Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Tdo/70/2017

Identifikačné číslo spisu: 8313010503 Dátum vydania rozhodnutia: 04.04.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Paluda Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:8313010503.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Paludu a sudcov JUDr. Františka Moznera a JUDr. Dany Wänkeovej v trestnej veci proti obvinenému H. T. pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na neverejnom zasadnutí konanom 4. apríla 2018 v Bratislave o dovolaní obvineného H. T. proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 2. júla 2015, sp. zn. , takto

rozhodol:

. Podľa dovolanie obvineného H. T. sa odmieta.

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) z 1. decembra 2014, sp. zn. , bol obvinený H. T. uznaný vinným z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že v mesiacoch máj a jún 2011 si najprv telefonicky a následne aj osobne v W.. XXX, okres F., požičal od G. a Z. F. sumu 2000,- eur a následne dňa 24. júna 2011 naviedol Z. F., aby na svoje meno vzal úver, ktorý mu bol poskytnutý vo výške 2.040,- eur v Y. Y., a. s., pobočka F. a dňa 28. júna 2011 úver vo výške 5.600,- eur s odôvodnením, že on úver pre dlžoby dostať nemôže a peniaze im vráti z predaja jeho bytu v Bratislave a to v čase, keď už 21. apríla 2011 sa snažil byt previesť na svoju dcéru darovacou zmluvou, na základe čoho dňa 29. júna 2011 podpísal u notárky JUDr. X. zmluvu o pôžičke od manželov F. na sumu 6.850,- eur, ktoré mal vrátiť do 29. septembra 2011 v hotovosti s úrokom, čo neurobil, spôsobiac tak Z. a G. F.kodu vo výške 8.850,- eur s príslušenstvom.

Za to mu okresný súd uložil podľa § 221 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere osemnásť mesiacov, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu, ktorú podľa Tr. zák. určil na dva roky. Súčasne mu podľa Tr. zák. uložil povinnosť v skúšobnej dobe uhradiť poškodeným G. F. a Z. F. spôsobenú škodu a osobitne aj podľa mu uložil povinnosť nahradiť poškodeným škodu vo výške 8.850,- eur.

Obvinený napadol uvedený rozsudok okresného súdu odvolaním, ktoré Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 2. júla 2015, sp. zn. , zamietol podľa ako nedôvodné.

Proti uzneseniu krajského súdu, ktoré bolo obvinenému doručené 21. októbra 2015 a jeho obhajcovi 31. augusta 2015, podal obvinený prostredníctvom obhajcu 25. augusta 2017 dovolanie a to z dôvodov uvedených v

Obvinený v podanom dovolaní namietol uznesenie krajského súdu, nakoľko sa v odôvodnení nevyjadril k jeho obrane, ktorá bola obsiahnutá v podanom odvolaní, a preto ani neuviedol akými myšlienkovými pochodmi sa riadil pri zvažovaní jeho argumentácie, čím podľa neho došlo k porušeniu

S ohľadom na samotný skutok, za ktorý bol uznaný vinným a za ktorý mu bol uložený trest, považoval obvinený za potrebné uviesť, že v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by uviedol poškodených do omylu tak, ako to predpokladá zákonná formulácia skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Pritom cituje z rozhodnutia B 2/1973 rozh. č. 21, že „k naplneniu subjektívnej stránky podvodu spáchaného vylákaním pôžičiek sa vyžaduje, aby bolo preukázané, že páchateľ už v dobe pôžičky konal v úmysle peniaze nevrátiť, lebo vedel, že peniaze nebude môcť v zmluvnej dobe vrátiť a že uvádza veriteľa do omylu, aby sa na jeho škodu obohatil. Pri posudzovaní takéhoto podvodu je potrebné po subjektívnej stránke zisťovať, čo uvádzal páchateľ veriteľovi pri uzatváraní pôžičky, koľko pôžičiek v rozhodnej dobe uzatvoril, ako stanovil lehoty pre splatnosť dlhov, v akej finančnej situácii bol v rozhodnej dobe, či mal reálnu možnosť v dojednanej dobe splatnosti dlh zaplatiť, či prejavil úsilie dlh uhradiť, ako reagoval na upomienky veriteľov po splatnosti dlhov atď.“.

V nadväznosti na to obvinený argumentuje, že v čase pôžičky od poškodených bol preukázateľne v nepriaznivej finančnej situácii, oboznámil poškodených so svojou finančnou situáciou, poškodení nemali pochybnosti o jeho nepriaznivej finančnej situácii, napriek tomu mu peňažné prostriedky požičali a on mal preukázateľne v rozhodnom čase prostriedky na vrátenie pôžičky prostredníctvom predaja bytu. Jeho úmysel neuspokojiť svojich veriteľov - poškodených možno odvodiť nanajvýš nepriamo, z jeho snahy previesť vlastníctvo bytu na svoju dcéru. V tomto smere ale poukazuje na to, že v predmetnom prípade vecno-právne účinky darovania nikdy nenastali a byt následne predal a získal peňažné prostriedky. Práve uvedená skutočnosť podľa neho svedčí o dôveryhodnosti jeho obrany o potrebe ochrany svojho vlastníctva darovacou zmluvou na dcéru, ktorú bližšie vysvetľuje v podanom odvolaní.

Podľa dovolateľa z dôkazov, ktoré sú obsahom súdneho spisu, nemožno bez dôvodných pochybností vyvodiť záver, ku ktorému došiel súd prvého stupňa a s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Preto považuje napadnuté uznesenie, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa za arbitrárne, keďže ide iba o domnienky oboch súdov, ktoré nemajú dostatočnú oporu v skutkovom stave. Z rôznych objektívne do úvahy prichádzajúcich záverov sa oba súdy stotožnili s tým, ktorý svedčí jeho trestnej zodpovednosti.

Ďalej považoval obvinený za dôležité uviesť, že už v ustálenej judikatúre sa uvádza, že by nemalo byť k trestnej hrozbe pristúpené tam, kde dostatočnú ochranu právneho vzťahu možno dosiahnuť prostriedkami inými, najmä ochranou civilnoprávnou. Je pri tom potrebné zdôrazniť, že v predmetnom prípade išlo o typický občianskoprávny vzťah založený zmluvou o pôžičke, v ktorej vystupoval na strane dlžníka. V tejto súvislosti uviedol, že poškodeným nič nebránilo, aby si dlžnú sumu vymáhali prostredníctvom civilnej žaloby a v prípade potreby následne aj prostredníctvom súdneho exekútora. Pritom v čase poskytnutia pôžičiek mali poškodení taktiež dostatok informácií, na základe ktorých si mohli utvoriť obraz o svojej finančnej situácii, o jeho finančnej situácii a o jeho možnosti vrátiť požičané prostriedky. Napriek tomu sa rozhodli peňažné prostriedky požičať. V tomto smere potom poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý pripustil princíp ultima ratio (teda zásadu subsidiarity trestnoprávnej represie), pričom sa opieral o už ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, napr. v rozhodnutí , z ktorého obvinený v podanom dovolaní cituje. Rovnako poukázal aj na uznesenie z 28. júna 2012, sp. zn. , v ktorom Krajský súd v

Košiciach dospel k podobnému záveru.

Na základe uvedeného zastáva obvinený názor, že súd prvého stupňa skutok nesprávne právne posúdil ako trestný čin podvodu a mal ho spod obžaloby oslobodiť a poškodených odkázať na civilné konanie. Preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd v zmysle vyslovil porušenie zákona v jeho neprospech a v zmysle napadnuté uznesenie krajského súdu a rozsudok okresného súd zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Humenné vo svojom vyjadrení k dovolaniu obvineného navrhol, aby dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením bez preskúmania veci odmietol dovolanie obvineného podľa , keďže je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací ( ) posúdil vec najprv v zmysle a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným ako oprávnenou osobou podľa , prostredníctvom obhajcu ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [ ], v zákonnej lehote uvedenej v , potom ako dovolateľ využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté ( ), s obsahovými náležitosťami podľa a s uvedením dôvodov dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia.

Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvineným uplatnený dôvod dovolania podľa nie je v posudzovanej veci zjavne splnený.

Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné k veci najprv vo všeobecnej rovine uviesť, že dovolací súd nemožno chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov zameranú na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Z konštrukcie a štruktúry obvineným použiteľných dôvodov dovolania uvedených v až n) vyplýva, že tento mimoriadny opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je totiž na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplniť alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže na podklade dovolania obvineného posudzovať úplnosť skutkových zistení a nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy. Výslovne to vyplýva z ustanovenia veta za bodkočiarkou , podľa ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže dovolací súd skúmať a meniť. Preto dovolacie námietky obvineného spochybňujúce správnosť skutkových zistení alebo vyjadrujúce nesúhlas s tým, ako súdy prvého a druhého stupňa hodnotili vykonané dôkazy, nemôžu zakladať žiaden dovolací dôvod uvedený v

Z uvedeného je zrejmé, že východiskom pre zistenie obvineným uplatneného dovolacieho dôvodu podľa je opis skutku, ako bol ustálený v príslušnom výroku, t. j. v tzv. skutkovej vete napadnutého rozhodnutia vo veci. Tento dovolací dôvod preto nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným dokazovaním subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom tohto dovolacieho dôvodu potom môže byť len nesprávne právne posúdenie skutku, ktorý v skutkovej vete rozhodnutia ustálili súdy prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť [pozri stanovisko najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2011]. Zároveň treba zdôrazniť, že dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( ).

V kontexte uvedeného najvyšší súd k posudzovanej veci uvádza, že z vyššie zrekapitulovaných dôvodov dovolania vyplýva, že obvinený nimi v skutočnosti iba spochybňuje hodnotenie vykonaných dôkazov a to v snahe revidovať skutkové zistenie súdov prvého a druhého stupňa, o ktoré opreli svoj záver o jeho úmyselnom zavinení. Konkrétne ich skutkový záver, že poškodeným vráti peniaze, ktoré mu požičajú, z

predaja jeho bytu v Bratislave, hoci sa už predtým snažil predmetný byt darovaním previesť na svoju dcéru. Svojou podstatou tak ide o skutkové námietky, ktoré vecne nezodpovedajú ním použitému ale ani inému dovolaciemu dôvodu uvedenému v Námietky skutkovej povahy sú totiž uplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu podľa , ktorý je oprávnený použiť jedine minister spravodlivosti. Je teda zrejmé, že v posudzovanej veci nie sú splnené dôvody dovolania podľa

Treba pritom zdôrazniť, že skutkové závery prvostupňového súdu, ktoré si v celom rozsahu osvojil krajský súd a ktorých správnosť a úplnosť nemôže dovolací súd v tomto konaní skúmať ani meniť, tak ako sú vyjadrené v tzv. skutkovej vete rozsudku okresného súdu, zodpovedajú právnemu posúdeniu konania obvineného ako prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Vyplýva z nich totiž, že hoci poškodení vedeli o nepriaznivej finančnej situácii obvineného, peniaze mu poskytli na základe jeho prísľubu, že im ich vráti z peňazí utŕžených za predaj bytu, ktorý sa však už predtým snažil darovať dcére. Tým poškodených úmyselne uviedol do omylu v otázke, ktorá bola pre ich rozhodnutie poskytnúť mu pôžičku nepochybne podstatná, čím sa na škodu ich majetku obohatil a spôsobil tak väčšiu škodu. Takto preukázané konanie zjavne vybočuje z rámca bežných súkromnoprávnych vzťahov a napĺňa nielen formálne ale i materiálne znaky skutkovej podstaty predmetného prečinu. Nemožno preto prisvedčiť ani námietke obvineného o možnosti uplatnenia princípu ,,ultima ratio“.

Tieto dôvody viedli najvyšší súd k tomu, že dovolanie obvineného H. T. podľa na neverejnom zasadnutí odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je opravný prostriedok prípustný.