Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)f65/395508.dbe903.pdf
PDF · 166.95 KB
No categories available
5Cdo/184/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 184/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou
kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5,
IČO: 36 613 843, proti ţalovanej A. R., bývajúcej v R., o zaplatenie 520,88 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota
pod sp.zn. 14C 93/2012, o dovolaní Zdruţenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS
so sídlom v Prešove, Námestie legionárov č. 5, IČO: 42 176 778, zastúpeného
JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom v Lučenci, J. Kráľa č. 5/A, proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. novembra 2013 sp.zn. 14Co/254/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Zdruţenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom v Prešove, Námestie
legionárov č. 5, IČO: 42176778, je povinné nahradiť ţalobcovi trovy dovolacieho konania
44,44 € na účet advokátskej kancelárie TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa návrhom doručeným Okresnému súdu Rimavská Sobota dňa 1. augusta
2012 domáhal voči ţalovanej vydania platobného rozkazu, ktorým by súd ţalovanú zaviazal
zaplatiť ţalobcovi sumu 520,88 € s príslušenstvom.
Podaním doručeným súdu dňa 20. septembra 2012 Zdruţenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS (ďalej aj ,,HOOS,,) oznámilo súdu vstup do konania.
Okresný súd Rimavská Sobota platobným rozkazom z 25. septembra 2012 č.k.
14C/93/2012-34 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu vo výške 520,88 € spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 520,88 € od 11. marca 2009
do zaplatenia, alebo aby v tej istej lehote podal odpor. Ţalovaná platobný rozkaz neprevzala.
HOOS podala voči predmetnému platobnému rozkazu odpor.
Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom zo 14. januára 2013 č.k. 14 C 93/2012-72
uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu vo výške 413,43 € spolu s úrokom
z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 413,43 € od 11. marca 2009 do zaplatenia,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku ţalobu zamietol. Návrh vedľajšieho účastníka
na prerušenie konania zamietol. Ţalovanej uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania
vo výške 78,11 € na účet právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalovaná dňa 27. decembra 2001 uzatvorila
so spoločnosťou Quatro, a.s., (právnym predchodcom ţalobcu) zmluvu o prenájme
s následnou kúpou prenajatých vecí, ktorú posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva neobsahovala údaj o RPMN,
a preto sa v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľský úver
povaţuje za bezúročný a bez poplatkov. Medzi ţalobcom a ţalovanou bola dňa 24. februára
2009 uzatvorená Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, v ktorej
ţalovaná uznala svoj záväzok čo do dôvodu aj výšky a od toho času začala plynúť 10 ročná
premlčacia doba, preto súd neakceptoval námietku premlčania vznesenú vedľajším
účastníkom. Súd mal za preukázané, ţe ţalovaná neuhradila zo zmluvy cenu výrobkov v sume
413,43 €, preto ju zaviazal na úhradu tejto čiastky a vo zvyšku návrh zamietol. Keďţe
ţalovaná neuhradila ţiadnu splátku, stal sa v zmysle článku 3 odsek 3.2 Dohody splatným
celý záväzok, ţalovaná sa dostala do omeškania dňom 11. marca 2009 a v súlade
s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z.
vznikol ţalobcovi voči ţalovanej aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania za dobu
omeškania zo sumy 413,43 €, vo zvyšku týkajúcom sa úrokov z omeškania ţalobu zamietol.
Návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd
zamietol z dôvodu, ţe vo veci aplikoval vnútroštátne právne predpisy a nevznikla potreba
stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva. O náhrade trov konania rozhodol
v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. podľa miery úspechu ţalobkyne v konaní.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 28. novembra 2013 sp.zn.
14Co/254/2013 odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol a ţiadnemu z účastníkov nepriznal
právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odmietnutie odvolania odôvodnil tým, ţe
vedľajší účastník nebol oprávnenou osobou na podanie odvolania, pretoţe ţalovaná na riadne
doručenú výzvu súdu, či súhlasí s odvolaním podaným vedľajším účastníkom, nijako
nereagovala. V dôsledku jej pasivity povaţoval odvolanie za neúčinné, podané neoprávnenou
osobou v zmysle § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie HOOS. Ţiadal, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal,
ţe odmietnutím odvolania mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Tvrdil, ţe odvolací súd pri posudzovaní veci opomenul zmysel a účel právnej úpravy
zakotvenej v ustanovení § 93 ods. 2 v spojení s § 93 ods. 4 veta prvá O.s.p., keď odmietol
odvolanie vedľajšieho účastníka bez toho, aby posúdil, či daný úkon je v prospech ţalovaného
spotrebiteľa. S poukazom na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo 7. júna 2012 sp.zn.
17Co 62/2012 uviedol, ţe súd nesmie odmietnuť odvolanie vedľajšieho účastníka, ktoré je
zjavne v prospech oprávnených záujmov hlavného účastníka, o ktorých tento účastník nemusí
byť informovaný. Bol toho názoru, ţe ak ţalovaná na výzvu súdu nereagovala, neznamená to,
ţe s odvolaním vedľajšieho účastníka nesúhlasila. V súlade s ustanovením § 101 ods. 3 O.s.p.
nie je moţné vyvodzovať nesúhlas ţalovaného s opravným prostriedkom vedľajšieho
účastníka zo skutočnosti, ţe sa v súdom stanovenej lehote k nemu nevyjadril. Vytýkal
prvostupňovému súdu, ţe prehliadol skutočnosť neprijateľnosti zmluvných podmienok
a pouţitie nekalej obchodnej praktiky v prejednávanej veci. Poukázal na rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ vo veciach Oceáno Grupo Editorial, Salvat Editorial, C-240/98 aţ C-244/98,
Mostaza Claro C-168/05 a Godard C-429/05, kde bolo judikované, ţe v krajinách, v ktorých
nie je povinné zastúpenie advokátom, majú súdy povinnosť ex offo skúmať neprijateľné
podmienky v spotrebiteľských zmluvách a spotrebiteľov nezaväzovať na plnenie z takýchto
nekalých podmienok. Na naplnenie tohto účelu je potrebné vykladať aj ustanovenia O.s.p.
o vedľajšom účastníctve právnickej osoby určenej na ochranu spotrebiteľov. V závere ţiadal,
aby dovolací súd odloţil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj
súdu prvého stupňa.
Ţalobca sa k dovolaniu vyjadril a uviedol, ţe vedľajší účastník v zásade nemá právo
na podanie odvolania a ustanovenie § 201 O.s.p. poskytuje len výnimku z uvedenej zásady.
Odvolanie vedľajšieho účastníka bez súhlasu odporcu je právne neúčinné, pričom poukázal
na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa odvolania podaného vedľajším
účastníkom. Zastal názor, ţe nečinnosť ţalovaného a nevyjadrenie sa k výzve súdu
na vyjadrenie súhlasu so vstupom vedľajšieho účastníka do konania, resp. s podaným
odvolaním, nemôţe byť posudzované ako konkludentný súhlas. Navrhol, aby dovolací súd
podané dovolanie zamietol a priznal mu trovy právneho zastúpenia vo výške 51,48 Eur
s DPH.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací
(§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas subjekt, ktorý bol účastníkom
odvolacieho konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) najskôr
skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie HOOS smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V danom
prípade je dovolaním napadnuté uznesenie, ktoré nemá znaky uznesení uvedených v týchto
ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.
Dovolací súd ďalej skúmal (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), či dovolanie nie je
prípustné podľa § 237 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014. V zmysle tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. nie je relevantné
tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver)
dovolacieho súdu, ţe k tejto vade skutočne došlo.
Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania HOOS preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
HOOS v dovolaní namieta, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). O odňatie moţnosti pred súdom konať ide v prípade
takého procesne nesprávneho postupu súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho
práv a právom chránených záujmov. Judikatúra uţ dospela k záveru, ţe o prípad odňatia
moţnosti pred súdom konať ide tieţ vtedy, keď odvolací súd odmietne odvolanie, i keď
neboli dané procesné predpoklady pre tento postup (viď primerane R 23/1994).
Odmietnutie odvolania v preskúmavanej veci odôvodnil odvolací súd tým, ţe vedľajší
účastník nebol oprávnenou osobou na podanie odvolania, pretoţe ţalovaná na výzvu súdu,
či s odvolaním súhlasí, nijako nereagovala.
Ako vedľajší účastník môţe sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod,
neplatnosť manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.).
Ako vedľajší účastník sa môţe popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania
aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu
(§ 93 ods. 2 O.s.p.). Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého
z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd
rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 3 O.s.p.). V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva
a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom
účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uváţení všetkých okolností (§ 93
ods. 4 O.s.p.).
Dovolací súd sa najskôr zaoberal otázkou, či HOOS účinne vstúpilo do prebiehajúceho
súdneho konania a či nastali účinky vzniku vedľajšieho účastníctva na strane ţalovanej
v dôsledku jeho oznámenia o vstupe do konania. Tretia osoba sa totiţ stáva vedľajším
účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, ţe vstupuje do konania na strane
niektorého z účastníkov (§ 93 ods. 3 O.s.p.), avšak jej vstup do konania nie je prípustný
v kaţdom konaní respektíve v kaţdom štádiu sporového konania.
K otázke vzniku vedľajšieho účastníctva v štádiu skráteného (rozkazného) konania sa
Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach (porovnaj
uznesenie z 10. októbra 2012 sp.zn. 6 Cdo 207/2011, uznesenie z 21. októbra 2013 sp.zn.
7 Cdo 135/2013, z 30. októbra 2013 sp.zn. 6 Cdo 357/2012 a z 22. októbra 2014 sp.zn.
6MCdo 11/2014, dostupných na www.najpravo.sk - judikatúra), v ktorých zaujal právny
názor, ţe v tzv. skrátenom konaní nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tretieho
subjektu na strane ţalovaného. ,,Oznámením tretieho subjektu, ţe vstupuje do konania ako
vedľajší účastník na strane ţalovaného v štádiu skráteného (rozkazného) konania, nenastávajú
účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Vylučuje to zmysel a účel inštitútu
vedľajšieho účastníctva v spojení so zmyslom a účelom inštitútu skráteného konania.
Neprichádza preto do úvahy podanie odporu proti platobnému rozkazu takýmto subjektom,,
(citácia z uznesenia sp.zn. 6MCdo 11/2014). Na právnych záveroch uvedených v označených
rozhodnutiach zotrváva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Obsahom spisu je doloţené, ţe HOOS oznámilo svoj vstup do konania v štádiu
skráteného konania vedeného na okresnom súde pod sp.zn. 3Ro 497/2012, a to podaním
doručeným okresnému súdu dňa 20. septembra 2012. Okresný súd Rimavská Sobota následne
rozhodol vo veci v skrátenom konaní vydaním platobného rozkazu z 25. septembra 2012 č.k.
1414C/93/2012-34, proti ktorému HOOS podalo odpor a okresný súd následne z tohto
dôvodu nariadil vo veci pojednávanie a rozhodol rozsudkom.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, ţe pokiaľ HOOS oznámilo svoj vstup do konania
v štádiu skráteného konania, nenastali týmto úkonom účinky vzniku vedľajšieho účastníctva
na strane ţalovanej, HOOS sa tak nemohlo stať vedľajším účastníkom v prebiehajúcom
konaní a nemohlo v konaní ako účastník realizovať ţiadne procesné oprávnenia vyplývajúce
mu z občianskeho súdneho poriadku. Inými slovami povedané nenastali účinky predvídané
ustanovením § 93 ods. 3 O.s.p., preto HOOS nebolo oprávnenou osobou na podanie ţiadneho
opravného prostriedku ani odporu voči platobnému rozkazu a ani odvolania proti rozsudku
okresného súdu. Iba v prípade včasného podania odporu ţalovaným by došlo k ukončeniu
fázy skráteného konania pripúšťajúce následný vstup vedľajšieho účastníka do konania,
k čomu však v prejednávanej veci nedošlo. Za danej procesnej situácie v prejednávanej veci
keď ţalobca nepodal odvolanie voči rozsudku okresného súdu, dovolací súd konštatuje, ţe
odmietnutím odvolania HOOS odvolacím súdom ako odvolania podaného neoprávnenou
osobou v zmysle § 218 ods.1 písm. b/ O.s.p., nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm.
f/ O.s.p., a rozhodnutie odvolacieho súdu hoci zaloţené na iných právnych úvahách bolo
v konečnom dôsledku správne.
Na doplnenie a zároveň tieţ k námietke dovolateľa, ţe súd ex offo kontrolu
neprijateľnosti zmluvných podmienok vôbec neuskutočnil, dovolací súd uvádza, ţe Súdny
dvor Európskej únie v rozsudku z 27. februára 2014 sp.zn. C 470/12 dospel k názoru, ţe
vnútroštátna úprava neumoţňujúca HOOS vstup do (exekučného) konania, nie je v rozpore
s právom Európskej únie. I keď v uvedenom prípade išlo o vstup HOOS do exekučného
konania, sú viaceré závery vyjadrené v tomto rozsudku pouţiteľné aj v preskúmavanej veci.
Dovolací súd preto poukazuje na to, ţe v bodoch 45. a 46 uvedeného rozsudku Súdny dvor
konštatoval nasledovné: „Ani smernica 93/13, ani po nej nasledujúce smernice, ktoré dopĺňajú
právnu úpravu ochrany spotrebiteľov, neobsahujú ustanovenia o úlohe, ktorá môţe alebo musí
byť priznaná zdruţeniam na ochranu spotrebiteľov v rámci individuálnych sporov týkajúcich
sa spotrebiteľa. Smernica 93/13 teda neupravuje otázku, či také zdruţenia majú mať právo
stať sa vedľajšími účastníkmi konania na podporu spotrebiteľov v rámci takých
individuálnych sporov. Z toho vyplýva, ţe v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, pokiaľ
ide o moţnosť zdruţení na ochranu spotrebiteľov stať sa vedľajšími účastníkmi konania
v individuálnych sporoch týkajúcich sa spotrebiteľov, vnútroštátnemu právnemu poriadku
kaţdého členského štátu prináleţí, aby na základe zásady procesnej autonómie také pravidlá
zaviedol, avšak pod podmienkou, ţe nesmú byť menej priaznivé neţ pravidlá, ktoré upravujú
obdobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a ţe nesmú
prakticky znemoţniť alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada
efektivity)“. V bodoch 53. aţ 56. predmetného rozsudku je ďalej uvedené, ţe hoci smernica
„vyţaduje v sporoch, ktoré sa týkajú predajcu alebo dodávateľa a spotrebiteľa, aktívny postup
vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v týchto sporoch, ktorý je nezávislý od zmluvných strán,
v kaţdom prípade nemoţno tvrdiť, ţe odmietnutie pripustiť vstup zdruţenia do konania ako
vedľajšieho účastníka na podporu spotrebiteľa predstavuje porušenie práva tohto spotrebiteľa
na účinný prostriedok nápravy pred súdom tak, ako to zakotvuje uvedený článok (pozn.: čl. 47
Charty základných práv Európskej únie). Okrem toho vedľajšie účastníctvo zdruţenia
na ochranu spotrebiteľov nemoţno stavať na rovnakú úroveň ako právnu pomoc poskytovanú
v určitých prípadoch podľa tohto článku osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky. Pokiaľ
ide o moţnosť zdruţenia na ochranu spotrebiteľov dovolávať sa v tomto kontexte uvedeného
článku, je potrebné konštatovať, ţe odmietnutie pripustiť toto vedľajšie účastníctvo v konaní
týkajúcom sa spotrebiteľa neovplyvňuje právo uvedeného zdruţenia na účinný prostriedok
nápravy na obranu práv, ktoré sú mu priznané ako zdruţeniu tohto typu, spočívajúcich najmä
v jeho práve na kolektívnu ţalobu, ktoré má podľa článku 7 ods. 2 smernice 93/13. Navyše
treba dodať, ţe podľa predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy môţe zdruţenie priamo
zastupovať takého spotrebiteľa vo všetkých konaniach vrátane exekúcie na základe
plnomocenstva udeleného spotrebiteľom“.
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania HOOS nemoţno vyvodiť z ustanovení
§ 237 a § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní (procesne) úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti HOOS, ktoré úspech nemalo (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd vychádzajúc z hodnoty predmetu dovolacieho
konania, ktorým ostala suma 413,43 Eur priznaná rozsudkom súdu prvého stupňa, priznal
ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie
k dovolaniu z 29. apríla 2014 vo výške 44,44 Eur, pozostávajúcu z tarifnej odmeny v sume
28,99 € ( podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov), reţijného paušálu v sume 8,04 € (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky) a DPH
20% z vyššie uvedených súm 7,41 € (§ 18 ods.3 cit. vyhlášky).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júla 2015
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová