Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 11/99
PDF · 113.4 KB
No categories available
I. ÚS 11/99
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
konanom 3. marca 1999 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, bytom zastúpeného advokátom JUDr.
Petrom Lelkešom, Trnava, Botanická 33, vo veci porušenia jeho základných práv
upravených v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných
práv a slobôd, a v Ústave Slovenskej republiky rozhodnutím predsedu vlády
Slovenskej republiky o amnestii z 8. decembra 1998 uverejneným pod č. 375/1998
Z. z. a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
8. februára 1999 doručené podanie (ďalej len „sťažovateľ“),
bytom označené ako: „Návrh na začatie konania
o ústavnej sťažnosti o porušovaní základných práv a slobôd“ s dvoma prílohami. Dňa
18. februára 1999 dostal ústavný súd od sťažovateľa: „Doplnenie môjho písomného
podania z 2. 2. 1999 na začatie konania o ústavnej sťažnosti a o porušovaní
základných práv a slobôd“ uskutočnené v „súlade s ustanovením § 20 zák. č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a o postavení jeho sudcov“ s ďalšími dvoma
prílohami. Z takto doplneného (ale aj pozmeneného) podania vyplynulo, že ide
o „ústavnú sťažnosť o porušovaní základných práv a slobôd“, ku ktorému došlo „…
rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii z 8. decembra 1998
uverejneným v Zbierke zákonov pod číslom 375/1998 Z. z.“. Podľa názoru
sťažovateľa by sa konanie o jeho ústavnej sťažnosti malo uskutočniť za účasti vlády
Slovenskej republiky, Úradu vlády, Nám. slobody, 811 01 Bratislava a Ministerstva
vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 ako vedľajšieho účastníka. Na základe dôvodov
uvedených v doplnení svojej ústavnej sťažnosti (ako aj „na základe skutočností
a právnej argumentácie uvedených v podaní, ktoré Ústavný súd obdržal 8. 2. 1999“)
sťažovateľ navrhol, aby po jej prijatí na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania
ústavný súd nálezom rozhodol:
„1. Rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky z 8. decembra 1998
o amnestii uverejneným v Zbierke zákonov pod č. 375/1998 Z. z. boli porušené práva
a slobody sťažovateľa zakotvené:
v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv
a slobôd a to
- právo na slobodu, rovnosť v dôstojnosti i v právach, ktoré práva a slobody sú
neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné podľa čl. 1
uvedeného zákona
- právo na nedotknuteľnosť osoby podľa čl. 7 uvedeného zákona
- právo na to, že osobná sloboda je zaručená podľa čl. 8 uvedeného zákona
- právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany
dobrého mena a pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života podľa čl. 10 uvedeného zákona
v Ústave Slovenskej republiky a to
- ústavné práva sťažovateľa uvedené v čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré
sú zakotvené v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb.,
- ústavné práva sťažovateľa na slobodu, rovnosť v dôstojnosti i v právach, ktoré
sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné v zmysle čl. 12
ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky,
- ústavné právo na nedotknuteľnosť osoby v zmysle čl. 16 ods. 1) Ústavy
Slovenskej republiky
- a ústavné právo na osobnú slobodu a s tým spojených ústavných práv v zmysle
čl. 17 ods. 1), 2) a 4) Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky z 8. decembra 1998
o amnestii uverejnené v Zbierke zákonov pod č. 375/1998 Z. z. sa z r u š u j e .“
II.
Podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej
správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými
boli porušené základné práva alebo slobody občanov, ak o ochrane týchto práv alebo
slobôd nerozhoduje iný súd. Zákonom predpísané náležitosti, ako aj podmienky
konania o ústavnej sťažnosti sú upravené v § 20 ods. 1, § 49 až 50 a § 53 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona
č. 293/1995 Z. z. (ďalej len „zákon o konaní pred ústavným súdom“). Nesplnenie
niektorej zo zákonom predpísaných náležitostí ústavnej sťažnosti alebo podmienok
konania o nej môže mať za následok jej odmietnutie ústavným súdom po predbežnom
prerokovaní a pre niektorý z dôvodov uvedených v § 24 ods. 1, § 25 ods. 2, resp. § 53
ods. 1 zákona o konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd preto predbežne
prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich
základných práv a slobôd rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky
z 8. decembra 1998 o amnestii, pričom zisťoval, či toto rozhodnutie vydal „najvyšší
orgán štátnej správy“, ako to vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdil sťažovateľ. Tento (ako
už bolo spomenuté) za ďalšieho účastníka konania o ústavnej sťažnosti označil „vládu
Slovenskej republiky – Úrad vlády SR“), pričom argumentoval tým, že: „V prípade
poverenia predsedu vlády vládou na výkon právomocí prezidenta republiky, napr. na
vyhlásenie amnestie, ide v konečnom dôsledku o rozhodnutie najvyššieho orgánu
výkonnej moci a najvyššieho orgánu štátnej správy – vlády SR – prostredníctvom
povereného predsedu vlády SR. Preto považujem za splnenú aj podmienku stanovenú
v čl. 127 ústavy, aby ústavný súd mohol založiť svoju príslušnosť na konanie vo veci“.
Sťažovateľ tiež ďalej uviedol: „Ak predseda vlády SR v súlade s čl. 105 ods. 1 je
poverený vládou vykonávať niektoré právomoci prezidenta republiky, je v daných
prípadoch každé jeho rozhodnutie rozhodnutím vlády SR“, pričom „rozhodnutie
predsedu vlády z 8. decembra 1998 uverejnené pod č. 375/1998 Z. z. treba
jednoznačne považovať za právny akt vlády SR ako najvyššieho orgánu štátnej správy
SR“, ktorý je „v rozpore s čl. 102 písm. i) Ústavy SR, ktorá nepripúšťa zrušenia
amnestie už udelenej“.
Vychádzajúc z tejto argumentácie ústavný súd posudzoval, či vládu Slovenskej
republiky (bez ohľadu na to, či podľa čl. 105 ods. 1 ústavy súčasne vykonáva aj
funkciu prezidenta) možno považovať za najvyšší (ústredný) orgán štátnej správy, tak
ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti. Podľa čl. 108 ods. 1 ústavy je
„vláda Slovenskej republiky najvyšším orgánom výkonnej moci“, a nie aj najvyšším
(ústredným) orgánom štátnej správy. Zatiaľ čo vláda Slovenskej republiky ako jedna
z ústavných zložiek štátnej moci v Slovenskej republike má právnu základňu svojho
vzniku, právomocí, zodpovednosti, ako aj zániku danú priamo Ústavou Slovenskej
republiky (čl. 108 až 121), podľa čl. 122 ústavy sa ústredné a miestne orgány štátnej
správy zriaďujú výlučne zákonom. Zákon č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev
a ostatných ústredných orgánov štátnej správy v znení neskorších predpisov preto vo
svojom § 1 vládu Slovenskej republiky ani nezaraďuje medzi zákonné – t. j. zákonom
zriaďované ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky.
Na uvedenej skutočnosti (t. j. že vládu Slovenskej republiky nemožno
považovať za zákonom zriadený orgán štátnej správy Slovenskej republiky) nemení
nič ani to, že na ňu v prípade splnenia podmienok podľa čl. 105 ods. 1 ústavy
prechádza výkon funkcie prezidenta. Ani vláda vykonávajúca funkcie prezidenta
podľa tohoto ustanovenia ústavy nepatrí medzi orgány štátnej správy Slovenskej
republiky, ale je najvyšším orgánom výkonnej moci podľa čl. 108 ods. 1 ústavy.
V dôsledku uvedeného preto sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti ani
nemohol označiť žiadny ústredný (najvyšší) orgán štátnej správy Slovenskej republiky,
právoplatným rozhodnutím ktorého by sa ústavný súd mohol zaoberať v konaní
o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Tento nedostatok jeho ústavnej sťažnosti
nebolo možné odstrániť ani následnou výzvou ústavného súdu na jej doplnenie
a spresnenie.
Sťažovateľ tiež uviedol, že ďalším účastníkom konania o jeho ústavnej
sťažnosti by mal byť aj Úrad vlády Slovenskej republiky. Úrad vlády Slovenskej
republiky podľa § 20a zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných
ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
plní funkciu ústredného orgánu štátnej správy v prípade „kontroly plnenia úloh štátnej
správy a hospodárenia s prostriedkami určenými na plnenie úloh štátnej správy, ako aj
na úseku vybavovania petícií, sťažností, oznámení a podnetov“. V danom prípade ale
Úrad vlády Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy neprijal žiadne
právoplatné rozhodnutie, ktoré by porušovalo základné práva a slobody označené
sťažovateľom. Hoci preto (a pokiaľ ide o Úrad vlády Slovenskej republiky) sťažovateľ
vo svojej ústavnej sťažnosti ústredný orgán štátnej správy označil, nepripojil k nej
žiadne jeho právoplatné rozhodnutie, ktoré by porušovalo jeho základné práva alebo
slobody.
Napriek tvrdeniu sťažovateľa, že rozhodnutie predsedu vlády povereného
vládou k výkonu niektorých právomocí prezidenta republiky je aj „naďalej“ potrebné
považovať za rozhodnutie samotnej vlády ako „najvyššieho orgánu štátnej správy“,
ústavný súd zisťoval, či predsedu vlády ako ústavného činiteľa (čl. 110 ods. 1 ústavy)
možno považovať za ústredný orgán štátnej správy bez ohľadu na skutočnosť, či
súčasne vykonáva aj niektoré z právomocí prezidenta Slovenskej republiky podľa
čl. 105 ods. 1 ústavy. Odvolávajúc sa na argumentáciu identickú s použitou pri vláde
Slovenskej republiky možno potvrdiť, že predsedu vlády Slovenskej republiky ako jej
ústavného činiteľa nemožno v žiadnom prípade považovať za ústredný orgán štátnej
správy v zmysle § 1 zákona č. 347/1990 Zb. v znení neskorších predpisov.
Vzhľadom na uvedené bolo už hodnotenie Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky (ako sťažovateľom označeného vedľajšieho účastníka konania o jeho
ústavnej sťažnosti) ako ústredného orgánu štátnej správy bez právneho významu,
podobne ako hodnotenie rozhodnutia predsedu vlády o amnestii z 8. decembra 1998
ako „individuálneho právneho aktu“.
Nakoľko sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti neoznačil žiadny ústredný
orgán štátnej správy Slovenskej republiky, právoplatným rozhodnutím ktorého by sa
ústavný súd mohol zaoberať v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy,
a keďže tento nedostatok nebolo možné odstrániť ani výzvou ústavného súdu na jej
doplnenie alebo spresnenie, ústavný súd ju po jej predbežnom prerokovaní odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. marca 1999
JUDr. Tibor Š a f á r i k
predseda senátu