Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tost/47/2016

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Gabriely

Šimonovej a sudcov JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr. Pavla Farkaša na neverejnom zasadnutí

v Bratislave 12. apríla 2017 v trestnej veci odsúdeného V. L., pre prečin podplácania

podľa , , o sťaţnosti odsúdeného proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica zo 4. novembra 2016,

sp. zn. BB - , takto

rozhodol:

Podľa sťaţnosť odsúdeného V. L.

s a z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Samosudkyňa Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica

na verejnom zasadnutí 4. novembra 2016 rozhodla podľa ,

ţe odsúdený V. L., nar. X. v P., od 17. apríla 2012, bytom P., t. č. na neznámom mieste,

sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil a trest odňatia slobody v trvaní

3 (troch) rokov, výkon ktorého mu bol podmienečne odloţený s probačným a mediačným

dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov rozsudkom Špecializovaného trestného súdu

Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, z 8. augusta 2014, sp. zn. BB - -165 vykoná.

Podľa odsúdeného pre výkon trestu odňatia slobody

zaradila do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráţenia.

2

Proti tomuto uzneseniu podala obhajkyňa odsúdeného JUDr. Michaela Bezáková

sťaţnosť, ktorú zahlásila na verejnom zasadnutí ihneď po vyhlásení uznesenia. Následne

sťaţnosť písomne odôvodnila podaním zo 6. decembra 2016.

V odôvodnení sťaţnosti obhajkyňa odsúdeného uviedla, ţe rozhodnutie o vykonaní

uloţeného nepodmienečného trestu odňatia slobody je neprimerane prísne a nezohľadňuje

špecifické okolnosti prípadu, keď vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu,

a teda ho nie je moţné povaţovať za spravodlivé. Poukázala na ustanovenie § 50 ods. 4

, podľa ktorého výnimočne môţe súd vzhľadom na okolnosti prípadu

ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený konaním spáchaným

v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu trestu. Odkázala pritom na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. februára 2012, sp. zn. ,

podľa ktorého „spáchanie ďalšieho úmyselného trestného činu v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia za iný úmyselný trestný čin môže byť zo strany odsúdeného

len výsledkom náhodného zhluku nepriaznivých okolností, nie nevyhnutne a výlučne prejavom

negatívneho postoja odsúdeného k dodržiavaniu spoločenských noriem a vyhýbaniu

sa protiprávnemu konaniu.“ Nakoľko dôvodom rozhodnutia, ktorým súd odsúdenému nariadil

vykonanie trestu odňatia slobody bola skutočnosť, ţe sa odsúdený nedostavil k určenému

probačnému a mediačnému úradníkovi, navrhovala rozhodnutie analogicky aplikovať na daný

prípad v tom zmysle, ţe je potrebné skúmať dôvody, pre ktoré sa odsúdený nepodrobil

probačnému dohľadu. Aţ v prípade preukázania jeho úmyselného konania moţno pristúpiť

k rozhodnutiu o tom, ţe sa odsúdený v skúšobnej dobe neosvedčil. Odvolala na judikát

trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Ţiline prijatý 14. septembra 2010,

sp. zn. Jtk 15/2010, v zmysle ktorého „postup podľa § 50 ods. 4 druhá veta písm. b/ Trestného

zákona prichádza do úvahy len vtedy, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu, nepovažuje

konanie odsúdeného spáchané v skúšobnej dobe, ktorým dal príčinu na nariadenie výkonu

trestu za tak závažné, aby rozhodol o nariadení výkonu trestu odňatia slobody, ktorého výkon

bol odsúdenému podmienečne odložený. Ak konajúci súd i napriek existencii dôvodu

na vyslovenie o neosvedčení sa v skúšobnej dobe a na nariadenie výkonu trestu, nepovažuje

takýto postup za nevyhnutný dáva tým odsúdenému ďalšiu možnosť preukázať,

že v novourčenej skúšobnej dobe dokáže viesť riadny život.“ V sťaţnosti sa ďalej uvádza,

ţe odsúdený prejavil záujem o vykonanie probačného dohľadu prostredníctvom e-mailovej

komunikácie. V. L. svoju neúčasť na probačných stretnutiach ospravedlnil a odôvodnil tým,

ţe sa nachádza v zahraničí, kde sa uchádzal o zamestnanie, nakoľko mu povinnosť zamestnať

3

sa vyplývala z rozsudku Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská

Bystrica, z 08. augusta 2014, sp. zn. BB - -165. Samotná skutočnosť,

ţe sa odsúdený nezúčastnil probačného dohľadu, podľa obhajkyne nemôţe byť dostatočným

dôvodom na to, aby súd rozhodol, ţe sa odsúdený neosvedčil a uloţený trest vykoná. Takéto

rozhodnutie musí vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu, pričom je potrebné skúmať

dôvody neúčasti odsúdeného. Doposiaľ zistené skutočnosti odôvodňujú záver, ţe odsúdený

sa nachádza v zahraničí z dôvodu hľadania práce, a teda nejde z jeho strany o cielené

vyhýbanie sa probačnému dohľadu. V odôvodnení sťaţnosti poukázala na vnútornú

rozpornosť odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorom sa na jednej strane konštatuje

porušenie povinnosti odsúdeného zamestnať sa ako jedného z dôvodov na vykonanie trestu

odňatia slobody, no na druhej strane je v odôvodnení uvedená odvolávka na správu

Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odbor kriminálnej polície Prešov z februára 2016,

podľa ktorej mal odsúdený pracovať v H..

Obhajkyňa odsúdeného ďalej uviedla, ţe podstatnou okolnosťou, ktorú je potrebné

brať do úvahy, je skutočnosť, ţe odsúdený sa počas trvania skúšobnej doby nedopustil

ţiadneho trestného činu, či priestupku, a je teda v rozpore s účelom trestu, aby mu súd nariadil

výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody bez toho, aby mal náleţite preukázané,

ţe odsúdený pácha trestnú činnosť, akýmkoľvek iným spôsobom ohrozil či narušil zákonom

chránený spoločenský záujem, resp. sa dopúšťa konania, ktorým by úmyselne porušoval

podmienky určené v rámci skúšobnej doby. Obhajkyňa tieţ apelovala na to, aby bola vzatá

do úvahy dĺţka času od spáchania trestného činu, za spáchanie ktorého bol odsúdený uznaný

za vinného, čo je päť rokov. V zmysle vyššie uvedených argumentov konštatuje, ţe výrok

napadnutého uznesenia je nesprávny. Navrhuje, aby najvyšší súd napadnuté uznesenie zrušil

a vo veci sám rozhodol.

Najvyšší súd ako súd nadriadený po preskúmaní veci zistil, ţe sťaţnosť

proti napadnutému rozhodnutiu je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a v zákonom

stanovenej lehote.

Na podklade podanej sťaţnosti najvyšší súd v zmysle

preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťaţovateľ podal

sťaţnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a zistil,

ţe sťaţnosť odsúdeného nie je dôvodná.

4

Podľa ustanovenia páchateľ, ktorému bol uloţený

probačný dohľad, je povinný strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným

a mediačným úradníkom a podrobiť sa kontrole technickými prostriedkami,

ak je takáto kontrola nariadená; nariadiť kontrolu technickými prostriedkami moţno,

ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu.

Podľa ustanovenia prvá veta ak odsúdený viedol

v skúšobnej dobe riadny ţivot, dodrţiaval podmienky probačného dohľadu a splnil uloţené

obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, ţe sa osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest

odňatia slobody, a to prípadne uţ v priebehu skúšobnej doby.

Z dikcie ustanovenia je zrejmé, ţe na to, aby súd

vyslovil, ţe sa odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom

osvedčil, musia byť súčasne (kumulatívne) splnené tri zákonné podmienky. Konkrétne

odsúdený musí 1/ viesť riadny ţivot, 2/ dodrţať podmienky probačného dohľadu a 3/ splniť

súdom uloţené obmedzenia a povinnosti.

Naopak, pre rozhodnutie o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe a nariadení

nepodmienečného trestu odňatia slobody, stačí porušenie ktorejkoľvek z týchto podmienok,

ku ktorému v priebehu skúšobnej doby preukázateľne dôjde. Porušenie pritom musí byť

podstatné, nepostačia napr. len drobné morálne poklesky v správaní sa odsúdeného v rámci

povinnosti viesť riadny ţivot, či menej významné porušenie niektorej povinnosti, pokiaľ

k nemu nedochádza opakovane (sústavne). Či ide o podstatné porušenie, treba vţdy

posudzovať v kontexte konkrétneho prípadu.

Najvyšší súd povaţuje za potrebné poznamenať, ţe zmyslom probačného dohľadu

v trestnom konaní je okrem iného udrţať páchateľa v spoločnosti, resp. mimo ústavu

na výkon trestu odňatia slobody (ide o tzv. udrţiavaciu funkciu probačného dohľadu),

avšak len pri súčasnom zabezpečení kontroly plnenia povinností a obmedzení uloţených

súdom podľa , . Páchateľ, ktorému bol uloţený probačný

dohľad, je priamo zo zákona ( ) povinný strpieť nad sebou

kontrolu vykonávanú probačným úradníkom. Je teda povinný podrobiť sa dohľadu

probačného úradníka. Bez kontroly dodrţiavania podmienok probačný dohľad neplní

5

svoje funkcie a stráca svoj zmysel. Elementárnym predpokladom kontroly pritom je,

ţe odsúdený ako kontrolovaný subjekt s probačným úradníkom spolupracuje.

Z predloţeného spisového materiálu vyplynulo, ţe od 3. októbra 2014,

kedy Špecializovaný trestný súd Pezinok poţiadal probačného úradníka Okresného súdu

Prešov o realizáciu probačného dohľadu v zmysle ustanovenia § 3 ods. 6 zákona

č. o probačných a mediačných úradníkoch v znení neskorších predpisov

a v zmysle bol poverený zisťovaním podľa

, resp. od 13. októbra 2014, kedy probačný úradník Okresného súdu

Prešov písomne oznámil prevzatie výkonu probácie, aţ do vydania napadnutého uznesenia,

sa nielenţe odsúdený ani raz nedostavil na predvolanie probačného úradníka Okresného súdu

Prešov, ale ani súdu prvého stupňa sa nepodarilo zabezpečiť účasť odsúdeného na verejnom

zasadnutí za účelom rozhodnutia o tom, či sa odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného

odsúdenia s probačným dohľadom osvedčil podľa . Uvedené

skutočnosti viedli aţ k vydaniu opatrenia z 27. júla 2016, ktorým bolo rozhodnuté, ţe ďalšie

konanie proti odsúdenému bude vedené ako konanie proti „ušlému“ podľa siedmej hlavy,

piaty diel . S výnimkou niekoľkých e-mailových správ zaslaných

odsúdeným probačnému úradníkovi, resp. pracovníkom súdu prvého stupňa, ktorými

odsúdený príslušným orgánom oznamoval, ţe sa zdrţiava v zahraničí za účelom hľadania

práce, resp. ţiadal o zasielanie korešpondencie na adresu jeho sestry v K., na ktorej

sa však nezdrţiaval, nakoľko ani probačnému úradníkovi Okresného súdu Košice II

sa nepodarilo s odsúdeným skontaktovať prostredníctvom uvedenej adresy, absentovala

u odsúdeného akákoľvek spolupráca s probačným úradníkom na účely výkonu probačného

dohľadu. Tak probačný úradník, ako aj súd prvého stupňa, sa pritom v priebehu dvoch rokov

systematicky pokúšali zistiť miesto pobytu odsúdeného, avšak do dnešného dňa bez reálneho

výsledku.

Najvyšší súd sa stotoţňuje s názorom súdu prvého stupňa, ktorý v napadnutom

uznesení konštatuje, ţe odsúdený sa úmyselne vyhýba výkonu uloţeného probačného

dohľadu tým, ţe sa po dlhšiu dobu zdrţiava na neznámom mieste a neustále mení miesto

svojho pobytu. Tento záver je moţné preukázať aj na základe informácií získaných

z Národnej ústredne SIRENE, ako aj zo správy vedúceho oddelenia Krajského riaditeľstva

policie Moravskoslezského kraje, územní odbor Karviná, obvodní oddělení Policie ČR.

6

Vo vzťahu k argumentom uvedeným v odôvodnení sťaţnosti obhajoby, najvyšší súd

poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2015,

sp. zn. , podľa ktorého „otázku splnenia podmienok pre rozhodnutie súdu

o osvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe s uloženým probačným dohľadom podľa

nemožno zužovať len na skúmanie riadneho života

odsúdeného počas skúšobnej doby a splnenie súdom uložených obmedzení a povinností

(, ). Ak by sme pripustili tento názor, potom

by sa strácal rozdiel medzi podmienečným odkladom výkonu trestu podľa § 49

a podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia slobody

s probačným dohľadom podľa . Ak je raz súdom uložený

probačný dohľad nad správaním odsúdeného v skúšobnej dobe, potom dodržiavanie

podmienok toho dohľadu je nevyhnutným predpokladom pre rozhodnutie o osvedčení

sa odsúdeného v skúšobnej dobe. Závažné porušenie podmienok probačného dohľadu,

prípadne sústavné menej závažné porušovanie podmienok probačného dohľadu

zo strany odsúdeného je dôvodom na rozhodnutie o neosvedčení sa odsúdeného

v skúšobnej dobe.“

V zmysle vyššie uvedeného, aj v prípade, ak by najvyšší súd pripustil, ţe odsúdený

splnil súdom uloţenú povinnosť podľa ustanovenia ,

t. j. povinnosť zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo uchádzať sa preukázateľne

o zamestnanie, ktorú by bolo moţné preukázať iba zo správy Okresného riaditeľstva

Policajného zboru, Odbor kriminálnej polície Prešov z februára 2016, z ktorej je zistiteľné,

ţe odsúdený pracoval v spoločnosti H. v H., resp. z e-mailovej komunikácie s odsúdeným,

z ktorej vyplynulo, ţe si hľadá prácu, čo nemoţno povaţovať za dostatočné preukázanie

splnenia tejto povinnosti, a aj za predpokladu, ţe odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny

ţivot, t. j. nepáchal trestnú činnosť, ako uviedla obhajkyňa odsúdeného, tieto skutočnosti

by neboli samy o sebe dostatočným predpokladom pre rozhodnutie o osvedčení

sa odsúdeného v skúšobnej dobe. Na vydanie takéhoto rozhodnutia je potrebné, aby odsúdený

zároveň dodrţal podmienky probačného dohľadu. Tieto boli v danom prípade porušené,

a to úmyselným vyhýbaním sa probačnému dohľadu zo strany odsúdeného. Aby bolo moţné

konštatovať, ţe odsúdený spolupracoval s príslušnými orgánmi na účely výkonu probačného

dohľadu, odsúdený mal oznámiť probačnému úradníkovi alebo súdu prvého stupňa adresu,

na ktorej si preberá zásielky, resp. na ktorej sa zdrţiava. Odsúdený tak aj urobil, avšak jediná

adresa, ktorú príslušným orgánom oznámil, bola adresa, na ktorej si ani nepreberal zásielky,

7

ani sa na nej nezdrţiaval. Odsúdený tak poskytol zavádzajúce a nepravdivé údaje, ktoré

boli zároveň posledným pokusom o kontakt so súdom zo strany odsúdeného. Najvyšší súd

sa preto nestotoţňuje s tvrdením obhajkyne odsúdeného, v zmysle ktorého konanie

odsúdeného nebolo tak závaţnej povahy, aby súd prvého stupňa rozhodol o tom,

ţe sa v skúšobnej dobe neosvedčil.

Pokiaľ ide o poţiadavku obhajkyne odsúdeného na skúmanie dôvodov,

pre ktoré sa odsúdený nepodrobil probačnému dohľadu, najvyšší súd konštatuje, ţe probačný

úradník aj súd prvého stupňa vyvinuli v priebehu dvoch rokov od právoplatnosti rozsudku

Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, z 8. augusta 2014,

sp. zn. BB – -265, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. septembra 2014, dostatočné

úsilie nato, aby sa skontaktovali s odsúdeným a aby zabezpečili výkon probačného dohľadu

a účasť odsúdeného na úkonoch trestného konania. V záujme predídenia vydaniu rozhodnutia

o neosvedčení sa odsúdeného, bol dokonca priamo na základe ţiadosti odsúdeného

z 15. mája 2015 postúpený výkon probačného dohľadu Okresnému súdu Košice II,

avšak ani toto opatrenie neviedlo k zabezpečeniu jeho výkonu. Najvyšší súd je toho názoru,

ţe poţiadavka, aby bolo súdom vyvinuté väčšie úsilie na zistenie skutkového stavu,

nie je legitímna a neúmerne by zaťaţovala súd. Takýto postup navyše neodôvodňuje

ani správanie odsúdeného, ktorý sa ani raz nedostavil na probačné stretnutie a utajoval miesto

svojho pobytu pred príslušnými orgánmi.

Najvyšší súd ďalej uvádza, ţe sťaţnostná námietka obhajkyne odsúdeného,

v ktorej odkazuje na judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Ţiline prijatý

14. septembra 2010, sp. zn. Jtk 15/2010, neobstojí, pretoţe uvedený súd nie je v zmysle

zákona súdom, ktorého judikatúra má povahu aktu usmerňujúceho najvyšší súd

v jeho rozhodovacej činnosti. Podľa ustanovenia o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je práve najvyšší súd

súdom, ktorý zverejňuje súdne rozhodnutia zásadného významu a prijíma stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými

sa najvyšší súd, ako aj súdy niţšieho stupňa, pri svojej rozhodovacej činnosti riadia.

Sťaţnostný súd – rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, ţe odsúdený

sa podľa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia

neosvedčil a trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov, výkon ktorého mu bol

8

podmienečne odloţený s probačným a mediačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní 5

rokov, vykoná.

Sťaţnosť odsúdeného nebola dôvodná, a preto ju Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa zamietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťaţnosť nie je prípustná.

V Bratislave 12. apríla 2017

JUDr. Gabriela Š i m o n o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Lucia Gočálová