Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
790/436795.98f829.pdf
PDF · 116.87 KB
No categories available
8MCdo/14/2014
Najvyšší súd 8 MCdo 14/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. F., bývajúcemu v B.,
zastúpenému Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Dostojevského
rad č. 17, proti žalovanej Rozhlas a televízia Slovenska, so sídlom v Bratislave, Mlynská
dolina, IČO: 47 232 480, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
a o náhradu mzdy, vedenej
na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 23 C/94/2005, o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV
zo 6. marca 2013 č.k. 23 C/94/2005-436 a uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 31. januára 2014 sp.zn. 9 Co/276/2013, takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV uznesením zo 6. marca 2013 č.k. 23 C/94/2005-436
rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou a náhrady mzdy. Podľa názoru súdu žalobca mal plný
úspech v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( súd určil, že pracovný
pomer trvá), v konaní o náhradu mzdy bol žalobca úspešný len v jednej pätine uplatneného
nároku, z čoho vyplýva, že žalobca mal v tejto časti konania len čiastočný úspech, preto súd
o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadanému z účastníkov
nepriznal ich náhradu.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219
ods.1 O.s.p.) a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu ich
neuplatnenia (§ 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd skonštatoval,
že žalobca v konaní uplatňoval viacero nárokov, plný úspech v konaní nedosiahol, i keď
v určovacích petitoch uspel, náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru mu
súd priznal len vo výške 9 066,87€ (z pôvodne uplatňovanej sumy 51 570,31 €). Súd prvého
stupňa túto skutočnosť správne zohľadnil (ako čiastočný úspech žalobcu), odvolací súd preto
jeho rozhodnutie potvrdil.
Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
(„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti obom uvedeným rozhodnutiam
o náhrade trov konania s odôvodnením, že súdy vec nesprávne právne posúdili (§243 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), keď na zistený skutkový stav neaplikovali
správnu právnu normu; namiesto § 142 ods. 2 O.s.p. mali aplikovať § 142 ods. 1 a 3 O.s.p.
Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca si voči žalovanej uplatnil celkovo päť nárokov, ktoré
tvorili tri samostatné určovacie výroky a dva výroky na plnenie – náhrady mzdy. Každý
z uplatnených nárokov v návrhu mal charakter samostatného rozsudočného výroku
uplatniteľného samostatným návrhom. Žalobca bol v štyroch návrhoch v celom rozsahu
úspešný, a preto pre posúdenie náhrady trov konania mali súdy aplikovať ustanovenie § 142
ods. 1 O.s.p. V prípade piateho návrhu (ktorým žalobca uplatnil nárok na náhradu mzdy
z neplatného rozviazania pracovného pomeru) súd pri rozhodovaní využil v zmysle § 79
ods. 2 Zákonníka práce moderačné oprávnenie umožňujúce mu podľa vlastnej úvahy rozsah
náhrady mzdy znížiť. Je teda nepochybné, že nárok na náhradu mzdy (čo do základu) žalobca
v konaní preukázal a tento bol daný. Rozsah tejto náhrady v zmysle platnej právnej úpravy
bol na uvážení konajúceho súdu, ktorý návrhu na náhradu mzdy vyhovel čiastočne. V tomto
prípade boli splnené zákonné predpoklady na rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 142
ods. 3 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v tomto návrhu úspech len čiastočný, mal súd priznať
plnú náhradu trov konania. Aplikácia ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. v danom prípade
znamenala popretie výnimky zo všeobecnej zásady o určení náhrady trov konania podľa
miery úspechu veci. Súdom vytkol, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania neposudzovali
úspech a neúspech účastníkov konania pri jednotlivých nárokoch samostatne.
Žalobca sa s mimoriadnym dovolaním v celom rozsahu stotožnil.
Žalovaná navrhla mimoriadne dovolanie zamietnuť z dôvodu, že podľa jej názoru
aplikácia § 142 ods. 3 O.s.p. neprichádza do úvahy, pokiaľ mal žalobca čiastočný úspech
v konaní o náhradu mzdy a jeho neúspech nebol iba v nepatrnej časti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci
o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia
v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že
mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.
Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,
že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje
ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu
a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním
možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e,
ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. len
vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania využil všetky zákonom dovolené
a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, najmä
podaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov.
Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to
s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút
právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti (viď napr.
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 1996 sp.zn. PL. ÚS 43/95
a z 19. júla 2000 sp.zn. PL. ÚS 57/99).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že
systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade
s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát
konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci
došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu
názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že
v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté
a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad
Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik
proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemožno
v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory.
Vo vzťahu k Slovenskej republike porovnaj judikatúru ESĽP vo veciach COMPCAR, s.r.o.
proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 25132/13, body 68,69, 74 a 78 odôvodnenia rozsudku
z 9. júna 2015; DRAFT – OVA a.s. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 72493/10, body
76 až 79, 84 a 86 odôvodnenia rozsudku z 9. júna 2015; PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej
republike, sťažnosť č. 42533/11, body 68 až 71, 78 a 79 odôvodnenia rozsudku z 9. júna
2015.
Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného
súdu pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré
už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť, pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu
rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp.zn. PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce
stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho
prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom
dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník
konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov.“
Z týchto názorov vychádza aj Stanovisko prijaté na spoločnom zasadnutí
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015 pod Cpj 41/2015
k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho
poriadku, ktorého práva vete znie : „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného
na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník
najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne
opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“
(publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 94/2015).
Stanovisko je, okrem iného, odôvodnené tým, že z ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku upravujúcich riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je
na účastníkovi, ktorý je nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej
iniciatívy, svojimi procesnými úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa
konanie dostalo, využil postupne všetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky),
ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Pravidlo postupného vyčerpania opravných
prostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti opravného prostriedku, požaduje
využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať, že povedú k dosiahnutiu
nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby – až po najvyššiu
úroveň využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo aj len
potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí.
To sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na prípady, v ktorých súd mohol (alebo bol povinný)
konať aj bez návrhu účastníka. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť
konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité
všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom
opravnom prostriedku. Požiadavka vyčerpania adekvátneho opravného prostriedku pritom nie
je splnená už tým, že konanie o určitom opravnom prostriedku („hierarchicky nižšom“)
začalo, avšak ešte neskončilo. Vzhľadom na vyššie uvedené je opodstatnené konštatovanie, že
mimoriadne dovolanie podané na podnet účastníka konania (teda nie mimoriadne dovolanie
podané generálnym prokurátorom vo veciach uvedených v § 35 ods. 1 a 2 O.s.p. a tiež nie
mimoriadne dovolanie podané na podnet osoby odlišnej od účastníka konania) nemožno
považovať za procesne prípustné, ak účastník konania bol pasívny v tom zmysle, že sa
nepokúsil využiť možnosť podať riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli v jeho
dispozícii. V prípade, že účastník občianskeho súdneho konania nevyužil sám možnosť
napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa riadnym opravným prostriedkom (odvolaním alebo
odporom), je mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora smerujúce proti tomuto
rozhodnutiu procesne neprípustné. Obdobne je procesne neprípustné mimoriadne dovolanie,
pokiaľ je ním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému predtým (neúspešne)
nepodal dovolanie ten účastník konania, na podnet ktorého generálny prokurátor podal neskôr
mimoriadne dovolanie. V stanovisku je tiež poukázané na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva,
že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru
musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe
už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného
preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali
a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež
zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať
nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď
napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)]. Právoplatnosť rozhodnutia súdu
môže byť prelomená len výnimočne a výlučne iba za účelom zaistenia opravy základných vád
alebo justičných omylov (viď Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád
najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, nie však z dôvodu právnej čistoty (pozri
Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009) alebo iného právneho názoru. ESĽP tieto
predpoklady prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil
v rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA, a.s. proti Slovenskej republike,
PSMA, s.r.o. proti Slovenskej republike a COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike.
Poukázal v nich na svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty
v dôsledku zrušenia právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch
na základe mimoriadnych opravných prostriedkov a pripomenul, že takýto postup je prípustný
len za účelom napravenia podstatných vád konania alebo omylov vo výkone spravodlivosti,
ktoré majú zásadný vplyv na právny systém a nie za účelom zabezpečenia právnej čistoty.
ESĽP zastáva názor, že ak súd nezistí žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by
odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych
rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch, nemožno takýto mimoriadny opravný prostriedok
použiť. V označených veciach došlo podľa ESĽP v dôsledku využitia inštitútu mimoriadneho
dovolania k porušeniu práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie, ktoré je zaručené čl. 6
Dohovoru.
Nezanedbateľnou skutočnosťou pritom je, že v týchto rozhodnutiach a stanoviskách
boli vyjadrené závery tých súdnych orgánov, ktoré sú v určitých prípadoch oprávnené zrušiť
rozhodnutie najvyššieho súdu a v zrušujúcom rozhodnutí vysloviť právne názory, ktorými je
najvyšší súd viazaný.
Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva
zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu, zjednocujúce stanovisko ústavného súdu
a judikatúra ESĽP, skúmal na podklade spisu, či žalobca napadol rozhodnutie odvolacieho
súdu dovolaním, po zistení, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodal,
najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako procesné
neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.).
Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená
povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní
o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania
(viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet na mimoriadne dovolanie žalobca.
Žalovaná nepodala návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní;
najvyšší súd jej preto nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2
O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. decembra 2015
JUDr. Marián S l u k, PhD., v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová