Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b08/399885.442d00.pdf
PDF · 155.71 KB
No categories available
2Cdo/291/2015
Najvyšší súd 2 Cdo 291/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne J. S., bývajúcej
v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom Zvolen, Nám.
SNP č. 27, IČO: 36 856 517, proti žalovanému J. B., bývajúcemu vo Z., zastúpenému
JUDr. Františkom Sobekom, so sídlom Hertník č. 10, 086 42 Hertník, o vypratanie bytu,
vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 6 C 64/2010, o dovolaní žalovaného proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. septembra 2014 sp. zn. 15 Co 749/2014,
takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen uznesením zo 17. júla 2014 č. k. 6 C 64/2010-230 na základe
späťvzatia návrhu žalobkyňou zastavil konanie, vyslovil, že nesúhlas žalovaného
so späťvzatím žaloby nie je dôvodný a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť trovy konania.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 10. septembra 2014 sp. zn.
15 Co 749/2014 na odvolanie žalovaného, potvrdil uznesenie okresného súdu a žalobkyni
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, že žaloba v danej veci je dôsledkom
mnohých sporov z minulosti k sporným bytom nachádzajúcim sa v danom bytovom dome,
v ktorých návrhy boli právoplatne zamietnuté. Žalobkyňa je vlastníkom sporného bytu a aj
keď žalovaný spochybňoval toto vlastníctvo (a k tomu patriace práva vlastníka vo vzťahu
k daniu výpovede) podanou žalobou na súde, konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia
žaloby žalovaným. Odvolací súd nepovažoval dôvody nesúhlasu so späťvzatím žaloby
uvádzané žalovaným za vážne, pretože pokiaľ sa žalobkyňa domáhala vypratania bytu
žalovaným a naďalej nemieni toto právo voči žalovanému uplatňovať, nemožno ju nútiť
vo vedení tohto sporu, nakoľko aj pokiaľ by súd v tomto konaní ďalej pokračoval a ak by aj
návrh zamietol z určitých dôvodov, vyjadrené pochybnosti a námietky žalovaného (najmä
jeho zásadné stanovisko, že výpoveď z nájmu považuje za neplatnú a že je naďalej nájomník
sporného bytu a nájomný vzťah ďalej trvá), pokiaľ by boli riešené prejudiciálnou otázkou, by
na jeho postavení nič nezmenili, pretože o tomto spochybnenom práve by nebolo rozhodnuté
výrokom rozsudku, ktorý je záväzný. Odvolacie námietky žalovaného nepovažoval
za dôvodné, a preto uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej aj
„O.s.p.“).
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, žiadal ho zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b/, c/ a § 237 písm. f/ O.s.p.
Uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje z hľadiska právnej istoty
za neobhájiteľné, neudržateľné a nepreskúmateľné, pretože nie je z neho zrejmé, na základe
akých dôvodov dospel súd k jednotlivým záverom, poukázal na § 167 ods. 2 a § 157 ods. 2
O.s.p., právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Nesúhlasil so späťvzatím návrhu a zastavením konania
z vážnych dôvodov, pretože podľa neho je výpoveď z nájmu bytu neplatná, je naďalej
nájomník bytu č. 2 a nájomný vzťah trvá, skutočnosť, že súd konanie zastaví neznamená, že
žalobkyňa v budúcnosti nepodá nový návrh na vypratanie bytu s tvrdením, že nie je
nájomníkom bytu.
V doplnení dovolania dovolateľ predložil list žalobkyne zo dňa 19.11.2014 označený
ako „žiadosť o vypratanie bytu“, z čoho dovolateľ odvodil, že jeho nesúhlas so späťvzatím
žaloby bol viac ako dôvodný a pripustenie späťvzatia v danom konaní znásobuje neistotu
účastníkov, najmä žalovaného o tom, či je alebo nie je nájomníkom a či je alebo nie je dôvod
na vypratanie z predmetného bytu.
Žalobkyňa sa k podanému dovolaniu žalovaného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p. v znení pred
l. januárom 2015) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.),
ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V predmetnej veci odvolací súd rozhodol uznesením tak, že rozhodnutie
prvostupňového súdu o zastavení konania potvrdil.
Podľa ustanovenia § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu
odvolacieho súdu ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm.c/) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. platí, že dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Podľa ods. 3 ustanovenia ods. 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti,
predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu
na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva
a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine,
v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (účinnosť do 31.12.2014).
V danej veci uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky uznesenia uvedeného
v § 239 ods. 1, 2 O.s.p., a preto je dovolanie proti tomuto potvrdzujúcemu uzneseniu
odvolacieho súdu neprípustné.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou,
či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu bola súdom
odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) dôvodiac nepreskúmateľnosťou
napadnutého rozhodnutia s akcentom na § 157 ods. 2 O.s.p. a presvedčivosť rozhodnutia, tiež
poukazujúc na právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý má právo
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré pravidlo však opačne platiť nemusí (aj podľa názoru
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej aj „ÚS“), teda, že každé porušenie práva
na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle § 237 O.s.p.
Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým
v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy
v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje
Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku
procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu,
význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky,
za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch
nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované
v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy
považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež
za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším
procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci [tzv. „iné (v § 237 O.s.p. taxatívne nevymenované vady“)]
považuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných priamo v § 237 O.s.p. – len
za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto
povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.
Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157
ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej
miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce
otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto
ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých
ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05
a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len dovolateľom
zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej
istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými uzneseniami súdov nižších stupňov. Dovolací súd
pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému
princípu právnej istoty, lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nevykazoval znaky odňatia jeho možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
K vyššie uvedenému záveru Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel po preskúmaní
veci, keď mal za to, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je
nepreskúmateľné, naopak spĺňa zákonné požiadavky v zmysle § 157 ods. 2 vo väzbe na § 167
ods. 2 O.s.p., odôvodnenie tohto rozhodnutia jasne, zrozumiteľne a presvedčivo dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
rozhodovania (späťvzatie návrhu a zastavenie konania) a zároveň aj predmetom súdnej
ochrany vrátane reakcie a uvedenia relevantných argumentov na odvolacie dôvody
žalovaného. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných
predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Za vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Tiež skutočnosť, že dovolateľ
sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Po preskúmaní obsahu spisu najvyšší súd napokon nezistil ani existenciu žiadnej vady
konania uvedenej v zákonnom ustanovení § 237 O.s.p.
Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil tým, že konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že inú procesnú vadu (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod (ktorý
možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotná táto vada ale prípustnosť dovolania
nezakladá. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je
prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),
samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je
v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti
rozhodnutia.
Keďže v danom prípade dovolanie nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné, neboli zistené
(ani tvrdené) vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie žalovaného v súlade s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júla 2015
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová