Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f22/399321.001dca.pdf
PDF · 174.27 KB
No categories available
5Cdo/163/2015
Najvyšší súd 5 Cdo 163/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. M., naposledy bytom
v R., adresa na doručovanie B., zastúpeného advokátskou kanceláriou AK Balara, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Košická 56, proti ţalovanému Poľnohospodárskemu bytovému
družstvu Topoľčany, so sídlom v Topoľčanoch, Mojmírova 3, IČO: 00 596 779,
zastúpenému advokátskou kanceláriou JUDr. Slávik a partneri, s.r.o., so sídlom
v Topoľčanoch, nám. M.R. Štefánika 3, o náhradu škody a iné, vedenej na Okresnom súde
Topoľčany pod sp.zn.
6C 195/2011, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitra z 12. decembra 2013
sp.zn. 8Co 191/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému trovy dovolacieho konania v sume 760,52 €,
k rukám jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie JUDr. Slávik a partneri, s.r.o.,
so sídlom v Topoľčanoch, nám. M.R. Štefánika 3, do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Topoľčany rozsudkom z 26. apríla 2013, č.k. 6C 195/2011-128 zamietol
ţalobu v celom rozsahu a ţalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca sa pôvodne domáhal aj pridelenia náhradného bytu alebo
umoţnenia uţívať byt v R., konanie o tejto časti ţaloby bolo zastavené uznesením z 10.
januára 2012 č.k. 6C 195/2011-20 právoplatným dňa 3. októbra 2012
pre prekáţku právoplatne rozhodnutej veci a súd pokračoval v konaní o zvyšku ţaloby. Nárok
ţalobcu na zaplatenie 25 000 € z titulu náhrady škody, ktorú mu mali spôsobiť zamestnanci
ţalovaného protizákonným vyprataním zariadenia bytu v R. zamietol z dôvodu uplatnenia
námietky premlčania vznesenej ţalovaným v zmysle § 100 ods. 2, § 101 a § 106 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka. Mal za preukázané, ţe škodná udalosť nastala vyprataním zariadenia
bytu dňa 1. marca 1991, ţalobný návrh bol podaný dňa 24. októbra 2011, t.j.
po márnom uplynutí trojročnej premlčacej doby. Nárok ţalobcu na zaplatenie 25 000 €
za súdne prieťahy zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie ţalovaného v konaní o tomto
nároku. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia práva účastníka
na prejednanie veci v primeranej lehote podlieha právnemu reţimu zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo
nesprávnym postupom (pred 1 .júlom 2004 zákon č. 58/1969 Zb.), podľa ktorého sa nárok
uplatní voči orgánu verejnej moci. Ţalovaný nie je orgánom verejnej moci, a preto ani
nemôţe byť v konaní o tomto nároku pasívne legitimovaným. Nárok ţalobcu na zaplatenie
50 000 € titulom náhrady ujmy na zdraví zamietol z dôvodu námietky premlčania vznesenej
ţalovaným. Ţalobca si tento nárok uplatnil za ochorenia, ktorých príčinou malo byť
protiprávne vypratanie z bytu, pričom uviedol, ţe ide o ochorenie kĺbov, ktoré mu začalo pred
10-timi, 15-timi rokmi a následné ochorenia, ktoré mu vznikli ako dôsledok jeho ţivota
po vyprataní z bytu. Súd posúdil túto časť ţaloby podľa § 444 Občianskeho zákonníka
a na základe vyjadrení ţalobcu ustálil, ţe aj tento nárok je premlčaný, vzhľadom na uplynutie
2- ročnej subjektívnej premlčacej doby. Ţalobca tieţ nepreukázal, ţe tieto ochorenia sú
v príčinnej súvislosti s vyprataním bytu a ţe vznikli zavinením ţalovaného, neboli teda ani
splnené základné predpoklady pre vznik zodpovednosti ţalovaného za škodu na zdraví
spočívajúce v protiprávnom konaní a príčinnej súvislosti. Zaplatenie sumy 50 000 € ţalobca
poţadoval nielen z titulu ujmy na zdraví, ale aj z titulu sociálnej ujmy. Súd tento nárok
posúdil v zmysle ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka, t.j. ako náhradu za nemajetkovú
ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom ţalovaného do osobnostných práv ţalobcu.
Z dokazovania vyplynulo, ţe aj tento nárok je uplatnený po uplynutí premlčacej doby, ktorá je
v tomto prípade 3-ročná a začína plynúť od okamihu, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv. Ţalobca za neoprávnený zásah označil nepridelenie náhradného bytu
a vypratanie jeho vecí z bytu, ku ktorému došlo dňa 1. marca 1999, ţalobu podal na súde
24. októbra 2011, t.j. po uplynutí premlčacej doby. O trovách konania rozhodol súd podľa
§ 142 ods.1 O.s.p. a úspešnému ţalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretoţe si ju
neuplatnil. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie ţalobca.
Krajský súd v Nitre rozsudkom z 12. decembra 2013 sp.zn. 8Co 191/2013 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a ţalobcovi
uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 760,25 €.
Odvolací súd sa stotoţnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa v celom rozsahu, za správne
povaţoval jeho skutkové i právne závery a v celom rozsahu odkázal na jeho odôvodnenie.
K odvolacím dôvodom uviedol, ţe sa týkali len tej časti ţalobných nárokov, ktoré boli uţ
právoplatne vyriešené vydaním uznesenia o čiastočnom zastavení konania z dôvodu prekáţky
veci rozhodnutej. Skutkové a právne závery napadnutého rozhodnutia ţalobca v podanom
odvolaní nijako konkrétne a jednotlivo nespochybnil. Z dôvodu, ţe ţalobca nevymedzil
odvolacie dôvody a odvolací súd povaţoval skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa
za správne, napadnuté rozhodnutie potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 224 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, ţe úspešnému ţalovanému priznal náhradu
trov odvolacieho konania voči ţalobcovi pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia tak, ako
boli vyčíslené v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych sluţieb.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca (ďalej aj
,,dovolateľ“). Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom),
ako dovolací dôvod uviedol aj ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (nesprávne právne
posúdenie veci súdom). Odňatie moţnosti konať pred súdom videl dovolateľ v tom, ţe
okresný súd nesprávne zaprotokoloval jeho prednesy počas pojednávaní konaných dňa
6. februára 2013 a 5. apríla 2013, pričom túto skutočnosť nemohol namietať počas
protokolácie a ani následne z dôvodu značne sťaţených ţivotných podmienok, v ktorých sa
po vyprataní bytu ocitol. Špecifikoval otázky, ktoré na pojednávaní poloţil a neboli
zaprotokolované. Skutočnosti, ktoré v priebehu týchto pojednávaní uviedol a nestali sa
obsahom zápisníc, neboli súdom prvého stupňa ani odvolacím súdom zohľadnené, v dôsledku
čoho nebolo správne ani právne posúdenie veci súdom. Bol toho názoru, ţe v prípade zrušenia
napadnutých rozhodnutí a opätovného prejednania ţaloby za účasti svojho právneho zástupcu
bude garantované, ţe všetky jeho hmotné a procesné práva budú riadne uplatnené a bude
o nich spravodlivo a presvedčivo rozhodnuté. Z týchto dôvodov ţiadal, aby dovolací súd
napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na nové
prejednanie a rozhodnutie okresnému súdu.
Ţalovaný k podanému dovolaniu uviedol, ţe napadnuté rozhodnutia sú správne
a netrpia ţiadnou vecnou ani procesnou vadou. Tvrdenia ţalobcu o nesprávnej protokolácii
jeho prednesov počas pojednávaní na okresnom súde označil ako nepravdivé. Podľa jeho
názoru je ţalobca dobre zorientovaný, má však utkvelú predstavu, ţe mu bolo ublíţené
a za tejto situácie sa mu určité skutočnosti ťaţko vysvetľujú. Ţalovaný svoje tvrdenia doloţil
listinnými dokladmi, na základe ktorých jeho právny zástupca kládol ţalobcovi otázky
a ţalobca na ne odpovedal, pričom hovoril aj iné veci bez toho, aby mu boli kladené otázky
a súd celý tento jeho prednes protokoloval. Vzhľadom na neexistenciu dovolacieho dôvodu,
navrhol dovolanie zamietnuť a zaviazať ţalobcu na náhradu trov dovolacieho konania.
Ţalobca sa následne vyjadril k stanovisku ţalovaného podaním zo 16. februára 2015
a zaoberal sa skutkovou a právnou argumentáciou vo vzťahu k vyprataniu bytu a neprideleniu
bytovej náhrady ţalovaným, ktorého konanie označil za rozporné s dobrými mravmi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015, pretoţe dovolanie bolo podané pred týmto dátumom)] po zistení, ţe
dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného
ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak
dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo
Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. netvrdil a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení
nemoţno vyvodiť.
Ţalobca v dovolaní výslovne namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký
nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať)
procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Ide najmä o právo predniesť (doplniť, či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa
k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť
navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu
otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj
§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 123, § 118 ods. 1, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.).
Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd nezistil ţiadne porušenie procesných
predpisov zo strany súdov niţšieho stupňa, ktorým by došlo k odňatiu moţnosti ţalobcu
konať pred súdom. Ţalobca mal v konaní zachované všetky vyššie uvedené procesné
oprávnenia a súd mu vytvoril priestor pre ich realizáciu. K poznámke ţalobcu, ţe za účasti
svojho právneho zástupcu (ustanovený ţalobcovi Centrom právnej pomoci pre dovolacie
konanie) bude garantované, ţe jeho hmotné a procesné práva budú v novom konaní riadne
uplatnené, dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe občiansky súdny poriadok
nestanovuje podmienku povinného právneho zastúpenia v civilnom súdnom konaní
(s výnimkou dovolacieho konania), a preto je na účastníkovi, či v konaní bude vystupovať
sám alebo si zvolí právneho zástupcu. Skutočnosť, ţe účastník nemá v konaní právneho
zástupcu neznamená, ţe súd v konaní nebude postupovať spravodlivo a zákonne.
Z hmotnoprávneho hľadiska je občianske súdne konanie ovládané zásadou iura novit curia
(práva pozná súd), ktorá znamená, ţe právna kvalifikácia ţalobného nároku (prípadne obrany)
je vecou súdu, účastník má len povinnosť tvrdenia, t.j. musí uviesť skutkové okolnosti veci,
nie je však povinný svoj nárok alebo obranu právne kvalifikovať. Z tohto pohľadu teda
nemohol byť ţalobca ţiadnym spôsobom znevýhodnený, čo napokon vyplýva aj
z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu. Pokiaľ ide o procesnú stránku veci v zmysle
občianskeho súdneho poriadku ak účastník nemá právneho zástupcu, je tu zakotvená
poučovacia povinnosť súdu o procesných (nie však hmotnoprávnych) právach
a povinnostiach účastníka (§ 5 ods. 1 O.s.p.) tak, aby nedostatok právnického vzdelania
účastníka neznevýhodňoval a aby bola zabezpečená rovnosť strán v súdnom konaní (§ 18
O.s.p.). Túto poučovaciu povinnosť si súd splnil, keď ţalobcu poučil o jeho právach
v predvolaní na pojednávanie, ktoré ţalobca prevzal 17. decembra 2012 (viď č.l. 63- 65
spisu), pričom ho poučil aj o moţnosti poţiadať o ustanovenie advokáta prostredníctvom
Centra právnej pomoci podľa § 30 O.s.p. Z tohto dôvodu ani zlá finančná situácia ţalobcovi
nebránila, aby poţiadal o poskytnutie právnej pomoci v zmysle zákona č. 327/2005 Z.z.
o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi (o čom bol súdom riadne
poučený), bolo teda len na jeho rozhodnutí, či túto moţnosť vyuţije, alebo sa rozhodne
v konaní vystupovať bez právneho zástupcu. Samotná okolnosť, ţe ţalobca v konaní pred
súdmi niţšieho stupňa nemal právneho zástupcu (hoci v dovolacom konaní právneho zástupcu
má), neznamená, ţe nemal moţnosť riadne uplatňovať alebo brániť svoje práva. Napokon
z obsahu spisu vyplýva pravý opak a teda ţe ţalobca v priebehu celého konania svojimi
úkonmi, či uţ v priebehu pojednávaní, ako aj podaním odvolania, dovolania, uplatňoval svoj
vplyv na konanie a výsledok sporu. Neúspech ţalobcu v konaní nebol dôsledkom toho, ţe
nebol právne zastúpený, ale bol daný tým, ţe sa súd nestotoţnil s jeho skutkovým a právnym
posúdením veci. Do práva na spravodlivý súdny proces totiţ nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Dovolateľ tvrdil, ţe k vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. došlo v dôsledku
toho, ţe okresný súd nesprávne zaprotokoloval, resp. nezaprotokoloval jeho prednesy počas
pojednávaní konaných dňa 6. februára 2013 a 5. apríla 2013, pričom z dôvodu svojej ťaţivej
sociálnej situácie nemohol túto skutočnosť namietať počas protokolácie.
Povinnosť súdu spísať o ním vykonaných úkonoch zápisnicu upravuje ustanovenie
§ 40 O.s.p., ktoré rámcovo určuje aj jej obsahové náleţitosti. Podrobnejšia právna úprava
spisovania zápisnice je obsiahnutá v ustanoveniach vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre súdy (ďalej len „vyhláška“). Súdom vyhotovená zápisnica je
verejnou listinou, súčasťou obsahu spisu a musí obsahovať náleţitosti vymedzené v § 52 aţ
57 vyhlášky, ktoré sa odlišujú podľa toho, o akú zápisnicu ide.
Zápisnica o pojednávaní, ktorá obsahuje zákonom stanovené náleţitosti (§ 40 O.s.p.),
ktorú skutočnosť ţalobca nenamietal, je verejnou listinou podľa § 134 O.s.p. Obsah zápisnice
môţe predseda senátu alebo samosudca meniť spôsobom uvedeným v § 40 ods. 3 O.s.p., ak
pozitívne rozhodne o návrhoch na jej doplnenie alebo vyhovie námietkam proti jej zneniu.
Kaţdá námietka účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správania
účastníkov konania, ktorej súd nevyhovie, musí byť v zápisnici uvedená. Účastník, ktorý tvrdí
opak oproti údajom uvedeným v zápisnici, je povinný svoje tvrdenia preukázať, dôkazné
bremeno spočíva na ňom (pozri IV. ÚS 682/2000).
Podľa obsahu zápisníc súdu z pojednávania zo dňa 6. februára 2013 (č.l. 71 aţ 76
spisu) a dňa 5. apríla 2013 (č.l. 124 aţ 126 spisu) ţalobca na pojednávaní nevzniesol ţiadne
námietky proti zneniu zápisnice, ktorým by súd nevyhovel. Dôkaz opaku ţalobca v dovolaní
nepredloţil, jeho námietky tak ostali len v rovine nepreukázaných tvrdení. Zo zaznamenaného
priebehu pojednávania vyplýva, ţe ţalobca bol v konaní vypočutý a mal moţnosť klásť
otázky ţalovanému, ako aj vyjadriť sa k jeho výpovedi. Z obsahu dovolania nie je zrejmé,
akým spôsobom ţalobcovi bránila jeho nepriaznivá sociálna situácia v tom, aby mohol
namietať protokoláciu zápisnice, keď svoje námietky bol následne schopný formulovať
v rámci odvolania. Ţalobca svoje výhrady voči zneniu zápisnice uviedol aţ v rámci odvolania
proti rozsudku súdu prvého stupňa, pričom ich (ne)relevancia na výsledok konania uţ bola
podrobená odvolaciemu prieskumu a odvolacím súdom zohľadnená pri rozhodovaní vo veci
samej (viď str. 4 posledný odsek odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu). Dovolací súd
vo všeobecnosti poznamenáva, ţe pokiaľ by aj boli námietky proti úplnosti alebo zneniu
zápisnice o pojednávaní opodstatnené (a prípadne súdmi inak vyhodnotené pri rozhodovaní
vo veci samej), bez ďalšieho by nesprávnosti v zápisnici súdu sami osebe neboli spôsobilé
zaloţiť vadu konania na ktorú dopadá § 237 písm. f/ O.s.p.; v takom prípade by mohlo ísť
(nanajvýš) o nedostatky, ktoré sa spájajú s tzv. inou vadu konania vedúcou k nesprávnemu
rozhodnutiu vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá síce je relevantným dovolacím
dôvodom avšak len v procesne prípustnom dovolaní, čo nie je prípad tejto prejednávanej veci.
Na základe uvedeného nebola argumentácia ţalobcu o existencii vady v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. dôvodná a jeho dovolanie preto nie je z tohto dôvodu procesne prípustné.
V súvislosti s námietkou nesprávnej protokolácie počas pojednávaní pred okresným
súdom, ţalobca tvrdil, ţe v dôsledku tejto okolnosti súdy nezohľadnili tie skutočnosti, ktoré
v priebehu konania uviedol, čo malo za následok nesprávne skutkové a právne posúdenie
veci.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. samotné neúplne zistenie skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, bez ďalšieho nepatrí pod ţiaden z dovolacích
dôvodov a nemôţe byť predmetom dovolacieho prieskumu. Uvedené vyplýva z toho, ţe
dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Súd rozhodujúci o dovolaní
nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní
o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel
od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať
(§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Z ustanovenia § 132 O.s.p. vyplýva zásada voľného
hodnotenia dôkazov, ktorá znamená, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady
voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má
z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité
obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je
v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne
korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3
aţ 5 O.s.p). Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Pokiaľ ţalobca dovolanie zdôvodnil aj nesprávnym právnym posúdením veci, treba
uviesť, ţe ide síce o relevantný dovolací dôvod, ktorý ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. – nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Preto aj keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Keďţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238
O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, najvyšší
súd dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je
prípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zaviazal
ţalobcu zaplatiť ţalovanému (do rúk jeho právneho zástupcu – § 149 ods. 1 O.s.p.) trovy
dovolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci
- vyjadrenie k dovolaniu ţalobcu z 10. decembra 2014 v sume 625,73 € (podľa § 1 ods. 3, 10
ods. 1 v spojení s § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších
predpisov), reţijného paušálu v sume 8,04 € (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky) a DPH z týchto súm
126,75 €, teda spolu sumu 760,52 €, do troch dní. Za úkon prevzatie veci dovolací súd
náhradu trov nepriznal, pretoţe právny zástupca zastupoval ţalovaného aj v základnom
konaní.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. apríla 2016
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová