Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/689/2015

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa P. H., bytom J., proti

odporcovi Záchrannej a dopravnej zdravotníckej službe,

so sídlom v Bratislave, Antolská č. 11, zastúpenej v dovolacom konaní JUDr. Pavlom

Jurekom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Nám. SNP č. 22 o neplatnosť skončenia

pracovného pomeru a o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn.

, o dovolaní odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

z 23. januára 2015, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie odporcu o d m i e t a .

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V uznesením z 20. februára 2014 č.k. -105

návrh odporcu na prerušenie konania podľa a písm.

c/ O.s.p do skončenia trestnej veci podozrenia z prečinu krádeže v súbehu s prečinom

neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku zamietol. V odôvodnení

rozhodnutia uviedol, že vo výpovedi z 30. októbra 2012, ktorá je predmetom konania a ktorú

dal odporca navrhovateľovi podľa , nie je žiadna

zmienka o prípadnej krádeži. V prípade výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny sa súd

môže zaoberať len takým konaním zamestnanca, v ktorom zamestnávateľ videl dôvod

výpovede pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, aj keby sa v konaní zistilo, že

zamestnanec porušil svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru aj iným, než

vo výpovedi uvedeným konaním.

2

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu uznesením z 23. januára 2015 sp.zn.

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219

potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého

stupňa. Mal za to, že odvolacie dôvody nie sú opodstatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa

bolo riadne dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnené, ako aj zdôraznil, že v čase

rozhodovania o návrhu odporcu na prerušenie konania súdom prvého stupňa (20. februára

2014) nebol ešte podaný návrh odporcu v zmysle , aby súd v prípade, ak bude mať

za to, že skončenie pracovného pomeru je neplatné, rozhodol, že pracovný pomer sa skončí

právoplatnosťou rozhodovania vo veci samej. Tento návrh bol doručený až 27. marca 2014.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že konanie vedené

na okresnom súde preruší do skončenia trestnej veci – podozrenia z prečinu krádeže v súbehu

s prečinom neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, prípadne

zrušil vec a vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237

písm. f/ , tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom. Za takú vadu označil skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepostačujúce,

čo zakladá jeho arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť. Uviedol, že zmena samotného návrhu

odporcu neskoršími podaniami modifikovala aj samotný návrh na prerušenie konania.

Odporca v rámci svoje dispozičnej právomoci samotný návrh upravil a súd mal uvedené

posúdiť podľa Vecou odvolacieho súdu bolo, aby túto modifikáciu akceptoval

a pri rozhodovaní zobral aj samotnú skutočnosť, že návrh na prerušenie konania bol zmenený,

resp. modifikovaný v zmysle neskorších podaní. Týmto postupom sa súd opomenul

vyporiadať s návrhom odporcu v znení jeho neskorších zmien. Tým, že túto skutočnosť

odvolací súd pri svojom rozhodovaní nezobral do úvahy bolo odporcovi odňaté právo konať

pred súdom.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu odporkyne navrhol, aby dovolací súd

dovolanie odporkyne ako neprípustné odmietol. V súvislosti so vzájomným návrhom odporcu

poukázal na , v zmysle ktorého je možnosť postupu podľa

pre odvolacie konanie vylúčené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236a

3

nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol

uznesením. V zmysle ustanovenia platí, že ak dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce

uznesenie odvolacieho súdu ( ) alebo ak odvolací súd rozhodoval

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska

( veta prvá ).Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.

Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o priznaní

(nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky. Dovolaním

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vo svojom uznesení nevyslovil, že je proti nemu

dovolanie prípustné. V danej veci nejde ani o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a ani o uznesenie o priznaní

(nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky.

Podľa ustanovenie odsekov 1 a neplatí, ak ide o uznesenie

o príslušnosti, predbežnom opatrení, súdnych poplatkov, oslobodenie od súdnych poplatkov,

prerušení alebo neprerušení konania, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Dovolaním napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu je uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie, ktorým súd

prvého stupňa zamietol návrh odporcu na prerušenie konania.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto

zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci im súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).Odňatím možnosti

konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,

ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktorému právny

poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.

Z obsahu dovolania odporcu je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237písm. f/

vyvodzuje z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne, čo spôsobuje jeho

nepreskúmateľnosť.

O odňatie možnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ()

a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda

aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ).

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

6

transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou je

aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že

rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť

vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na k a ž d ý argument

strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku

z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj

rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp.zn.

). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp.zn.

vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého

stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého

stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco

odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým nadviazal na rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré ako

vecne správne potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje

rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutie

( , ods. ), je v ňom vysvetlené, z ktorých skutočností

pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec právne posúdili. Treba mať na pamäti, že konanie pred

súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť

rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich organickú

(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.

Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia uzavrel, že z dôvodmi

napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a jeho právnym posúdením sa stotožnil, preto

v zmysle ho potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, keďže je založené na rovnakých dôvodoch, aké uviedol vo svojom

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil

od znenia príslušných zákonných ustanovení a nepoprel ich účel a význam, podajúc

postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany v tejto právnej veci. Na tomto závere nič nemení to, že odporca s takouto

odpoveďou je nespokojný, snaží sa ju relativizovať a spochybniť. Za odňatie možnosti konať

pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že nižšie súdy neodôvodnili svoje

rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek odporcu. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu

práva odporcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami

().

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle

Odporca vo svojom dovolaní namietal, že návrh na prerušenie konania bol

modifikovaný vzájomným návrhom, teda odporca v rámci svojej dispozičnej právomoci,

návrh na prerušenie konania upravil a súd mal uvedené posúdiť podľa obsahu v súlade s § 41

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka

veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

prerušiť konanie, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Prerušenie konania (§ 109

a nasl. ) treba považovať za procesný inštitút slúžiaci k odstráneniu prekážok postupu

konania, ktorý sa použije vtedy, ak je zrejmé, že prekážka je dočasná a že po jej odstránení

bude možné v konaní pokračovať. Prerušením konania sa samo konanie nekončí.

Všeobecným účinkom každého prerušenia je, že sa nekonajú pojednávania a neplynú lehoty

( ). S tým tiež súvisí, že ani účastníci nevykonávajú úkony inak spojené

s konaním.

Z dikcie ustanovenia , nevyplýva povinnosť súdu

konanie prerušiť. Účastník môže navrhnúť prerušenie konania, avšak súd nie je povinný

takému návrhu vyhovieť. To znamená, že je len na úvahe súdu, či v prípade vzniku určitej

zákonom predpokladanej prekážky konania, stanovenej v , ,

konanie preruší alebo v ňom bude pokračovať ďalej. Prerušenie konania by malo

predstavovať skôr výnimku ako pravidlo.

Z uvedeného je zrejmé, že procesným následkom nevyhovenia návrhu, ktorým sa

účastník domáha prerušenia konania podľa , je, že súd môže

vo veci ďalej konať, t. j. vykonávať všetky úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu

sporu v jeho merite. Len samotným rozhodnutím o nevyhovení návrhu na prerušenie konania

nedochádza bez ďalšieho k vylúčeniu účastníka z realizácie jeho procesných práv.

Tvrdenie odporcu v odvolaní, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci aj tým, že v predmetnom konaní podali vzájomný návrh

a v dovolacom konaní tvrdil, že návrh na prerušenie konania bol modifikovaný vzájomným

návrhom, teda odporca v rámci svojej dispozičnej právomoci, návrh na prerušenie konania

upravil a súd mal uvedené posúdiť podľa obsahu v súlade s dovolací súd

poukazuje na to (súhlasí s odôvodnením odvolacieho súdu), že vzájomný návrh bol podaný až

9

po rozhodnutí súdu prvého stupňa o návrh odporcu na prerušenie konania. V danom prípade

ide o návrhové konanie, preto aj návrh na prerušenie konania, ako vzájomný návrh sú návrhy,

ktoré sú návrhovými konaniami. Z obsahu vzájomného návrhu, ani pri výklade nie

je možné vyvodiť, že by týmto vzájomným návrhom zmenil odporca návrh na prerušenie

konania.

Odporca preto neopodstatnene namietal, že zamietnutím jeho návrhu na prerušenie

konania podaného v zmysle , mu súd znemožnil brániť svoje

práva a teda, že mu odňal svojím postupom možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

).

Námietka odporcu, že odvolací súd v rámci rozhodovania o prerušení konania

nesprávne interpretoval ustanovenie , teda nespôsobuje

existenciu vady v zmysle

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa

prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie odporcu ako neprípustné podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa

nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že síce podal návrh na ich priznanie, ale tieto trovy

vôbec nešpecifikoval. V tejto súvislosti poukazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky, že

zavedenie rozhodovania o trovách konania len na návrh a povinnosť špecifikácie trov

právneho zastúpenia privodili v otázke trov konania zvýšenú aktivitu účastníkov. Požiadavka

navrhovateľa uskutočnená prostredníctvom právneho zástupcu uplatnením trov konania

vo vyjadrení k dovolaniu odporcu vyjadrením „priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho

konania“ predstavuje síce ešte definitívne nešpecifikovaný, ale predsa len relevantný návrh

na ďalší postup podľa , avšak tento úkon nemôže suplovať podmienku v

ods. 1 , a to povinnosť vyčísliť trovy. Trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli

navrhovateľovi neboli bližšie špecifikované.

10

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. februára 2016

JUDr. Mária Š r a m k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová