Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8CoP-130-2015.pdf
PDF · 92.01 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/130/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľa JUDr. J. C. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v D. na W. č. XXXX/X v súčasnosti v D. na R. XX zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Semanovou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Garbiarskej č. 5 proti odporkyni M. C. rod. L. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v D. na W. č. XXXX/X zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Bódišom so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Humenskej č. 18 v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému I. C. nar. X.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, Staničné námestie č. 9, pracovisko Košice IV o odvolaní navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 21.1.2015 č.k. 27P 223/2013-183 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výroku o rozvode manželstva účastníkov konania, vo výroku o vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči I. C. nar. X.X.XXXX a vo výroku o trovách konania.
Zastavuje konanie o zverení I. C. nar. X.X.XXXX do osobnej starostlivosti odporkyne a práva rodičov ho zastupovať a spravovať jeho majetok.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom z 21.1.2015 č.k. 27P 223/2013-183 manželstvo navrhovateľa J. C. nar. XX.X.XXXX a odporkyne M. C. rod. L. nar. XX.X.XXXX uzavreté 15.8.1992 zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu MČ D. - S. A. vo zväzku ročníka 1992 na strane 171 pod poradovým číslom 42 rozviedol. Na čas po rozvode zveril maloletého I. C. nar. X.X.XXXX do osobnej starostlivosti matky. Rozhodol, že obaja rodičia majú právo maloletého I. zastupovať a spravovať jeho majetok. Otcovi určil vyživovaciu povinnosť na maloletého I. 130 Eur mesačne, ktoré je povinný prispievať vždy do 10-teho dňa v mesiaci dopredu matke maloletého od právoplatnosti rozsudku vo výroku o rozvode manželstva do budúcna. O trovách konania rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na ich náhradu.
Proti výroku rozsudku o vyživovacej povinnosti otca prispievať na výživu maloletého I. 130 Eur mesačne podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým žiadal, aby odvolací súd v napadnutej časti zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a zaviazal ho prispievať na výživu maloletého I. 30 Eur mesačne od právoplatnosti rozsudku vo výroku o rozvode manželstva do budúcna. Zdôraznil, že je výlučným vlastníkom bytu, ktorý dodnes užíva bývalá manželka s maloletým I. a plnoletou dcérou M. a do roku 2013 im platil nájomné aj inkaso, kým on býva so svojou priateľkou v prenajatom byte. Rovnako zdôraznil, že je dobrovoľne nezamestnaný, nepoberá dávky v hmotnej núdzi a jeho príjem z brigádnickej činnosti je na hranici životného minima.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa s poukazom na § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/ O.s.p., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa § 221 ods .1 písm. h/ O.s.p. nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Uviedla, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nekorešponduje s tým, čo uviedla v priebehu konania na súde prvého stupňa, keďže vo svojej účastníckej výpovedi na pojednávaní 21.1.2015, kedy došlo k vyneseniu odvolaním napadnutého rozsudku prezentovala, že s rozvodom nesúhlasí, nakoľko s cieľom návrhu navrhovateľa na rozvod manželstva bola skutočnosť, že chce ho vyštvať spolu s deťmi z bytu a tento aj následne predať. Pripustila, že by súhlasila s rozvodom, pokiaľ by navrhovateľ zabezpečil pre ňu, ako aj ich spoločné deti náhradný byt, nakoľko im reálne hrozí, že ostanú na ulici, avšak navrhovateľ rozvodom sleduje iba tento jediný cieľ, a to donútiť ju a ich spoločné deti k opusteniu bytu, ktorý je jeho vlastníctvom. Nakoľko napadnutím prvého výroku rozsudku rozsudku o rozvode manželstva sú dotknuté aj ďalšie výroky, konkrétne výroky o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, svojim odvolaním napáda aj tieto výroky. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. S návrhom na rozvod manželstva nesúhlasila, avšak súd v odôvodnení rozsudku dospel k iným záverom, ktoré nekorešpondujú s vykonaným dokazovaním. Navrhla odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť na opätovné rozhodnutie.
Navrhovateľ doplnil odvolanie písomným podaním adresovaným súdu prvého stupňa 15.4.2015 a uviedol, že dlhodobo má zdravotné problémy s chrbticou v krížovej oblasti a z toho dôvodu má problém sa dlhodobo zamestnať, a to hlavne v profesii, v ktorej je vyučený, preto musel odmietnuť aj ponuky z úradu práce. V Živnostenskom registri je uvedený ako zodpovedný vedúci v koncesovanej živnosti pre činnosť oprava a diagnostika motorových vozidiel (firma B., s.r.o., G. XXX, D.), ale v tejto spoločnosti nikdy nebol zamestnaný, nikdy nemal a nemá z tejto činnosti príjem, pretože nebola žiadna prevádzka zriadená a činnosť nebola nikdy vykonávaná. Keď v roku 2007 odišiel zo spoločnej domácnosti z vlastného bytu do podnájmu, všetky náklady za jeho vlastný byt uhrádzal naďalej sám, až do marca 2013. Napriek jeho záujmu o deti a snahe o stretnutie s nimi, nebolo mu to umožnené a keď, tak jedenkrát za rok, pričom odporkyňa stále tvrdila, že ona deťom nebráni stretávať sa s ním, ale je presvedčený, že to nie je pravda. Odporkyňa ho vidí ako najhoršieho človeka na svete a nie je schopná s ním vôbec komunikovať. Po ukončení súdneho konania a vynesenia rozsudku o výživnom pre plnoletú dcéru M., dcéra mu škaredo vynadala s tým, že ho už v živote nechce vidieť a odporkyňa sa k dcére s nadávkami pridala. Odporkyňa aj s deťmi býva v byte, ktorého je výlučným vlastníkom a sám nemá kde bývať. Až do roku 2013 bola odporkyňa nezamestnaná a prácu si začala hľadať až potom, keď prestal uhrádzať náklady za byt, v ktorom bývala odporkyňa s deťmi. Na základe predbežného opatrenia pravidelne platí výživné na maloletého I. 30 Eur mesačne a túto sumu je schopný uhrádzať aj do budúcna. Odporkyňa neuniesla dôkazné bremeno, pretože nepredložila súdu žiadne dôkazy, na základe ktorých by bola preukázala jeho majetnosť, či akýkoľvek príjem, ktorý by mu dovolil platiť vyššie výživné. Prvostupňový súd si ani žiadny iný dôkaz nezabezpečil. Vyjadril názor, že v konaní preto došlo k vadám a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Prvostupňový súd vo svojom odôvodnení nijako neodôvodnil, z čoho pri svojom rozhodovaní o výške výživného vychádzal a na základe čoho určil výšku výživného 130 Eur mesačne, iba uviedol, že je schopný z rôznych nešpecifikovaných činností okolo áut prispievať na výživu dieťaťa 130 Eur mesačne. Toto považuje za porušenie jeho práv na spravodlivé súdne konanie, pretože rozhodnutie prvostupňového súdu je nevykonateľné.
Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa poukázala na to, že takmer 20 rokov nie je nikde oficiálne zamestnaný, naposledy bol evidovaný na úrade práce a zároveň vyradený pre nespoluprácu v roku 2002, pričom pracovníčke Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, ktorá zisťovala pomery v rodine tvrdil, že je nezamestnaný cca 5 rokov, teda je zrejmé, že navrhovateľ počas celého konania zavádzal súd, ako aj úrad práce a snažil navodiť dojem, že je takmer sociálny prípad, ale skutočnosť je taká, že doposiaľ nemal záujem o žiadnu prácu. Tvrdenie navrhovateľa, že nemohol prijať ponúkané práce z úradu práce zo zdravotných dôvodov, je opäť zavádzaním, nakoľko ako jazdec Majstrovstiev Slovenska v rally, musel mať aj má stopercentný zdravotný stav, inak by mu nebola udelená licencia na účasť v súťažiach rally. Rovnako je zavádzajúce, že býva v prenajatom byte s priateľkou, pretože
vlastníkom bytu je syn jeho priateľky. Navrhovateľ počas celého konania o rozvod manželstva ničím nepreukázal, či má resp. v akej výške príjmy z brigádnickej činnosti. Vyjadrila názor, že navrhovateľ úmyselne zatajuje svoje príjmy a teda pri hodnotení zárobkových a majetkových pomerov mal súd postupovať podľa § 63 ods. 1 ako aj § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Z týchto dôvodov navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa navrhovateľom napadnutej časti o výživnom pre maloletého I..
Kolízny opatrovník sa k odvolaniu navrhovateľa a odporkyne nevyjadril.
Podľa Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd na základe odvolania účastníkov konania preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, každý dôkaz jendoltivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že manželstvo účastníkov konania neplní svoj účel a plniť ho ani nemôže vzhľadom na rozvrat manželských vzťahov, keďže manželia nežijú v spoločnej domácnosti od roku 2007 a ani jeden z manželov neprejavil záujem obnoviť manželské spolužitie. Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k tomu záveru, že so zreteľom na jednoznačný postoj navrhovateľa, ktorý žije v spoločnej domácnosti s partnerkou, je rozvrat manželstva nielen vážny, ale aj trvalý. Od roku 2007 manželstvo účastníkov konania neplní ani jednu zo svojich funkcií, konkrétne biologickú spočívajúcu v tom, že manželstvo vytvára najvhodnejšie prostredie na zabezpečenie reprodukcie spoločnosti a na uspokojovanie citových a sexuálnych potrieb, ani výchovnú spočívajúcu v riadnej výchove detí, pretože dcéra M. má 22 rokov a syn I. v priebehu tohto konania nadobudol tiež vek plnoletosti, ani funkciu vzájomnej pomoci spočívajúcej vo vytváraní zdravého rodinného prostredia, v ktorom manželia a ostatní členovia nimi založenej rodiny si všestranne vzájomne pomáhajú, ani funkciu hospodársku, t.j. že obaja manželia sa starajú o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Manželia nežijú v spoločnej domácnosti, ako už bolo vyššie uvedené, od roku 2007, nezabezpečujú spoločnú výchovu svojich detí, intímne spolu nežijú, vzájomne si nepomáhajú a ani spoločne nehospodária. Na naplnenie účelu manželstva je potrebná snaha oboch manželov, vzájomné pochopenie a citové zblíženie. Odvolací súd konštatuje, že účastníci konania mali od roku 2007 dostatok času a príležitostí na to, aby prejavili záujem o obnovenie spolužitia, ale naopak svojim nezmeneným správaním a postojom jednoznačne preukázali, že je vylúčený predpoklad, aby ich manželstvo v budúcnosti plnilo svoj účel. Za tejto skutkovej situácie súd prvého stupňa zákonne rozhodol, ak manželstvo účastníkov konania rozviedol. K odvolacej námietke odporkyne, že nesúhlasila s rozvodom manželstva, resp. svoj súhlas podmienila prevodom vlastníckeho práva k bytu, ktorý užíva s maloletými deťmi a je vo výlučnom vlastníctve navrhovateľa, odvolací súd poznamenáva, že Zákon o rodine nepozná kompenzáciu za rozvod manželstva formou nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti patriacemu druhému manželovi, pretože podľa § 23 ods. 1 Zákona o rodine súd môže manželstvo rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia a navyše, odporkyňa sa pripojila k návrhu na rozvod manželstva pred Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice (č.l. 35 spisu) a na pojednávaní 3.9.2014 s rozvodom manželstva súhlasila a pri pokuse súdu o zmier odmietla obnovenie manželského spolužitia (č.l. 55 a 56 spisu), preto odvolací súd v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti. Vzhľadom na to, že syn účastníkov konania I. dovŕšil plnoletosť pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva jeho rodičov 3.6.2015, neboli splnené podmienky, za ktorých môže súd vo veci konať a pretože ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, odvolací súd konanie vo výroku o zverení dieťaťa narodeného z manželstva účastníkov konania podľa § 104 ods. 1
O.s.p. zastavil. Odvolací súd preskúmaním všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči synovi I. dospel k rovnakému právnemu záveru, ako súd prvého stupňa, že výživné 130 Eur mesačne je, vzhľadom na zákonné ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady v súlade s ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, nota bene súd prvého stupňa správne a zákonne rozhodol, keď pri určení výživného vychádzal z princípu potencionality, ktorý má prednosť pred princípom fakticity v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu príjmov, t.j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Žiadny účinný zákon Slovenskej republiky nezakotvuje povinnosť pracovať. Nezakotvuje ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená. Zákon o rodine však zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť svoje dieťa § 62 ods. 1 Zákona o rodine), takže nemôže obstáť argumentácia, podľa ktorej rodič nepracuje, pretože sa nevie umiestniť na trhu práce vo svojom odbore, alebo na pozícii adekvátnej svojim predstavám a preto nie je schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť buď vôbec alebo len v minimálnej miere. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti nie je vôbec smerodajné, koľko si rodič prácou (resp. podnikaním alebo inou zárobkovou činnosťou) zarobí, alebo či vôbec pracuje. Potencionálny príjem nie je to, čo povinný skutočne zarobí, ale to, čo objektívne je možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. Odvolací súd dôsledne vychádzajúc z ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého je potrebné prihliadať na potencionálne možnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného rodiča v prípade, ak mu v ich využití nebránia objektívne okolnosti, za ktoré však nemožno považovať dobrovoľnú nezamestnanosť otca trvajúcu od roku 2002, dospel k záveru, že určenie výživného v súlade s odvolacím návrhom navrhovateľa 30 Eur mesačne by znamenalo posunúť zodpovednosť navrhovateľa (otca) za zdravie a život dieťaťa na odporkyňu (matku), ktorá sa osobne stará o syna a dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť voči nemu na hranici svojich možností a bolo by nepochybne v rozpore so Zákonom o rodine, morálkou a spravodlivosťou. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa a z vyššie uvedených úvah vyplývajúcich zo zákonných ustanovení Zákona o rodine citovaných v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel k presvedčeniu, že pomery navrhovateľa sú lepšie, ako ich prezentoval v priebehu konania na súde prvého stupňa, ako aj v priebehu odvolacieho konania a tento záver umocňuje aj fakt, že navrhovateľ si svoje životné náklady vedel zabezpečiť, a to aj v čase, keď nemal žiaden oficiálny príjem a nebol ani evidovaný na úrade práce. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje náležitosti rozsudku podľa § 157 ods. 2 O.s.p., pričom odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, nečiní rozsudok nepreskúmateľným a nezákonným. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Súd prvého stupňa sa dôsledne a precízne vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami týkajúcich sa predmetu konania, ako aj s námietkami účastníkov konania, ktoré tvorili ich obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a účastníci konania ani v priebehu odvolacieho konania neuviedli žiadne skutočnosti odôvodňujúce iné rozhodnutie o návrhu na rozvod manželstva a určenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči synovi I.. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (okrem výroku o výchove dieťaťa, keďže o tom môže súd rozhodovať len do nadobudnutia veku plnoletosti dieťaťa) ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uviedol ďalšie dôvody podľa § 219 ods. 2 O.s.p..
Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.