Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ce1/399469.0bd543.pdf
PDF · 137.49 KB
No categories available
5Cdo/237/2014
Najvyšší súd 5 Cdo 237/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu SPP - distribúcia, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 44/B, IČO: 35 910 739, zastúpeného Mgr. Miroslavom
Hanecom, advokátom so sídlom v Ţiline, Hruštiny 602, proti ţalovanej V. L., bývajúcej v K.,
o zaplatenie 3 612,08 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn.
17 C 8/2011, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26.
novembra 2013, sp.zn. 3 Co 305/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 13. júna 2011, č.k. 17 C 8/2011-161 zamietol
ţalobu a ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej trovy konania v sume 216,50 €
titulom zaplateného súdneho poplatku do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie
po právnej stránke odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 5 ods. 1, 3 vyhlášky č. 140/1979
Zb. o dodávke vykurovacích plynov obyvateľstvu (účinnej v čase nadobudnutia nehnuteľnosti
ţalovanou), § 59 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2, 3 zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike, ako aj
na ustanovenie § 43 ods. 2 písm. g/, i/ citovaného zákona. Poukázal na to, ţe ţalobca sa
podanou ţalobou domáhal, aby súd zaviazal ţalovanú na zaplatenie sumy 3 612,08 €
z dôvodu spôsobenej škody neoprávneným odberom plynu vypočítanú podľa vyhlášky
155/2005 Z.z., ktorou sa ustanovuje spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným
odberom plynu za obdobie od 2. júna 2007 do 2. decembra 2008. Zo zápisu zamestnancov
ţalobcu o neoprávnenom odbere zemného plynu u odberateľa z 2. decembra 2008 zistil, ţe
odberateľom zemného plynu mala byť ţalovaná, meradlo: plynomer výrobné číslo 2549046
so stavom na číselníku 34 810 m3; prerušenie dodávky zemného plynu bolo vykonané
demontáţou meradla zazátkovaním prípojky, zistené skutočnosti na odbernom mieste:
na odbernom mieste nainštalované neevidované meradlo bez zmluvy. Ţalovaná za odberateľa
odmietla zápis podpísať. Z faktúry č. 9000064906 zo 16. decembra 2008, splatnej
30. decembra 2008 vyplynulo, ţe ţalobca vyfakturoval ţalovanej neoprávnený odber plynu
v sume 104 395,57 Sk a náklady zisťovania neoprávneného odberu v sume 4 422 Sk, celkovo
v sume 108 817,60 Sk, t.j. 3 612,08 €. Ţalobca uviedol, ţe na toto meradlo nebola uzavretá
zmluva na odber plynu, pričom k odberu plynu dochádzalo. Predmetné meradlo bolo následne
demontované, o čom bol vykonaný zápis. Vzhľadom na skutočnosť, ţe nebola uzavretá
zmluva o dodávke plynu v zmysle vyhlášky č. 155/2005 Z.z., ako aj na to, ţe sa jednalo
o neoprávnený odber plynu, bola stanovená ţalovaná suma. Uviedol, ţe poslednému
odberateľovi na tomto odbernom mieste, pánovi P., bola vystavená faktúra 8. marca 1996 so
stavom plynomeru 33 586 m3. Kto vykonal odhlásenie z odberného miesta nebolo známe,
predmetný plynomer bol nedostupný a nachádzal sa v pivnici. Rekonštrukciu plynových
prípojok v roku 2008 vykonávala externá firma, zamestnanci ktorej zistili, ţe v tomto dome sa
nachádza prípojka, teda meradlo, ktoré nie je plynárňami evidované a nie je naňho ani
zmluva. Dospel k záveru, ţe ţalobca na predmetnom odbernom mieste od roku 1996, kedy
bola 8. marca 1996 vystavená posledná faktúra za odber plynu (splatná 16. mája 1996),
nevykonával odpočet plynomeru a ani sa nezaujímal o to, či na toto odberné miesto je plyn
dodávaný a či sú platené úhrady za odber plynu. Tvrdenie ţalobcu, ţe nerobil odpočty stavu
plynomeru na tomto odbernom mieste, pretoţe bolo nedostupné, povaţoval za účelové,
nakoľko ţalobcovi bola známa adresa pána Š., na ktorú adresu zasielal aj faktúry, a teda
mohol pána Š. vyzvať na sprístupnenie odberného miesta za účelom odpočtu stavu
plynomeru. Konštatoval, ţe ak by aj bol predchádzajúcim odberateľom plynu p. P. ukončený
odber plynu a na toto odberné miesto sa ďalší uţívateľ, resp. vlastník nehnuteľnosti
neprihlásil, bolo povinnosťou ţalobcu ako prevádzkovateľa distribučnej siete obmedziť alebo
prerušiť distribúciu plynu a plynomer demontovať. Skutočnosti, ţe ţalovaná, resp. jej
zástupca, oznámili ţalobcovi únik plynu a následne bola odpojená prípojka k rodinnému
domu, nasvedčuje aj to, ţe v projektovej dokumentácii na hlavné prívody plynu a plynové
prípojky, týkajúce sa plynofikácie ulice D., nebola uvedená - zakreslená - plynová prípojka k
domu D. č. 9 zrejme z dôvodu, ţe toto miesto nebolo evidované ako odberné. Zároveň
poukázal na to, ţe od roku 1996, kedy ţalovaná kúpila predmetnú nehnuteľnosť so stavom
plynomeru 34 810 m3 (ako je uvedené na kúpnej zmluve), aţ do roku 2008, kedy zamestnanci
ţalobcu zistili, ţe v nehnuteľnosti sa nachádza neevidované meradlo, stav plynomeru bol
neznemený, a to 34 810 m3, z čoho vyplýva, ţe ţalovaná plyn neodoberala, a teda ţalobcovi
za ţalované obdobie od 2. júna 2007 do 2. decembra 2008 ani škoda vzniknúť nemohla. O
náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 26. novembra 2013, sp.zn.
3 Co 305/2011 R., ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil v zmysle ustanovenia §
205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., ďalej ţe jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom skutkovom zistení
v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., nepovaţoval
za dôvodné. Rovnako mal za to, ţe odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p., nie je daný. Konštatoval, ţe súd prvého stupňa postupoval správne, ak na prejednávaný
prípad aplikoval ustanovenia zákona č. 656/2004 Z.z., ale okrem toho mal za to, ţe bolo
potrebné pouţiť aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa
spoluzavinenia poškodeného v zmysle ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka (viď výzva
č.l. 199). Uviedol, ţe súd prvého stupňa nespochybnil otázku objektívnej zodpovednosti
odberateľa za odber plynu neevidovaným meradlom. Súd prvého stupňa skonštatoval, ţe
takýto odber je neoprávneným odberom podľa § 59 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 656/2004 Z.z.
(platného a účinného v čase vzniku škody). Odvolacie námietky ţalobcu smerovali voči
skutočnostiam, ktoré sporné neboli, resp. ktoré súd prvého stupňa posúdil správne. Dospel
k záveru, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, pretoţe takýto postup
dodávateľa nemôţe byť na ťarchu odberateľa za situácie, ak nebolo preukázané jeho
subjektívne zavinenie. Nepovaţoval však za správny názor súdu prvého stupňa, ktorý uviedol,
ţe ak by aj bol predchádzajúcim odberateľom plynu p. P. ukončený odber plynu
a na toto odberné miesto sa ďalší uţívateľ, resp. vlastník nehnuteľnosti, neprihlásil, bolo
povinnosťou ţalobcu ako prevádzkovateľa distribučnej siete obmedziť alebo prerušiť
distribúciu plynu a plynomer demontovať; námietka ţalobcu bola správna, ţe takúto
povinnosť ţalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi vyhláška č. 140/1979 Zb. o dodávke
vykurovacích plynov obyvateľstva výslovne neukladá. Odvolací súd tieţ poukázal
na ustanovenia § 12 ods. 1 písm. c/, d/, g/, h/ citovanej vyhlášky a uzavrel, ţe z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynulo, ţe ţalobca neprejavil ani najmenší záujem o sledovanie,
či kontrolu meradla zemného plynu na predmetnom odbernom mieste od roku 1996
do r. 2008, a to aj napriek skutočnosti, ţe ţalovaná nahlásila SPP únik plynu, hoci túto
nehnuteľnosť po kúpe dlhodobo neuţívala. Mal za to, ţe samotná skutočnosť, ţe došlo
k neoprávnenému odberu v zmysle zákona o energetike, v čase pred nadobudnutím
nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzalo neevidované meradlo zemného plynu, do vlastníctva
ţalovanej, nebráni tomu, aby bolo aplikované ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak
bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, preto namietané
odvolacie dôvody v konečnom dôsledku neboli dané. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil vo výroku o zamietnutí ţaloby, ako aj vo výroku o trovách
konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s pouţitím § 224
ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. V dovolaní namietal, ţe
odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ţe konanie
pred súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a ţe rozhodnutie súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. V súvislosti s odňatím
moţnosti konať pred súdom namietal, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné, keď odvolací súd na jednej strane nespochybňuje objektívnu zodpovednosť
ţalovanej za odber nemeraného plynu a za odber bez uzavretej zmluvy a súčasne vyslovuje
záver, ţe nebolo preukázané subjektívne zavinenie ţalovanej. Aj nevysporiadanie sa
s tvrdením o tom, ako došlo k zisteniu neoprávneného odberu povaţoval za nedostatok
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Poukázal na to, ţe odvolací súd si nesprávny
skutkový a právny záver vytvoril z teoretickej úvahy, čo je zrejmé z odôvodnenia
napadnutého rozsudku: „...nasvedčuje aj to, ţe v projektovej dokumentácii na hlavné prívody
plynu a plynové prípojky nebola zakreslená prípojka k domu D. 9, zrejme z dôvodu, ţe toto
miesto nebolo evidované ako odberné.“ Uviedol, ţe dom na D.D. nebol evidovaný ako
odberné miesto z dôvodu, ţe tam bol riadne odhlásený odber, nie preto, ţe tam údajne bola
odpojená prípojka. Namietal skutkové a právne závery odvolacieho súdu pokiaľ išlo o zistenia
vyplývajúce z údajov nachádzajúcich sa v kúpnej zmluve z 29. novembra 1996
a o neoprávnenom odbere plynu v súvislosti s napojením plynového kotla do distribučnej
siete, pričom opätovne poukazoval na skutočnosti ním tvrdené v prvostupňovom a odvolacom
konaní. Právne závery odvolacieho súdu o tom, ţe škoda bola spôsobená jeho zavinením
povaţoval za nesprávne. Rovnako zamietnutie ţaloby s poukazom na ustanovenie § 12 ods. 1
písm. c/, d/, g/ a h/ vyhlášky č. 140/1979 Zb. označil za nezákonné, lebo predmetom sporu je
obdobie, ktoré nespadá do účinnosti vyhlášky č. 140/1979 Zb. a neoprávnený odber bol
zistený aţ v roku 2008. Namietal tieţ, ţe odvolací súd v závere odôvodnenia uviedol
skutkový stav, ktorý nebol zistený súdom prvého stupňa, kvalifikoval ho podľa
nešpecifikovaného zákona o energetike a potom na tento stav nesprávne aplikoval
ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou
(§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe
dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak
v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver
(zistenie), ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní vyslovene namietaná vada podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., t.j. ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup
súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý
má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho
konania.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
Ţalobca za odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia
povaţoval nedostatok odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti
súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd
vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.
Taktieţ dôsledne vysvetlil, prečo nepovaţoval odvolacie námietky ţalobcu za opodstatnené.
Vyvrátil záver súdu prvého stupňa o povinnosti ţalobcu demontovať plynomer s poukazom
na vyhlášku č. 140/1979 Zb. o dodávke vykurovacích plynov. S poukazom na ustanovenie
§ 12 ods. 1 písm. c/, d/, g/ a h/ c/ tejto vyhlášky konštatoval, ţe ţalobca nejavil záujem
o sledovanie, či kontrolu meradla zemného plynu na predmetnom odbernom zariadení od roku
1996 do roku 2008, aj to aj napriek skutočnosti, ţe ţalovaná nahlásila únik plynu, hoci túto
nehnuteľnosť po kúpe dlhodobo neuţívala. V závere dodal, ţe samotná skutočnosť, ţe došlo
k neoprávnenému odberu v zmysle zákona o energetike, a to v čase pred nadobudnutím
nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzalo neevidované meradlo zemného plynu, do vlastníctva
ţalovanej - nebráni tomu, aby bolo aplikované ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak
bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k názoru, ţe skutkové a právne závery
odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
ţalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Ţalobca namietal aj skutočnosť, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,
či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie
je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
Z obsahu dovolania ţalobcu je zrejmá jeho námietka, ţe súdy nesprávne vyhodnotili
výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie
vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú
vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie
243a ods. 2, veta druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie.
Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky
potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon
súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.).
Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je
oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe
vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto
opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2
veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba
na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe
pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo
zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.
Ţalobca namietal aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súdu
prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
Procesne úspešnej ţalovanej vzniklo v dovolacom konaní právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky
nepriznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. mája 2015
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová