Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/1263/2015

Identifikačné číslo spisu: 1208213241 Dátum vydania rozhodnutia: 30.11.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1208213241.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne H. U. bývajúcej v U., zastúpenej JUDr. Ivanom Jánošíkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Klincová 35, P.O.BOX 2, proti žalovaným 1/ Doprastav, a.s., so sídlom v Bratislave, Drieňová 27 a 2/ DOPRASTAV SERVICES, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Drieňová 27 (fakturačná adresa Košická 52), zastúpenými JUDr. Jozefom Boledovičom, advokátom so sídlom v Rovinke, Úzka č. 578/4, o určenie zamestnávateľa, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. , o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. marca 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. marca 2012 sp. zn. a súvisiace uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 16. apríla 2012 sp. zn. a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 30. júna 2010 č.k. -187 žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ k rukám ich právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 1 684,23 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa bola u žalovaného 1/ v pracovnoprávnom vzťahu zamestnaná ako chyžná v obchodnej prevádzke s miestom výkonu práce Správa hotelových zariadení s dňom nástupu do práce od 4. septembra 1995, pričom pracovný pomer bol dohodnutý na čas neurčitý. Z listinných dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi organizačné zložky žalovaného 1/ patrila aj Správa účelových zariadení (ďalej len „SÚZ“), ktorá bola predmetom prevodu na žalovaného 2/ k 1. aprílu 2008. S poukazom na Dodatok č. 1 Rozhodnutia generálneho riaditeľa č. 4/2008 a Rozhodnutí generálneho riaditeľa č. 5/2008 a č. 6/2008 súd zistil, že predmetom prevodu bol aj prevod práv a povinností pracovnoprávnych vzťahov všetkých zamestnancov SÚZ, vrátane nehnuteľného majetku a obežného majetku. Danou skutočnosťou sa v zmysle zaoberala aj Inšpekcia práce, ktorá konštatovala, že u žalovaného 1/ nedošlo k porušeniu až 30 , keďže žalobkyni bolo oznámenie o prechode práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov písomne aj ústne viackrát oznámené v lehote stanovenej zákonom. Z tohto dôvodu súd žalobu žalobkyne v časti určenia,

ž e je zamestnankyňou žalovaného 1/, posúdil ako nedôvodnú. Následne poukázal na opodstatnenosť dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného 2/, keďže mal za preukázané, že žalobkyňa od 1. júna 2008 mala neospravedlnenú absenciu v práci v dĺžke 61 dní, čím z jej strany došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Súd konštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňalo všetky formálne náležitosti a bolo žalobkyni riadne doručené. Na základe uvedených skutočností nebol zistený dôvod neplatnosti tohto právneho úkonu a rovnako ani nárok žalobkyne na náhradu mzdy, keďže žalobkyňa prácu u žalovaného 2/ reálne nevykonávala. Tvrdenie žalobkyne, že prevod SÚZ od žalovaného 1/ na žalovaného 2/ je simulovaný právny úkon, súd prvej inštancie posúdil ako účelové tvrdenie, keďže žalobkyni sa nezmenilo právne postavenie v pracovnoprávnom vzťahu, t.j. nedošlo k zmenám pracovných podmienok vyplývajúcich z jej pracovnej zmluvy a pracovnej náplne, nedošlo ani k zmene miesta výkonu práce a zmenám pracovných činností. V tejto časti považoval súd prvej inštancie žalobu v časti určovacích návrhov žalobkyne ako špekulatívny a bez preukázania naliehavého právneho záujmu. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 27. marca 2012 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym posúdením, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktorý dospel k záveru, že bol preukázaný prevod úloh a činností žalovaného 1/ ako zamestnávateľa inému zamestnávateľovi, žalovanému 2/, s ktorým bol zo zákona v zmysle spojený aj prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov voči prevedeným zamestnancom na preberajúceho zamestnávateľa. Poukázal na skutočnosť, že žaloba žalobkyne v časti požadovaného určenia zamestnávateľa nebola dôvodná nielen vo veci samej, ale a predovšetkým aj z dôvodu absencie procesnej podmienky vecného prejednania určovacej žaloby v zmysle , ktorou je existencia naliehavého právneho záujmu na jej určení. Poznamenal, že súd prvej inštancie správne posúdil nedôvodnosť žaloby v časti určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a uplatnených mzdových nárokov, keďže žalobkyňa u žalovaného 2/ nepracovala, reálne pre neho nevykonávala žiadnu prácu, čím bol naplnený dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného 2/ pre závažné porušenie pracovnej disciplíny v dôsledku neospravedlnenej absencie. Zhodne so súdom prvej inštancie posúdil ako nedôvodnú aj žalobu žalobkyne v časti zaplatenia náhrady mzdy, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukázal. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa /9 ods. 1 a 2 potvrdil a vo výroku rozsudku nevyslovil prípustnosť dovolania podľa 238 ods. 3 , keďže absentovalo uvedenie skutočnosti, v čom žalobkyňa vidí závažný význam otázky po právnej stránke. Uviedol, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením podľa 2/4 ods. 5 Krajský súd v Bratislave uznesením zo 16. apríla 2012 sp. zn. žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich v súlade s vety druhej v súdom stanovenej lehote nevyčíslili.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa 9. mája 2012 dovolanie, z dôvodu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle V dovolaní rozsiahlo uvádzala v čom vidí nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Navrhla, aby dovolací súd zmenil rozhodnutie odvolacieho súdu a žalobe v plnom rozsahu vyhovel, eventuálne aby vec vrátil odvolaciemu súdu späť na ďalšie konanie.

Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne navrhli, aby dovolací súd dovolanie žalobkyne zamietol z dôvodu, že prípustnosť dovolania v danej veci nie je daná a dovolanie nie je dôvodné.

Podľa prechodného ustanovenia , (ďalej len „“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, zastúpená advokátom, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané, bez nariadenia do volacieho pojednávania dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016 (9. mája 2012), t.j. za účinnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie uvedeného a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle , a

Za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy bolo dovolanie spôsobilé vyvolať sledovaný právny účinok pri vadách zmätočnosti ( až g/ ), i keď jeho prípustnosť z až 3 nevyplývala; vtákom prípade vady konania v zmysle a prípustnosť dovolania nezakladali, na takto prípadne uplatnené dovolacie dôvody nebolo možné prihliadať (napr. Najvyšší súdu Slovenskej republiky sp.zn. , , , , , , , ).

Na vady konania, ktoré sú uvedené v , je dovolací súd povinný prihliadať bez ohľadu na to, či ich dovolateľ uplatnil alebo neuplatnil (viď ).

Z obsahu spisu vyplýva, že k odvolaniu žalobkyne (č. 1. 202 spisu) sa písomne vyjadrili žalovaní 1/ a 2/ (č. 1. 2/2 spisu), žalobkyňa (dovolateľka) ale nemala možnosť sa dozvedieť o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd jej toto vyjadrenie žalovaných 1/ a 2/ nedoručil. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia žalobkyni došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v súlade s Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) a tým k odňatiu jej možnosti konať pred súdom v zmysle

Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

12. V okolnostiach preskúmavanej veci dospel do volací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu vykazuje znaky relevantné z hľadiska namietaj vady zmätočnosti. Rešpektujúc právne účinky podaného dovolania, ktoré v konaní nastali, dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a súvisiace rozhodnutie o trovách odvolacieho konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( a ).

13.0 trovách pôvodného konania a o trovách do volacieho konania rozhodne odvolací súd ( ).

14. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.