Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
ee1/397621.60724b.pdf
PDF · 143.72 KB
No categories available
2MOboer/1/2014
Najvyšší súd 2MOboer/1/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávneného: O., proti povinnému: I.,
o vymoženie sumy 16 968,93 eur s príslušenstvom, o mimoriadnom dovolaní Generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu Prešov z 03. septembra 2012
č. k. 26Er/2640/2005-151 v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov z 05. novembra 2013
č. k. 26CoE/89/2013-168, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o mimoriadnom dovolaní Generálneho
prokurátora Slovenskej republiky z a s t a v u j e.
Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 03. septembra 2012 č. k. 26Er/2640/2005-
151 súd schválil rozvrh výťažku dražby nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve povinného I.
dňa 31. 03. 2008 k nehnuteľnostiam vedených Katastrálnym úradom v P., Správa katastra P.,
kat. úz. M., zapísaných na LV č. X., a to: X.,
5 597,34 eur - trovy exekúcie súdneho exekútora J. v exekučnom konaní Ex 237/20,
8 510,08 eur - pohľadávka záložného veriteľa O. v exekučnom konaní Ex 293/2005.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že uznesením zo dňa 01. 12. 2008 č. k
26Er/2640/2005-136 schválil udelenie príklepu vydražiteľovi A., ktorý urobil najvyššie
podanie vo výške 425 000 Sk (14 107,42 eur) na dražbe nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X.,
parcela č. X. a parcela č. X. konanej dňa 31. 03. 2008. Na rozvrhovom pojednávaní konanom
dňa 30. 03. 2010 neboli vznesené žiadne námietky. Ďalej uviedol, že súdny exekútor rozvrhol
rozdeľovanú podstatu v súlade s ustanovením § 157 ods. 1 a 2 EP v tomto poradí: 1. skupina
(§ 157 ods. 1 písm. a) EP) – súdne trovy a trovy exekúcie, spolu 5 597,34 eur, 2. skupina
(§ 157 ods. 1 písm. b) EP) – neuplatnené, 3. skupina (§ 157 ods. 1 písm. c) EP) – pohľadávka
záložného veriteľa O. v exekučnom konaní Ex 293/2005 vo výške 16 968,93 eur zabezpečená
exekučným záložným právom na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. X., k. ú. M. v prvom
podaní uspokojená v časti vo výške 8 510,08 eur, 4. skupina (§ 157 ods. 1 písm. d) EP) - 1. D.
II., č. j. 924/340/11846/2008 vo výške 101,74 eur (3 065 Sk), 2. V. v sume 77,40 eur
(2 332 Sk) - neuspokojené, 5. skupina (§ 157 ods. 1 písm. e) EP) – neuplatnené, 6. skupina
(§ 157 ods. 1 písm. f) EP) - neuplatnené, 7. skupina (§ 157 ods. 1 písm. g) EP) – 1.M., č. j.
31652701 vo výške 454 655 eur (13 696 940,30 Sk) – neuspokojené. Zvyšok trov exekúcie,
pohľadávky vymáhajúcich veriteľov a prihlásené pohľadávky pre nedostatočnú výšku
výťažku z dražby nemohli byť uspokojené. Súd mal za to, že súdny exekútor postupoval
pri rozvrhu výťažku dražby v súlade s § 154 a nasl. EP, preto tento rozvrh podľa § 164 ods. 1
EP schválil.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal odvolanie likvidátor označeného povinného,
navrhol exekúciu zrušiť a zastaviť, prípadne predložiť vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie
o odvolaní. Namietol, že v konaní je za povinného označená – I., ktorá na základe uznesenia
Krajského súdu v Košiciach č. k. 1K 421/96-20 zo dňa 25. 01. 2000 bola ku dňu 05. 02. 2004
vymazaná z Obchodného registra. Takýto subjekt podľa odvolateľa nemôže byť nositeľom
práv a povinností, a teda pre nedostatok pasívnej subjektivity nemôže byť ani účastníkom
exekučného konania. Z tohto dôvodu nemôže vzniknúť akýkoľvek exekučný titul po výmaze
tejto obchodnej spoločnosti z Obchodného registra a práve takýto exekučný titul znejúci
na pohľadávku vzniknutú po výmaze tohto subjektu z Obchodného registra je predmetom
tohto exekučného konania. Ďalej uviedol, že v súlade s ust. § 75a Obchodného zákonníka
bolo možné uplatniť len pohľadávky, ktoré existovali pred nariadením jej dodatočnej
likvidácie. Takému záveru napokon svedčí zrejme nedokonalá zákonná formulácia
upravujúca tzv. „obnovenie“ pohľadávok. Pohľadávka, ktorá je predmetom tohto exekučného
konania nesporne vznikla až po výmaze dodatočne likvidovanej spoločnosti z Obchodného
registra, a preto nemôže ísť ani o prípad upravený vyššie uvedeným ustanovením
Obchodného zákonníka a nemožno ju kvalifikovať ako „obnovenú“ pohľadávku, a teda nie je
možné vymáhať ju v exekučnom konaní voči povinnému bez právnej subjektivity.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením zo dňa 05. novembra 2013 č. k.
26Cob/89/2013-168 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a náhradu trov odvolacieho
konania účastníkom nepriznal. Odvolací súd uviedol, že ako exekučný titul bol predložený
platobný výmer na daňové penále za obdobie roku 1997, právoplatný dňa 10. 04. 1998
a platobný výmer za rok 1996, právoplatný k 22. 03. 1997. Obchodná spoločnosť bola
vymazaná k 05. 02. 2004. Na základe uznesenia Okresného súdu Prešov zo dňa 08. 10. 2004,
sp. zn. Sro X. bola nariadená dodatočná likvidácia majetku zisteného po výmaze spoločnosti
z Obchodného registra, spoločnosť I. bola zapísaná do obchodného registra a bol určený jej
likvidátor. Ku dňu 25. 11. 2010 bol po smrti predchádzajúceho likvidátora ustanovený
za likvidátora J. Poukázal na to, že ak dôjde k výmazu obchodnej spoločnosti z Obchodného
registra a po tomto výmaze sa zistí majetok spoločnosti, rozhodne sa o jej dodatočnej
likvidácii. Príslušný súd tak nariadi zápis tejto obchodnej spoločnosti s dovetkom
„v dodatočnej likvidácii“ do Obchodného registra a je ustanovený likvidátor. Na vykonávanie
úkonov súvisiacich s vysporiadaním zisteného majetku či uspokojovaní prípadných veriteľov
musí takýto subjekt disponovať právnou subjektivitou. Aj keď je takejto spoločnosti
ustanovený likvidátor, ktorý koná v jej mene, je nepochybné, že ten nemôže konať v mene
neexistujúcej spoločnosti. Nie je preto možné prisvedčiť odvolateľovi, likvidátorovi
povinného, že subjekt v likvidácii nedisponuje právnou subjektivitou a že exekučné konanie
vedené proti majetku povinného je vedené v rozpore so zákonnom proti neexistujúcemu
subjektu. Taktiež neuznal dôvodnou námietku likvidátora, že pohľadávka oprávneného
uplatňovaná v exekučnom konaní vznikla po výmaze obchodnej spoločnosti z Obchodného
registra, nakoľko platobné výmery, ktoré sú exekučným titulom sú z rokov 1997 a 1998, t. j.
z doby pred výmazom obchodnej spoločnosti I. z Obchodného registra po rozhodnutí o jej
zrušení v roku 2004.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 O. s. p., keď likvidátor v odvolacom konaní nebol úspešný a iným účastníkom
trovy odvolacieho konania nevznikli.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky podaním zo dňa 04. marca 2014 na podnet
likvidátora povinného podal mimoriadne dovolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa
v spojení s uznesením odvolacieho súdu. Navrhol napadnuté rozhodnutia súdov zrušiť a vec
vrátiť Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie. Podľa generálneho prokurátora
rozhodnutiami súdov oboch stupňov bol porušený zákon, nakoľko v konaní došlo k vade
uvedenej v ustanovení § 237 písm. b/ O. s. p., t. j., že ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 243f ods. 1 písm. a/ v spojení s § 237
písm. b/ O. s. p.).
V podaní mimoriadneho dovolania uviedol, že súdy sa nesprávne vysporiadali s otázkou
pasívnej legitimácie subjektu označeného za povinného. Súd pritom je povinný kedykoľvek
za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci
(podmienky konania). Ak bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra a ak sa zistí ďalší
majetok spoločnosti, súd postupuje podľa ustanovenia § 75a Obchodného zákonníka.
Zmyslom tohto ustanovenia je naplnenie účelu likvidácie v prípade opomenutia časti majetku
zrušenej spoločnosti v likvidácii alebo dodatočného objavenia majetku zaniknutej spoločnosti.
Poukázal na to, že zákonodarca nezamýšľal spojiť s nariadením likvidácie právny účinok
spočívajúci v obnovení právnej subjektivity už neexistujúcej spoločnosti. V prípade
dodatočnej likvidácie ide len o vysporiadanie dodatočne objaveného majetku zaniknutého
subjektu, ktorý nemá právnych nástupcov, pričom subjektom povinným uspokojiť z tohto
majetku pohľadávky veriteľov zaniknutej spoločnosti v rozsahu ustanovenom v § 75a
Obchodného zákonníka je súdom vymenovaný likvidátor a nie súdny exekútor. Iba ten je
v tomto smere zároveň pasívne legitimovaným subjektom plniacim povinnosti a uplatňujúcim
práva z úradnej povinnosti. V danom prípade spoločnosť I. zanikla výmazom z obchodného
registra bez právneho nástupcu, čím definitívne stratila aj spôsobilosť byť účastníkom
konania, a to skôr ako začalo exekučné konanie.
Likvidátor povinného vo vyjadrení k dovolaniu navrhol napadnuté uznesenia súdov
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zhodne s obsahom mimoriadneho dovolania vyjadril
názor, že ak súd rozhodne o dodatočnej likvidácii spoločnosti, neobnovuje sa tým všeobecná
hmotnoprávna subjektivita zaniknutej spoločnosti, čo má v danom prípade za následok
nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania, a teda je neodstrániteľným nedostatkom
podmienky konania. V tomto smere poukázal aj na dôvodovú správu k zákonu č. 432/2004
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 O. s. p.) po zistení, že
mimoriadne dovolanie bolo podané v zákonnej jednoročnej lehote ďalej skúmal splnenie
podmienok uvedených v ustanovení § 243e ods. 1 O. s. p.
Podľa § 243e ods. 1 O. s. p., ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,
že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f) a ak to vyžaduje ochrana
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto
ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Ústavný súd v súvislosti s konaním o súlade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou v uznesení sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla
2000 vyslovil svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší
mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne
výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor a je
zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania.
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil súd
v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti
vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho
konania vyjadreného v § 1 O. s. p. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka
pred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými
pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu. Tento
záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania ustanovené
§ 243f O. s. p. (PL. ÚS 57/99).
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy,
ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania neúspešne využila všetky
zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených
záujmov (s výnimkou dovolania - § 243f ods. 2 písm. c/ O. s. p.) alebo takéto právne
prostriedky nemala k dispozícii tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde nie je
prípustné (až na výnimku) ani odvolanie alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené
využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu vyplýva významné
obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť
v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99, III. ÚS
35/2014).
Uvedený záver ústavného súdu vo vzťahu k prípustnosti mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora bez predošlého využitia opravných prostriedkov proti napádanému
rozhodnutiu súdu si osvojil aj najvyšší súd. Svedčia o tom aj jeho rozhodnutia sp. zn.
4MCdo/19/2008, 2MCdo/14/2005, sp. zn. 2MCdo/15/2005, sp. zn. 4MCdo/3/2006, sp. zn.
1MObdoV/2/2011 z odôvodnenia, ktorých vyplýva názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie
splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným
z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení
vytýkaných v mimoriadnom dovolaní.
Podľa ústavného súdu rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov
právneho štátu (čl. 1 ústavy) ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva
na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (zhodne
tiež uznesenie ÚS II. ÚS 19/2008 zo 16. januára 2008, uznesenie ÚS IV. ÚS 200/2009
zo 04. júna 2009, nález ÚS II. ÚS 185/2009 z 12. novembra 2009).
Tieto citované kritériá zdôraznil aj ústavný súd v stanovisku pléna Ústavného súdu SR
z 18. marca 2015 sp. zn. PLz. ÚS 3/2015, kde výslovne konštatuje, že uplatnenie
mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky
priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybení na strane súdu, a to
prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237 O. s. p., ktoré
formuluje dôvody zmätočnosti rozhodnutia. V prípade existencie niektorého z dovolacích
dôvodov v tomto ustanovení obsiahnutom, má samotný účastník konania k dispozícii
mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré môže úspešne využiť aj
v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku procesne
neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia konajúcich súdov, je uplatnenie
mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V týchto
prípadoch je potrebné rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje
vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby svoje
procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, teda
dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky, v dôsledku ktorých by
nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.
Ústavný súd vo svojom stanovisku uzavrel, že rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá
bola nastolená právoplatným rozhodnutím zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania
všetkých zákonom dovolených riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré
mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv
a oprávnených záujmov.
Napokon, v predmetnej veci je potrebné poukázať aj na ostatné rozhodnutia ESĽP
vo veciach mimoriadneho dovolania v prípadoch DRAFT-OVA, a. s. proti SR, PSMA, spol.
s r. o. proti SR a COMPCAR, s. r. o. proti SR. ESĽP, v ktorých s poukazom na svoju ustálenú
judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty v dôsledku zrušenia právoplatných
súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe mimoriadnych opravných
prostriedkov zdôraznil, že takýto postup sa pripúšťa len za účelom napravenia podstatných
vád konania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv na právny
systém a nie za účelom zabezpečenia právnej čistoty. Pokiaľ súd nezistil žiadne „podstatné
a presvedčivé okolnosti“, ktoré by odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý
vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch, nemožno takýto
mimoriadny opravný prostriedok použiť. V týchto veciach tak došlo podľa ESĽP v dôsledku
využitia inštitútu mimoriadneho dovolania k porušeniu práva účastníkov na spravodlivé súdne
konanie zaručeného článkom 6 Dohovoru. Je teda zjavné, že právne závery ústavného súdu sú
konformné so závermi Európskeho súdu pre ľudské práva a potvrdzujú líniu doktríny
pripúšťajúcej mimoriadne dovolanie ako výnimočný prostriedok ochrany účastníka výlučne
v situácii, kedy existujú podstatné a presvedčivé okolnosti umožňujúce poskytnúť mu ochranu
výlučne a bezvýhradne len prostredníctvom zásahu generálneho prokurátora. Pokiaľ účastník
má možnosť použitia iného opravného prostriedku, ktorý je v jeho vlastnej procesnej
dispozícii, musí použiť prednostne takýto právne aprobovaný postup, t. j. cestu riadneho
dovolania.
Najvyšší súd v posudzovanom prípade postupoval podľa ústavne súladného výkladu
a aplikácie zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní a skúmal, či nápravu
nezákonného stavu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Z obsahu spisu vyplýva, že uznesenie Okresného súdu P. z 03. septembra 2012
č. k. 26Er/2640/2005-151 v spojení s uznesením Krajského súdu P. z 05. novembra 2013 č. k.
26CoE/89/2013-168 nadobudlo právoplatnosť 27. novembra 2013. Likvidátor povinného
proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu v zákonom stanovej jednomesačnej lehote
dovolanie nepodal. Podal až podnet na podanie mimoriadneho dovolania na generálnu
prokuratúru dňa 27. novembra 2013 doručený dňa 06. 12. 2013.
Uvedeným postupom likvidátor spoločnosti povinného opomenul účinne hájiť svoje
práva - konkrétne nepodaním niektorého z opravných prostriedkov, ktoré zákon poskytuje
účastníkovi, a to využiť podanie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) proti
uzneseniu krajského súdu z dôvodu ust. § 237 písm. b/ O. s. p. v znení účinnom do 01. 01.
2015, pre ktorý podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor. Táto forma je
likvidátorovi priznaná zákonom - Občianskym súdnym poriadkom a je v právomoci
(dispozícií) účastníka konania či bude využitá. Opomenutie využitia tohto opravného
prostriedku nemôže byť nahradené mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý
má iný účel a podmienky.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o mimoriadnom
dovolaní pre nedostatok jednej z podmienok takéhoto konania a neodstrániteľnosť takejto
prekážky konania podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 prvá veta O. s. p.
zastavil.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd tak, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov dovolacieho konania. Účastníkom náhradu trov dovolacieho konannia
nepriznal, nakoľko trovy dovolacieho konania im nevznikli a tieto si v konaní o mimoriadnom
dovolaní ani neuplatnili.
Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 29. júla 2015
JUDr. Ivana Izakovičová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Bc. Ingrid Habánová