Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
55f/396192.cb4876.pdf
PDF · 111.32 KB
No categories available
4Cdo/454/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 454/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ M., bývajúceho v H., 2/
M., bývajúcej v H., obaja zastúpení JUDr. J., advokátom v P., proti ţalovanému M., so
sídlom v B., o uloženie povinnosti uverejniť opravu a náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 4 C 215/2011,
o dovolaní ţalobcov 1/ a 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 29. novembra 2012
sp. zn. 19 Co 92/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcov 1/ a 2/ o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením zo 17. apríla 2012, č.k. 4 C 215/2011-22
odmietol podanie ţalobcov z 18. júla 2011 a to v časti petitu, kde sa domáhali „uloţenia
povinnosti ţalovanému zaplatiť ţalobcom 1/ a 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
sumu určenú súdom do troch dní od právoplatnosti rozsudku“ a v časti, kde sa domáhali
určenia povinnosti uverejniť opravu vec vylúčil na samostatné konanie, v ktorom bude
rozhodnuté o trovách konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalobcovia neodstránili
vady podania, ktoré by podľa svojho obsahu mohlo byť návrhom na začatie
konania, nedoplnili ho o zákonom poţadované náleţitosti v zmysle výzvy a pre tento
nedostatok nemohol v konaní pokračovať.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcov uznesením z 29. novembra 2012, sp. zn.
19 Co 92/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219
O.s.p. potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe sa stotoţnil s obsahom tej časti
odôvodnenia napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, podľa ktorej ţaloba ţalobcov v časti
dotknutej odmietnutím podania i po urobení výzvy súdu prvého stupňa (pojatej do uznesenia
z 12. decembra 2011, č.k. 4 C 215/2011-13, doručeného právnemu zástupcovi ţalobcov
5. marca 2012 a určujúceho na odstránenie vád lehotu 10 dní od doručenia uznesenia), trpela
vadami znemoţňujúcimi jej vecné prejednanie. Mal za to, ţe ţalobcovia neodstránili vady
svojho podania ani v odvolacej lehote plynúcej proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa
odmietol ich podanie, pričom ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý bráni tomu,
aby v konaní bolo moţné pokračovať. V časti o určenie povinnosti uverejniť opravu a v ktorej
bude rozhodnuté aj o trovách konania odvolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
keďţe ide o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania v zmysle § 202
ods. 3 písm. a/ O.s.p., proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia a navrhli
uznesenie odvolacieho súdu zmeniť (zrejme zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie).
Prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe postupom
odvolacieho súdu im bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Namietali, ţe rozhodnutie
vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom
dokazovaní a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V dôvodoch
dovolania rozoberali skutkový a právny stav veci.
Ţalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ţalobcov zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených
uznesení. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vo svojom uznesení
nevyslovil, ţe je proti nemu dovolanie prípustné. V danej veci nejde ani o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a ani
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania,
ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia
moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo
nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej
v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na ţalobcami tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci im súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. O postup odnímajúci účastníkovi moţnosť pred súdom konať
ide tieţ vtedy, ak súd podľa § 43 ods. 2 O.s.p. odmietne podanie (ţalobu), hoci podmienky pre
tento postup nie sú dané.
Keďţe súd (aţ na prípady uvedené v zákone - viď § 81 ods. 1 O.s.p.) nezačína konanie
z vlastnej iniciatívy, ale na podnet účastníka, je zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie
konania, aby ţalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej ustanoveniu § 79
ods. 1 O.s.p.
Najdôleţitejšou obsahovou náleţitosťou ţaloby je ţalobný návrh (petit). V ňom
ţalobca uvádza, ako by podľa jeho názoru mal súd rozhodnúť, resp. ako by mal znieť výrok
jeho rozsudku. Ním zároveň stanovuje rozsah poţadovanej súdnej ochrany a určuje súdu
medze toho, o čom a ako má rozhodnúť. Pretoţe v podstate ide o návrh súdneho výroku,
kladie zákon na formuláciu petitu určité poţiadavky, rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje
presnosť a určitosť výrokov rozsudkov. Občiansky súdny poriadok, ktorý vyţaduje,
aby ţalobcov návrh bol vyjadrený úplne presne a určito, zohľadňuje zároveň, ţe pri podaní
ţaloby, t. j. na začiatku procesu posudzovania skutkových a právnych okolností
rozhodujúcich pre tú - ktorú vec, nemusí byť ešte známy ich celkový rozsah a dopad
na prejednávanú vec; práve preto pripúšťa procesnú moţnosť, aby ţalobca za konania
so súhlasom súdu spresnil ţalobu a dokonca ju aj zmenil (§ 95 ods. 1 O.s.p.). Uvedená
moţnosť nemení nič na povinnosti ţalobcu vymedziť vţdy petit ţaloby spôsobom dostatočne
presným, zrozumiteľným a určitým, umoţňujúcim kedykoľvek v konaní jasnú orientáciu
v tom, čo je predmetom konania. Ani vo vyššie spomenutých prípadoch, kedy ţalobcovi
určité dôvody subjektívnej alebo objektívnej povahy môţu spôsobovať ťaţkosti pri
formulovaní a obsahovom vymedzení ţalobného návrhu, nemoţno ustúpiť od poţiadavky
určitosti ţalobného petitu, pretoţe ten je pre súd vţdy rámcom rozhodovania, z ktorého
nesmie vybočiť a ktorý môţe prekročiť len v taxatívne vymedzených prípadoch (§ 153
ods. 2 O.s.p.). Kedykoľvek v priebehu konania musí byť zrejmé, o čom sa koná;
to, čo je predmetom konania, ale v ţiadnom prípade nemôţe byť určené aţ dodatočne
výsledkami súdneho dokazovania (vrátane dokazovania znaleckým posudkom).
Podľa dovolacieho súdu z návrhu na začatie konania ani z jeho doplnenia nemoţno
ţalobcami uvedený petit v časti, kde sa domáhali „náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške určenej súdom“ povaţovať za presný a určitý, aby súdne rozhodnutie bolo
(z materiálneho hľadiska) vykonateľné a aby nastali právne účinky, ktoré ţalobcovia sledovali
podaním návrhu na začatie konania, nakoľko chýbajúce náleţitosti podania nedoplnili.
Vzhľadom na to, ţe ţalobcovia napriek súdnej výzve spôsobom v nej uvedeným petit
ţaloby v týchto častiach riadne nešpecifikovali a vadu (neurčitosť) predmetného podania
neodstránili, postupoval súd prvého stupňa správne, keď toto ich podanie v časti, ktorou
sa domáhali „náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške určenej súdom“ odmietol
(§ 43 ods. 2 O.s.p.). Rovnako správne postupoval odvolací súd, keď jeho uznesenie v tejto
časti ako vecne správne potvrdil. Keďţe odvolací súd postupoval v medziach zákona,
nie je opodstatnené tvrdenie ţalobcov, ţe jeho postupom im bola odňatá moţnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolatelia tieţ namietajú, ţe uznesenia súdov sú nepreskúmateľné. Pod túto
námietku treba zahrnúť ich argumentáciu, ţe rozhodnutia súdov sú zaloţené výlučne
na uvedení právnych predpisov, ktoré boli pouţité pri rozhodovaní, avšak absentuje právna
úvaha súdu a vysvetlenie, akou úvahou sa pri hodnotení uvádzaných ustanovení zaoberal.
Pokiaľ ţalobcovia namietajú nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
uznesenia odvolacieho súdu a vyporiadania sa s ich odvolacími námietkami, dovolací súd
uvádza, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou,
ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07,
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma
sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Aj podľa názoru dovolacieho súdu právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania,
z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Vychádzajúc z toho a zároveň poukazujúc
na konkrétnu obsahovú, vecnú a právnu stránku dotknutých súdnych rozhodnutí, dovolací súd
dospel k záveru, ţe právo ţalobcov na riadne odôvodnenie porušené nebolo.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahuje nielen zhrnutie podstatných
odvolacích námietok ţalobcov, odkaz na právnu úpravu, ale aj ich primerané právne
posúdenie. V podrobnostiach dovolací súd odkazuje na dôvody odvolacieho uznesenia
v spojení so skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého stupňa. Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu takéto odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu
v potrebnej miere zodpovedá zákonnej poţiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Ako
vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ţalobcov ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, ţe mu ţiadne nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. júla 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová