Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2MCdo/16/2014

Identifikačné číslo spisu: 8512202964 Dátum vydania rozhodnutia: 27.08.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Kolcun Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8512202964.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne EOS KSI Česká republika, s.r.o., so sídlom v Prahe, Novodvorská 994, Česká republika, zastúpenej spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, proti žalovanému X. S., bývajúcemu v X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Nám. legionárov 5, zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom v Stropkove, Námestie SNP 7, o zaplatenie 188 693,77 Kč s prísl., vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp.zn. , o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 10. apríla 2014 sp.zn. v spojení s rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa z 9. mája 2013 č.k. -153, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 10. apríla 2014 sp.zn. v spojení s rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa z 9. mája 2013 č.k. -153 a vec vracia Okresnému súdu Stará Ľubovňa na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Žalobou doručenou súdu prvého stupňa 29. mája 2012 sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zaplatenia 188 693,77 Kč s príslušenstvom z titulu riadneho nesplatenia pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere č. 3513122883, ktorú žalovaný uzavrel s právnym predchodcom žalobkyne.

Okresný s ú d Stará Ľubovňa (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 9. mája 2013 č . k. -153 žalobu žalobkyne zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Žalobkyňu zaviazal nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania v sume 587,93 €, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Keďže v súdenej veci ide o konanie s cudzím prvkom, a to s poukazom na sídlo žalobkyne, ktoré je v Českej republike a bydlisko žalovaného, ktoré je na území Slovenskej republiky, súd prvého stupňa riešil otázku právomoci a príslušnosti súdov Slovenskej republiky na konanie v tejto veci a tiež otázku aplikácie právneho poriadku, ktorý má byť použitý na posúdenie nároku žalobkyne. Dospel pritom k záveru, že vo veci má právomoc rozhodnúť a miestne príslušný je súd prvého stupňa. Právne nároky uplatnené žalobkyňou posudzoval podľa príslušných predpisov Českej republiky. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že zmluva o úvere uzavretá medzí právnym

predchodcom žalobkyne a žalovaným je zmluvou spotrebiteľskou, pričom rozhodujúcou otázkou v danom prípade bolo posúdenie, či došlo alebo nedošlo k premlčaniu žalobcom uplatnenej pohľadávky. Súd prvého stupňa v súlade s vyššie uvedeným poukázal na ustanovenie § 262 ods. 4 Obchodního zákonníka a konštatoval, že v zmysle tohto ustanovenia nemožno prijať iný výklad ako ten, že veriteľ musí nároky spojené s porušením povinnosti zo zmluvy uplatniť voči spotrebiteľovi, pokiaľ má byť v konaní úspešný, v lehotách podľa , v danom prípade najneskôr vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote podľa Občanského zákonníka. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia zároveň samotná zmluvná strana, ktorá nie je podnikateľom nepochybne dôvodne očakáva, že pokiaľ má znášať zodpovednosť za porušenie povinnosti zo vzťahov v zmysle zákona č. 513/1991 Sb. podľa , budú príslušné nároky voči nej uplatňované súdnou cestou taktiež najneskôr v lehotách podľa . Z uvedených dôvodov, keďže mal za to, že žalovaná pohľadávka je premlčaná a vznesenie námietky premlčania považoval za dôvodné, žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol, pričom sa už z dôvodu, pre ktorý bola žaloba zamietnutá, osobitne nezaoberal otázkami započítavania úhrad žalovaného prednostne najmä na úroky z omeškania a poplatky za upomienky a podobne. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 10. apríla 2014 sp.zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Vyslovil, že vo vzťahu žalobkyňa a žalovaný účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobkyňu zaviazal nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného trovy odvolacieho konania v sume 294,18 € v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení uviedol, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovaným je síce absolútnym obchodom a je pravdou, že na predmetný úver dopadajú ustanovenia bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, súdená vec sa však týka spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou a ustanoveniami . Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (porov. rozsudok NS SR vo veci , rozsudok OS Banská Bystrica vo veci ). Základ vnútroštátnej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa v Českej republike predstavuje ust. a nasledujúce českého Občanského zákonníka. Naviac, z prvostupňovým súdom aplikovaného ustanovenia zák. č. 513/1991 Sb. - jednoznačne vyplýva, že zmluvná strana, ktorá nie je podnikateľom, znáša zodpovednosť za porušenie povinností z týchto vzťahov podľa a na jej spoločné záväzky sa použijú ustanovenia , čo zodpovedá aj riešeniu otázky premlčania, teda ust. zák. č. 40/1964 Sb. Občanského zákonníka. Odvolací súd uzavrel, že súd prvého stupňa správne postupoval, pokiaľ vzhľadom na vznesenú námietku premlčania (vedľajším účastníkom aj žalovaným) žalobu pre premlčanie v trojročnej premlčacej dobe zamietol. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. v spojení s ust. 142 ods. 1

Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 10. apríla 2014 sp.zn. v spojení s rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa z 9. mája 2013 č.k. -153, podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Žiadal uvedené rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Stará Ľubovňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižšieho stupňa ( ). Omyl súdov pri aplikácii práva podľa názoru generálneho prokurátora spočíva v tom, že konajúce súdy mali na uplatnené nároky žalobkyne vrátane premlčacej doby aplikovať právny poriadok Českej republiky, konkrétne ustanovenie , zákona č. 513/1991 Sb. Obchodního zákonníka Českej republiky. Uviedol, že úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa. Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako a z takto komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nemožno považovať niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa.

Žalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že ho nepovažuje za dôvodné. Konštatoval, že vedľajší účastník, ktorý ho v tomto konaní podporuje podal podrobné vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu, s ktorým v plnej miere súhlasí a pripája sa k nemu. Navrhol, aby dovolací súd mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora zamietol.

Vedľajší účastník na strane žalovaného vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhol, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol. Poukázal najmä na znenie druhej vety ust. českého , v zmysle ktorého spotrebiteľ (v danom prípade žalovaný) znáša zodpovednosť za porušenie povinností zo zmluvy o úvere podľa (napriek skutočnosti, že úverová zmluva je tzv. absolútny obchod, ide o zmluvu spotrebiteľskú).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní ( ), po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas ( ) generálny prokurátor Slovenskej republiky ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( v spojení s ) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa v spojení s a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je podané opodstatnene.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne ( v spojení s ) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V konaní o mimoriadnom dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle ani tzv. iné vady konania namietané, tieto neboli ani zistené.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní ako dovolací dôvod uvádza, že rozsudky súdov nižšieho stupňa spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), pretože súdy nižšieho mali premlčanie nároku posudzovať podľa Obchodního zákonníka Českej republiky.

Keďže v súdenej veci ide o spor s medzinárodným prvkom, bolo potrebné sa v prvom rade vysporiadať s otázkou použitia rozhodného práva pre riešenie predmetnej právnej veci.

Podľa Kapitoly II článku 3 bobu 1 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008, zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť. Podľa čl. 29 vety prvej Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) Českej sporiteľne, a.s, právne vzťahy medzi klientom a bankou na základe tých VOP sa riadia právnym poriadkom Českej republiky.

Keďže si účastníci v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami nariadenia a VOP zvolili, že sa zmluva spravuje právnym poriadkom Českej republiky, súdy nižšieho stupňa konali správne, ak v predmetnom spore na vec aplikovali právo Českej republiky.

Podľa zákona č. 513/1991 Sb. - Českej republiky účinného do 31. decembra 2013 (ďalej len „“) sa touto časťou zákona riadia bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy o.i. zo zmluvy o úvere ().

Podľa a nasl. na vzťahy podľa alebo na vzťahy podriadené dohodou podľa odseku l sa použijú, ak z tohto zákona alebo z osobitných právnych predpisov nevyplýva niečo iné, ustanovenia tejto časti na obidve strany; ustanovenia alebo osobitných právnych predpisov o spotrebiteľských zmluvách, adhéznych zmluvách, zneužívajúcich klauzulách a iné ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa sa použijú vždy, ak je to v prospech zmluvnej strany, ktorá nie je podnikateľom. Zmluvná strana, ktorá nie je podnikateľom, je zodpovedná za porušenie povinností z týchto vzťahov podľa a na jej spoločné záväzky sa použijú ustanovenia .

Podľa , zmluvou u úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka

poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej čiastky, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa , ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Podľa zákona č. 40/1964 Sb. - Českej republiky účinného do 31. decembra 2013 (ďalej len „“), právo sa premlčí, pokiaľ nebolo vykonané v dobe v tomto zákone stanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dovolá dlžník premlčania, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa si uplatnila proti žalovanému nárok na zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom z titulu riadneho nesplatenia pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere, ktorú žalovaný uzavrel s právnym predchodcom žalobkyne. Predpokladom úspechu v konaní však nesporne je skutočnosť, aby bol nárok uplatnený v zákonom stanovenej lehote, za predpokladu vznesenej námietky premlčania. Sporná zostala otázka, či sa premlčanie spotrebiteľského úveru riadi právnou úpravou obsiahnutou v Obchodnom alebo v . Dovolací súd dospel k záveru, že na predmetný vzťah zo spotrebiteľného úveru je potrebné aplikovať úpravu premlčania nachádzajúcu sa v , teda štvorročnú premlčaciu dobu podľa ustanovenia .

Záver dovolacieho súdu je v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky. V rozsudku z 24. júla 2012, sp.zn. , uverejnenom pod číslom 135/2012 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, Najvyšší súd Českej republiky vyvodil, že úprava premlčania obsiahnutá v v ustanovení a nasl. nie je tými ďalšími ustanoveniami smerujúcimi k ochrane spotrebiteľa, ktoré mal zákonodarca v ustanovení časti vety prvej za bodkočiarkou na zreteli. Ustanovenie bolo prevzaté do právneho poriadku Českej republiky zákonom č. 370 / 2000 Sb. ktorým sa mení , účinný od 1. januára 2001, v súvislosti s požiadavkami Smernice Rady ES č. 93/13 / EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“), na základe ktorej tiež boli do doplnené ustanovenia až upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Cieľom bolo rozšírenie uplatňovania ustanovení na ochranu spotrebiteľa na všetky druhy zmlúv bez ohľadu na to, v akom kódexe sú upravené. Výkladom ustanovenia časti vety prvej za bodkočiarkou však nemožno dospieť k záveru, že odôvodňuje aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa výhodnejšie. S takýmto záverom nemožno súhlasiť už len preto, že by vnášal do právnych vzťahov zásadnú neistotu a znamenal by tiež výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov. Úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa; odlišne upravená dĺžka premlčacej doby v občianskom a je len výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľov). Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako. Z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nie je možné považovať len niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľov. Ak by úmyslom zákonodarcu bolo uprednostniť aplikácii všetkých pre nepodnikateľov "výhodnejších" úprav, iste by nepoužil formuláciu príkladným výpočtom s výslovným odkazom na úpravu spotrebiteľských zmlúv, adhéznych zmlúv a nekalých podmienok, ale všeobecnú formuláciu. K tým istým záverom sa Najvyšší súd Českej republiky prihlásil aj v rozsudku z 31. októbra 2012, sp.zn. (www.nsoud.cz ).

V zmysle článku 3 Smernice potom za ustanovenie smerujúce k ochrane spotrebiteľa je potrebné považovať také, ktoré chránia slabšiu stranu proti silnejšej, tj. že upravuje vzťah dvoch subjektov vo výrazne nerovnovážnom postavení (obdobne Dědič, J., Čiech, P .: Obchodné právo po vstupu ČR do EÚ, 2. vydanie, Bova Polygon, Praha 2005, s. 382). Musí ísť teda o ustanovenie, ktoré bolo prijaté priamo na ochranu spotrebiteľa, alebo ustanovenie, ktorého charakter je taký, že zámerným spôsobom chráni slabšiu stranu zmluvného vzťahu (k tomu porovnaj v právnickej literatúre napr. Vymazal, L .: Ochrana spotrebiteľa a jej medze v obchodnom záväzkovom práve. Obchodnoprávna revue, 2010, č. 2,

ďalej Zoulík, F .: Súkromnoprávna ochrana slabšej zmluvnej strany. Právní rozhledy, 2002, č. 3, s. 109). To, že , či iný osobitný predpis - aj v budúcnosti vydaný - má aplikačnú prednosť len vo vymedzených prípadoch, teda len ak ide o ochranné ustanovenie, podporne vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu č. 501/2001 Sb., ktorým bolo ustanovenie novelizované do súčasnej podoby. V nej je k bodu 103 uvedené, že zmena má lepšie vyjadriť pôvodnú myšlienku. Tá spočíva v tom, že ochranné ustanovenia , ale tiež osobitných predpisov vrátane tých, ktoré budú vydané v budúcnosti, musia mať prednosť pred režimom vrátane režimu dohodnutého podľa odseku 1. Súčasne sa zakotvuje prednosť úpravy pre úpravu spoločných záväzkov a zodpovednosti, ak stranou vzťahu je nepodnikateľ. Tieto úpravy sú totiž miernejšie. Ak by úmyslom zákonodarcu bolo uprednostniť aplikáciu všetkých pre nepodnikateľov "výhodnejších" úprav, iste by nepoužil formuláciu príkladným výpočtom s výslovným odkazom na úpravu spotrebiteľských zmlúv, adhéznych zmlúv a nekalých podmienok, ale všeobecnú formuláciu.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky tak správne uzavrel, že na právny vzťah medzi účastníkmi konania vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere treba aplikovať úpravu premlčania obsiahnutú v , teda štvorročnú premlčaciu dobu podľa ustanovenia .

Súdy nižšieho stupňa teda pochybili, keď predmetný právny vzťah z hľadiska premlčania nároku posudzovali podľa a nie podľa .

Tým, že súdy z tohto aspektu neposudzovali skutkový stav veci v nadväznosti k právnej stránke veci, došlo vo vzťahu k uvedenému k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle V dôsledku nesprávneho právneho posúdenie veci zostal skutkový stav neúplný. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa v napadnutej časti a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (, ).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.