Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/735/2015

Identifikačné číslo spisu: 7912202633 Dátum vydania rozhodnutia: 31.03.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Petríková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7912202633.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne BLIKA, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Sasinkova 6, zastúpenej spoločnosťou HKP Legal, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Sasinkova 6, proti žalovanému Mestu Trebišov, so sídlom v Trebišove, M. R. Štefánika 862/204, zastúpenému Prof. JUDr. Petrom Vojčíkom, CSc., advokátom v Košiciach, Rázusova 28, o zaplatenie 1 646 240,21 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. , o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. februára 2015 sp. zn. , takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 12. februára 2015 sp. zn. a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Žalobou doručenou Okresnému súdu Trebišov 6. septembra 2010 sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala zaplatenia 1 614 621,29 € s príslušenstvom. Žalobu odôvodnila tým, že žalobkyňa ako podnájomník a žalovaný ako nájomca uzavreli 30. novembra 2006 podnájomnú zmluvu (ďalej aj ako „Zmluva“), predmetom ktorej bol podnájom nehnuteľností nachádzajúcich sa v K. k. ú. S., U.. Keďže žalovaný nesplnil svoju povinnosť odovzdať predmet nájmu žalobkyni v spôsobilom stave a v termíne stanoveným časovým harmonogramom staveným v čl. 5 ods. 5.2. Zmluvy, žalobkyňa má za to, že bola splnená podmienka na uplatnenie nároku na zmluvnú pokutu v zmysle čl. 5 ods. 5.4. zo strany žalobkyne voči žalovanému, a to vo výške dvojnásobku dennej sadzby dohodnutého nájomného v zmysle čl. 4 ods. 4.1. Zmluvy. Zmluvné strany uzavreli 1. júna 2009 k Zmluve dodatok (ďalej aj ako „Dodatok“), na základe ktorého od 1. júna 2009 došlo k zmene čl. 4 ods. 4.1. Zmluvy, a to tak, že nájomné za užívanie výrobných priestorov sa mení na 24,46 €/m2/rok a za užívanie ostatných priestorov sa mení na 6,67 €/m2/rok. Žalobkyňa má za to, že v zmysle čl. 5 ods. 5.4 v spojení s čl. 4 ods. 4.1. Zmluvy jej vznikol nárok na zmluvnú pokutu, a to vo výške 0,20 € denne za jeden m2 výrobných priestorov a 0,05 € denne za m2 ostatných priestorov, a to od 1. apríla 2007 do 31. mája 2009, a vo výške 0,13 € denne za jeden m2 výrobných priestorov a 0,04 € denne za m2 ostatných priestorov (v zmysle čl. 2 ods. 2.2 Dodatku k Zmluve z 1. júna 2009) od 1. júna 2009 do odstránenia vád na predmete nájmu. Žalobkyňa písomne vyzvala žalovaného na zaplatenie výzvou zo 16. júna 2010, do dnešného dňa nebol uplatnený nárok žalobkyne uspokojený. Na základe vyššie uvedených skutočností si

žalobkyňa týmto uplatňuje nárok voči žalovanému na zmluvnú pokutu od 3. septembra 2007 do 3. septembra 2010.

Okresný súd Trebišov uznesením z 21. decembra 2011 č.k. -248 konanie v časti o zaplatenie 5 285,30 € zastavil. Pripustil rozšírenie žaloby žalobkyne o zaplatenie 36 904,22 € ako aj rozšírenie žaloby žalobkyne o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1 646 240,21 € od 6. septembra 2010 do zaplatenia tejto sumy. Nárok žalobkyne na zaplatenie 1 609 335,99 €, a nárok žalobkyne v rozsahu, v akom súd pripustil rozšírenie nároku žalobkyne vylúčil na samostatné konanie. Napokon vyslovil, že o povinnosti nahradiť trovy konania rozhodne súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Okresný súd Trebišov rozsudkom zo 16. decembra 2013 č.k. -308 žalobu žalobkyne zamietol. Žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 61 679,74 €, z toho tvorí za súdny poplatok z odporu sumu 16 596,50 € a ako trovy právneho zastúpenia žalovaného sumu 45 082,74 €, to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyňu ďalej zaviazal zaplatiť Slovenskej republike trovy konania vo výške 65,24 € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a uložil jej, aby v lehote do 60 dní od doručenia tohto rozhodnutia zložila na účet Okresného súdu Trebišov preddavok na trovy konania vo výške 54 500,- €. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa svoj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty opiera o obsah Zmluvy o podnájme uzavretej medzi žalobkyňou ako podnájomníkom a žalovaným ako nájomcom z 30. novembra 2006. Týmto nájomcom je obec (Mesto Trebišov). V čase uzavretia tejto Zmluvy boli zásady hospodárenia s majetkom obce (t.j. Mesta Trebišov) upravené Zásadami hospodárenia a nakladania s majetkom mesta Trebišov schválenými 31. augusta 2005 uznesením Mestského zastupiteľstva v Trebišove č. 79/2005 s tým, že nadobúdajú účinnosť dňom ich schválenia (ďalej len ako „Zásady“). Súd prvého stupňa poukázal na obsah Zásad, podľa ktorých majetkom mesta Trebišov sú aj majetkové práv mesta Trebišov (Čl. 2, bod 1.) a majetok mesta tvoria aj pohľadávky a iné majetkové práva (čl. 2 bod. 2. písm. c/). Podľa čl. 4, bod 6, trinásta odrážka, mestské zastupiteľstvo schvaľuje ostatné úkony nakladania s majetkom mesta. Z obsahu týchto Zásad je zrejmé, že nárok žalovaného ako nájomcu voči žalobkyni ako podnájomníkovi je pohľadávkou - majetkovým právom žalovaného (obce) voči žalobkyni, a tým je toto majetkové právo žalovaného (obce) majetkom žalovaného (obce - mesta Trebišov). Podľa , bod 6., trinásta odrážka Zásad, pri ostatných úkonoch mesta, ktoré schvaľuje mestské zastupiteľstvo, nebola určená hodnota majetkových práv, ktoré podľa v znení účinnom do 31. decembra 2008, podliehajú schváleniu obecným zastupiteľstvom. To znamená, že každý úkon obce (mesta Trebišov), predmetom ktorého je jeho majetkové právo, podlieha schváleniu zastupiteľstvom. V konaní bolo preukázané, že Zmluva o podnájme uzavretá medzi účastníkmi konania 30. novembra 2006 nebola schválená Mestským zastupiteľstvom mesta Trebišov. Pokiaľ uznesením Mestského zastupiteľstva v Trebišove č. 91/2004 z 8. septembra 2004 bol schválený pod bodom 3. návrh podnájomnej zmluvy na prenajaté nehnuteľnosti uzavretú s investorom, tak týmto uznesením nebola schválená mestským zastupiteľstvom tá Zmluva o podnájme, na základe ktorej si žalobkyňa v tomto konaní uplatňuje nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty voči žalovanému. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na ďalšie uznesenie Mestského zastupiteľstva v Trebišove, a to na z 27. septembra 2004, ktorým bolo schválené pod písmenom b/ splnomocnenie primátorovi na podpisovanie zmlúv týkajúcich sa realizácie projektu Priemyselný park Trebišov, súd prvého stupňa bol toho názoru, že takýmto uznesením mestského zastupiteľstva nemožno vylúčiť ustanovenie v znení účinnom k 31. decembru 2008. Zo žiadnych ustanovení tohto zákona nemožno vyvodiť, že obecné zastupiteľstvo v prípadoch, keď je ustanovené, že nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote podlieha vždy schváleniu obecným zastupiteľstvom, možno nahradiť takým rozhodnutím obecného zastupiteľstva, ktoré do budúcna splnomocní starostu obce (primátora mesta) na také právne úkony, predmetom ktorých je nakladanie s majetkovými právami obce, ktoré podliehajú schváleniu obecným zastupiteľstvom. Pokiaľ teda Mestské zastupiteľstvo Trebišov nerozhodlo o schválení Zmluvy, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Takéto schválenie mestského zastupiteľstva predstavuje podmienku platnosti právneho úkonu Zmluvy. Pokiaľ teda bývalý primátor Mesta Trebišov uzavrel so žalobkyňou Zmluvu o podnájme, toto uzavretie Zmluvy bez schválenia mestským zastupiteľstvom je neplatným právnym úkonom ( Občianskeho

zákonníka), lebo obchádza ustanovenie je v rozpore so v znení účinnom k 31. decembra 2008. Z neplatnej zmluvy sa nemožno domáhať nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty v nej dohodnutej, lebo takýto nárok nevznikol. Na základe uvedeného súd prvého stupňa nevyhodnotil ďalšie dôkazy vykonané v tomto konaní a nevykonal ďalšie dôkazy, keďže vykonané dokazovanie súd posúdil ako dostatočné pre záver, na základe ktorého žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. V tomto konaní súd rozhodoval aj o trovách konania vedeného pod sp. zn. . Súd neúspešnú žalobkyňu podľa zaviazal na náhradu trov konania úspešnému žalovanému. V konaní vznikli trovy štátu, a to náhrada svedočného vo výške 65,24 € (výsluch svedka JUDr. I., uznesenie zo dňa 16. decembra 2013, č.k. -274). Podľa súd žalovaného (správne žalobkyňu pozn. dovolacieho súdu), ktorý nebol v konaní úspešný, zaviazal na náhradu týchto trov platených z finančných prostriedkov štátu tak, že ho zaviazal na povinnosť zaplatiť ich Slovenskej republike. Podľa , s poukazom na nález Ústavného súdu SR zo dňa 6. júna 2012, -30, zaviazal (s poukazom na a opatrenia MPSVaR SR č. ) žalobkyňu v lehote do 60 dní od doručenia rozhodnutia zložiť na účet Okresného súdu Trebišov na preddavok na trovy konania vo výške 54 500,- €.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 12. februára 2015 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. V odôvodnení uviedol, že bez nariadenia pojednávania, prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z , a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa , ako vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožnil, lebo dôvody napadnutého rozsudku sú správne, výstižné a presvedčivé, na čom nič nemení ani odvolanie. Súd použil správny právny predpis na daný skutkový stav, správne ho aplikoval a jeho právne posúdenie je zákonné. Ďalej odvolací súd uviedol, že s poukazom na , rozsudok je vecne správny a na jeho vecnej správnosti a zákonnosti nič nemení ani omyl v odôvodnení rozsudku, ak súd uviedol, že mestské zastupiteľstvo, ak podnájomnú zmluvu neschválilo, táto zmluva je neplatná. Odvolací súd tvrdil, že súd prvého stupňa sa so Zmluvou vysporiadal sčasti tak, že žalobkyňa sa snažila navodiť skutočnosť, že v čase odovzdania predmetu podnájmu tento nemal vady, lebo v čase odovzdania predmetu podnájmu došlo k jeho odovzdaniu, ako aj hovorí Preberací protokol, priestory neboli vyhotovené bezchybne, a preto sa v Preberacom protokole sporové strany dohodli na ich odstránení pod nejakou sankciou, t.j. zadržaním nájomného. Žalobkyňa síce stihla lehotu na poslednú chvíľu, avšak tento stav nemožno napriek tomu spájať s aplikáciou ustanovenia o zmluvnej pokute, lebo je absurdné, aby sa priznalo nájomníkovi, ktorý užíva roky priestor, za ktorý zadržiava nájomné a žalovaný žalobkyni znížil nájomné na polovicu, resp. o tretinu, aby dostala žalobkyňa ako podnájomca spätne satisfakciu za zníženú kvalitu užívania predmetu podnájmu vo výške dvojnásobku nájomného. Logickým výkladom súd prvého stupňa (podľa názoru odvolacieho súdu - pozn. dovolacieho súdu) dospel k názoru, že inštitút zmluvnej pokuty sa vzťahuje na moment, kedy neboli priestory schopné užívania, tzn. vôbec neboli pripravené alebo by boli pripravené tak, že v nich žalobkyňa nemohla začať výrobu, potom vtedy je pochopiteľná výška sankcie vo výške dvojnásobku nájomného a takto bolo myslené logicky podľa odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa aj voči tomu stojí povinnosť žalobkyne priestory prebrať, ktorá je tiež sankcionovaná zmluvnou pokutou v rovnakej výške. Ďalej odvolací súd uviedol ,,že potom správne podľa súdu prvého stupňa ustanovenie o zmluvnej pokuty je vložené v tejto časti Zmluvy, kde je upravená doba zmluvy, resp. jej trvania, pretože upravuje začiatok plynutia nájomného vzťahu“. Ďalej konštatoval, že súd prvého stupňa potom rozhodoval rozsudkom o zníženej kvalite užívania predmetu podnájmu. Žalobkyňa sa snažila prepasírovať do konania, že ide o predmet nespôsobilý na dohodnuté užívanie, avšak kvôli aplikácii inštitútu zmluvnej pokuty, ide o nepravdivú konštrukciu ( O.z.). Žalobkyňa vyrába a akurát má pritom vyrábaní znížený komfort, čiže prebrala priestory, za tento znížený komfort má poskytnuté satisfakcie rôznym spôsobom a veľmi dôležité, že dostatočným spôsobom aj žalovaný je motivovaný tieto opravy vykonávať a aj ich čiastočne vykonáva. Odvolací súd následne konštatoval, že keďže sa neodchýlil od zisteného skutkového stavu súdu podľa , , neopakoval dokazovanie, treba prisvedčiť žalovanému, že súd prvého stupňa správne vec posúdil, že počas troch rokov trvania podnájomného vzťahu medzi účastníkmi

konania neexistovala žiadna zmienka o tom, že predmet podnájmu bol žalobkyni odovzdaný v rozpore s čl. 5 ods. 5.4 Podnájomnej zmluvy. Nebolo teda vôľou účastníkov konania zabezpečiť splnenie povinnosti odporcu vykonať podstatné opravy týkajúce sa vodotesnosti strechy zmluvnou pokutou, k čomu je možné dospieť i systematickým výkladom ustanovení Zmluvy, ktorá v čl. 7 ustanovuje povinnosti žalovaného (medzi tie patrí povinnosť vykonávať podstatné opravy), avšak ich splnenie nie je zabezpečené zmluvnou pokutou. Naproti tomu však odvolací súd poukázal aj na vyjadrenie žalovaného, ktoré je výstižné v tom, že podnájomná zmluva zakotvuje inštitút zmluvnej pokuty v čl. 5 Zmluvy (označené ako doba podnájmu), z ktorého je možné tak z gramatického ako aj logického výkladu dospieť k záveru, že úmyslom a vôľou zmluvných strán bolo zabezpečiť splnenie povinnosti žalovaného odovzdať žalobkyni predmet podnájmu v dobe, keď predmet podnájmu ešte v komplexnej podobe neexistoval, v termíne dohodnutom v Zmluve. O tejto skutočnosti svedčí i výška dohodnutej zmluvnej pokuty, ktorá má vysoko sankčný charakter práve pre prípad neodovzdania priestoru žalobkyni v spôsobilom stave, podporne treba poukázať na recipročne dohodnutý inštitút zmluvnej pokuty pre prípad neprevzatia, resp. bezdôvodného odmietnutia prevziať priestory, ktoré sú v spôsobilom stave žalobkyňou. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa aj napriek čiastočne nesprávnemu názoru o neplatnosti zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania z hľadiska chýbajúceho súhlasu mestského zastupiteľstva k tejto zmluve, potvrdil ako vecne správny podľa , Odvolací súd nepriznal trovy odvolacieho konania úspešnému žalovanému, lebo je samozrejmé, že síce bol úspešný v odvolacom konaní, ale aj bez jeho vyjadrenia by musel odvolací súd rozhodnúť, preto nejde o účelne vynaložené trovy s poukazom na a a žalobkyňa bola neúspešná.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia , dôvodnosť z ustanovenia , a V dovolaní uviedla, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, keďže jednotlivé časti odôvodnenia sú vnútorne rozporné. Poukázala na skutočnosť, že na jednej strane sa odvolací súd stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, pričom súčasne uviedol, že toto posúdenie súdom prvého stupňa je mylné. Odvolací súd teda považoval jediné a základné právne posúdenie veci súdom prvého stupňa za mylné, pritom však súčasne uviedol, odkazujúc na , že sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu stotožňuje. Uvedené považuje dovolateľka za neodstrániteľný vnútorný rozpor rozsudku, ktorý má priamy vplyv na prvý výrok rozsudku a spôsobuje nepreskúmateľnosť celého rozsudku. Dovolateľka má za to, že odvolací súd porušil , keď nevyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k možnému použitiu iného právneho predpisu, čo predstavuje dovolací dôvod, keďže dovolateľke tým bola odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že odvolací súd napriek tomu, že pri vydaní potvrdzujúceho výroku musel vychádzať z aplikácie iného hmotnoprávneho predpisu, tento predpis v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom neoznačil. Nie je preto možné preskúmať myšlienkový postup odvolacieho súdu, ktorým sa spravoval pri vydaní rozsudku. Ďalej namietala, že odvolací súd sa žiadnym spôsobom nevyjadril k námietke žalobkyne uvedenej v odvolaní týkajúcej sa nezákonnosti výroku č. 4 rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd uložil žalobkyni dvojité plnenie z jedného právneho dôvodu (v spojení s výroku č. 2 súdu prvého stupňa). Žalobkyňa by tak bola povinná uhradiť žalovanému priznanú náhradu trov konania v plnej výške a súčasne aj preddavok na trovy konania na účet súdu. Z vyššie uvedených dôvodov dovolateľka namietala vadu konania v zmysle ustanovenia Ďalej dovolateľka namieta, že z rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že tento súd vyhodnotil dokazovanie iba v miere potrebnej na rozhodnutie o neplatnosti Zmluvy a súčasne uviedol, že ďalšie dôkazy nevyhodnocoval a navrhnuté dôkazy nevykonal. Keďže sa odvolací súd nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa o neplatnosti Zmluvy, nevyhnutne teda pri potvrdzujúcom rozsudku musel vychádzať zo záveru, že Zmluva je platná. Prvostupňový súd pritom vyhodnotil dôkazy a zistil skutkový stav iba v rozsahu nevyhnutnom pre právne posúdenie o neplatnosti Zmluvy. Potvrdzujúci výrok teda odvolací súd musel založiť na inom skutkovom stave, k akému dospel súd prvého stupňa, bez toho aby dokazovanie v potrebnom rozsahu opakoval alebo doplnil, čím konanie zaťažil tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Napokon dovolateľka namietala, že odvolací súd subsumoval skutkový stav, ku ktorému nedospel súd prvého stupňa a ani odvolací súd na základe vykonania dôkazov pod právne predpisy, ktoré odvolací súd ani neoznačil, čím nemohol

odvolací súd vec správne právne posúdiť, čím bol splnený dôvod dovolania v zmysle

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne navrhol, aby dovolací súd predmetné dovolanie odmietol ako neprípustné a žalobkyňu zaviazal na náhradu trov dovolacieho konania. Žalovaný má za to, že výrok súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je správny, avšak nie je správne odôvodnený súdom prvého stupňa, keďže medzi účastníkmi konania nie je sporná platnosť Zmluvy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ) za splnenia podmienky vyplývajúcej z bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ) a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu treba zrušiť.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte právny názor nevyslovil. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a .

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení , možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v až g/ , dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv.

Žalobkyňa namieta, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vnútorné rozporuplné, prekvapivé, nedostatočne odôvodnené a z toho dôvodu aj nepreskúmateľné.

Podľa (ďalej len „“) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v

primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu ().

Citovaný (podobne aj Dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v VII. oddiele druhej hlavy ( až 50 ), normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania ().

Obsah práva na súdnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (každý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je v rozpore so zákonom ().

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, str. 12, § 29; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) tiež vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa ( Dohovoru), je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Krasko c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Je potrebné prisvedčiť žalobkyni, že rozsudok odvolacieho súdu je plný vnútorných rozporov. Za najzávažnejší rozpor odôvodnenia dovolací súd považuje skutočnosť, že odvolací súd sa na jednej strane stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, pričom poukázal na ustanovenie , , na druhej strane súdu prvého stupňa vyčítal nesprávne právne posúdenie otázky neplatnosti Zmluvy. Uvedený rozpor je o to závažnejší, že súd prvého stupňa vec právne posudzoval iba vo vzťahu k neplatnosti Zmluvy. Odvolací súd sa teda súčasne stotožnil, ale aj odmietol jediný právny záver súdu prvého stupňa, a to záver o neplatnosti predmetnej Zmluvy. V tejto súvislosti odvolací súd taktiež uviedol, že súd prvého stupňa vec správne právne posúdil ohľadom trvania podnájomného vzťahu medzi účastníkmi konania, pričom (tak ako vyplýva z uvedeného vyššie) súd prvého stupňa Zmluvu medzi účastníkmi konania vyhodnotil ako neplatnú a právne vzťahy z nej

vyplývajúcej už neposudzoval. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí ani žiadnym spôsobom nevysvetlil, na základe akých úvah dospel k právnemu záveru o nesprávnosti právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa vo vzťahu k neplatnosti Zmluvy, resp. ani doslovne neuviedol, či Zmluvu považuje za platnú a už vôbec nie, na základe akých ustanovení zákona. Odvolací súd sa na strane 10 svojho rozhodnutia odvoláva na skutkové zistenia a právne závery súdu prvého stupňa, pričom ale cituje vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného z pojednávania konaného pred súdom prvého stupňa 16. decembra 2013. Odvolací súd navyše vo svojom odôvodnení poukazuje na ustanovenie zákona ( ), ktoré s predmetnou vecou nesúvisí. Odvolací súd sa ani vôbec nevenoval odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa nezákonnosti výroku č. 4 rozsudku súdu prvého stupňa, pričom rozhodnutie o trovách konania osobitne napadla. Vyššie uvedenými procesnými pochybeniami odvolací súd konanie zaťažil vadou v zmysle ustanovenia , čím dovolateľke odňal možnosť konať pred súdom.

Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, majúca za následok jeho nepresvedčivosť je vadou konania, ktorou sa, ako už bolo uvedené, účastníkovi odníma možnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil ( ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.