Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
1dd/398172.45368f.pdf
PDF · 187.29 KB
No categories available
7Cdo/689/2015
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Cdo 689/2015
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa P. H., bytom J., proti
odporcovi Záchrannej a dopravnej zdravotníckej službe,
so sídlom v Bratislave, Antolská č. 11, zastúpenej v dovolacom konaní JUDr. Pavlom
Jurekom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Nám. SNP č. 22 o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru a o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn.
48 Cpr 10/2012, o dovolaní odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 23. januára 2015, sp.zn. 14 CoPr 7/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie odporcu o d m i e t a .
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V uznesením z 20. februára 2014 č.k. 48 Cpr 10/2012-105
návrh odporcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 2 písm.
c/ O.s.p do skončenia trestnej veci podozrenia z prečinu krádeže v súbehu s prečinom
neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku zamietol. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že vo výpovedi z 30. októbra 2012, ktorá je predmetom konania a ktorú
dal odporca navrhovateľovi podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, nie je žiadna
zmienka o prípadnej krádeži. V prípade výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny sa súd
môže zaoberať len takým konaním zamestnanca, v ktorom zamestnávateľ videl dôvod
výpovede pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, aj keby sa v konaní zistilo, že
zamestnanec porušil svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru aj iným, než
vo výpovedi uvedeným konaním.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu uznesením z 23. januára 2015 sp.zn.
14 Cpr 7/2014 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219
O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého
stupňa. Mal za to, že odvolacie dôvody nie sú opodstatnené, rozhodnutie súdu prvého stupňa
bolo riadne dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnené, ako aj zdôraznil, že v čase
rozhodovania o návrhu odporcu na prerušenie konania súdom prvého stupňa (20. februára
2014) nebol ešte podaný návrh odporcu v zmysle § 97 O.s.p., aby súd v prípade, ak bude mať
za to, že skončenie pracovného pomeru je neplatné, rozhodol, že pracovný pomer sa skončí
právoplatnosťou rozhodovania vo veci samej. Tento návrh bol doručený až 27. marca 2014.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že konanie vedené
na okresnom súde preruší do skončenia trestnej veci – podozrenia z prečinu krádeže v súbehu
s prečinom neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, prípadne
zrušil vec a vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237
písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom. Za takú vadu označil skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepostačujúce,
čo zakladá jeho arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť. Uviedol, že zmena samotného návrhu
odporcu neskoršími podaniami modifikovala aj samotný návrh na prerušenie konania.
Odporca v rámci svoje dispozičnej právomoci samotný návrh upravil a súd mal uvedené
posúdiť podľa § 41 O.s.p. Vecou odvolacieho súdu bolo, aby túto modifikáciu akceptoval
a pri rozhodovaní zobral aj samotnú skutočnosť, že návrh na prerušenie konania bol zmenený,
resp. modifikovaný v zmysle neskorších podaní. Týmto postupom sa súd opomenul
vyporiadať s návrhom odporcu v znení jeho neskorších zmien. Tým, že túto skutočnosť
odvolací súd pri svojom rozhodovaní nezobral do úvahy bolo odporcovi odňaté právo konať
pred súdom.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu odporkyne navrhol, aby dovolací súd
dovolanie odporkyne ako neprípustné odmietol. V súvislosti so vzájomným návrhom odporcu
poukázal na § 216 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého je možnosť postupu podľa § 97 O.s.p.
pre odvolacie konanie vylúčené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236a
nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol
uznesením. V zmysle ustanovenia § 239 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce
uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska
(§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o priznaní
(nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky. Dovolaním
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vo svojom uznesení nevyslovil, že je proti nemu
dovolanie prípustné. V danej veci nejde ani o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a ani o uznesenie o priznaní
(nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky.
Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenie odsekov 1 a 2 neplatí, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbežnom opatrení, súdnych poplatkov, oslobodenie od súdnych poplatkov,
prerušení alebo neprerušení konania, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Dovolaním napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu je uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie, ktorým súd
prvého stupňa zamietol návrh odporcu na prerušenie konania.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci im súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).Odňatím možnosti
konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktorému právny
poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.
Z obsahu dovolania odporcu je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237písm. f/
O.s.p. vyvodzuje z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne, čo spôsobuje jeho
nepreskúmateľnosť.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04)
a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je
aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že
rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je
založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na k a ž d ý argument
strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj
rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp.zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého
stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého
stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco
odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým nadviazal na rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré ako
vecne správne potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje
rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutie
(§ 157 ods. 2 O.s.p., § 167 ods. O.s.p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých skutočností
pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec právne posúdili. Treba mať na pamäti, že konanie pred
súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP.
Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia uzavrel, že z dôvodmi
napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a jeho právnym posúdením sa stotožnil, preto
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ho potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, keďže je založené na rovnakých dôvodoch, aké uviedol vo svojom
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných zákonných ustanovení a nepoprel ich účel a význam, podajúc
postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany v tejto právnej veci. Na tomto závere nič nemení to, že odporca s takouto
odpoveďou je nespokojný, snaží sa ju relativizovať a spochybniť. Za odňatie možnosti konať
pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že nižšie súdy neodôvodnili svoje
rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek odporcu. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu
práva odporcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/04).
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Odporca vo svojom dovolaní namietal, že návrh na prerušenie konania bol
modifikovaný vzájomným návrhom, teda odporca v rámci svojej dispozičnej právomoci,
návrh na prerušenie konania upravil a súd mal uvedené posúdiť podľa obsahu v súlade s § 41
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred
rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže
prerušiť konanie, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Prerušenie konania (§ 109
a nasl. O.s.p.) treba považovať za procesný inštitút slúžiaci k odstráneniu prekážok postupu
konania, ktorý sa použije vtedy, ak je zrejmé, že prekážka je dočasná a že po jej odstránení
bude možné v konaní pokračovať. Prerušením konania sa samo konanie nekončí.
Všeobecným účinkom každého prerušenia je, že sa nekonajú pojednávania a neplynú lehoty
(§ 111 ods. 1 O.s.p.). S tým tiež súvisí, že ani účastníci nevykonávajú úkony inak spojené
s konaním.
Z dikcie ustanovenia § 109 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. nevyplýva povinnosť súdu
konanie prerušiť. Účastník môže navrhnúť prerušenie konania, avšak súd nie je povinný
takému návrhu vyhovieť. To znamená, že je len na úvahe súdu, či v prípade vzniku určitej
zákonom predpokladanej prekážky konania, stanovenej v § 109 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.,
konanie preruší alebo v ňom bude pokračovať ďalej. Prerušenie konania by malo
predstavovať skôr výnimku ako pravidlo.
Z uvedeného je zrejmé, že procesným následkom nevyhovenia návrhu, ktorým sa
účastník domáha prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. je, že súd môže
vo veci ďalej konať, t. j. vykonávať všetky úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu
sporu v jeho merite. Len samotným rozhodnutím o nevyhovení návrhu na prerušenie konania
nedochádza bez ďalšieho k vylúčeniu účastníka z realizácie jeho procesných práv.
Tvrdenie odporcu v odvolaní, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci aj tým, že v predmetnom konaní podali vzájomný návrh
a v dovolacom konaní tvrdil, že návrh na prerušenie konania bol modifikovaný vzájomným
návrhom, teda odporca v rámci svojej dispozičnej právomoci, návrh na prerušenie konania
upravil a súd mal uvedené posúdiť podľa obsahu v súlade s § 41 O.s.p. dovolací súd
poukazuje na to (súhlasí s odôvodnením odvolacieho súdu), že vzájomný návrh bol podaný až
po rozhodnutí súdu prvého stupňa o návrh odporcu na prerušenie konania. V danom prípade
ide o návrhové konanie, preto aj návrh na prerušenie konania, ako vzájomný návrh sú návrhy,
ktoré sú návrhovými konaniami. Z obsahu vzájomného návrhu, ani pri výklade § 41 O.s.p. nie
je možné vyvodiť, že by týmto vzájomným návrhom zmenil odporca návrh na prerušenie
konania.
Odporca preto neopodstatnene namietal, že zamietnutím jeho návrhu na prerušenie
konania podaného v zmysle § 109 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. mu súd znemožnil brániť svoje
práva a teda, že mu odňal svojím postupom možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Námietka odporcu, že odvolací súd v rámci rozhodovania o prerušení konania
nesprávne interpretoval ustanovenie § 109 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. teda nespôsobuje
existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie odporcu ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že síce podal návrh na ich priznanie, ale tieto trovy
vôbec nešpecifikoval. V tejto súvislosti poukazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky, že
zavedenie rozhodovania o trovách konania len na návrh a povinnosť špecifikácie trov
právneho zastúpenia privodili v otázke trov konania zvýšenú aktivitu účastníkov. Požiadavka
navrhovateľa uskutočnená prostredníctvom právneho zástupcu uplatnením trov konania
vo vyjadrení k dovolaniu odporcu vyjadrením „priznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho
konania“ predstavuje síce ešte definitívne nešpecifikovaný, ale predsa len relevantný návrh
na ďalší postup podľa § 151 O.s.p., avšak tento úkon nemôže suplovať podmienku v § 151
ods. 1 O.s.p., a to povinnosť vyčísliť trovy. Trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli
navrhovateľovi neboli bližšie špecifikované.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. februára 2016
JUDr. Mária Š r a m k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová