Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 644/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , , a v spojení s

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla

2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2016

doručená sťažnosť ,

(ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19, čl. 21, čl. 46

a v spojení s (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 30. apríla 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu sp. zn. ústavný súd zistil, že

sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu je účastníkom napadnutého konania, v ktorom sa

okrem iného domáhal uloženia povinnosti žalovanému na náhradu škody na zdraví

a spoločenskom uplatnení a náhrady škody na zariadení bytu celkovo v sume 100 000 €.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že «Podľa SR sa každý

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Tohto

základného práva sa snažím taktiež domôcť už 25 rokov, ale bezvýsledne. Po celú tú dobu

som rozoslal desiatky relevantných podaní na súdy a iné orgány, desiatky listov a žiadostí

o pomoc, ale, žiaľ, nikto mi doteraz nepomohol a to ani len čiastočne. ... V súlade s čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na účinný

prostriedok nápravy, ak boli práva a slobody porušené.

Naposledy mi bolo doručené uznesenie NS SR zo dňa 26. 04. 2016, sp. zn.

, na základe ktorého bolo odmietnuté moje dovolanie vo veci náhrady škody

a iné. Tomuto konaniu na dovolacom súde predchádzalo súdne konanie na OS Topoľčany,

sp. zn. , ako aj konanie na Krajskom súde v Nitre, sp. zn. .

Môj problém však začal ešte oveľa skôr - a to v roku 1987 v Topoľčanoch. Išlo

konkrétne o sporné rozhodnutie miestneho okresného súdu č. . V tomto rozhodnutí

sa fakticky správne rozhodlo, že mám byť vysťahovaný z dôvodov tam uvedených. Spornosť

však spočíva vo vete výroku „Žalovaný sa má vysťahovať do 15 dní od nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia o pridelení náhradného bytu.“

Výkon tohto právoplatného výroku však nikdy nebol naplnený, resp. nikdy nebola

naplnená jeho časť. Preto si myslím, že tým že som bol vysťahovaný proti svojej vôli

z družstevného bytu v bol porušený zákon a postupovalo sa v rozpore

z judikovanou povinnosťou uvedenou vo výroku predmetného rozhodnutia.

K samotnému vysťahovaniu došlo v roku 1991 (od vtedy som bezdomovec). Nikdy

však neexistovalo žiadne rozhodnutie (teda ani právoplatné rozhodnutie) o pridelení

náhradného bytu mojej osobe. Nebolo mi dokonca poskytnuté ani náhradné ubytovanie, či

prístrešok. Ako je teda možné, že som bol vysťahovaný z bytu do 15 dní od nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia o pridelení náhradného bytu, keď takéto rozhodnutie o pridelení

náhradného bytu neexistovalo? Podľa SR je obydlie nedotknuteľné, nie je

dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Ja som bol zo svojho obydlia proti

svojej vôli a protizákonne vysťahovaný. Nebola splnená podmienka na vysťahovanie, ako to

má na zreteli rozhodnutie OS v Topoľčanoch č. .

Moja situácia mohla byť už dávno vyriešená, ak by sa postupovalo v súlade

so zákonom, ak by mi príslušné orgány v Slovenskej republiky poskytli účinnú a potrebnú

pomoc. ...

Svoj byt som trvalo neopustil - ani som ho opustiť nemohol, keďže som bol v tom

čase v nemocnici. O tom predkladám aj potvrdenie z nemocnice.

Takýto postup Okresného súdu v Topoľčanoch, ako aj postup Krajského súdu

a v konečnom dôsledku aj postup dovolacieho Najvyššieho súdu SR odporuje

SR...

Napadnuté rozhodnutie je teda neprávne, nepresné a teda azda aj nezákonné,

sťažovateľ poukazuje už iba na nasledujúce pretrvávajúce chyby...

Sťažovateľ je sklamaný UZNESENÍM Najvyššieho súdu SR .

Procesným právom účastníka konania je aj jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, rozhodnutie v primeranom čase bez prieťahov, ako aj ochrana ďalších jeho

práv súvisiacich so súdnou a inou právnou ochranou vo vzťahu k jeho právu na bývanie,

súkromie, česť, zdravie a pod.

Opätovne teda namietam, že mi bolo upreté právo na spravodlivý proces, keďže

v konaní mi nebolo umožnené položiť otázky, ktoré som žiadal zaprotokolovať. Neobjavili

sa ani v spise a tak som bol ukrátený na mojom práve ovplyvniť tento súdny proces vo svoj

prospech a prispieť tak ku kontradiktórnosti procesu. Proces tak nevykazuje známky

zákonnosti a rovnosti účastníkov konania.

Aj pri otázke údajné premlčania, ktorú vzniesli žalovaní ešte v prvostupňovom

konaní, poukazujem na to, že síce k vysťahovaniu prišlo ešte vtoku 1991, avšak tento

protiprávny stav trvá doposiaľ.

... všetky moje choroby (najmä pohybové ústrojenstvo, choroby kĺbov a pod.) sú

zapríčinené pobytom na ulici - a to práve v dôsledku nezákonného vysťahovania z môjho

bytu. Suma 50 000,- eur za trvalo poškodené zdravia dlhodobým pôsobením nepriaznivej

životnej situácie je teda plne oprávnená. Tiež suma 25 000,- eur ako kompenzácia za

nezákonný postup pri vyprataní bytu je v primeranej výške. Tieto sumy korešpondujú

s oprávneniami uvedenými v a nasl. , keďže veľmi výrazným

spôsobom prišlo k zásahom do mojich osobnostných práv. Okrem iného je celý vzniknutý

dlhotrvajúci stav v rozpore s dobrými mravmi.

Stále tiež tvrdím, že mi bola odňatá možnosť konať pred súdom a v konaní tak

uplatňovať moje procesné práva... Chcem, aby boli zodpovedané moje otázky, že prečo som

bol vysťahovaný z bytu, keď som bol v nemocnici. Prečo to považovali vtedajší pracovníci

za trvalé opustenie domácnosti. A prečo mi nebol pridelený žiadny náhradný byt. Na tieto,

ale aj iné otázky som doposiaľ nedostal odpoveď.

Upozorňujem aj na tú dôležitú skutočnosť, že podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák.

č. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné

vopred prerokovať s ústredným orgánom... MS SR podmieňuje nárok na náhradu škody

príslušným rozhodnutím (s výrokom o nesprávnom úradnom postupe, resp. o nezákonnom

rozhodnutí), a naopak takéto rozhodnutie je podmienené predbežným prerokovaním nároku

na ústrednom orgáne - MS SR.

Tento nedostatok som sa snažil odstrániť uvedeným podaním na MS SR zo dňa

20. 9. 2004 aj s následnými urgenciami, aby predbežne prerokoval môj nárok na náhradu

škody podľa ust. § 9 zák. 58/1969. MS SR to však odmieta a tým mi znemožňuje podať

žalobu na príslušný súd, aby rozhodol o nesprávnom úradnom postupe, resp. o nezákonnom

rozhodnutí. Domnievam sa preto, že tu ide aj o porušenie mojich základných ľudských

práv.».

Na základe citovanej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Slovenská republika, zastúpená Najvyšším súdom SR, v konaní vedeného na

Najvyššom súde SR, pod sp. zn.: , porušila práva sťažovateľa upravené v čl. 12,

čl., 19, , , ods. 1, ods. 3, ďalej v , ods. 2, , ods. 2 SR.

Ústavný súd SR prikazuje, aby Najvyšší súd SR konal vo veci vedenej na Najvyššom

súde SR, pod sp. zn.: , a zrušuje sa uznesenie NS SR, sp. zn.

zo dňa 30. 04. 2016, prípadne aj rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne a rozhodnutie

okresného súdu v Topoľčanoch.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 75 000 €,

ktoré je Najvyšší súd SR povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nepriložil k sťažnosti splnomocnenie na svoje

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom kvalifikovaným právnym zástupcom 

advokátom, v zmysle

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ k sťažnosti pripojil okrem iného rovnopis uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. apríla 2016, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie.

Z predloženého spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec sťažovateľa vyplýva, že

sťažnosťou napadnuté rozhodnutie o dovolaní nadobudlo právoplatnosť 6. mája 2016.

Zo spisového materiálu ďalej vyplýva, že sťažovateľ podal 24. októbra 2011 žalobu

o pridelenie náhradného bytu alebo určenie práva užívať byt v obci a o náhradu

škody a nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 € proti žalovanému

Okresný súd Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

z 10. januára 2012 zastavil konanie v časti uplatneného nároku na pridelenie náhradného

bytu a umožnenie užívať byt v obci z dôvodu rei iudicatae s poukazom na

právoplatný rozsudok sp. zn. z 15. apríla 2002 v totožnej veci sťažovateľa.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. a sp. zn.

z 31. júla 2012 na odvolanie sťažovateľa potvrdil uznesenie súdu prvého

stupňa o zastavení konania v tejto časti.

Okresný súd následne pokračoval v konaní o ostatnej časti žalobného návrhu

a rozsudkom sp. zn. z 26. apríla 2013 návrh žalobcu zamietol s odôvodnením,

že uplatnená náhrada škody, ktorá mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s protizákonným

vyprataním bytu zamestnancami žalovaného, bola premlčaná, uplatnený nárok na

„zaplatenie 20 000 € za prieťahy“ okresným súdom posúdený ako uplatnenie nároku na

náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci bol zamietnutý pre nedostatok pasívnej

legitimácie žalovaného, ktorý nie je orgánom verejnej moci, návrh na náhradu škody na

zdraví podľa v znení neskorších

predpisov bol zamietnutý pre uplatnenú námietku premlčania a nepreukázanie príčinnej

súvislosti a návrh na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom

žalovaného do osobnostných práv sťažovateľa podľa , ktoré

malo spočívať v nezákonnom vyprataní bytu, bol taktiež odmietnutý z dôvodu, že bol

uplatnený po uplynutí premlčacej doby.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa z 10. mája 2013 rozsudkom sp. zn.

z 12. decembra 2013 (právoplatným 14. februára 2014, pozn.) rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil podľa a v tom čase platného

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a priznal

žalovanému náhradu trov konania v sume 760,25 €. K odvolacím dôvodom uviedol, že sa

týkali len tej časti žalobných nárokov, ktoré boli už právoplatne vyriešené vydaním

uznesenia o čiastočnom zastavení konania z dôvodu prekážky veci rozhodnutej. Skutkové

a právne závery napadnutého rozhodnutia žalobca (sťažovateľ) v podanom odvolaní podľa

krajského súdu nijako konkrétne a jednotlivo nespochybnil. Z dôvodu, že žalobca

(sťažovateľ) nevymedzil odvolacie dôvody, odvolací súd považoval skutkové aj právne

závery súdu prvého stupňa za správne, a preto odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Sťažovateľ podal 14. marca 2014 dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil odňatím

možnosti konať pred súdom, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym zaprotokolovaním

prednesov na pojednávaniach okresného súdu 6. februára 2013 a 5. apríla 2013, čo malo za

následok nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Podľa názoru sťažovateľa toto

pochybenie nebolo odstránené ani v odvolacom konaní.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26. apríla 2016 dovolanie odmietol

ako procesne neprípustné podľa až 3 s odôvodnením, že:

„V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

dovolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu

nie je podľa až 3 procesné prípustné.

Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O. s. p, netvrdil

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalobca v dovolaní výslovne namietal vadu v zmysle ...

Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd nezistil žiadne porušenie procesných

predpisov zo strany súdov nižšieho stupňa, ktorým by došlo k odňatiu možnosti žalobcu

konať pred súdom. Žalobca mal v konaní zachované všetky vyššie uvedené procesné

oprávnenia a súd mu vytvoril priestor pre ich realizáciu.

Dovolateľ tvrdil, že k vade konania v zmysle došlo v dôsledku

toho, že okresný súd nesprávne zaprotokoloval, resp. nezaprotokoloval jeho prednesy počas

pojednávaní konaných dňa 6. februára 2013 a 5. apríla 2013, pričom z dôvodu svojej

ťaživej sociálnej situácie nemohol túto skutočnosť namietať počas protokolácie.

Zápisnica o pojednávaní, ktorá obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 40

), ktorú skutočnosť žalobca nenamietal, je verejnou listinou podľa

Obsah zápisnice môže predseda senátu alebo samosudca meniť spôsobom uvedeným v § 40

ods. 3 , ak pozitívne rozhodne o návrhoch na jej doplnenie alebo vyhovie námietkam

proti jej zneniu. Každá námietka účastníka konania proti zneniu zápisnice, vedeniu konania

alebo správania účastníkov konania, ktorej súd nevyhovie, musí byť v zápisnici uvedená.

Účastník, ktorý tvrdí opak oproti údajom uvedeným v zápisnici, je povinný svoje tvrdenia

preukázať, dôkazné bremeno spočíva na ňom (pozri ).

Podľa obsahu zápisníc súdu z pojednávania zo dňa 6. februára 2013 (č. l. 71 až 76

spisu) a dňa 5. apríla 2013 (č. l. 124 až 126 spisu) žalobca na pojednávaní nevzniesol

žiadne námietky proti zneniu zápisnice, ktorým by súd nevyhovel. Dôkaz opaku žalobca

v dovolaní nepredložil, jeho námietky tak ostali len v rovine nepreukázaných tvrdení.

Zo zaznamenaného priebehu pojednávania vyplýva, že žalobca bol v konaní vypočutý a mal

možnosť klásť otázky žalovanému, ako aj vyjadriť sa k jeho výpovedi. Z obsahu dovolania

nie je zrejmé, akým spôsobom žalobcovi bránila jeho nepriaznivá sociálna situácia v tom,

aby mohol namietať protokoláciu zápisnice, keď svoje námietky bol následne schopný

formulovať v rámci odvolania. Žalobca svoje výhrady voči zneniu zápisnice uviedol až

v rámci odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa, pričom ich (ne)relevancia na

výsledok konania už bola podrobená odvolaciemu prieskumu a odvolacím súdom

zohľadnená pri rozhodovaní vo veci samej (viď str. 4 posledný odsek odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu). Dovolací súd vo všeobecnosti poznamenáva, že pokiaľ by aj

boli námietky proti úplnosti alebo zneniu zápisnice o pojednávaní opodstatnené (a prípadne

súdmi inak vyhodnotené pri rozhodovaní vo veci samej), bez ďalšieho by nesprávnosti

v zápisnici súdu sami osebe neboli spôsobilé založiť vadu konania na ktorú dopadá § 237

písm. f/ ; ...

Na základe uvedeného nebola argumentácia žalobcu o existencii vady v zmysle § 237

písm. f/ dôvodná a jeho dovolanie preto nie je z tohto dôvodu procesné prípustné.

V súvislosti s námietkou nesprávnej protokolácie počas pojednávaní pred okresným

súdom, žalobca tvrdil, že v dôsledku tejto okolnosti súdy nezohľadnili tie skutočnosti, ktoré

v priebehu konania uviedol, čo malo za následok nesprávne skutkové a právne posúdenie

veci.

V zmysle ustanovenia samotné neúplne zistenie skutkového stavu

veci, či nesprávnosť skutkových zistení, bez ďalšieho nepatrí pod žiaden z dovolacích

dôvodov a nemôže byť predmetom dovolacieho prieskumu. Súd rozhodujúci o dovolaní

nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že v konaní

o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy...

Pokiaľ žalobca dovolanie zdôvodnil aj nesprávnym právnym posúdením veci, treba

uviesť, že ide síce o relevantný dovolací dôvod, ktorý ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle - nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle sa k návrhu na začatie konania

(v danom prípade k sťažnosti, pozn.) musí priložiť splnomocnenie na zastupovanie

navrhovateľa v konaní pred ústavným súdom udelené advokátovi.

Sťažovateľ nepriložil k sťažnosti splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom. Uvedený nedostatok však ústavný súd v záujme

hospodárnosti konania a s prihliadnutím na sociálnu situáciu sťažovateľa nepovažoval za

nevyhnutné odstraňovať, keďže ani po prípadnom preukázaní splnenia podmienky

povinného právneho zastúpenia by sťažnosť nebola spôsobilá na to, aby ju ústavný súd

prijal na ďalšie konanie z ďalej uvedených dôvodov.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť smeruje proti napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu, ústavný súd zdôrazňuje, že podľa svojej konštantnej judikatúry nie je

súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Vychádzajúc z tohto postavenia, úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. ).

Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (o odmietnutí

jeho dovolania z procesných dôvodov, pozn.) boli porušené jeho základné práva podľa

, , a v spojení s a právo podľa a

dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poukazuje ústavný súd na tú

skutočnosť, že napadnuté konanie na dovolacom súde bolo právoplatne skončené 6. mája

2016, teda pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Právoplatné skončenie predmetného

súdneho konania vylučuje, že by najvyšší súd mohol byť v čase podania sťažnosti

porušovateľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp.

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, a zároveň bráni tomu, aby ústavný súd

vyslovil príkaz najvyššiemu súdu konať vo veci.

Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti zjavne

neopodstatnená, a preto ju odmietol podľa .

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

, práva na spravodlivý proces podľa dohovoru a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

, ústavný súd pripomína, že tohto práva sa možno domáhať v súlade

s (v spojení s ) len v medziach zákonov, ktoré tento článok

vykonávajú (napr. , ). V prípade sťažovateľa je týmto

(v znení účinnom do 31. júna

2016, pozn.).

V tomto smere ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že všeobecný súd chráni

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje v tom, že

všeobecný súd odpovedá na všetky konkrétne námietky, čo podľa ústavného súdu najvyšší

súd v dostatočnom rozsahu urobil, keď jasne a zrozumiteľne dal odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (a to

i napriek procesnej neprípustnosti dovolania, pozn.). Vzhľadom na to neexistuje podľa

názoru ústavného súdu taká príčinná súvislosť medzi obsahom napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, ktorá by zakladala

dôvod na vyslovenie ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Pokiaľ sťažovateľ namieta odňatie práva konať pred súdom s poukazom na

nesprávnosti, resp. neúplnosť zápisníc z pojednávaní pred okresným súdom, ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd sa v citovanej časti napadnutého uznesenia dôsledne vysporiadal

s jeho argumentmi a porušenie práv sťažovateľa nezistil.

Sťažovateľ neuviedol skutkové tvrdenia, z ktorých vyvodzuje namietané porušenie

práva zaručeného čl. 13 dohovoru, a ani ústavný súd nezistil žiadnu právne relevantnú

priamu súvislosť medzi označeným čl. 13 dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal

porušenie svojho základného práva podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, taktiež odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 a čl. 21 v spojení

s

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje na znenie a 2 , podľa

ktorých sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Základné práva a slobody sa

zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti,

jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho

nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Sťažovateľ sa ďalej odvoláva na znenie (zaručujúceho právo na

zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu rodinného

a súkromného života) a (zaručujúceho nedotknuteľnosť obydlia). Zo sťažnosti

nevyplýva, v čom by malo podľa sťažovateľ spočívať porušenie označených základných

práv. Sťažovateľ uvádza skutkové tvrdenia smerujúce k právoplatne skôr už skončeným

konaniam, v ktorých sa rozhodovalo o jeho práve na pridelenie náhradného bytu, resp. práve

užívať byt v obci

Napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa z procesných

dôvodov ako neprípustné. Všeobecné súdy sa v rozhodnutiach napadnutých dovolaním

(rozsudok okresného súdu sp. zn. z 26. apríla 2013 a potvrdzujúci rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 12. decembra 2013, pozn.) zaoberali oprávnenosťou

nároku sťažovateľa na náhradu škody a priznanie nemajetkovú ujmy. Svoje skutkové

a právne závery náležite a zrozumiteľne odôvodnili. Dovolací súd sa v napadnutom

rozhodnutí vyjadril ku všetkým tvrdeniam sťažovateľa spôsobom, ktorý je z ústavného

hľadiska akceptovateľný, nemožno ho považovať za arbitrárny, a preto nie je dôvodné, aby

ústavný súd do neho zasahoval.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi základnými právami

zaručenými a v spojení s a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu nezistil takú príčinnú súvislosť, na základe ktorej by reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Z uvedeného dôvodu aj túto časť sťažnosti ústavný súd podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa

už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. augusta 2016