Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/433/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa MVDr. D. G.,

bývajúceho v N., zastúpeného JUDr. N. K., advokátom so sídlom v N., proti odporcovi D.,

s.r.o. so sídlom v M., zastúpenému JUDr. P. P., advokátom so sídlom v B., o určenie

neplatnosti výpovede a určenie, že pracovný pomer naďalej trvá, vedenej na Okresnom

súde Malacky pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 24. apríla 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 24. apríla 2012 sp. zn. a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Malacky rozsudkom zo 4. novembra 2010 č.k. -139 určil,

že výpoveď daná odporcom navrhovateľovi 29. septembra 2004, doručená mu 29. septembra

2004, je neplatná a pracovný pomer uzatvorený medzi navrhovateľom a odporcom trvá

naďalej. Rozhodnutie o náhrade trov konania si súd vyhradil až po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Malacky súdny

poplatok v sume 33,19 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak po zistení, že

podľa spoločenskej zmluvy o založení odporcu, jej spoločníkmi sú dvaja spoločníci,

a to P. a I., navrhovateľ bol podľa § 17 spoločenskej zmluvy menovaný konateľom tejto

obchodnej spoločnosti. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi účastníkmi

bola uzavretá pracovná zmluva 28. februára 2002 s dohodnutým dňom nástupu do práce

1. marca 2002. Ako druh práce bola dohodnutá funkcia „konateľ firmy“, ďalšie pracovné

2

podmienky dohodnuté neboli. Dňa 1. marca 2002 bola uzavretá aj ďalšia pracovná zmluva,

v ktorej bol dohodnutý druh práce, ktorú mal vykonávať navrhovateľ, a to práca „riaditeľa

spoločnosti“. Aj v tomto prípade bol dohodnutý deň nástupu do práce 1. marec 2002, v bode

6 zmluvy – ďalšie dohodnuté podmienky sa uvádza, že pracovník vykonáva všetky druhy

prác pre zabezpečenie plynulého chodu spoločnosti. Obidve tieto pracovné zmluvy podpísal

ako zamestnávateľ aj ako zamestnanec navrhovateľ, keďže bol jediným konateľom a jediným

zamestnancom odporcu. Pracovná zmluva z 1. marca 2002 bola uzavretá na dobu neurčitú;

podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne, pobočky Nitra navrhovateľ bol registrovaný

v informačnom systéme tejto pobočky u odporcu ako u zamestnávateľa s dátumom vzniku

povinného poistenia zamestnanca 1. marca 2002 do 30. septembra 2004. Svedkyňa M. F.,

ktorá vykonávala pre odporcu na základe dohody účtovnícke práce v rokoch 2002-2004

potvrdila, že navrhovateľ vykonával pre odporcu sám všetky činnosti, za prácu dostával

mzdu, poskytoval jej podklady pre účtovníctvo spoločnosti. Podľa názoru súdu odporca, resp.

jeho spoločníci by mali mať vedomosť, že v spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej

sú spoločníkmi, pracuje zamestnanec. Boli im predkladané účtovné doklady o hospodárení

firmy, o jej výdavkoch, príjmoch a pod., prípadne mali možnosť kedykoľvek oboznámiť

sa s nimi. Na základe pracovnej zmluvy vypočítala navrhovateľovi mzdu, uhrádzala všetky

s tým súvisiace odvody a navrhovateľ realizoval potrebné úhrady. Dňa 29. septembra 2004

odporca dal navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru z 29. septembra 2004, v ktorej

sa uvádza, že navrhovateľovi je „daná výpoveď - rozviazanie pracovného pomeru dohodou“.

List je podpísaný konateľom odporcu aj navrhovateľom. Navrhovateľ nesúhlasil

so skončením pracovného pomeru, preto odporcovi listom zo 7. októbra 2004 oznámil, že

trvá na ďalšom zamestnávaní a dňa 11. októbra 2004 podal na Okresný súd Nitra žalobu

o určenie neplatnosti výpovede a určenie trvania pracovného pomeru. Podľa názoru súdu

navrhovateľovi nebola daná výpoveď podľa , nebol s ním skončený

pracovný pomer okamžite a neskončil ani v skúšobnej dobe. Na základe uvedeného súd

prvého stupňa dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ oznámil

odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a podal na súd žalobu o určenie neplatnosti

výpovede, nemohlo dôjsť medzi účastníkmi ku skončeniu pracovného pomeru dohodou.

Podpisom listu z 29. septembra 2004 navrhovateľ potvrdil iba jeho prevzatie. Skončenie

pracovného pomeru dohodou nebolo v súlade s vôľou navrhovateľa, čo preukázal svojím

konaním. Z uvedených dôvodov považoval výpoveď za neplatnú a návrhu vyhovel. Okresný

súd nesúhlasil s názorom odporcu, že skutočnosť, že navrhovateľ bol konateľom odporcu,

3

vylučuje možnosť, aby s rovnakou právnickou osobou uzatvoril pracovnú zmluvu

a za nesprávny považoval jeho názor, že konateľ obchodnej spoločnosti nemôže byť s ňou

aj v pracovnom pomere. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil

O povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok na účet súdu rozhodol podľa § 4 ods. 2

v spojení s prvej vety

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudkom z 24. apríla 2012 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v celom rozsahu

zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške

298,50 €. Na odôvodnenie zmeny rozhodnutia uviedol, že právne predpisy ani povaha

spoločnosti s ručením obmedzeným nebránia tomu, aby iné činnosti pre túto spoločnosť

vykonávali fyzické osoby na základe pracovnoprávnych vzťahov, pokiaľ náplňou pracovného

pomeru nie je výkon činnosti štatutárneho orgánu. Skutočnosť, že fyzická osoba je konateľom

spoločnosti nebráni tomu, aby s ním spoločnosť ako zamestnávateľ uzavrela pracovnú zmluvu

a nie je vylúčené a zákon s takouto možnosťou počíta v ,

aby navrhovateľ ako štatutár odporcu mohol uzatvoriť v mene spoločnosti s ručením

obmedzeným so sebou ako fyzickou osobou pracovnú zmluvu, keďže výkon štatutára

sa nezhodoval s výkonom činnosti riaditeľa spoločnosti (s činnosťou navrhovateľa pre

spoločnosť) a zároveň potvrdzuje vedomosť odporcu o pracovnom pomere navrhovateľa.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na viacero závažných skutočností,

na základe ktorých ustálil, že odporca vedel o uzavretí „zmluvy o pracovnom pomere“ medzi

navrhovateľom a odporcom a súhlasil s tým. Predovšetkým za dobu takmer 3 rokov

od uzavretia pracovného pomeru až po dohodu o skončení pracovného pomeru

sa odporca nemohol spoliehať, že navrhovateľ bude vykonávať funkciu konateľa bez nároku

na odmenu, hoci konateľ odporcu - spoločník P. uvádzal, že boli dohodnutí s navrhovateľom

na odmene za výkon štatutára, čo však nedokazuje, že mu bola nejaká odmena vyplácaná. To

znamená, že odporca musel mať vedomosť aj o výplate nejakej finančnej odmeny

navrhovateľovi – teda mzdy, s ktorou súhlasil. Tiež výkon povinností konateľa v zmysle § 18

spoločenskej zmluvy obchodnej spoločnosti (odporcu) sa nezhoduje s výkonom činností,

ktoré u odporcu vykonával navrhovateľ – nákup tovaru, príjem tovaru, jeho preclenie,

vykladanie, skladovanie, triedenie, distribúciu, fakturáciu, úhrady, čo potvrdila svedkyňa F..

Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že právny úkon účastníkov

z 29. apríla 2004 nazvaný ako výpoveď z pracovného pomeru, je písomná dohoda

zamestnávateľa a zamestnanca, kde nemusel byť uvedený dôvod ukončenia pracovného

pomeru, lebo si to navrhovateľ nevymienil, nejednalo sa o skončenie pracovného pomeru

z organizačných dôvodov, bol v nej uvedený dátum skončenia pracovného pomeru, bola

datovaná a podpísaná, teda je platná a pracovný pomer navrhovateľa už netrvá, skončil dňa

29. septembra 2004. Z uvedených dôvodov zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

a žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 v spojení s § 224

ods. 1

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle Nesúhlasil

s názorom odvolacieho súdu, že jeho pracovný pomer u odporcu skončil dohodou. Trval

na tom, že k dohode o skončení pracovného pomeru podľa

nedošlo, čo tvrdil už v návrhu na začatie konania. Bol toho názoru, že pri posudzovaní textu

predmetnej písomnosti, by malo skôr ísť o výpoveď podľa § 59 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce a v takom prípade mal odporca postupovať podľa a nasl. .

Po oznámení odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a v dôsledku neplatnosti výpovede

trvá jeho pracovný pomer, odporca na toto jeho oznámenie reagoval vyjadreniami,

či už písomnými alebo prednesmi na pojednávaniach, kde nikdy nespochybnil, že svojím

konaním chcel dať navrhovateľovi výpoveď a nie sa „dohodnúť na výpovedi“. Svoje konanie

obhajoval poukazom na konanie navrhovateľa, ktoré odôvodňovalo jeho jednostranný prejav

vôle – výpoveď. Podľa jeho názoru nebolo medzi účastníkmi sporné, že odporca mu mienil

dať výpoveď ako jednostranný prejav vôle vyjadrený jednostranným právnym úkonom, ktorý

aj argumentačne obhajoval. Pokiaľ mal odvolací súd pochybnosti, stačilo vyhodnotiť obsah

odvolania citovaného aj na str. 4 rozsudku, ktorým sa odporca domáhal už ani nie

(ne)platnosti výpovede, ale bránil sa tým, že vlastne medzi účastníkmi žiadny právny vzťah –

pracovný pomer nevznikol, preto sa navrhovateľ nemôže ani domáhať určenia, že jeho

pracovný pomer u odporcu nezanikol a že naďalej trvá. Zdôraznil, že on považoval napadnutý

právny úkon za výpoveď, odporca tiež za výpoveď, pričom sa bránil tým, že išlo

„o nadbytočný právny úkon“, lebo vlastne platný pracovný pomer nevznikol; nikdy ale

netvrdil, že sa s navrhovateľom dohodol. Vzťahy medzi navrhovateľom a odporcom sú také,

že nikto by si nedovolil ani v teoretickej rovine uvažovať o možnosti dohody. Krajský súd

svojím rozhodnutím „vnútil účastníkom konania prejav vôle, ktorý ich nikdy ani nenapadol.

Z uvedených dôvodov žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu „zmeniť a odvolanie

odporcu zamietnuť“.

Odporca vo vyjadrení k dovolaniu žiadal dovolanie zamietnuť. Odvolací súd

sa dostatočne vyporiadal s vykonanými dôkazmi, aj v odôvodnení rozhodnutia konštatoval,

že navrhovateľ ako štatutárny orgán a fyzická osoba mohol sám so sebou uzavrieť pracovnú

zmluvu a teda mohol ukončiť aj pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom

písomnou dohodou, v ktorej nemusel byť uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru.

Odporca sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že návrh na určenie neplatnosti výpovede

a určenie, že pracovný pomer navrhovateľa trvá, je nedôvodný. Nesúhlasil s názorom

navrhovateľa, že odvolací súd vnútil účastníkom konania prejav vôle; odvolací súd sa vecou

podrobne zaoberal, v rozhodnutí svoj právny záver dostatočne odôvodnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [ (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza v znení pred

1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( )

zastúpený advokátom ( ) proti rozsudku, ktorý možno napadnúť dovolaním

( ), preskúmal napadnutý rozsudok ( ) a dospel k záveru,

že dovolanie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd sa obligatórne ( ) zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle netvrdil. Dovolací súd však

dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je postihnuté vadou podľa

6

; podľa dovolacieho súdu totiž postupom odvolacieho súdu bola

navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle sa rozumie

nesprávny, zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných oprávnení účastníka konania, ktoré sú mu poskytované v občianskom súdnom

konaní.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup

k súdu. Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka,

aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na skutkových

zisteniach, so zreteľom na ktoré dospel k právnemu záveru, že odporca dal navrhovateľovi

dňa 29. septembra 2004 výpoveď, ktorá je neplatná a pracovný pomer uzatvorený medzi

účastníkmi trvá naďalej. Odvolací súd, ktorý zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh

zamietol, na rozdiel od súdu prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že

právny úkon z 29. septembra 2004 nie je výpoveď z pracovného pomeru, ale je to „písomná

dohoda zamestnanca a zamestnávateľa, kde nemusel byť uvedený dôvod skončenia

pracovného pomeru, lebo si to navrhovateľ nevymienil“, nejednalo sa ani o ukončenie

pracovného pomeru z organizačných dôvodov, bol v nej uvedený dátum ukončenia

pracovného pomeru, bola datovaná a podpísaná, teda je platná a pracovný pomer

navrhovateľa už netrvá a skončil dňa 29. septembra 2004.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu neprebehlo konanie pred odvolacím súdom

podľa zásad spravodlivého súdneho procesu. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý súd prvého

stupňa návrhu na určenie neplatnosti výpovede a určenie trvania pracovného pomeru

navrhovateľa u odporcu vyhovel, nebola v konaní na prvom stupni posudzovaná otázka

skončenia pracovného pomeru navrhovateľa dohodou, ktorý spôsob skončenia pracovného

pomeru listinou z 29. septembra 2004 navrhovateľ od počiatku (už v návrhu na začatie

konania) rozhodne popieral (dôkazom čoho je aj podanie samotného návrhu na určenie

neplatnosti výpovede).

So zreteľom na priebeh konania na súde prvého stupňa, jeho výsledky a tiež obsah

odvolania odporcu (č.l. 148 a nasl. spisu), ktorý tiež ani v odvolaní proti rozsudku súdu

prvého stupňa netvrdil, že pracovný pomer s navrhovateľom skončil písomnou dohodou

z 29. septembra 2004, ale v odvolaní začal popierať vôbec vznik a samotnú existenciu

pracovného pomeru navrhovateľa a tvrdil, že navrhovateľ nemôže mať preto právny záujem

na určení neplatnosti výpovede z neexistujúceho pracovného pomeru, lebo legitímne

očakávanie navrhovateľa, že v odvolacom konaní bude posudzovaná (iba) správnosť

dôvodov, ktoré súd prvého stupňa viedli k určeniu neplatnosti výpovede, prípadne dôvodov

uplatnených v odvolaní odporcu.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odôvodnil svoj záver o vzniku

pracovného pomeru navrhovateľa, o existencii ktorého musel odporca za dobu takmer troch

rokov mať vedomosť a konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ

ako štatutár odporcu mohol uzatvoriť so sebou ako fyzickou osobou pracovnú zmluvu, keďže

výkon štatutára sa nezhodoval s výkonom činnosti riaditeľa spoločnosti (s činnosťou

navrhovateľa pre spoločnosť). Odvolací súd po vyriešení otázky vzniku pracovného pomeru

navrhovateľa u odporcu, ktorú riešil aj súd prvého stupňa, pristúpil aj k riešeniu ďalšej,

dovtedy (ešte) nenastolenej otázky spôsobu skončenia pracovného pomeru navrhovateľa

u odporcu dohodou, t.j. písomným právnym úkonom „z 29. septembra 2004, označeným ako

výpoveď z pracovného pomeru dohodou“ (viď str. 10 prvý odsek, druhá veta napadnutého

rozsudku), ktorý súd prvého stupňa kvalifikoval ako neplatnú výpoveď. Tým však odvolací

súd odňal dovolateľovi možnosť realizovať procesné oprávnenie účastníka občianskeho

súdneho konania – oprávnenie domáhať sa v konaní o riadnom opravnom prostriedku

preskúmania správnosti (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom (opravnom)

súde. Navrhovateľ sa v dôsledku toho až z rozhodnutia odvolacieho súdu dozvedel, že tento

súd vyvodil svoj iný právny záver než súd prvého stupňa zo skutkových okolností zistených

súdom prvého stupňa bez toho, aby dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa zopakoval

alebo doplnil. V dôsledku toho navrhovateľ k inému právnemu záveru odvolacieho súdu

o skončení pracovného pomeru dohodou ani nemal možnosť vyjadriť sa a prípadne predložiť

dôkazy, ktoré sa z hľadiska dovtedajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili

významnými, avšak z hľadiska právnych záverov odvolacieho súdu mohli byť rozhodujúce.

Z uvedeného vyplýva, že postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237

písm. f/

So zreteľom na to, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k procesnej vade konania

zakladajúcej zmätočnosť, zrušil dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

( ) bez toho, aby skúmal opodstatnenosť námietky dovolateľa, že napadnutý

rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že vzhľadom na formulácie obsiahnuté v dovolaní,

navrhovateľ namieta aj nedostatočné odôvodnenie právneho záveru odvolacieho súdu.

Dovolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu musí mať (viď ) náležitosti uvedené v ustanovení

Aj odvolací súd sa preto v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené skutočnosti, ale

tiež s poukazom na všetky relevantné úvahy, ktoré ho viedli k právnym záverom, na ktorých

založil svoje rozhodnutie. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň

aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie

odvolacieho súdu nemá náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľné.

Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu nezodpovedá ustanoveniam v spojení s

ods. 2

Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd sa vyporiadal so vznikom

a existenciou pracovného pomeru navrhovateľa, avšak jeho záver o skončení pracovného

pomeru dohodou pre nedostatok dôvodov zostal nepreskúmateľný, z odôvodnenia

rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých úvah a výsledkov vykonaného dokazovania

dospel k uvedenému záveru, v dôsledku ktorého zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh

zamietol. Pokiaľ napadnuté rozhodnutie nevysvetľuje, na akom podklade odvolací súd – bez

zopakovania alebo doplnenia dokazovania – dospel k záverom odlišným od záverov súdu

prvého stupňa, ktoré boli pre rozhodnutie o veci podstatné, je rozhodnutie odvolacieho súdu

nepreskúmateľné a najvyšší súd nemá možnosť aj z tohto dôvodu posúdiť do všetkých

dôsledkov jeho vecnú správnosť. Aj táto procesná nesprávnosť (nepreskúmateľnosť)

je judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle

Vzhľadom na to, že v konaní došlo k vade podľa a tiež

aj k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2

písm. b/ , dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (

) a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. septembra 2015

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Klaudia Vrauková