Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
7e6/400742.fde8d6.pdf
PDF · 154.09 KB
No categories available
3Tost/47/2016
N a j v y š š í s ú d 3Tost/47/2016
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Gabriely
Šimonovej a sudcov JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr. Pavla Farkaša na neverejnom zasadnutí
v Bratislave 12. apríla 2017 v trestnej veci odsúdeného V. L., pre prečin podplácania
podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, o sťaţnosti odsúdeného proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica zo 4. novembra 2016,
sp. zn. BB - 4T 33/2011, takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku sťaţnosť odsúdeného V. L.
s a z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Samosudkyňa Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica
na verejnom zasadnutí 4. novembra 2016 rozhodla podľa § 52 ods. 1 Trestného zákona,
ţe odsúdený V. L., nar. X. v P., od 17. apríla 2012, bytom P., t. č. na neznámom mieste,
sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil a trest odňatia slobody v trvaní
3 (troch) rokov, výkon ktorého mu bol podmienečne odloţený s probačným a mediačným
dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov rozsudkom Špecializovaného trestného súdu
Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, z 8. augusta 2014, sp. zn. BB - 4T 33/2011-165 vykoná.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona odsúdeného pre výkon trestu odňatia slobody
zaradila do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráţenia.
Proti tomuto uzneseniu podala obhajkyňa odsúdeného JUDr. Michaela Bezáková
sťaţnosť, ktorú zahlásila na verejnom zasadnutí ihneď po vyhlásení uznesenia. Následne
sťaţnosť písomne odôvodnila podaním zo 6. decembra 2016.
V odôvodnení sťaţnosti obhajkyňa odsúdeného uviedla, ţe rozhodnutie o vykonaní
uloţeného nepodmienečného trestu odňatia slobody je neprimerane prísne a nezohľadňuje
špecifické okolnosti prípadu, keď vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu,
a teda ho nie je moţné povaţovať za spravodlivé. Poukázala na ustanovenie § 50 ods. 4
Trestného zákona, podľa ktorého výnimočne môţe súd vzhľadom na okolnosti prípadu
ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený konaním spáchaným
v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu trestu. Odkázala pritom na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. februára 2012, sp. zn. 4 Tost 2/2012,
podľa ktorého „spáchanie ďalšieho úmyselného trestného činu v skúšobnej dobe
podmienečného odsúdenia za iný úmyselný trestný čin môže byť zo strany odsúdeného
len výsledkom náhodného zhluku nepriaznivých okolností, nie nevyhnutne a výlučne prejavom
negatívneho postoja odsúdeného k dodržiavaniu spoločenských noriem a vyhýbaniu
sa protiprávnemu konaniu.“ Nakoľko dôvodom rozhodnutia, ktorým súd odsúdenému nariadil
vykonanie trestu odňatia slobody bola skutočnosť, ţe sa odsúdený nedostavil k určenému
probačnému a mediačnému úradníkovi, navrhovala rozhodnutie analogicky aplikovať na daný
prípad v tom zmysle, ţe je potrebné skúmať dôvody, pre ktoré sa odsúdený nepodrobil
probačnému dohľadu. Aţ v prípade preukázania jeho úmyselného konania moţno pristúpiť
k rozhodnutiu o tom, ţe sa odsúdený v skúšobnej dobe neosvedčil. Odvolala na judikát
trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Ţiline prijatý 14. septembra 2010,
sp. zn. Jtk 15/2010, v zmysle ktorého „postup podľa § 50 ods. 4 druhá veta písm. b/ Trestného
zákona prichádza do úvahy len vtedy, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu, nepovažuje
konanie odsúdeného spáchané v skúšobnej dobe, ktorým dal príčinu na nariadenie výkonu
trestu za tak závažné, aby rozhodol o nariadení výkonu trestu odňatia slobody, ktorého výkon
bol odsúdenému podmienečne odložený. Ak konajúci súd i napriek existencii dôvodu
na vyslovenie o neosvedčení sa v skúšobnej dobe a na nariadenie výkonu trestu, nepovažuje
takýto postup za nevyhnutný dáva tým odsúdenému ďalšiu možnosť preukázať,
že v novourčenej skúšobnej dobe dokáže viesť riadny život.“ V sťaţnosti sa ďalej uvádza,
ţe odsúdený prejavil záujem o vykonanie probačného dohľadu prostredníctvom e-mailovej
komunikácie. V. L. svoju neúčasť na probačných stretnutiach ospravedlnil a odôvodnil tým,
ţe sa nachádza v zahraničí, kde sa uchádzal o zamestnanie, nakoľko mu povinnosť zamestnať
sa vyplývala z rozsudku Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská
Bystrica, z 08. augusta 2014, sp. zn. BB - 4T 33/2011-165. Samotná skutočnosť,
ţe sa odsúdený nezúčastnil probačného dohľadu, podľa obhajkyne nemôţe byť dostatočným
dôvodom na to, aby súd rozhodol, ţe sa odsúdený neosvedčil a uloţený trest vykoná. Takéto
rozhodnutie musí vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu, pričom je potrebné skúmať
dôvody neúčasti odsúdeného. Doposiaľ zistené skutočnosti odôvodňujú záver, ţe odsúdený
sa nachádza v zahraničí z dôvodu hľadania práce, a teda nejde z jeho strany o cielené
vyhýbanie sa probačnému dohľadu. V odôvodnení sťaţnosti poukázala na vnútornú
rozpornosť odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorom sa na jednej strane konštatuje
porušenie povinnosti odsúdeného zamestnať sa ako jedného z dôvodov na vykonanie trestu
odňatia slobody, no na druhej strane je v odôvodnení uvedená odvolávka na správu
Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odbor kriminálnej polície Prešov z februára 2016,
podľa ktorej mal odsúdený pracovať v H..
Obhajkyňa odsúdeného ďalej uviedla, ţe podstatnou okolnosťou, ktorú je potrebné
brať do úvahy, je skutočnosť, ţe odsúdený sa počas trvania skúšobnej doby nedopustil
ţiadneho trestného činu, či priestupku, a je teda v rozpore s účelom trestu, aby mu súd nariadil
výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody bez toho, aby mal náleţite preukázané,
ţe odsúdený pácha trestnú činnosť, akýmkoľvek iným spôsobom ohrozil či narušil zákonom
chránený spoločenský záujem, resp. sa dopúšťa konania, ktorým by úmyselne porušoval
podmienky určené v rámci skúšobnej doby. Obhajkyňa tieţ apelovala na to, aby bola vzatá
do úvahy dĺţka času od spáchania trestného činu, za spáchanie ktorého bol odsúdený uznaný
za vinného, čo je päť rokov. V zmysle vyššie uvedených argumentov konštatuje, ţe výrok
napadnutého uznesenia je nesprávny. Navrhuje, aby najvyšší súd napadnuté uznesenie zrušil
a vo veci sám rozhodol.
Najvyšší súd ako súd nadriadený po preskúmaní veci zistil, ţe sťaţnosť
proti napadnutému rozhodnutiu je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a v zákonom
stanovenej lehote.
Na podklade podanej sťaţnosti najvyšší súd v zmysle § 192 ods. 1 Trestného poriadku
preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťaţovateľ podal
sťaţnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a zistil,
ţe sťaţnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Podľa ustanovenia § 51 ods. 5 Trestného zákona páchateľ, ktorému bol uloţený
probačný dohľad, je povinný strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným
a mediačným úradníkom a podrobiť sa kontrole technickými prostriedkami,
ak je takáto kontrola nariadená; nariadiť kontrolu technickými prostriedkami moţno,
ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu.
Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 prvá veta Trestného zákona ak odsúdený viedol
v skúšobnej dobe riadny ţivot, dodrţiaval podmienky probačného dohľadu a splnil uloţené
obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, ţe sa osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest
odňatia slobody, a to prípadne uţ v priebehu skúšobnej doby.
Z dikcie ustanovenia § 52 ods. 1 Trestného zákona je zrejmé, ţe na to, aby súd
vyslovil, ţe sa odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom
osvedčil, musia byť súčasne (kumulatívne) splnené tri zákonné podmienky. Konkrétne
odsúdený musí 1/ viesť riadny ţivot, 2/ dodrţať podmienky probačného dohľadu a 3/ splniť
súdom uloţené obmedzenia a povinnosti.
Naopak, pre rozhodnutie o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe a nariadení
nepodmienečného trestu odňatia slobody, stačí porušenie ktorejkoľvek z týchto podmienok,
ku ktorému v priebehu skúšobnej doby preukázateľne dôjde. Porušenie pritom musí byť
podstatné, nepostačia napr. len drobné morálne poklesky v správaní sa odsúdeného v rámci
povinnosti viesť riadny ţivot, či menej významné porušenie niektorej povinnosti, pokiaľ
k nemu nedochádza opakovane (sústavne). Či ide o podstatné porušenie, treba vţdy
posudzovať v kontexte konkrétneho prípadu.
Najvyšší súd povaţuje za potrebné poznamenať, ţe zmyslom probačného dohľadu
v trestnom konaní je okrem iného udrţať páchateľa v spoločnosti, resp. mimo ústavu
na výkon trestu odňatia slobody (ide o tzv. udrţiavaciu funkciu probačného dohľadu),
avšak len pri súčasnom zabezpečení kontroly plnenia povinností a obmedzení uloţených
súdom podľa § 51 ods. 3, ods. 4 Trestného zákona. Páchateľ, ktorému bol uloţený probačný
dohľad, je priamo zo zákona (§ 51 ods. 5 Trestného zákona) povinný strpieť nad sebou
kontrolu vykonávanú probačným úradníkom. Je teda povinný podrobiť sa dohľadu
probačného úradníka. Bez kontroly dodrţiavania podmienok probačný dohľad neplní
svoje funkcie a stráca svoj zmysel. Elementárnym predpokladom kontroly pritom je,
ţe odsúdený ako kontrolovaný subjekt s probačným úradníkom spolupracuje.
Z predloţeného spisového materiálu vyplynulo, ţe od 3. októbra 2014,
kedy Špecializovaný trestný súd Pezinok poţiadal probačného úradníka Okresného súdu
Prešov o realizáciu probačného dohľadu v zmysle ustanovenia § 3 ods. 6 zákona
č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch v znení neskorších predpisov
a v zmysle § 418 ods. 2 Trestného poriadku bol poverený zisťovaním podľa § 418 ods. 1
Trestného poriadku, resp. od 13. októbra 2014, kedy probačný úradník Okresného súdu
Prešov písomne oznámil prevzatie výkonu probácie, aţ do vydania napadnutého uznesenia,
sa nielenţe odsúdený ani raz nedostavil na predvolanie probačného úradníka Okresného súdu
Prešov, ale ani súdu prvého stupňa sa nepodarilo zabezpečiť účasť odsúdeného na verejnom
zasadnutí za účelom rozhodnutia o tom, či sa odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia s probačným dohľadom osvedčil podľa § 52 ods. 1 Trestného zákona. Uvedené
skutočnosti viedli aţ k vydaniu opatrenia z 27. júla 2016, ktorým bolo rozhodnuté, ţe ďalšie
konanie proti odsúdenému bude vedené ako konanie proti „ušlému“ podľa siedmej hlavy,
piaty diel Trestného poriadku. S výnimkou niekoľkých e-mailových správ zaslaných
odsúdeným probačnému úradníkovi, resp. pracovníkom súdu prvého stupňa, ktorými
odsúdený príslušným orgánom oznamoval, ţe sa zdrţiava v zahraničí za účelom hľadania
práce, resp. ţiadal o zasielanie korešpondencie na adresu jeho sestry v K., na ktorej
sa však nezdrţiaval, nakoľko ani probačnému úradníkovi Okresného súdu Košice II
sa nepodarilo s odsúdeným skontaktovať prostredníctvom uvedenej adresy, absentovala
u odsúdeného akákoľvek spolupráca s probačným úradníkom na účely výkonu probačného
dohľadu. Tak probačný úradník, ako aj súd prvého stupňa, sa pritom v priebehu dvoch rokov
systematicky pokúšali zistiť miesto pobytu odsúdeného, avšak do dnešného dňa bez reálneho
výsledku.
Najvyšší súd sa stotoţňuje s názorom súdu prvého stupňa, ktorý v napadnutom
uznesení konštatuje, ţe odsúdený sa úmyselne vyhýba výkonu uloţeného probačného
dohľadu tým, ţe sa po dlhšiu dobu zdrţiava na neznámom mieste a neustále mení miesto
svojho pobytu. Tento záver je moţné preukázať aj na základe informácií získaných
z Národnej ústredne SIRENE, ako aj zo správy vedúceho oddelenia Krajského riaditeľstva
policie Moravskoslezského kraje, územní odbor Karviná, obvodní oddělení Policie ČR.
Vo vzťahu k argumentom uvedeným v odôvodnení sťaţnosti obhajoby, najvyšší súd
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2015,
sp. zn. 5 Tdo 30/2015, podľa ktorého „otázku splnenia podmienok pre rozhodnutie súdu
o osvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe s uloženým probačným dohľadom podľa
§ 52 ods. 1 Trestného zákona nemožno zužovať len na skúmanie riadneho života
odsúdeného počas skúšobnej doby a splnenie súdom uložených obmedzení a povinností
(§ 51 ods. 3, ods. 4 Trestného zákona). Ak by sme pripustili tento názor, potom
by sa strácal rozdiel medzi podmienečným odkladom výkonu trestu podľa § 49
Trestného zákona a podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody
s probačným dohľadom podľa § 51 Trestného zákona. Ak je raz súdom uložený
probačný dohľad nad správaním odsúdeného v skúšobnej dobe, potom dodržiavanie
podmienok toho dohľadu je nevyhnutným predpokladom pre rozhodnutie o osvedčení
sa odsúdeného v skúšobnej dobe. Závažné porušenie podmienok probačného dohľadu,
prípadne sústavné menej závažné porušovanie podmienok probačného dohľadu
zo strany odsúdeného je dôvodom na rozhodnutie o neosvedčení sa odsúdeného
v skúšobnej dobe.“
V zmysle vyššie uvedeného, aj v prípade, ak by najvyšší súd pripustil, ţe odsúdený
splnil súdom uloţenú povinnosť podľa ustanovenia § 51 ods. 4 písm. j/ Trestného zákona,
t. j. povinnosť zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo uchádzať sa preukázateľne
o zamestnanie, ktorú by bolo moţné preukázať iba zo správy Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, Odbor kriminálnej polície Prešov z februára 2016, z ktorej je zistiteľné,
ţe odsúdený pracoval v spoločnosti H. v H., resp. z e-mailovej komunikácie s odsúdeným,
z ktorej vyplynulo, ţe si hľadá prácu, čo nemoţno povaţovať za dostatočné preukázanie
splnenia tejto povinnosti, a aj za predpokladu, ţe odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny
ţivot, t. j. nepáchal trestnú činnosť, ako uviedla obhajkyňa odsúdeného, tieto skutočnosti
by neboli samy o sebe dostatočným predpokladom pre rozhodnutie o osvedčení
sa odsúdeného v skúšobnej dobe. Na vydanie takéhoto rozhodnutia je potrebné, aby odsúdený
zároveň dodrţal podmienky probačného dohľadu. Tieto boli v danom prípade porušené,
a to úmyselným vyhýbaním sa probačnému dohľadu zo strany odsúdeného. Aby bolo moţné
konštatovať, ţe odsúdený spolupracoval s príslušnými orgánmi na účely výkonu probačného
dohľadu, odsúdený mal oznámiť probačnému úradníkovi alebo súdu prvého stupňa adresu,
na ktorej si preberá zásielky, resp. na ktorej sa zdrţiava. Odsúdený tak aj urobil, avšak jediná
adresa, ktorú príslušným orgánom oznámil, bola adresa, na ktorej si ani nepreberal zásielky,
ani sa na nej nezdrţiaval. Odsúdený tak poskytol zavádzajúce a nepravdivé údaje, ktoré
boli zároveň posledným pokusom o kontakt so súdom zo strany odsúdeného. Najvyšší súd
sa preto nestotoţňuje s tvrdením obhajkyne odsúdeného, v zmysle ktorého konanie
odsúdeného nebolo tak závaţnej povahy, aby súd prvého stupňa rozhodol o tom,
ţe sa v skúšobnej dobe neosvedčil.
Pokiaľ ide o poţiadavku obhajkyne odsúdeného na skúmanie dôvodov,
pre ktoré sa odsúdený nepodrobil probačnému dohľadu, najvyšší súd konštatuje, ţe probačný
úradník aj súd prvého stupňa vyvinuli v priebehu dvoch rokov od právoplatnosti rozsudku
Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, z 8. augusta 2014,
sp. zn. BB – 4T 33/2011-265, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. septembra 2014, dostatočné
úsilie nato, aby sa skontaktovali s odsúdeným a aby zabezpečili výkon probačného dohľadu
a účasť odsúdeného na úkonoch trestného konania. V záujme predídenia vydaniu rozhodnutia
o neosvedčení sa odsúdeného, bol dokonca priamo na základe ţiadosti odsúdeného
z 15. mája 2015 postúpený výkon probačného dohľadu Okresnému súdu Košice II,
avšak ani toto opatrenie neviedlo k zabezpečeniu jeho výkonu. Najvyšší súd je toho názoru,
ţe poţiadavka, aby bolo súdom vyvinuté väčšie úsilie na zistenie skutkového stavu,
nie je legitímna a neúmerne by zaťaţovala súd. Takýto postup navyše neodôvodňuje
ani správanie odsúdeného, ktorý sa ani raz nedostavil na probačné stretnutie a utajoval miesto
svojho pobytu pred príslušnými orgánmi.
Najvyšší súd ďalej uvádza, ţe sťaţnostná námietka obhajkyne odsúdeného,
v ktorej odkazuje na judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Ţiline prijatý
14. septembra 2010, sp. zn. Jtk 15/2010, neobstojí, pretoţe uvedený súd nie je v zmysle
zákona súdom, ktorého judikatúra má povahu aktu usmerňujúceho najvyšší súd
v jeho rozhodovacej činnosti. Podľa ustanovenia § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je práve najvyšší súd
súdom, ktorý zverejňuje súdne rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými
sa najvyšší súd, ako aj súdy niţšieho stupňa, pri svojej rozhodovacej činnosti riadia.
Sťaţnostný súd – rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, ţe odsúdený
sa podľa § 52 ods. 1 Trestného zákona v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia
neosvedčil a trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov, výkon ktorého mu bol
podmienečne odloţený s probačným a mediačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní 5
rokov, vykoná.
Sťaţnosť odsúdeného nebola dôvodná, a preto ju Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťaţnosť nie je prípustná.
V Bratislave 12. apríla 2017
JUDr. Gabriela Š i m o n o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Lucia Gočálová