Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
271/395604.883151.pdf
PDF · 165.34 KB
No categories available
3Cdo/433/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 433/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa MVDr. D. G.,
bývajúceho v N., zastúpeného JUDr. N. K., advokátom so sídlom v N., proti odporcovi D.,
s.r.o. so sídlom v M., zastúpenému JUDr. P. P., advokátom so sídlom v B., o určenie
neplatnosti výpovede a určenie, že pracovný pomer naďalej trvá, vedenej na Okresnom
súde Malacky pod sp. zn. 5 C 384/2008, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 24. apríla 2012 sp. zn. 5 Co 118/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 24. apríla 2012 sp. zn. 5 Co 118/2011 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Malacky rozsudkom zo 4. novembra 2010 č.k. 5 C 384/2008-139 určil,
že výpoveď daná odporcom navrhovateľovi 29. septembra 2004, doručená mu 29. septembra
2004, je neplatná a pracovný pomer uzatvorený medzi navrhovateľom a odporcom trvá
naďalej. Rozhodnutie o náhrade trov konania si súd vyhradil až po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Malacky súdny
poplatok v sume 33,19 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak po zistení, že
podľa spoločenskej zmluvy o založení odporcu, jej spoločníkmi sú dvaja spoločníci,
a to P. a I., navrhovateľ bol podľa § 17 spoločenskej zmluvy menovaný konateľom tejto
obchodnej spoločnosti. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi účastníkmi
bola uzavretá pracovná zmluva 28. februára 2002 s dohodnutým dňom nástupu do práce
1. marca 2002. Ako druh práce bola dohodnutá funkcia „konateľ firmy“, ďalšie pracovné
podmienky dohodnuté neboli. Dňa 1. marca 2002 bola uzavretá aj ďalšia pracovná zmluva,
v ktorej bol dohodnutý druh práce, ktorú mal vykonávať navrhovateľ, a to práca „riaditeľa
spoločnosti“. Aj v tomto prípade bol dohodnutý deň nástupu do práce 1. marec 2002, v bode
6 zmluvy – ďalšie dohodnuté podmienky sa uvádza, že pracovník vykonáva všetky druhy
prác pre zabezpečenie plynulého chodu spoločnosti. Obidve tieto pracovné zmluvy podpísal
ako zamestnávateľ aj ako zamestnanec navrhovateľ, keďže bol jediným konateľom a jediným
zamestnancom odporcu. Pracovná zmluva z 1. marca 2002 bola uzavretá na dobu neurčitú;
podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne, pobočky Nitra navrhovateľ bol registrovaný
v informačnom systéme tejto pobočky u odporcu ako u zamestnávateľa s dátumom vzniku
povinného poistenia zamestnanca 1. marca 2002 do 30. septembra 2004. Svedkyňa M. F.,
ktorá vykonávala pre odporcu na základe dohody účtovnícke práce v rokoch 2002-2004
potvrdila, že navrhovateľ vykonával pre odporcu sám všetky činnosti, za prácu dostával
mzdu, poskytoval jej podklady pre účtovníctvo spoločnosti. Podľa názoru súdu odporca, resp.
jeho spoločníci by mali mať vedomosť, že v spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej
sú spoločníkmi, pracuje zamestnanec. Boli im predkladané účtovné doklady o hospodárení
firmy, o jej výdavkoch, príjmoch a pod., prípadne mali možnosť kedykoľvek oboznámiť
sa s nimi. Na základe pracovnej zmluvy vypočítala navrhovateľovi mzdu, uhrádzala všetky
s tým súvisiace odvody a navrhovateľ realizoval potrebné úhrady. Dňa 29. septembra 2004
odporca dal navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru z 29. septembra 2004, v ktorej
sa uvádza, že navrhovateľovi je „daná výpoveď - rozviazanie pracovného pomeru dohodou“.
List je podpísaný konateľom odporcu aj navrhovateľom. Navrhovateľ nesúhlasil
so skončením pracovného pomeru, preto odporcovi listom zo 7. októbra 2004 oznámil, že
trvá na ďalšom zamestnávaní a dňa 11. októbra 2004 podal na Okresný súd Nitra žalobu
o určenie neplatnosti výpovede a určenie trvania pracovného pomeru. Podľa názoru súdu
navrhovateľovi nebola daná výpoveď podľa § 63 Zákonníka práce, nebol s ním skončený
pracovný pomer okamžite a neskončil ani v skúšobnej dobe. Na základe uvedeného súd
prvého stupňa dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ oznámil
odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a podal na súd žalobu o určenie neplatnosti
výpovede, nemohlo dôjsť medzi účastníkmi ku skončeniu pracovného pomeru dohodou.
Podpisom listu z 29. septembra 2004 navrhovateľ potvrdil iba jeho prevzatie. Skončenie
pracovného pomeru dohodou nebolo v súlade s vôľou navrhovateľa, čo preukázal svojím
konaním. Z uvedených dôvodov považoval výpoveď za neplatnú a návrhu vyhovel. Okresný
súd nesúhlasil s názorom odporcu, že skutočnosť, že navrhovateľ bol konateľom odporcu,
vylučuje možnosť, aby s rovnakou právnickou osobou uzatvoril pracovnú zmluvu
a za nesprávny považoval jeho názor, že konateľ obchodnej spoločnosti nemôže byť s ňou
aj v pracovnom pomere. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 151 ods. 3 O.s.p.
O povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok na účet súdu rozhodol podľa § 4 ods. 2
v spojení s § 2 ods. 2 prvej vety zákona č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu rozsudkom z 24. apríla 2012 sp. zn.
5 Co 118/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v celom rozsahu
zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške
298,50 €. Na odôvodnenie zmeny rozhodnutia uviedol, že právne predpisy ani povaha
spoločnosti s ručením obmedzeným nebránia tomu, aby iné činnosti pre túto spoločnosť
vykonávali fyzické osoby na základe pracovnoprávnych vzťahov, pokiaľ náplňou pracovného
pomeru nie je výkon činnosti štatutárneho orgánu. Skutočnosť, že fyzická osoba je konateľom
spoločnosti nebráni tomu, aby s ním spoločnosť ako zamestnávateľ uzavrela pracovnú zmluvu
a nie je vylúčené a zákon s takouto možnosťou počíta v § 132 ods. 3 Obchodného zákonníka,
aby navrhovateľ ako štatutár odporcu mohol uzatvoriť v mene spoločnosti s ručením
obmedzeným so sebou ako fyzickou osobou pracovnú zmluvu, keďže výkon štatutára
sa nezhodoval s výkonom činnosti riaditeľa spoločnosti (s činnosťou navrhovateľa pre
spoločnosť) a zároveň potvrdzuje vedomosť odporcu o pracovnom pomere navrhovateľa.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na viacero závažných skutočností,
na základe ktorých ustálil, že odporca vedel o uzavretí „zmluvy o pracovnom pomere“ medzi
navrhovateľom a odporcom a súhlasil s tým. Predovšetkým za dobu takmer 3 rokov
od uzavretia pracovného pomeru až po dohodu o skončení pracovného pomeru
sa odporca nemohol spoliehať, že navrhovateľ bude vykonávať funkciu konateľa bez nároku
na odmenu, hoci konateľ odporcu - spoločník P. uvádzal, že boli dohodnutí s navrhovateľom
na odmene za výkon štatutára, čo však nedokazuje, že mu bola nejaká odmena vyplácaná. To
znamená, že odporca musel mať vedomosť aj o výplate nejakej finančnej odmeny
navrhovateľovi – teda mzdy, s ktorou súhlasil. Tiež výkon povinností konateľa v zmysle § 18
spoločenskej zmluvy obchodnej spoločnosti (odporcu) sa nezhoduje s výkonom činností,
ktoré u odporcu vykonával navrhovateľ – nákup tovaru, príjem tovaru, jeho preclenie,
vykladanie, skladovanie, triedenie, distribúciu, fakturáciu, úhrady, čo potvrdila svedkyňa F..
Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že právny úkon účastníkov
z 29. apríla 2004 nazvaný ako výpoveď z pracovného pomeru, je písomná dohoda
zamestnávateľa a zamestnanca, kde nemusel byť uvedený dôvod ukončenia pracovného
pomeru, lebo si to navrhovateľ nevymienil, nejednalo sa o skončenie pracovného pomeru
z organizačných dôvodov, bol v nej uvedený dátum skončenia pracovného pomeru, bola
datovaná a podpísaná, teda je platná a pracovný pomer navrhovateľa už netrvá, skončil dňa
29. septembra 2004. Z uvedených dôvodov zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
a žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Nesúhlasil
s názorom odvolacieho súdu, že jeho pracovný pomer u odporcu skončil dohodou. Trval
na tom, že k dohode o skončení pracovného pomeru podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce
nedošlo, čo tvrdil už v návrhu na začatie konania. Bol toho názoru, že pri posudzovaní textu
predmetnej písomnosti, by malo skôr ísť o výpoveď podľa § 59 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce a v takom prípade mal odporca postupovať podľa § 61 ods. 1 a nasl. Zákonníka práce.
Po oznámení odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a v dôsledku neplatnosti výpovede
trvá jeho pracovný pomer, odporca na toto jeho oznámenie reagoval vyjadreniami,
či už písomnými alebo prednesmi na pojednávaniach, kde nikdy nespochybnil, že svojím
konaním chcel dať navrhovateľovi výpoveď a nie sa „dohodnúť na výpovedi“. Svoje konanie
obhajoval poukazom na konanie navrhovateľa, ktoré odôvodňovalo jeho jednostranný prejav
vôle – výpoveď. Podľa jeho názoru nebolo medzi účastníkmi sporné, že odporca mu mienil
dať výpoveď ako jednostranný prejav vôle vyjadrený jednostranným právnym úkonom, ktorý
aj argumentačne obhajoval. Pokiaľ mal odvolací súd pochybnosti, stačilo vyhodnotiť obsah
odvolania citovaného aj na str. 4 rozsudku, ktorým sa odporca domáhal už ani nie
(ne)platnosti výpovede, ale bránil sa tým, že vlastne medzi účastníkmi žiadny právny vzťah –
pracovný pomer nevznikol, preto sa navrhovateľ nemôže ani domáhať určenia, že jeho
pracovný pomer u odporcu nezanikol a že naďalej trvá. Zdôraznil, že on považoval napadnutý
právny úkon za výpoveď, odporca tiež za výpoveď, pričom sa bránil tým, že išlo
„o nadbytočný právny úkon“, lebo vlastne platný pracovný pomer nevznikol; nikdy ale
netvrdil, že sa s navrhovateľom dohodol. Vzťahy medzi navrhovateľom a odporcom sú také,
že nikto by si nedovolil ani v teoretickej rovine uvažovať o možnosti dohody. Krajský súd
svojím rozhodnutím „vnútil účastníkom konania prejav vôle, ktorý ich nikdy ani nenapadol.
Z uvedených dôvodov žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu „zmeniť a odvolanie
odporcu zamietnuť“.
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu žiadal dovolanie zamietnuť. Odvolací súd
sa dostatočne vyporiadal s vykonanými dôkazmi, aj v odôvodnení rozhodnutia konštatoval,
že navrhovateľ ako štatutárny orgán a fyzická osoba mohol sám so sebou uzavrieť pracovnú
zmluvu a teda mohol ukončiť aj pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom
písomnou dohodou, v ktorej nemusel byť uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru.
Odporca sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že návrh na určenie neplatnosti výpovede
a určenie, že pracovný pomer navrhovateľa trvá, je nedôvodný. Nesúhlasil s názorom
navrhovateľa, že odvolací súd vnútil účastníkom konania prejav vôle; odvolací súd sa vecou
podrobne zaoberal, v rozhodnutí svoj právny záver dostatočne odôvodnil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozsudku, ktorý možno napadnúť dovolaním
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok (§ 243a ods.1 O.s.p.) a dospel k záveru,
že dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. netvrdil. Dovolací súd však
dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je postihnuté vadou podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p.; podľa dovolacieho súdu totiž postupom odvolacieho súdu bola
navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
nesprávny, zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie
procesných oprávnení účastníka konania, ktoré sú mu poskytované v občianskom súdnom
konaní.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup
k súdu. Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka,
aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na skutkových
zisteniach, so zreteľom na ktoré dospel k právnemu záveru, že odporca dal navrhovateľovi
dňa 29. septembra 2004 výpoveď, ktorá je neplatná a pracovný pomer uzatvorený medzi
účastníkmi trvá naďalej. Odvolací súd, ktorý zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh
zamietol, na rozdiel od súdu prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že
právny úkon z 29. septembra 2004 nie je výpoveď z pracovného pomeru, ale je to „písomná
dohoda zamestnanca a zamestnávateľa, kde nemusel byť uvedený dôvod skončenia
pracovného pomeru, lebo si to navrhovateľ nevymienil“, nejednalo sa ani o ukončenie
pracovného pomeru z organizačných dôvodov, bol v nej uvedený dátum ukončenia
pracovného pomeru, bola datovaná a podpísaná, teda je platná a pracovný pomer
navrhovateľa už netrvá a skončil dňa 29. septembra 2004.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu neprebehlo konanie pred odvolacím súdom
podľa zásad spravodlivého súdneho procesu. Vzhľadom na dôvod, pre ktorý súd prvého
stupňa návrhu na určenie neplatnosti výpovede a určenie trvania pracovného pomeru
navrhovateľa u odporcu vyhovel, nebola v konaní na prvom stupni posudzovaná otázka
skončenia pracovného pomeru navrhovateľa dohodou, ktorý spôsob skončenia pracovného
pomeru listinou z 29. septembra 2004 navrhovateľ od počiatku (už v návrhu na začatie
konania) rozhodne popieral (dôkazom čoho je aj podanie samotného návrhu na určenie
neplatnosti výpovede).
So zreteľom na priebeh konania na súde prvého stupňa, jeho výsledky a tiež obsah
odvolania odporcu (č.l. 148 a nasl. spisu), ktorý tiež ani v odvolaní proti rozsudku súdu
prvého stupňa netvrdil, že pracovný pomer s navrhovateľom skončil písomnou dohodou
z 29. septembra 2004, ale v odvolaní začal popierať vôbec vznik a samotnú existenciu
pracovného pomeru navrhovateľa a tvrdil, že navrhovateľ nemôže mať preto právny záujem
na určení neplatnosti výpovede z neexistujúceho pracovného pomeru, lebo legitímne
očakávanie navrhovateľa, že v odvolacom konaní bude posudzovaná (iba) správnosť
dôvodov, ktoré súd prvého stupňa viedli k určeniu neplatnosti výpovede, prípadne dôvodov
uplatnených v odvolaní odporcu.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odôvodnil svoj záver o vzniku
pracovného pomeru navrhovateľa, o existencii ktorého musel odporca za dobu takmer troch
rokov mať vedomosť a konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ
ako štatutár odporcu mohol uzatvoriť so sebou ako fyzickou osobou pracovnú zmluvu, keďže
výkon štatutára sa nezhodoval s výkonom činnosti riaditeľa spoločnosti (s činnosťou
navrhovateľa pre spoločnosť). Odvolací súd po vyriešení otázky vzniku pracovného pomeru
navrhovateľa u odporcu, ktorú riešil aj súd prvého stupňa, pristúpil aj k riešeniu ďalšej,
dovtedy (ešte) nenastolenej otázky spôsobu skončenia pracovného pomeru navrhovateľa
u odporcu dohodou, t.j. písomným právnym úkonom „z 29. septembra 2004, označeným ako
výpoveď z pracovného pomeru dohodou“ (viď str. 10 prvý odsek, druhá veta napadnutého
rozsudku), ktorý súd prvého stupňa kvalifikoval ako neplatnú výpoveď. Tým však odvolací
súd odňal dovolateľovi možnosť realizovať procesné oprávnenie účastníka občianskeho
súdneho konania – oprávnenie domáhať sa v konaní o riadnom opravnom prostriedku
preskúmania správnosti (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom (opravnom)
súde. Navrhovateľ sa v dôsledku toho až z rozhodnutia odvolacieho súdu dozvedel, že tento
súd vyvodil svoj iný právny záver než súd prvého stupňa zo skutkových okolností zistených
súdom prvého stupňa bez toho, aby dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa zopakoval
alebo doplnil. V dôsledku toho navrhovateľ k inému právnemu záveru odvolacieho súdu
o skončení pracovného pomeru dohodou ani nemal možnosť vyjadriť sa a prípadne predložiť
dôkazy, ktoré sa z hľadiska dovtedajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili
významnými, avšak z hľadiska právnych záverov odvolacieho súdu mohli byť rozhodujúce.
Z uvedeného vyplýva, že postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
So zreteľom na to, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k procesnej vade konania
zakladajúcej zmätočnosť, zrušil dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
(§ 243b O.s.p.) bez toho, aby skúmal opodstatnenosť námietky dovolateľa, že napadnutý
rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že vzhľadom na formulácie obsiahnuté v dovolaní,
navrhovateľ namieta aj nedostatočné odôvodnenie právneho záveru odvolacieho súdu.
Dovolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho
súdu musí mať (viď § 211 ods. 2 O.s.p.) náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.
Aj odvolací súd sa preto v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené skutočnosti, ale
tiež s poukazom na všetky relevantné úvahy, ktoré ho viedli k právnym záverom, na ktorých
založil svoje rozhodnutie. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň
aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie
odvolacieho súdu nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné.
Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu nezodpovedá ustanoveniam § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167
ods. 2 O.s.p.
Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd sa vyporiadal so vznikom
a existenciou pracovného pomeru navrhovateľa, avšak jeho záver o skončení pracovného
pomeru dohodou pre nedostatok dôvodov zostal nepreskúmateľný, z odôvodnenia
rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých úvah a výsledkov vykonaného dokazovania
dospel k uvedenému záveru, v dôsledku ktorého zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh
zamietol. Pokiaľ napadnuté rozhodnutie nevysvetľuje, na akom podklade odvolací súd – bez
zopakovania alebo doplnenia dokazovania – dospel k záverom odlišným od záverov súdu
prvého stupňa, ktoré boli pre rozhodnutie o veci podstatné, je rozhodnutie odvolacieho súdu
nepreskúmateľné a najvyšší súd nemá možnosť aj z tohto dôvodu posúdiť do všetkých
dôsledkov jeho vecnú správnosť. Aj táto procesná nesprávnosť (nepreskúmateľnosť)
je judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) považovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle
Vzhľadom na to, že v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a tiež
aj k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p., dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1
O.s.p.) a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. septembra 2015
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Klaudia Vrauková