Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
90d/399657.a0fc4e.pdf
PDF · 118.2 KB
No categories available
8Cdo/108/2016
Najvyšší súd 8 Cdo 108/2016
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa JUDr. Ľ., bývajúceho
v Košiciach, A., v súčasnosti v Košiciach, W., zastúpeného JUDr. Z., advokátkou
v Košiciach, G., proti odporkyni G.G., bývajúcej v Košiciach, A., zastúpenej JUDr. J.,
advokátom v Košiciach, H., o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv
a povinností na čas po rozvode, za účasti B., nar. 3. júna 1997, bývajúceho v Košiciach, A.,
vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 27 P 223/2013, o dovolaní navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. septembra 2015, sp. zn. 8 CoP 130/2015,
takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 30. septembra 2015, sp. zn.
8 CoP 130/2015 vo výroku o výživnom pre B. a vo výroku o trovách konania a v rozsahu
zrušenia mu vec vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 21. januára 2015 č. k. 27 P 223/2013 – 183
manželstvo účastníkov Ľ. a G.G. uzavreté 15. augusta 1992 rozviedol. Na čas po rozvode
zveril v tom čase maloletého B. do osobnej starostlivosti matky. Rozhodol, že obaja rodičia
majú právo maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok. Navrhovateľovi určil
vyživovaciu povinnosť na v tom čase maloletého B. vo výške 130 eur mesačne, ktoré mu
uložil platiť vždy do 10. dňa v mesiaci vopred k rukám matky od právoplatnosti rozsudku o
rozvode manželstva účastníkov do budúcnosti. Vychádzal zo zistenia, že manželstvo
účastníkov je trvale a vážne rozvrátené, a preto je potrebné ho rozviesť. Na čas po rozvode
manželstva zveril vtedy maloletého B. do osobnej starostlivosti odporkyne, pretože aj
doposiaľ bol v jej starostlivosti a s navrhovateľom neprejavil záujem sa stretávať. Výživne
určil vo výške, ktorá je primeraná potrebám dieťaťa, ktoré navštevuje druhý ročník stredného
odborného učilišťa automobilového, ako aj možnostiam navrhovateľa. Tento je dobrovoľne
nezamestnaný od roku 2002, nepožiadal o dávky v hmotnej núdzi, žije z finančných
prostriedkov, ktoré má zo svojej činnosti týkajúcej sa automobilov. Je vyučený automechanik
a pracoval u svojho otca v autobazáre, pričom zároveň bol vedený aj vo firme Dadyler s. r. o.
ako zodpovedný zamestnanec. Aj keď sa prevádzka tejto firmy nevytvorila, navrhovateľ platí
odvody do zdravotnej poisťovne. Navrhovateľ je schopný z rôznych nešpecifikovaných
činností, ktoré dlhodobo vykonáva, prispievať na výživu svojho syna sumou 130 eur mesačne.
Je otcom aj plnoletej dcéry G., ktorá študuje na vysokej škole, avšak na jej výživu ničím
neprispieva. Výrok o trovách konania bližšie neodôvodnil.
Na odvolanie navrhovateľa ako aj odporkyne Krajský súd v Košiciach rozsudkom
z 30. septembra 2015, sp. zn. 8 CoP 130/2015 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
vo výroku o rozvode manželstva účastníkov, vo výroku o vyživovacej povinnosti
navrhovateľa voči plnoletému B. a vo výroku o trovách konania (§ 219 ods. 1 O. s. p.).
Zastavil konanie o zverení B. do osobnej starostlivosti odporkyne. Vychádzal zo zistenia, že
nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia účastníkov a stotožnil sa so
skutkovými zisteniami i právnymi závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k rozvodu
manželstva účastníkov. Vzhľadom na to, že syn účastníkov konania B. dovŕšil plnoletosť
3. júna 2015, teda pred rozhodnutím odvolacieho súdu, bolo zastavené konanie o zverení
tohto dieťaťa účastníkov do výchovy odporkyne v zmysle § 104 ods. 1 O. s. p. Odvolací súd
dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, pokiaľ ide o výživné vo výške 130 eur
mesačne. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na
celkové majetkové pomery účastníka, a teda na tzv. potencionalitu príjmov vo vzťahu k jeho
zjavne nevyužitím schopnostiam. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti nie je
smerodajné, koľko si rodič prácou zarobí alebo či pracuje. Potenciálny príjem nie je to, čo
skutočne zarába, ale to, čo objektívne je možné, aby zarobil so zreteľom na svoj vek,
zdravotný stav a kvalifikáciu. Vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý správne zistil už súd
prvého stupňa, dospel odvolací súd k záveru, že pomery navrhovateľa sú lepšie ako ich
prezentoval v priebehu konania, najmä so zreteľom na to, že navrhovateľ si svoje životné
náklady zabezpečuje aj v čase, keď nemá žiaden oficiálny príjem a nie je evidovaný ani na
úrade práce.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, a to len proti
výroku o určení jeho vyživovacej povinnosti vo vzťahu k B.. Navrhol, aby dovolací súd zrušil
rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti ako aj rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ust. § 237 ods.
1 písm. f/ O. s. p. t. j., že sa mu postupom oboch súdov odňala možnosť konať pred súdom.
Prvostupňový ani odvolací súd mu nedoručili viacero podaní odporkyne, a to predovšetkým
vyjadrenie k odvolaniu, ktoré podal proti rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj ďalšie listinné
dôkazy, ktoré do spisu odporkyňa založila a z ktorých súd prvého stupňa vyvodil svoje
skutkové zistenia. Konajúce súdy mali povinnosť všetky tieto podania navrhovateľovi doručiť
aj s prílohami, aby bola zachovaná rovnosť procesných strán a zásada kontradiktórnosti
konania. Keďže súdy túto povinnosť opomenuli, nie je možné konanie, ktoré pred nimi
prebehlo, považovať za spravodlivé. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému
účastníkovi vytvára stav nerovnosti v konaní pred súdom. Naviac rozhodnutie súdu prvého
stupňa vo vzťahu k určeniu výživného pre B. nie je dostatočne odôvodnené, je
nepreskúmateľné a táto okolnosť zakladá taktiež vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O. s. p., pretože navrhovateľ nemá možnosť účinne sa brániť vo vzťahu
k nepreskúmateľnému rozhodnutiu súdu. Dovolanie odôvodnil ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s.
p. t. j., že v konaní došlo k inej vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
V tomto smere poukázal na to, že súdy vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, najmä
pokiaľ ide o posúdenie jeho možností a schopností platiť výživné na syna B.. Táto okolnosť
mala potom za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pokiaľ ide o výšku výživného.
Odporkyňa navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený
v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O. s. p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu
len v prípadoch, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p.
je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Dovolaním navrhovateľa napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky
rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd
v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého
by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
ods. 1 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
(§ 238 O. s. p.), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237
ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku
návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
alebo súdom nesprávne obsadeným).
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 ods.1 O. s. p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách
a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
ods. 1 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade,
ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne
postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ až e/ a g/ O. s. p. neboli v dovolaní
namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania
navrhovateľa preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Navrhovateľ v dovolaní namieta (okrem iného), že v konaní došlo k procesnej vade
v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú
vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p. majú
účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť
im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – pozri napríklad právo účastníka vykonávať
procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť
si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným
dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na to,
aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].
V zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo a verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávisle a nestranným súdom zriadeným zákonnom, ktorý rozhoduje
o jeho občianskych právach a záväzkoch.
V zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
jednou zo všeobecných záruk spravodlivého prejednania vecí pred súdom je zásada „rovnosti
zbraní“. Tento princíp je jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania
a vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju
záležitosť jej protistrane.
Koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne
konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť predložiť nielen všetky
dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi
a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť
sa pred ním. Požiadavka, aby procesné strany v konaní mali možnosť dozvedieť sa a vyjadriť
sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k stanoviskám pripojeným v spise, sa aplikuje
aj na odvolacie konanie.
V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len ESĽP), vo veci T. proti Slovenskej republike z 13. januára 2015 (sťažnosť č.
17127/12) z ktorého vyplýva, že vyjadrenie účastníka konania vo veci (vrátane vyjadrenia k
opravnému prostriedku protistrany), ktoré obsahuje riadnu právnu a skutkovú argumentáciu,
je potrebné považovať za také vyjadrenie, ktoré je potrebné subsumovať pod požiadavku, aby
účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o ňom a eventuálne sa k nemu aj
vyjadriť. Z predmetného rozhodnutia, ako aj z ďalšej judikatúry ESĽP vyplýva, že konkrétny
význam dotknutého vyjadrenia je málo dôležitý, keďže je na účastníkoch konania, aby
posúdili, či si dokument vyžaduje, aby sa k nemu vyjadrili alebo nie. Zároveň ESĽP v
predmetnom rozhodnutí konštatoval, že nedoručenie vyjadrenia protistrany k opravnému
prostriedku podanému sťažovateľkou v jej veci proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa je
porušením článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V predmetnej právnej veci došlo k rovnakej procesnej situácii, nakoľko navrhovateľ
podal odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 21. januára 2015 sp. zn.
27 P 223/2013 a odporkyňa podala vo vzťahu k tomuto odvolaniu svoje vyjadrenie (č. l. 194)
obsahujúce riadnu skutkovú a právnu argumentáciu z 21. marca 2015, ktoré bolo na súd
prvého stupňa doručené 23. marca 2015 avšak protistrane, t. j. navrhovateľovi ako
odvolateľovi doručené nebolo, z čoho vyplýva, že s ním nebol oboznámený.
V zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia ESĽP je preto treba konštatovať,
že týmto postupom odvolacieho súdu (t. j. Krajského súdu v Nitre), ktorý nedoručil
vyjadrenie odporkyne k odvolaniu odvolateľovi, došlo k porušeniu článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň k odňatiu možnosti
navrhovateľa konať pred súdom, čo je potrebné považovať za procesnú vadu v zmysle § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p. v nadväznosti na ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 242
ods. 1 veta druhá O. s. p.
Dovolací súd teda prihliadol na vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.,
ktorá sa vyskytla v štádiu odvolacieho konania v podobe nedoručenia vyjadrenia odporkyne
navrhovateľovi.
Pretože odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom, zakladá nielen prípustnosť
dovolania, ale aj jeho dôvodnosť, dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O. s. p. rozsudok
odvolacieho súdu zrušil v napadnutom výroku (§ 242 ods. 1 O. s. p.) a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Úlohou odvolacieho súdu bude doručiť vyjadrenie odporkyne k odvolaniu
navrhovateľa a až po vykonaní tohto procesného úkonu bude možné pokračovať v odvolacom
konaní.
V následnom rozhodnutí rozhodne odvolací súd aj o trovách tohto dovolacieho
konania (§ 243 b ods.5 O. s. p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. júna 2016
JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.