalobca namietal aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súdu

prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

Procesne úspešnej ţalovanej vzniklo v dovolacom konaní právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s ustanovením a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

nepriznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. mája 2015

JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová