Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24CoP-133-2021.pdf
PDF · 102.94 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoP/133/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a členov senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a JUDr. Eduarda Valenčina v právnej veci navrhovateľa: I. F., Y.. XX.X.XXXX, L. E. N. XX, v konaní zastúpený opatrovníkom N. F., Y.. XX.X.XXXX, L. E. N. XX, proti osobe povinnej z platenia výživného: K. F., Y.. XX.XX.XXXX, L. E. W. - I., C. XXX/X, Č. B., v konaní o zvýšenie výživného, o odvolaní osoby povinnej z platenia výživného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 27Pc/90/2019-76 zo dňa 09.03.2021 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
I. Predmet konania
1. Predmetom konania je rozhodovanie o návrhu plnoletého dieťaťa (pozbaveného spôsobilosti na právne úkony v zastúpení opatrovníčky - jeho matky) na zvýšenie výživného zo strany osoby povinnej z platenia výživného (otca).
II. Obsah napadnutého rozhodnutia
2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozhodol tak, že cit.:
„I. m e n í rozsudok Okresného súdu Prešov, č.k. 13Pc/5/2016-48 zo dňa 26.9.2017 tak, že:
II. z v y š u j e výživné zo strany osoby povinnej z výživného pre navrhovateľa I. F., Y.. XX.X.XXXX zo sumy 30 % zo sumy životného minima na neplnoleté, nezaopatrené dieťa, alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona mesačne na sumu 50 Eur mesačne, ktoré bude poukazovať k rukám opatrovníčky N. F., Y.. XX.X.XXXX, vždy do 25-tého dňa v mesiaci vopred, počnúc dňom 4.11.2019 opakovane do budúcna,
III. dlžné výživné za obdobie od 4.11.2019 do 28.2.2021 pre navrhovateľa vo výške 349,71 Eur je osoba povinná z výživného p o v i n n á uhradiť opatrovníčke v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku,
IV. návrh osoby povinnej z výživného K. F., Y.. XX.XX.XXXX na zrušenie vyživovacej povinnosti k I. F., Y.. XX.X.XXXX z a m i e t a ,
V. žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.“
3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 62 ods. 1 až 4; 65 ods. 3; 75 ods. 1, 2; 78 ods. 1 až 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákona o rodine“).
4. Súd svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že osoba povinná z výživného doposiaľ prispievala na výživu navrhovateľa minimálnou výškou výživného stanovenou Zákonom o rodine, to je 30 % zo sumy životného minima, uvedená výška výživného už nie je v súčasnej dobe postačujúca, keďže od poslednej úpravy výživného uplynula doba viac ako 3 roky, zvýšili sa výdavky navrhovateľa, rovnako sa zvýšili platby za úhrady služieb, ktoré sú poskytované domovom sociálnych služieb, čo súd mal preukázané aj vyjadrením a potvrdením tohto zariadenia. Zároveň mal súd preukázané, že tieto navýšené platby v súčasnej dobe v plnej miere znáša opatrovníčka navrhovateľa, ktorá je tiež osobou povinnou z výživného. Súd argumentoval, že aj priznanie plného invalidného dôchodku neznamená rovnaký stav ako keby dieťa nadobudlo schopnosť sa samo živiť, a to najmä z dôvodu, že jeho pracovná schopnosť je výrazne znížená. Je nereálne, aby svoje majetkové pomery vedel ovplyvniť svojou pracovnou činnosťou. Z tohto dôvodu má aj naďalej takáto osoba právo podieľať sa na životnej úrovni oboch svojich rodičov. Súd mal preukázané, že navrhovateľ je umiestnený v zariadení sociálnych služieb, nie je možné, aby si svojimi pracovnými aktivitami zabezpečoval úhradu potrieb nad rámec platieb, ktoré uhrádza zo svojho plného invalidného dôchodku, nakoľko je osobou úplne pozbavenou spôsobilosti na právne úkony. V súčasnej dobe mu nemôže zabezpečovať starostlivosť ani jeden z rodičov, nakoľko jeho zdravotný stav si vyžaduje sociálnu opateru v zariadení, kde sa v súčasnej dobe nachádza, kde je zvyknutý. Keďže jeho invalidný dôchodok nepostačuje pokryť všetky jeho výdavky, už aj v súčasnej dobe mu niektoré výdavky uhrádza jeho matka, čím si takto sama dobrovoľne plní svoju vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k svojmu synovi. Aj osoba povinná z výživného (otec navrhovateľa) si plní svoju vyživovaciu povinnosť, avšak iba v minimálnej výške a z dôvodu, že výživné sa vymáha v exekučnom konaní, pričom minimálna výška výživného stanovená Zákonom o rodine v súčasnej dobe nie je dostačujúca, aj vzhľadom na to, že osoba povinná z výživného v súčasnej dobe pracuje, jej príjem je podstatne vyšší ako matky navrhovateľa, ktorá poberá iba opatrovateľský príspevok. Súd mal preukázané, že otec navrhovateľa pracuje v Č. B., mal preukázané jeho príjmy, ktoré sa pohybujú v rozpätí dvoch rokov 2019 až 2020 v sume od 800 do 950 eur mesačne, čo je dostatočný príjem na to, aby aspoň pomerne a čiastočne sa mohol podieľať na ďalších výdavkoch svojho syna aj napriek tomu, že má ďalšie Z. vyživovacie povinnosti. Výdavky nad rámec platieb v domove sociálnych služieb sú odôvodnené, preukázané navrhovateľom, v súčasnej dobe ich v plnej miere hradí opatrovníčka, a preto je dôvodné, aby sa pomerne na týchto výdavkoch podieľal aj otec navrhovateľa, o to viac, že je zamestnaný a jeho príjem je podstatne vyšší ako u matky navrhovateľa. Zároveň súd posudzoval ďalší majetok u osoby povinnej z výživného, pričom zistil, že je vlastníkom bytu v C. Ľ., ktorý prenajíma bezodplatne, čím sa vzdáva majetkového prospechu vo výške okolo 200 až 300 eur mesačne, čo mal súd preukázané oznámeniami realitných kancelárií v C. Ľ.. Z vyššie uvedených dôvodov súd zvýšil výživné osobe povinnej z výživného na sumu 50 eur mesačne, čím mu takto vznikol dlh na výživnom vo výške 349,71 eur (t.j. 0,73 eur x 27 dní v mesiaci november 2019 + 15 mesiacov x 22 eur) za obdobie od 4.11.2019 (t.j. od podania návrhu na súd) do 28.2.2021. Uvedené dlžné výživné povolil súd uhradiť osobe povinnej z výživného v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd zamietol návrh osoby povinnej z výživného na zrušenie vyživovacej povinnosti k navrhovateľovi, pretože neboli zistené dôvody pre zrušenie tejto vyživovacej povinnosti, naopak, dôvody aj naďalej pretrvávajú. Kvôli plnej invalidite si navrhovateľ nedokáže sám zabezpečiť ďalší príjem, ktorým by uspokojil svoje nevyhnutné potreby nad rámec platieb v rámci úhrady za poskytovanie sociálnych služieb v zariadení, v ktorom sa v súčasnej dobe nachádza.
5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.
III. Obsah odvolania osoby povinnej z výživného a vyjadrenie k odvolaniu
6. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie osoba povinná z výživného (ďalej len povinný). Namietal, že navrhovateľ poberá primeraný dôchodok a povinný má v dome vytvorené dobré podmienky. Jeho zdravotný stav nie je natoľko vážny, aby sa o neho nemohla jeho matka starať. Nevie o žiadnom zákone, aby jednému z rodičov bolo uložené doživotné platenie výživného. Jeho matka sa nechce oňho starať, preto ho dala do ústavu, celý život nikde nepracovala a vyhýbala
sa práci. Zarába priemerne 22.000 R., z tejto sumy platí nájom 10.070 R., výživné 6.000 R., cestovné do práce 1.000 R., necelých 5.000 R. na stravu, oblečenie, lieky, okuliare a ostatné veci. Navrhol, aby odvolací súd zrušil jeho vyživovaciu povinnosť.
7. K odvolaniu povinného sa vyjadrila opatrovníčka navrhovateľa. Žiadala odvolanie ako nedôvodné zamietnuť. Tvrdenie, že I. dôchodok je primeraný na uspokojenie jeho potrieb, je nezmyselný a zjavne scestný, nakoľko výška I. dôchodku je len vo výške 363,- eur, pričom výdavky zariadenia, v ktorom je umiestnený na pobyt a stravu, sú mesačne vo výške 348,- eur, ďalšie výdavky sú súčasťou spisu. Navrhovateľka platí ďalšie výdavky vo výške 100,- eur. Keďže obaja rodičia majú rovnaké práva a povinnosti, na platení tejto sumy by mali participovať obaja rodičia rovnako vo výške 50,- eur. I. má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, je preto zákonnou povinnosťou oboch rodičov prispievať mu na výživu až kým sa situácia nezmení.
IV. Hodnotenie odvolacieho súdu
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/ 2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)), oprávneným subjektom - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d/, g/ CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že rozsudok súdu je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
9. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo rozhodovanie o návrhu plnoletého dieťaťa (pozbaveného spôsobilosti na právne úkony v zastúpení opatrovníčky - jeho matky) na zvýšenie výživného zo strany osoby povinnej z platenia výživného (otca). Predmetom odvolacieho konania s poukazom na dôvody osoby povinnej z platenia výživného predostreté v odvolaní bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol o zvýšení výživného zo sumy 30 % zo sumy životného minima na sumu 50 eur mesačne od 4.11.2019 do budúcna, zároveň o zamietnutí návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti osoby povinnej z platenia výživného a v nadväznosti správne určil dlh na zročnom výživnom za rozhodné obdobie, keď odvolacie námietky osoby povinnej z platenia výživného smerovali proti výške výživného určeného súdom prvej inštancie a výroku o zamietnutí návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti s poukazom na príjem navrhovateľa.
10. Zo skutočného stavu veci vyplýva, že navrhovateľ je osobou, ktorá bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony, má ťažkú schizofréniu, z tohto dôvodu musel byť umiestnený v domove sociálnych služieb, pričom dôchodok, ktorý v súčasnej dobe poberá, nepostačuje pokryť úhradu za poskytované sociálne služby a zároveň aj zabezpečiť ďalšie výdavky, ktoré nehradí poskytovateľ sociálnej služby (nákup potravín nad rámec stravy, ktorá je poskytovaná v zariadení (sladkosti, pochutiny, cigarety a podobne), lieky, hygienické potreby, oblečenie a obuv). Matka navrhovateľa (jeho opatrovníčka) dopláca v mesiaci, ktorý má 31 dní sumu 46,51 eur a v mesiaci, ktorý má 30 dní sumu 35,31 eur za poskytované sociálne služby týmto centrom; okrem týchto doplatkov má aj ďalšie výdavky, napríklad na kúpu okuliarov, liekov, ošatenia, obuvi, nie bežnej stravy, ktoré v plnej miere v súčasnej dobe uhrádza sama, napriek tomu, že jej príjmom je iba opatrovateľský príspevok. Osoba povinná z výživného doposiaľ prispievala na výživu navrhovateľa minimálnou výškou výživného stanovenou Zákonom o rodine, to je 30 % zo sumy životného minima, v súčasnosti pracuje v Č. B., jeho príjmy sa pohybujú v rozpätí rokov 2019 až 2020 v sume od 800 do 950 eur mesačne, má ďalšie Z. vyživovacie povinnosti, je vlastníkom bytu v C. Ľ., ktorý prenajíma bezodplatne.
11. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, navrhovateľ aj napriek skutočnosti, že je plnoletý, je v dôsledku svojho ťažkého zdravotného postihnutia plne odkázaný na výživu zo strany svojich rodičov. Objektívna nemožnosť dieťaťa živiť sa samostatne z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia vedúceho až k pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony, nemôže byť pričítaná na ťarchu tohto dieťaťa v tom zmysle, že by po priznaní sociálnych dávok už nemalo mať právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov (a že by nemalo mať právo na výživné zo strany rodiča). Takto znevýhodnené dieťa si svoje
postihnutie nespôsobilo a naopak, potrebuje pomoc po všetkých stránkach, aby jeho život bol čo najviac znesiteľný v rámci už tak značne obmedzených možností. Dôsledky (aj majetkové, t.j. vyživovacia povinnosť) takéhoto postihnutia dieťaťa preto musia ísť na ťarchu toho, kto (ako racionálna bytosť) dieťa na svet, dobrovoľne a pri vedomí si všetkých možných dôsledkov, priviedol, teda rodiča, pokiaľ to samozrejme jeho majetkové možnosti objektívne umožňujú (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 13. marca 2013, sp. zn. I.ÚS 2306/12). Ani okolnosť, že mu bol priznaný a vyplácaný invalidný dôchodok nezbavuje povinnosti platiť výživné. Samotným priznaním invalidného dôchodku a príspevku na starostlivosť nezaniká vyživovacia povinnosť rodičov k deťom. Konštrukcia sociálnych platieb (dôchodkov, dávok, prípadne služieb v širokom slova zmysle) objektívne nemôže zohľadňovať všetky individuálne pomery oprávneného príjemcu. Ak dieťa nenadobudne schopnosť samostatne sa živiť, napríklad z dôvodu plnej invalidity, vyživovacia povinnosť rodičov bude trvať po dobu celého jeho života (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 24. júla 2013, sp. zn. I.ÚS 1996/12).
12. Na doplnenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu je povinnosťou zákonnou vyplývajúcou z rodinnoprávneho vzťahu, to znamená, že existuje po celú dobu trvania tohto vzťahu, teda od narodenia dieťaťa do smrti dieťaťa alebo rodiča, prípadne právoplatného rozhodnutia o osvojení dieťaťa či zapretí rodičovstva. Koncepcia úpravy vyživovacej povinnosti vychádza z predpokladu dobrovoľného zabezpečovania výživy dieťaťa jeho rodičmi a len v prípade, ak rodič túto povinnosť dobrovoľne neplní, je potrebný zákrok súdu, ktorý svojím rozhodnutím určí rozsah plnenia vyživovacej povinnosti podľa zákonných kritérií vyplývajúcich zo Zákona o rodine, konkrétne z ust. § 62 až 65 a § 75 až 77 Zákona o rodine. Zákon o rodine zároveň počíta aj s eventuálnou zmenou pomerov, v dôsledku ktorej by už právoplatné rozhodnutie o plnení vyživovacej povinnosti nezodpovedalo zákonným kritériám určovania rozsahu výživného v ust. § 78, ktoré je výnimkou zo zásady nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia. Zmenou pomerov je pritom potrebné rozumieť nielen zmenu odôvodnených potrieb dieťaťa či možností, schopností a majetkových pomerov rodičov, ale aj stavu odkázanosti dieťaťa na výživu poskytovanú mu rodičmi, ktorá skutočnosť je v zásade aj podmienkou pre priznanie nároku na výživné súdnym rozhodnutím, i keď zákonná povinnosť rodičov a tomu korešpondujúce právo dieťaťa na poskytovanie výživy zo strany rodičov existuje, ako bolo uvedené vyššie, na základe rodinnoprávneho vzťahu. Vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Dieťa je schopné samé sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Môže sa stať, že táto okolnosť nenastane nikdy, napríklad z dôvodu výrazne znížených mentálnych či fyzických schopností dieťaťa, ktoré mu neumožňujú zabezpečovať si svoje potreby vlastnou prácou, resp. príjmom.
13. V tomto prejednávanom prípade odvolací súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že aj napriek dosiahnutému veku oprávnený vzhľadom na svoj zdravotný stav, v dôsledku ktorého bol i pozbavený spôsobilosti na právne úkony, je naďalej odkázaný na výživu svojich rodičov aj napriek tomu, že je poberateľom invalidného dôchodku, ktorý mu nepostačuje na zabezpečenie všetkých jeho potrieb. Preukázané skutočnosti zjavne odôvodňujú záver, že oprávnený je a s najväčšou pravdepodobnosťou bude aj naďalej odkázaný nielen na výživu svojich rodičov, ale aj na ich starostlivosť a podporu, ktorú mu v súčasnosti poskytuje matka, ktorá je jeho ustanovenou opatrovníčkou. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že opatrovník pozbavenej osoby nie je povinný osobne sa o opatrovanca starať, pretože jeho povinnosťou a oprávnením je zastupovať opatrovanca pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilý, avšak zabezpečiť starostlivosť o svoje či už fyzicky alebo mentálne postihnuté dieťa, ktoré sa do situácie svojej trvalej odkázanosti nedostalo vlastnou vinou, sú povinní postarať sa rodičia.
14. Súd prvej inštancie správne zistil oprávnené potreby navrhovateľa. V predmetnom konaní vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie správne preukázané, že od poslednej úpravy výživného uplynula doba viac ako 3 roky, zvýšili sa výdavky navrhovateľa, rovnako sa zvýšili platby za úhrady služieb, ktoré sú poskytované domovom sociálnych služieb, ktoré v súčasnej dobe v plnej miere znáša opatrovníčka navrhovateľa - jeho matka, čím dobrovoľne plní svoju vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k svojmu synovi. Skutkové závery ohľadne príjmov osoby povinnej z platenia výživného a z toho vyplývajúcich možností a schopností platiť výživné na navrhovateľku obstoja, čo znamená, že správne súd prvej inštancie stanovil výšku výživného zo strany osoby povinnej z platenia výživného. Vyhodnotil všetky zákonné kritériá rozhodné pre stanovenie správneho rozsahu výživného z jeho strany.
15. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že v zmysle platnej zákonnej úpravy je výška výživného otázkou individuálneho posúdenia v každom prejednávanom prípade. Napriek uvedenému, vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov v poslednom období, by sa výživné zamestnaného rodiča malo pohybovať v rozpätí 20-30 % jeho priemerného čistého mesačného príjmu (samozrejme s možnosťou rôznych modifikácií najmä v závislosti na počte vyživovacích povinností či potrebách jednotlivých výživou oprávnených, ale aj povinných osôb). Hoci na území SR neexistuje tabuľková úprava výšky výživného, z ktorej by bolo možné vychádzať, je možné ako pomocné kritérium vzhľadom na podobnosť právneho prostredia pri určovaní jeho výšky zobrať do úvahy materiál Ministerstva spravodlivosti ČR z roku 2010 pod názvom „Doporučená výchozí rozmezí pro stanovení výše výživného za účelem sjednocení rozhodovací praxe soudů v otázkách výživného na nezaopatřené děti“ (https://justice.cz/web/msp? clanek=opatrovnicka-agenda), podľa ktorého vekovej kategórii oprávneného dieťaťa nad 18 a viac rokov zodpovedá 19-25 % čistého príjmu povinného rodiča. Je stanovená spodná a horná hranica, pričom spodná hranice bude využitá najmä v prípadoch, kedy povinný má viac ako jednu vyživovaciu povinnosť.
16. V prejednávanom prípade čistý mesačný príjem povinného predstavuje v roku 2019 sumu 951,28 eur a v roku 2020 za obdobie od januára do augusta sumu 817,12 eur. Kritériám uvedeným v predchádzajúcom odseku podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá stanovenie výživného vo výške 50,- eur mesačne, ktoré predstavuje za rok 5,26 % čistého príjmu otca a za rok 2020 6,11 % čistého príjmu povinného. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na všetky okolnosti, predovšetkým na skutočnosť, že navrhovateľ je umiestnený v zariadení sociálnej služby, je povinný uhrádzať platby za služby a zároveň opatrovníčka má okrem povinných platieb aj ďalšie výdavky na navrhovateľa, ktoré nepostačuje pokryť invalidný dôchodok navrhovateľa, je potrebné konštatovať, že súdom prvej inštancie stanovená výška výživného zo strany povinného je v danom prípade správne určená a je pod spodnou hranicou doporučeného rozmedzia pre jej určenie.
17. Pokiaľ povinný v odvolaní namietal, že navrhovateľ poberá primeraný dôchodok, odvolací súd poukazuje na to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že výška dôchodku navrhovateľa nie je postačujúca pre uspokojenie jeho nevyhnutných potrieb a vzhľadom na potrebu uspokojenia týchto potrieb navrhovateľa nad rámec jeho príjmu, dôchodku cca o 100,- eur mesačne, je potrebné zvýšiť výživné zo strany povinného, pričom opatrovníčka navrhovateľa sa v rovnakej miere podieľa na plnení svojej vyživovacej povinnosti. Vo vzťahu k bytu, ktorý vlastní povinný, odvolací súd poukazuje na vyjadrenie povinného na pojednávaní dňa 18.08.2020, že vlastní byt v C. Ľ., v ktorom býva nájomníčka už 7 rokov, pričom za nájom nič neplatí. Z vyššie uvedeného preto nepochybne vyplýva, čo správne konštatoval aj súd prvej inštancie, že povinný sa vzdáva majetkového prospechu z nehnuteľnosti, ktorú vlastní a ktorú by mohol prenajímať. Nepochybne ekonomickým využitím svojho majetku môže povinný zabezpečiť zdroje na to, aby plnil výživné v primeranej výške.
18. Pokiaľ ide o návrh povinného na zrušenie vyživovacej povinnosti, odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na sociálny status navrhovateľa, ktorý je poberateľom invalidného dôchodku a nedokáže si sám zabezpečiť ďalší príjem, a teda nie je schopný sám sa živiť, v zmysle citovaného ustanovenia § 62 ods. 1 Zákona o rodine je tu splnená zákonná povinnosť rodičov na plnenie si vyživovacej povinnosti voči oprávnenej osobe.
19. Za daného stavu odvolací súd nevzhliadol opodstatnenosť podaných odvolacích dôvodov. Súd prvej inštancie dospel pri rozhodovaní k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil, preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP.
20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd zároveň nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania niektorému z účastníkov v zmysle ust. § 55 CMP.
21. Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 :0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).