Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/76/2017

Identifikačné číslo spisu: 1305202675 Dátum vydania rozhodnutia: 12.12.2018 Meno a priezvisko: Mgr. Dušan Čimo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1305202675.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne RM I, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Bodrocká 32, proti žalovanej H. L., trvale bytom v L. H., R. XX/X, zastúpenej Mgr. Milanom Sadloňom, advokátom v Senici, V. Paulínyho - Tótha 30, o 2.300,98 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. zn. , o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 19. októbra 2016 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Senica (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 20. mája 2015 č. k. -363 I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.300,98 € do 3 dní, II. žalobkyni uložil povinnosť „nahradiť“ (správne „zaplatiť“) trovy (správne „náhradu trov“) konania štátu v sume 268,47 €, taktiež do 3 dní a III. vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V tomto (v poradí treťom) rozsudku uzavrel (pokiaľ šlo o vec samu), že žalovaná ako zamestnankyňa pracoviska fotoslužby žalobkyne s dohodou o hmotnej zodpovednosti bola v trestnom konaní právoplatne uznaná vinnou z trestného činu sprenevery, ktorého sa dopustila neodvedením tržby a ponechaním si peňazí pre vlastnú potrebu v období od 1. novembra 1998 do 31. decembra rovnakého roka, príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody tak ďalej nebolo potrebné preukazovať a z vykonaného dokazovania i za pomoci znaleckého posudku vyplynula výška škody v období zhora 2.751,28 €, čo za stavu redukcie predmetu konania v jeho priebehu na 2.300,98 € umožňovalo prisúdiť len takúto sumu.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) na odvolania oboch strán sporu (žalobkyne čo do trov konania a žalovanej vo veci samej) rozsudkom z 19. októbra 2016 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a vyslovil, že žalobkyňa má právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Potvrdenie rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou i možnosťou stotožnenia sa s jeho dôvodmi ( aj 2 - , dnes už i v znení Z.

z. a č. , ďalej tiež len „“), na podporu argumentácie o potrebe vyhovenia žalobe dopĺňajúc, že povinnosťou zamestnávateľa v konaní bolo preukázať len platné uzavretie dohody o hmotnej zodpovednosti, existenciu schodku na hodnotách zverených na vyúčtovanie a nevyúčtovanie takýchto hodnôt (bez potreby preukazovania aj zavinenia, keďže tu ide o jeden z prípadov objektívnej zodpovednosti škodcu) a naopak je na zamestnancovi exkulpácia (vyvinenie sa) i so zodpovedajúcimi dôkaznými bremenami oboch strán prípadného sporu. Podľa odvolacieho súdu nebola dôvodnou námietka nevykonania inventarizácie pokladničnej hotovosti, keď z dohody o hmotnej zodpovednosti vyplývala tzv. vstupná inventúra a ani prípadné nevykonanie inventúry by neviedlo k neexistencii nároku zamestnávateľa na náhradu škody, ale len k potrebe jej preukázania inak (čo sa aj v tejto veci stalo).

3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej tiež len „dovolateľka“), navrhujúc zrušenie rozsudkov oboch nižších súdov s vrátením veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia , poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. . Mala za to, že nižšie súdy pochybili jednak akceptovaním stavu nepredloženia žalobkyňou žiadneho účtovného dokladu preukazujúceho výšku tržieb a zostatku finančnej hotovosti v predajni, takže nebola preukázanou samotná existencia schodku (rozdielu medzi skutočným

- fyzickým stavom zverených hodnôt a údajmi účtovnej evidencie), nesprávne rozdelili zúčtovacie obdobie na štyri časti a rozhodli i nad rámec žaloby (požadujúcej náhradu škody za celé obdobie pracovného pomeru žalovanej a neuvažujúcej so žiadnymi medziobdobiami), pričom napokon ani na jej rozhodujúci argument neposkytol odvolací súd špecifickú odpoveď.

4. Žalobkyňa dovolací návrh nepodala.

5. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie bolo podané včas ( ) a zároveň naň oprávnenou osobou, teda stranou, v neprospech ktorej bolo napádané rozhodnutie odvolacieho súdu (a inak tiež jemu predchádzajúce rozhodnutie prvoinštančného súdu) vydané ( ), riadne zastúpenou ( ) skúmal predovšetkým bez nariadenia pojednávania (, časť vety pred bodkočiarkou ), či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia , teda z toho, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil ( ), pričom jeho rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Uplatnený dovolací dôvod však nevymedzila spôsobom vyplývajúcim z , keď neuviedla, ktorú právnu otázku podľa nej riešil odvolací (resp. i prvoinštančný) súd nesprávne a v čom táto nesprávnosť spočíva, ale len namietala, že nižšie súdy sa nedostatočne vyporiadali s otázkou unesenia dôkazného bremena žalobkyne pri preukazovaní existencie schodku na hodnotách zverených na vyúčtovanie (samotného vzniku škody) a že (i tu podľa dovolateľky nesprávne a bez opory pre taký postup v žalobe) pristúpili k rozdeleniu celého obdobia zamestnania žalovanej u žalobkyne (a tiež trvania dohody o hmotnej zodpovednosti) na štyri čiastkové obdobia.

7. Z práve uvedeného je zrejmé, že dovolateľka vo svojej podstate nenamietala právne posúdenie veci odvolacím súdom (resp. aj súdom prvej inštancie), ale a/ jeho skutkové závery, ktoré dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať (pretože je podľa viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd) a b/ dostatočnosť odôvodnenia záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého v prejednávanej veci bolo treba považovať za preukázaný vznik škody (na ujmu žalobkyne a so zodpovednosťou žalovanej) vo výške presahujúcej predmet konania v čase ostatného rozhodovania súdu prvej inštancie - ktorá námietka bola v skutočnosti námietkou arbitrárnosti (nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu ako jednej z variácií na nesprávny procesný postup porušujúci právo na spravodlivý proces ( , skôr ).

8. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne

vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle ust. nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle Len konkrétne označenie právnej otázky korešpondujúcej s právnym posúdením veci, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd pri jej riešení odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pokiaľ taká ustálená prax pravda existuje (uplatnený dovolací dôvod v zmysle ).

9. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri právnom posúdení veci však rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov odvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych otázok (za aký stav treba považovať aj situáciu z prejednávanej veci, v ktorej dovolateľka de facto len nesúhlasila s názorom nižších súdov, podľa ktorého tu došlo k preukázaniu schodku). U námietky nevypravenia rozhodnutia odvolacieho súdu dostatočnými dôvodmi potom platí, že táto je svojej podstate uplatnením iného než dovolaním tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania s následkom v podobe vnútornej protirečivosti podania, o ktorom je reč (rozumej či tu má skutočne ísť o dovolanie pre nesprávne právne posúdenie veci alebo aj či naopak pre tzv. zmätočnosť).

10. I ak by uvedené vyššie platiť nemalo, výrazom ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, od ktorej sa mal (podľa dovolateľky) odvolací súd odchýliť, nemôže byť jediné (navyše ani nejudikované) rozhodnutie najvyššieho súdu, pri ktorom okrem toho z obsahu dovolania vôbec nevyplývalo, žeby ním bol vyslovený právny názor odchylný od toho presadzovaného nižšími súdmi v prejednávanej veci (hoci práve preukázaný odklon predstavuje základnú podmienku prípustnosti dovolania podľa ). Žalovaná totiž nevedno prečo nepripísala žiaden význam tomu, že aj v dovolaním uvádzanom rozhodnutí najvyššieho súdu (v rozsudku z 29. januára 2008 sp. zn. ) sa počítalo s možnosťou alternatívy k preukázaniu schodku inventarizáciou (citované z rozsudku: „skutočnosť, že schodok bol zistený inak než inventarizáciou, neznamená ešte sama o sebe, že by zamestnávateľ nemal voči zamestnancovi nárok na náhradu vzniknutej škody podľa ; pokiaľ má byť žaloba úspešná, musí zamestnávateľ v takom prípade preukázať vznik schodku inými dôkaznými prostriedkami“) a že práve na existencii takejto alternatívy v dôkaznom procese založili svoje rozhodnutia vyhovujúce žalobe v prejednávanej veci ako súd prvej inštancie, tak i odvolací súd.

11. Na základe týchto skutočností preto dovolací súd dovolanie podľa ustanovenia (druhej časti vety) odmietol, pretože dovolateľka nevymedzila uplatnený dovolací dôvod spôsobom vyplývajúcim z ust. K tomuto je ale žiadúce doplniť, že aj keby si dovolateľka ňou nesplnenú povinnosť splnila, za stavu podržania si ňou ďalšej právnej argumentácie uvedenej v dovolaní by to na výsledku dovolacieho konania nemohlo nič zmeniť, keďže v takom prípade by bol daný dôvod odmietnutia dovolania podľa (neprípustnosť dovolania).

12. O trovách dovolacieho konania bolo potom rozhodnuté podľa , a contrario a Základných princípov nepriznaním žiadnej náhrady v takomto konaní úspešnej žalobkyni, pretože tej v dovolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli (tu por. i R 72/2018).

13. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.