Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ec6/399775.1fb2f9.pdf
PDF · 127.59 KB
No categories available
6Cdo/341/2014
Najvyšší súd 6 Cdo 341/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene ktorej koná ako konateľ advokát
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. 13,
o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Ţilina
pod sp. zn. 7 C 289/2012, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline
z 29. apríla 2014 sp. zn. 5 Co 206/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa ţalobou doručenou Okresnému súdu Ţilina 27. septembra 2012 sa voči
ţalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov. V ţalobe uviedla, ţe majetková a nemajetková ujma jej bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Ţilina, ktorý spočíval v nevydaní poverenia
na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote a v zbytočných prieťahoch v exekučnom
konaní. Poukázala na to, ţe Okresný súd Ţilina rozhodol o ţiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aţ 18. 5. 2011, hoci konanie začalo 9. 6. 2010, teda s omeškaním
o viac ako 343 dní.
Okresný súd Ţilina (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“)
rozsudkom z 11. decembra 2013 č. k. 7 C 289/2012-68 rozhodol tak, ţe ţalobu ţalobkyne
zamietol a ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Zamietnutie ţaloby odôvodnil
nepreukázaním základného predpokladu zodpovednosti ţalovanej za škodu, a to nesprávneho
úradného postupu. Uviedol, ţe na exekučný titul, ktorým bol v danom prípade rozhodcovský
rozsudok, sa nevzťahovala zákonná lehota na vydanie poverenia, a okrem toho sa táto lehota
netýkala prípadov, keď exekučný súd zistí rozpor ţiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie zo zákonom.
Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie
ţalobkyne rozsudkom z 29. apríla 2014 sp. zn. 5 Co 206/2014 napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil a ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Potvrdenie
prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa aj dôvodmi
súdu prvého stupňa. Námietky ţalobkyne týkajúce sa porušenia zásady kontradiktórnosti,
odňatia práva konať pred súdom, nemoţnosti rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a rozhodovania vylúčeným sudcom, povaţoval
za nedôvodné.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie ţalobkyňa. Navrhla
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacím dôvodom uvedeným
v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., ktorý konkretizovala vadami konania podľa § 237
písm. f/ a g/ O. s. p. (t. j. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, a ţe rozhodoval vylúčený sudca). Vadu konania spočívajúcu v tom, ţe vo veci
rozhodoval vylúčený sudca odôvodnila tým, ţe existujú objektívne dôvody (na ktoré
poukázala v podanej ţalobe), pre ktoré boli všetci sudcovia okresného súdu vylúčení. Vec
mala byť preto postúpená inému okresnému súdu. Odňatie moţnosti konať pred súdom videla
v tom, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, pretoţe popiera konštantnú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je zaloţené na tvrdeniach, ktoré sú
sofistikovaným odôvodnením nespravodlivosti a je v rozpore so zákonom a ústavnou
úpravou. Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţovala aj to, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nakoľko nie je dostatočne odôvodnené. V konaní bola
podľa názoru ţalobkyne porušená aj základná zásada civilného procesu – kontradiktórnosť
konania, keď súdy oboch stupňov zaloţili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych
argumentoch, ku ktorým sa nemohla vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne konanie vo svoj
prospech.
Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpený (§ 241
ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval prípustnosť dovolania ţalobkyne
podľa právneho stavu účinného ku dňu podania dovolania, teda k 10. júnu 2014.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené
v ustanovení § 238 O. s. p. a § 237 O. s. p.
V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok
(§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil,
ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale o potvrdzujúci rozsudok.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce
právny názor v tejto veci. Nejde ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil,
ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie preto podľa týchto zákonných
ustanovení prípustné nie je.
V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O. s. p. ukladajúcim dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.
(či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolací súd však nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania
uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
K námietke ţalobkyne, podľa ktorej vo veci rozhodoval vylúčený sudca, dovolací súd
uvádza, ţe i keď ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania
a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno
mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení
sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to, moţno
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len
zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, ţe
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
mal zaloţiť zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. Námietku ţalobkyne o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. g/ O. s. p. preto povaţoval za nedôvodnú.
Ţalobkyňa ďalej namietala, ţe v danom prípade jej bola odňatá moţnosť pred súdom
konať z dôvodu „prekvapivosti“ rozhodnutia odvolacieho súdu, lebo popiera doterajšiu
konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je zaloţené na „tvrdeniach,
ktoré sú sofistikovaným odôvodnením nespravodlivosti“, je v rozpore so zákonom a ústavou.
Ţalobkyňa však neoznačila ţiadnu konkrétnu procesnú situáciu v konaní pred odvolacím
súdom alebo súdom prvého stupňa, ktorá by mohla zaloţiť namietanú vadu konania.
Abstraktné konštatovania „v rozpore so zákonom a ústavou“ – „sofistikované odôvodnenie
nespravodlivosti“ – „popieranie konštantnej judikatúry“, samé osebe nepredstavujú účinnú
obranu, pretoţe tu chýbajú konkrétne argumenty zakladajúce presvedčivosť uvádzaných
tvrdení.
Z didaktického hľadiska moţno pripomenúť, ţe Občiansky súdny poriadok stojí
na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo
z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z. z. bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv.
prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa
k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav.
S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z. z.)
v ustanovení § 213 ods. 2 O. s. p. posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude
môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu.
Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní
a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným
právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti
významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy.
Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom
právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami (pozri
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. októbra 2011 sp. zn.
Z ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. vyplýva, ţe odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ak je vo výroku vecne správne. Vecnú správnosť potvrdzujúceho rozhodnutia
treba chápať v širšom zmysle, teda nielen z hľadiska hmotnoprávneho, ale i z hľadiska
procesnoprávneho, so zreteľom na skutočnosť, ţe len pri dôslednom a presnom dodrţiavaní
procesných ustanovení môţu byť splnené predpoklady pre vydanie rozhodnutia plne
zodpovedajúceho zákonu. Potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia preto musí predchádzať
všestranné posúdenie veci odvolacím súdom, zhodnotenie tak procesného postupu súdu
prvého stupňa, ako aj jeho úvah pri aplikácii predpisov hmotného práva (Zborník IV str. 41).
V danom prípade oba súdy v základnom konaní dospeli k rovnakým právnym záverom
o nepreukázaní predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu nesprávnym úradným
postupom. Keďţe odvolací súd nezaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne
na iných (nových) právnych dôvodoch neţ súd prvého stupňa, nevznikla mu povinnosť
vyplývajúca z ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. Dovolacia námietka ţalobkyne, ţe išlo o tzv.
prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu, nebola preto dôvodná.
Neobstojí ani námietka ţalobkyne, ţe jej nebolo umoţnené viesť kontradiktórne
konanie (§ 237 písm. f/ O. s. p.), lebo sa nemohla vopred vyjadriť ku skutočnostiam
a právnym argumentom, na ktorých súdy niţšieho stupňa zaloţili svoje rozhodnutie.
Ţalobkyňa predsa mala moţnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým
vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj
urobila, a teda svoj vplyv na konanie uplatnila. Odvolací súd sa s jej odvolacími námietkami
zaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi preukázateľne vyporiadal. Dovolací
súd poukazuje na to, ţe ţalobkyňa v danej situácii dosiahla cestou riadneho opravného
prostriedku sledovaný účel (vplyv na konanie). Jej tvrdenie o odňatí moţnosti pred súdom
konať z tohto dôvodu nemá preto ţiadne opodstatnenie (k tomu pozri R 39/1993). Aj podľa
konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní
niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môţe byť
korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere
v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko
z 29. mája 1986; pozri tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013). Z uvedeného dôvodu nebolo zistené, aby na ujmu práv
ţalobkyne došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie
účastníkov.
Pokiaľ ide o ţalobkyňou tvrdenú vadu konania spočívajúcu v nedostatku riadneho
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd pripomína, ţe právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne
konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku je rámcovo upravená v § 157 ods. 2
O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na kaţdú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď
na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky
pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia
(II. ÚS 76/07).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov v základnom
konaní zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí,
a preto ich nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol čoho sa ţalobkyňa
domáhala, aký bol doterajší priebeh konania, aké stanovisko k prejednávanej veci zaujala
ţalovaná, uviedol zistený skutkový stav, opísal, ktoré dôkazy vykonal, a čo bolo nimi
preukázané, citoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorými sa riadil
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ním prijaté právne závery dostatočne vysvetlil.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa tak nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol ako vo veci
rozhodol súd prvého stupňa a opísal dôvody, ktoré viedli ţalobkyňu k podaniu odvolania.
Reagoval aj na námietky ţalobkyne uvedené v odvolaní a náleţite vysvetlil, prečo sa s nimi
nestotoţnil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu tak dalo
odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Okolnosť, ţe táto
odpoveď ţalobkyňu neuspokojuje neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za riadne neodôvodnené rozhodnutie v ţiadnom
prípade nemoţno povaţovať to, ak odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv, či poţiadaviek ţalobkyne.
V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za nevyhnutné uviesť,
ţe podľa stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 3. decembra 2015, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2, je nepreskúmateľnosť
rozhodnutia len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, skutočnosťou, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
V súlade s vyššie uvedeným je však zrejmé, ţe o taký prípad v danej veci nejde, lebo
rozhodnutia súdov niţších stupňov obsahujú zásadné vysvetlenia dôvodov podstatných pre
ich rozhodnutia.
Ţalobkyňa neopodstatnene preto namietala, ţe odvolací súd jej odňal moţnosť pred
súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolací súd nezistil ani existenciu ţiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého
v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ aţ e/ § 237 O. s. p. Dovolanie
v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon ţalobkyňa
vady uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietala.
Keďţe v preskúmavanej veci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
nie je prípustné podľa § 238 ods. 1, 2, 3 O. s. p. a neboli zistené ani dôvody prípustnosti
uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne
ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia krajského súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. c/
O. s. p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody
pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe ţalovanej v súvislosti s dovolacím konaním
ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2016
JUDr. Rudolf Čirč, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová