Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8MCdo/14/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. F., bývajúcemu v B.,

zastúpenému Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Dostojevského

rad č. 17, proti žalovanej Rozhlas a televízia Slovenska, so sídlom v Bratislave, Mlynská

dolina, IČO: 47 232 480, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou

a o náhradu mzdy, vedenej

na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. , o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV

zo 6. marca 2013 č.k. -436 a uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

z 31. januára 2014 sp.zn. , takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV uznesením zo 6. marca 2013 č.k. -436

rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru výpoveďou a náhrady mzdy. Podľa názoru súdu žalobca mal plný

úspech v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( súd určil, že pracovný

pomer trvá), v konaní o náhradu mzdy bol žalobca úspešný len v jednej pätine uplatneného

nároku, z čoho vyplýva, že žalobca mal v tejto časti konania len čiastočný úspech, preto súd

o trovách konania rozhodol podľa tak, že žiadanému z účastníkov

nepriznal ich náhradu.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219

ods.1 ) a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu ich

2

neuplatnenia ( v spojení s ). Odvolací súd skonštatoval,

že žalobca v konaní uplatňoval viacero nárokov, plný úspech v konaní nedosiahol, i keď

v určovacích petitoch uspel, náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru mu

súd priznal len vo výške 9 066,87€ (z pôvodne uplatňovanej sumy 51 570,31 €). Súd prvého

stupňa túto skutočnosť správne zohľadnil (ako čiastočný úspech žalobcu), odvolací súd preto

jeho rozhodnutie potvrdil.

Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

(„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti obom uvedeným rozhodnutiam

o náhrade trov konania s odôvodnením, že súdy vec nesprávne právne posúdili (§243 ods. 1

v spojení s ), keď na zistený skutkový stav neaplikovali

správnu právnu normu; namiesto mali aplikovať a

Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca si voči žalovanej uplatnil celkovo päť nárokov, ktoré

tvorili tri samostatné určovacie výroky a dva výroky na plnenie – náhrady mzdy. Každý

z uplatnených nárokov v návrhu mal charakter samostatného rozsudočného výroku

uplatniteľného samostatným návrhom. Žalobca bol v štyroch návrhoch v celom rozsahu

úspešný, a preto pre posúdenie náhrady trov konania mali súdy aplikovať ustanovenie § 142

ods. 1 V prípade piateho návrhu (ktorým žalobca uplatnil nárok na náhradu mzdy

z neplatného rozviazania pracovného pomeru) súd pri rozhodovaní využil v zmysle § 79

ods. 2 moderačné oprávnenie umožňujúce mu podľa vlastnej úvahy rozsah

náhrady mzdy znížiť. Je teda nepochybné, že nárok na náhradu mzdy (čo do základu) žalobca

v konaní preukázal a tento bol daný. Rozsah tejto náhrady v zmysle platnej právnej úpravy

bol na uvážení konajúceho súdu, ktorý návrhu na náhradu mzdy vyhovel čiastočne. V tomto

prípade boli splnené zákonné predpoklady na rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 142

ods. 3 a žalobcovi, ktorý mal v tomto návrhu úspech len čiastočný, mal súd priznať

plnú náhradu trov konania. Aplikácia ustanovenia v danom prípade

znamenala popretie výnimky zo všeobecnej zásady o určení náhrady trov konania podľa

miery úspechu veci. Súdom vytkol, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania neposudzovali

úspech a neúspech účastníkov konania pri jednotlivých nárokoch samostatne.

Žalobca sa s mimoriadnym dovolaním v celom rozsahu stotožnil.

3

Žalovaná navrhla mimoriadne dovolanie zamietnuť z dôvodu, že podľa jej názoru

aplikácia neprichádza do úvahy, pokiaľ mal žalobca čiastočný úspech

v konaní o náhradu mzdy a jeho neúspech nebol iba v nepatrnej časti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci

o mimoriadnom dovolaní ( ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( v spojení s ) preskúmal napadnuté rozhodnutia

v rozsahu podľa v spojení s a dospel k záveru, že

mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,

že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon ( ), a ak to vyžaduje

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu

a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa mimoriadnym dovolaním

možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e,

ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci ( ).

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. len

vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania využil všetky zákonom dovolené

a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, najmä

podaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov.

Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to

s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút

právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti (viď napr.

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 1996 sp.zn.

a z 19. júla 2000 sp.zn. ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade

s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát

konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci

došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu

názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne

rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že

v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté

a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad

Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik

proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemožno

v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory.

Vo vzťahu k Slovenskej republike porovnaj judikatúru ESĽP vo veciach COMPCAR, s.r.o.

proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 25132/13, body 68,69, 74 a 78 odôvodnenia rozsudku

z 9. júna 2015; DRAFT – OVA a.s. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 72493/10, body

76 až 79, 84 a 86 odôvodnenia rozsudku z 9. júna 2015; PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej

republike, sťažnosť č. 42533/11, body 68 až 71, 78 a 79 odôvodnenia rozsudku z 9. júna

2015.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného

súdu pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré

už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť, pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu

rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp.zn. PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce

stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho

prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom

dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník

konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených

záujmov.“

Z týchto názorov vychádza aj Stanovisko prijaté na spoločnom zasadnutí

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho

5

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015 pod

k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho

poriadku, ktorého práva vete znie : „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného

na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník

najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne

opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie

rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“

(publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 94/2015).

Stanovisko je, okrem iného, odôvodnené tým, že z ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku upravujúcich riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je

na účastníkovi, ktorý je nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej

iniciatívy, svojimi procesnými úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa

konanie dostalo, využil postupne všetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky),

ktoré mu poskytuje . Pravidlo postupného vyčerpania opravných

prostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti opravného prostriedku, požaduje

využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať, že povedú k dosiahnutiu

nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby – až po najvyššiu

úroveň využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo aj len

potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí.

To sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na prípady, v ktorých súd mohol (alebo bol povinný)

konať aj bez návrhu účastníka. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť

konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité

všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom

opravnom prostriedku. Požiadavka vyčerpania adekvátneho opravného prostriedku pritom nie

je splnená už tým, že konanie o určitom opravnom prostriedku („hierarchicky nižšom“)

začalo, avšak ešte neskončilo. Vzhľadom na vyššie uvedené je opodstatnené konštatovanie, že

mimoriadne dovolanie podané na podnet účastníka konania (teda nie mimoriadne dovolanie

podané generálnym prokurátorom vo veciach uvedených v a a tiež nie

mimoriadne dovolanie podané na podnet osoby odlišnej od účastníka konania) nemožno

považovať za procesne prípustné, ak účastník konania bol pasívny v tom zmysle, že sa

nepokúsil využiť možnosť podať riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli v jeho

dispozícii. V prípade, že účastník občianskeho súdneho konania nevyužil sám možnosť

6

napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa riadnym opravným prostriedkom (odvolaním alebo

odporom), je mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora smerujúce proti tomuto

rozhodnutiu procesne neprípustné. Obdobne je procesne neprípustné mimoriadne dovolanie,

pokiaľ je ním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému predtým (neúspešne)

nepodal dovolanie ten účastník konania, na podnet ktorého generálny prokurátor podal neskôr

mimoriadne dovolanie. V stanovisku je tiež poukázané na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva,

že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru

musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe

už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného

preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci

oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali

a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež

zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať

nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď

napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)]. Právoplatnosť rozhodnutia súdu

môže byť prelomená len výnimočne a výlučne iba za účelom zaistenia opravy základných vád

alebo justičných omylov (viď Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, nie však z dôvodu právnej čistoty (pozri

Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009) alebo iného právneho názoru. ESĽP tieto

predpoklady prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil

v rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA, a.s. proti Slovenskej republike,

PSMA, s.r.o. proti Slovenskej republike a COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike.

Poukázal v nich na svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty

v dôsledku zrušenia právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch

na základe mimoriadnych opravných prostriedkov a pripomenul, že takýto postup je prípustný

len za účelom napravenia podstatných vád konania alebo omylov vo výkone spravodlivosti,

ktoré majú zásadný vplyv na právny systém a nie za účelom zabezpečenia právnej čistoty.

ESĽP zastáva názor, že ak súd nezistí žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by

odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych

rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch, nemožno takýto mimoriadny opravný prostriedok

použiť. V označených veciach došlo podľa ESĽP v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho

dovolania k porušeniu práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie, ktoré je zaručené čl. 6

Dohovoru.

Nezanedbateľnou skutočnosťou pritom je, že v týchto rozhodnutiach a stanoviskách

boli vyjadrené závery tých súdnych orgánov, ktoré sú v určitých prípadoch oprávnené zrušiť

rozhodnutie najvyššieho súdu a v zrušujúcom rozhodnutí vysloviť právne názory, ktorými je

najvyšší súd viazaný.

Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva

zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu, zjednocujúce stanovisko ústavného súdu

a judikatúra ESĽP, skúmal na podklade spisu, či žalobca napadol rozhodnutie odvolacieho

súdu dovolaním, po zistení, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodal,

najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako procesné

neprípustné ( v spojení s ustanoveniami a

písm. c/ ).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená

povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní

o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania

(viď a ). V danom prípade dal podnet na mimoriadne dovolanie žalobca.

Žalovaná nepodala návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní;

najvyšší súd jej preto nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2

a ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. decembra 2015

JUDr. Marián S l u k, PhD., v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová