Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8Co-42-2021.pdf
PDF · 94.8 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/42/2021
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a členov senátu a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: Z.. J. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., S. XX G., zastúpený: GARAJ & Partners s.r.o., so sídlom Bratislava, Jozefská 3, IČO: 35 951 125, proti žalovanému: OVB Allfinanz Slovensko a.s., so sídlom Bratislava, Kukuričná 8, IČO: 31 361 358, o zaplatenie 3.758,30 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 19C/65/2014-226 zo dňa 7. júna 2021, takto jednohlasne
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovanému n e p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa, v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19C/167/2013, vzájomnou žalobou, doručenou súdu do konania 19C/167/2013 dňa 30.01.2013, domáhal od žalovaného zaplatenia peňažnej sumy vo výške 3 439,17 eura s príslušenstvom, titulom nevyplatenia provízií, na ktoré mu vznikol nárok v súlade so zmluvou o sprostredkovaní. Súd vylúčil vzájomnú žalobu na samostatné konanie uznesením z 23.01.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.02.2014. Následne bolo, na návrh žalobcu zo 06.12.2013, uznesením z 22.04.2014 rozhodnuté o pripustení zmeny žalobného návrhu na zaplatenie sumy 3 758,30 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 3 758,30 eura od 21.05.2010. Vzhľadom na návrh žalovaného zo 04.11.2014 bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia primárneho sporového konania už uvedeného vyššie, a to 19C/167/2013. Toto konanie skončilo právoplatným rozsudok č. k. 19C/167/2013 - 443 z 13.09.2017 tak, že žaloba bola zamietnutá. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18.01.2018. Súd preto pokračoval v konaní. Žalobca doručil súdu čiastočné späťvzatie žaloby z 10.06.2019, kde uviedol, že predmetom sporu je aj nárok na sumu 1 659,70 eura v zmysle čl. III Zmluvy o poskytnutí preddavku ako extrabonus, pričom z dosiaľ vykonaných dôkazov vo veci 19C/167/2013, konkrétne z prehľadu produkcie žalobcu za obdobie roku 2008, ktorý bol predložený súdu zo strany žalovaného podaním z 11.11.2013 vyplýva, že žalobca nesplnil túto podmienku a nárok na sumu 1 659,70 eura mu nevznikol. Žalovaný sa dňa 10.12.2020 vyjadril tak, že na pojednávaní dňa 23.07.2019 si voči žalobcovi uplatnil kompenzačnú námietku, ako prostriedok procesnej obrany do výšky žalobcom uplatneného nároku, a to titulom nároku žalovaného na úhradu nákladov voči žalobcovi za vzdelávací program v celkovej výške 4 481,18 eura. Uviedol, že žalobca v pôvodnom konaní 19C/167/2013 nenamietal, že by sa vzdelávacieho programu nezúčastnil a vyjadril nesúhlas s právnym názorom žalobcu, že ak bol tento nárok v konaní 19C/167/2013 zamietnutí, ide o res iudicata. Argumentoval, že rozsudok vydaný vo veci 19C/167/2013 nemožno považovať za res iudicata, keďže k takémuto záveru možno dospieť iba za splnenia 3 podmienok, a to, že súd začne opätovne konať, hoci už bolo právoplatne rozhodnuté, s tými istými účastníkmi konania o tej istej veci.
2. Napadnutým zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným rozsudkom Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie v spore takto rozhodol: I. Žalovaný je povinný, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, zaplatiť žalobcovi sumu 2 098,60 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 2 098,60 eura od 21.05.2010 do zaplatenia. II. Vo zvyšnej časti sa konanie zastavuje. III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 11,68 %.
3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie vo výroku III. o náhrade trov konania odôvodnil nasledovne: O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 256 ods. 1 CSP a pretože žalobca bol v konaní v časti o zaplatenie istiny úspešnejší a to v rozsahu 55,84 % (2 098,60 eura z 3 758,30 eura) a žalovaný bol úspešný v rozsahu 44,16 % (1 659,70 eura z 3 758,30 eura). K tomuto došlo na základe čiastočného späťvzatia žaloby zo strany žalobcu dňa 10.06.2019, kde žalobca ako dôvod späťvzatia uviedol, že predmetom sporu je aj nárok na sumu 1 659,70 eura v zmysle čl. III Zmluvy o poskytnutí preddavku ako extrabonus, pričom z dosiaľ vykonaných dôkazov vo veci 19C/167/2013, konkrétne z prehľadu produkcie žalobcu za obdobie roku 2008, ktorý bol predložený súdu zo strany žalovaného podaním z 11.11.2013 vyplýva, že žalobca nesplnil túto podmienku a nárok na sumu 1 659,70 eura mu nevznikol. Súd preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal z § 256 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva, že ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Súd má jednoznačne za to, že žalobca zavinil v predmetnej časti zastavenie konania, čo v podstate sám svojim podaním uznal a súd preto pri výpočte pomeru úspechu vo veci (55,84 % - 44,16 %) priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 11,68 %. O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
4. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním a len proti výroku III. o náhrade trov konania napadol len žalobca domáhajúci sa jeho zrušenia (a vrátenia veci v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie) alebo jeho zmeny tak, aby mu bol priznaný nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%, keď v rovnakom rozsahu požaduje aj priznanie náhrady trov odvolacieho konania. Ohľadom odvolací dôvodov poukázal na dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP, keď na odôvodnenie uviedol to, že k späťvzatiu žaloby v časti 1659,70 eura pristúpil z dôvodu, že žaloba sa v tejto časti javila ako nedôvodná, keď výsledkom konania pod sp. zn. 19C/167/2013 bol rozsudok v neprospech žalovaného, v ktorom konaní sa uskutočnilo pomerne rozsiahle dokazovanie a výsledky zároveň mali vplyv aj na výšku ním uplatňovaných nárokov, teda obe konania a oba nároky spolu súviseli a boli rovnaké, len opačné. Nakoľko nemal prístup ku všetkým dôkazným prostriedkom produkovaným žalovaným v procesnom postavení žalobcu bol pri uplatnení svojho nároku voči žalovanému de facto závislý aj od dôkazov predkladaných žalovaným, keď závislosť v konaní potvrdzuje aj prerušenie tohto konania do právoplatného skončenia hlavného a primárneho konania pod sp. zn. 19C/167/2013, z ktorého konania vyplynul záver o tom, že nesplnil podmienky na základe ustanovenia článku III. zmluvy o poskytnutí preddavku ako extra bonus, v dôsledku čoho nemal inú možno ako žalobu v tejto časti vziať späť. Čiastočné späťvzatie žaloby teda neurobil na základe svojej vlastnej chyby alebo nesprávnosti, ktorá by mu mala byť na ťarchu a preto späťvzatie žaloby nemôže byť jemu na ťarchu a na prospech žalovaného, teda súd mal v napadnutej časti rozhodovania zohľadniť osobitosti predmetného konania, ktorého výsledok bol v konečnom dôsledku predurčený dokazovaním vykonaným v predchádzajúcom konaní o žalobe žalovaného. Nie je preto možné aplikovať ust. § 256 ods. 1 CSP, lebo on procesne zastavenie konania nezavinil. Z priebehu konania a z rozsudku v neprospech žalovaného je možné spoľahlivo ustáliť, že mal vo veci plný úspech a preto mu prináleží náhrada trov konania v rozsahu 100%. Späťvzatie žaloby možno pričítať práve žalovanému, ktorý si v procesnom postavení žalobcu v predchádzajúcom konaní uplatnil aj tento nárok, preto on v priebehu tohto predchádzajúceho konania nadobudol presvedčenie, že je oprávnený si voči žalovanému uplatniť aj nárok vo výške, ktorý bol nakoniec predmetom späťvzatia. Do začatia prerušeného konania bolo zrejmé, že ním uplatňovaný nárok, ktorý následne podliehal späťvzatiu, bol podaný dôvodne a preto ak došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby možno žalovanému uložiť povinnosť nahradiť trovy zastaveného konania v prípade, ak pre jeho správanie bol vzatá späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne. K odvolaniu žalobca pripojil rozsudok OS Nitra č.k. 19C/167/2013-443 zo dňa 13.9.2017, ktorým súd zamietol žalobu žalovaného proti žalobcovi i zaplatenie 2369,77 eura s príslušenstvom a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.
5. Vyjadrenie k podanému odvolaniu podané nebolo.
6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, 362 ods.1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP. Zároveň však uvedený právny predpis v ustanovení § 470 ods. 2 stanovuje výnimky z tohto základného pravidla. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa vzájomnou žalobou doručenou súdu do spisu 19C/167/2013 domáhal od žalovaného zaplatenia peňažnej sumy vo výške 3.439,17 eura s príslušenstvom. Súd prvej inštancie vylúčil vzájomnú žalobu na samostatné konanie s tým, že následne súd prvej inštancie pripustil zmenu žalobného návrhu, a to na zaplatenie sumy 3.758,30 eura. Žalobca doručil súdu čiastočné späťvzatie žaloby, kde uviedol, že predmetom sporu je aj nárok na sumu 1.659,70 eura v zmysle čl. III Zmluvy o poskytnutí preddavku ako extra bonusu, pričom z dosiaľ vykonaných dôkazov vo veci pod sp. zn. 19C/167/2013 (pôvodné konanie) vyplynulo, že žalobca túto podmienku nesplnil a nárok na sumu 1.659,70 eura mu teda nevznikol. Súd prvej inštancie o nároku žalobcu rozhodol tak, že žalovaný je povinný v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 2.098,60 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 2.098,60 eura od 21.05.2010 do zaplatenia a vo zvyšku konanie zastavil. Posledným výrokom rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 11,68 %.
11. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
12. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
13. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. súd prizná strane náhrady trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
14. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pojem „procesné zavinenie“ sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska a je nevyhnutné vykladať ho komplexne a extenzívne. Zásada procesnej zodpovednosti je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí sporu. Zavinenie však nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu. Prvok zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože nič z toho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne
povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania, je považovaný aj žalovaný, ktorý svoj dlh splnil po začatí sporu a vyvolal tým u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne podanej žaloby.
15. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Inými slovami, použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre - v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania (teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu). (citované z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 196/09 zo dňa 10.09.2009).
16. Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7M Cdo 4/2010).
17. Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že si uplatnil svoj nárok vzájomnou žalobou doručenou súdu dňa 30.01.2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/167/2013, kde žalovaný v procesnom postavení žalobcu si uplatňoval voči (v tomto konaní) žalobcovi svoj nárok s tým, že výsledkom uvedeného konania bol rozsudok č. k. 19C/167/2013-443 zo dňa 13.09.2017. Uviedol, že vo vyššie špecifikovanom konaní sa uskutočnilo pomerne rozsiahle dokazovanie, ktorého výsledky podľa jeho názoru mali vplyv aj na výšku nároku, ktorú si uplatnil žalobca voči žalovanému v tomto konaní s tým, že mal za to, že obe konania resp. obe nároky (teda aj nárok žalobcu uplatnený vzájomnou žalobou) spolu súvisia a boli rovnaké. Zdôraznil, že nakoľko nemal prístup ku všetkým dôkazným prostriedkom, ktoré v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/167/2013 produkoval žalovaný bol svojím nárokom (uplatneným vzájomnou žalobou) závislý aj od dôkazov, ktoré v danom (pôvodnom) konaní predkladal žalovaný (teda aj s ohľadom na výšku nároku, ktorú si uplatnil vzájomnou žalobou). Zdôraznil, že vzhľadom na vyššie uvedené, späťvzatie časti žaloby neurobil na základe vlastnej chyby alebo nesprávnosti, ktorá by mu mala byť na ťarchu, preto je zrejmé, že späťvzatie má byť pričítané práve žalovanému. Je tomu tak preto, že samotné konanie žalobcu (podanie vzájomnej žaloby) záviselo výlučne od konania žalovaného (v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/167/2013, kde vystupoval v procesnom postavení žalobcu), a preto samotné späťvzatie časti žaloby ma byť na ťarchu žalovaného a na ťarchu žalobcu.
18. V záujme hospodárnosti konania umožňuje Civilný sporový poriadok, aby si žalovaný svoj prípadný nárok voči žalobcovi efektívne uplatnil vzájomnou žalobou. Napriek tomu, že žalobca sa po začatí sporového konania nachádza v pozícii pána sporu (dominus litis), dispozičný princíp oprávňuje žalovaného vzájomnou žalobou dosiahnuť to, že v pôvodnom konaní bude súčasne prejednaný aj jeho nárok a o obidvoch nárokoch bude rozhodnuté spoločne. Vzájomná žaloba nie je podmienená súhlasom žalobcu a môže byť podaná aj proti jeho vôli. Vo svojej podstate je vzájomná žaloba štandardnou žalobou v zmysle § 131 CSP a nasl., s tým rozdielom, že bola podaná v už začatom spore. Na vzájomnú žalobu je teda legitimovaný výlučne žalovaný a musí smerovať proti žalobcovi. Ohľadom vzájomnej žaloby sa pôvodný žalobca považuje za žalovaného a pôvodný žalovaný za žalobcu. Obidve konania sú vedené súčasne a v podstate samostatne, s individuálnymi procesnými závermi, pričom nie sú navzájom podmienené. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe môže žalovaný (v pozícii žalobcu) bez všeobecného obmedzenia realizovať dispozičné procesné úkony. Vzájomnú žalobu môže za podmienok vymedzených v § 139 a nasl. CSP meniť, prípadne vziať späť celkom alebo sčasti v zmysle § 144 a nasl. CSP.
19. Ako už bolo vyššie uvedené (bez ohľadu na to, že do CSP nebola výslovne prebratá druhá veta § 146 ods. 2 OSP), naďalej platí, že ak sa pre správanie žalovaného vzala späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne, je žalovaný povinný nahradiť trovy konania, pretože nesporne zavinil zastavenie konania. Ide najmä o prípady, keď žalovaný po podaní žaloby plnil žalobcovi, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu späť. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne a bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou je skutočnosť, že žalovaný splnil to, čoho sa žalobca domáhal, a že len z tohto dôvodu vzal žalobca žalobu späť.
20. Odvolací súd pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania poukazuje na skutočnosť, že dôvodom späťvzatia žaloby (a následného zastavenia konania v predmetnej časti) nebolo správanie sa žalovaného. Pred podaním žaloby a rovnako tak aj pred podaním vzájomnej žaloby si má potenciálny žalobca zvážiť dôvodnosť svojho nároku (v celom rozsahu). Zároveň je potrebné zdôrazniť, že podanie vzájomnej žaloby v prebiehajúcom konaní je prejavom oprávnenia a nie povinnosti. Ak teda žalobca aj napriek komu, že nepoznal riadne skutkový stav resp. nedisponoval všetkými potrebnými dôkaznými prostriedkami, dôkazmi (tak ako to tvrdil v podanom odvolaní) uplatnil svoj nárok vzájomnou žalobou v už začatom konaní, kde v dôsledku uvedeného vzal žalobu v časti späť tak uvedené nemôže byť pričítané na ťarchu žalovaného. V tomu prípade je nutné zdôrazniť, že v konkrétnom prejednávanom prípade späťvzatie žaloby zo strany žalobcu bolo dispozitývnym procesným úkon, ktorý nespočíval v konaní žalovaného. Odvolací súd ďalej k odvolacej argumentácií žalobcu uvádza, že aj keď by inak nárok uplatnený v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/167/2013 a nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní (vzájomnou žalobou) akokoľvek spolu súviseli, je potrebné mať na zreteli, že vzájomná žaloba je štandardnou žalobou v zmysle § 131 CSP a nasl., s tým rozdielom, že bola podaná v už začatom spore s tým, že obidve konania sú vedené súčasne a v podstate samostatne, s individuálnymi procesnými závermi, pričom nie sú navzájom podmienené. Preto je nutné zdôrazniť, že je zrejmé, že v danom prejednávanom prípade nedošlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby na základe konania resp. správania žalovaného. Vzhľadom na uvedené a v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie sa teda odvolací súd nemohol stotožniť s tvrdeniami žalobcu uvádzanými v odvolaní, že práve žalovaný svojím konaním zavinil späťvzatie žaloby (s následným zastavením konania), v dôsledku čoho má byť zaťažený znášaním trov konania, pretože z procesného hľadiska zastavenie konania (v časti späťvzatia žaloby žalobcom) zavinil žalobca a je daný nárok žalovaného na náhradu trov konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní inak úspešnému žalovanému by priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, avšak keďže mu žiadne nevznikli ani si žiadne neuplatnil, tak mu nárok na ich náhradu nepriznal.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).