Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 11/99

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

konanom 3. marca 1999 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, bytom zastúpeného advokátom JUDr.

Petrom Lelkešom, Trnava, Botanická 33, vo veci porušenia jeho základných práv

upravených v ústavnom , ktorým sa uvádza Listina základných

práv a slobôd, a v rozhodnutím predsedu vlády

Slovenskej republiky o amnestii z 8. decembra 1998 uverejneným pod č. 375/1998

Z. z. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo

8. februára 1999 doručené podanie (ďalej len „sťažovateľ“),

bytom označené ako: „Návrh na začatie konania

o ústavnej sťažnosti o porušovaní základných práv a slobôd“ s dvoma prílohami. Dňa

18. februára 1999 dostal ústavný súd od sťažovateľa: „Doplnenie môjho písomného

podania z 2. 2. 1999 na začatie konania o ústavnej sťažnosti a o porušovaní

základných práv a slobôd“ uskutočnené v „súlade s ustanovením

Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR a o postavení jeho sudcov“ s ďalšími dvoma

prílohami. Z takto doplneného (ale aj pozmeneného) podania vyplynulo, že ide

o „ústavnú sťažnosť o porušovaní základných práv a slobôd“, ku ktorému došlo „…

rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii z 8. decembra 1998

uverejneným v Zbierke zákonov pod číslom “. Podľa názoru

sťažovateľa by sa konanie o jeho ústavnej sťažnosti malo uskutočniť za účasti vlády

Slovenskej republiky, Úradu vlády, Nám. slobody, 811 01 Bratislava a Ministerstva

vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 ako vedľajšieho účastníka. Na základe dôvodov

uvedených v doplnení svojej ústavnej sťažnosti (ako aj „na základe skutočností

a právnej argumentácie uvedených v podaní, ktoré Ústavný súd obdržal 8. 2. 1999“)

sťažovateľ navrhol, aby po jej prijatí na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania

ústavný súd nálezom rozhodol:

„1. Rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky z 8. decembra 1998

o amnestii uverejneným v Zbierke boli porušené práva

a slobody sťažovateľa zakotvené:

 v ústavnom , ktorým sa uvádza Listina základných práv

a slobôd a to

- právo na slobodu, rovnosť v dôstojnosti i v právach, ktoré práva a slobody sú

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné podľa čl. 1

uvedeného zákona

- právo na nedotknuteľnosť osoby podľa čl. 7 uvedeného zákona

- právo na to, že osobná sloboda je zaručená podľa čl. 8 uvedeného zákona

- právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany

dobrého mena a pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa čl. 10 uvedeného zákona

 v a to

- ústavné práva sťažovateľa uvedené v , ktoré

sú zakotvené v ústavnom ,

- ústavné práva sťažovateľa na slobodu, rovnosť v dôstojnosti i v právach, ktoré

sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné v zmysle čl. 12

ods. 1) ,

- ústavné právo na nedotknuteľnosť osoby v zmysle )

Slovenskej republiky

- a ústavné právo na osobnú slobodu a s tým spojených ústavných práv v zmysle

), 2) a 4) .

2. Rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky z 8. decembra 1998

o amnestii uverejnené v Zbierke sa z r u š u j e .“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej

správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými

boli porušené základné práva alebo slobody občanov, ak o ochrane týchto práv alebo

slobôd nerozhoduje iný súd. Zákonom predpísané náležitosti, ako aj podmienky

konania o ústavnej sťažnosti sú upravené v § 20 ods. 1, § 49 až 50 a § 53 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona

č. (ďalej len „“). Nesplnenie

niektorej zo zákonom predpísaných náležitostí ústavnej sťažnosti alebo podmienok

konania o nej môže mať za následok jej odmietnutie ústavným súdom po predbežnom

prerokovaní a pre niektorý z dôvodov uvedených v § 24 ods. 1, § 25 ods. 2, resp. § 53

ods. 1 . Ústavný súd preto predbežne

prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich

základných práv a slobôd rozhodnutím predsedu vlády Slovenskej republiky

z 8. decembra 1998 o amnestii, pričom zisťoval, či toto rozhodnutie vydal „najvyšší

orgán štátnej správy“, ako to vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdil sťažovateľ. Tento (ako

už bolo spomenuté) za ďalšieho účastníka konania o ústavnej sťažnosti označil „vládu

Slovenskej republiky – Úrad vlády SR“), pričom argumentoval tým, že: „V prípade

poverenia predsedu vlády vládou na výkon právomocí prezidenta republiky, napr. na

vyhlásenie amnestie, ide v konečnom dôsledku o rozhodnutie najvyššieho orgánu

výkonnej moci a najvyššieho orgánu štátnej správy – vlády SR – prostredníctvom

povereného predsedu vlády SR. Preto považujem za splnenú aj podmienku stanovenú

v , aby ústavný súd mohol založiť svoju príslušnosť na konanie vo veci“.

Sťažovateľ tiež ďalej uviedol: „Ak predseda vlády SR v súlade s čl. 105 ods. 1 je

poverený vládou vykonávať niektoré právomoci prezidenta republiky, je v daných

prípadoch každé jeho rozhodnutie rozhodnutím vlády SR“, pričom „rozhodnutie

predsedu vlády z 8. decembra 1998 uverejnené pod č. treba

jednoznačne považovať za právny akt vlády SR ako najvyššieho orgánu štátnej správy

SR“, ktorý je „v rozpore s ) SR, ktorá nepripúšťa zrušenia

amnestie už udelenej“.

Vychádzajúc z tejto argumentácie ústavný súd posudzoval, či vládu Slovenskej

republiky (bez ohľadu na to, či podľa súčasne vykonáva aj

funkciu prezidenta) možno považovať za najvyšší (ústredný) orgán štátnej správy, tak

ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti. Podľa je

„vláda Slovenskej republiky najvyšším orgánom výkonnej moci“, a nie aj najvyšším

(ústredným) orgánom štátnej správy. Zatiaľ čo vláda Slovenskej republiky ako jedna

z ústavných zložiek štátnej moci v Slovenskej republike má právnu základňu svojho

vzniku, právomocí, zodpovednosti, ako aj zániku danú priamo Slovenskej

republiky ( až 121), podľa sa ústredné a miestne orgány štátnej

správy zriaďujú výlučne o organizácii ministerstiev

a ostatných ústredných orgánov štátnej správy v znení neskorších predpisov preto vo

svojom § 1 vládu Slovenskej republiky ani nezaraďuje medzi zákonné – t. j. zákonom

zriaďované ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky.

Na uvedenej skutočnosti (t. j. že vládu Slovenskej republiky nemožno

považovať za zákonom zriadený orgán štátnej správy Slovenskej republiky) nemení

nič ani to, že na ňu v prípade splnenia podmienok podľa

prechádza výkon funkcie prezidenta. Ani vláda vykonávajúca funkcie prezidenta

podľa tohoto ustanovenia nepatrí medzi orgány štátnej správy Slovenskej

republiky, ale je najvyšším orgánom výkonnej moci podľa .

V dôsledku uvedeného preto sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti ani

nemohol označiť žiadny ústredný (najvyšší) orgán štátnej správy Slovenskej republiky,

právoplatným rozhodnutím ktorého by sa ústavný súd mohol zaoberať v konaní

o ústavnej sťažnosti podľa . Tento nedostatok jeho ústavnej sťažnosti

nebolo možné odstrániť ani následnou výzvou ústavného súdu na jej doplnenie

a spresnenie.

Sťažovateľ tiež uviedol, že ďalším účastníkom konania o jeho ústavnej

sťažnosti by mal byť aj Úrad vlády Slovenskej republiky. Úrad vlády Slovenskej

republiky podľa o organizácii ministerstiev a ostatných

ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

plní funkciu ústredného orgánu štátnej správy v prípade „kontroly plnenia úloh štátnej

správy a hospodárenia s prostriedkami určenými na plnenie úloh štátnej správy, ako aj

na úseku vybavovania petícií, sťažností, oznámení a podnetov“. V danom prípade ale

Úrad vlády Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy neprijal žiadne

právoplatné rozhodnutie, ktoré by porušovalo základné práva a slobody označené

sťažovateľom. Hoci preto (a pokiaľ ide o Úrad vlády Slovenskej republiky) sťažovateľ

vo svojej ústavnej sťažnosti ústredný orgán štátnej správy označil, nepripojil k nej

žiadne jeho právoplatné rozhodnutie, ktoré by porušovalo jeho základné práva alebo

slobody.

Napriek tvrdeniu sťažovateľa, že rozhodnutie predsedu vlády povereného

vládou k výkonu niektorých právomocí prezidenta republiky je aj „naďalej“ potrebné

považovať za rozhodnutie samotnej vlády ako „najvyššieho orgánu štátnej správy“,

ústavný súd zisťoval, či predsedu vlády ako ústavného činiteľa ( )

možno považovať za ústredný orgán štátnej správy bez ohľadu na skutočnosť, či

súčasne vykonáva aj niektoré z právomocí prezidenta Slovenskej republiky podľa

. Odvolávajúc sa na argumentáciu identickú s použitou pri vláde

Slovenskej republiky možno potvrdiť, že predsedu vlády Slovenskej republiky ako jej

ústavného činiteľa nemožno v žiadnom prípade považovať za ústredný orgán štátnej

správy v zmysle v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené bolo už hodnotenie Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (ako sťažovateľom označeného vedľajšieho účastníka konania o jeho

ústavnej sťažnosti) ako ústredného orgánu štátnej správy bez právneho významu,

podobne ako hodnotenie rozhodnutia predsedu vlády o amnestii z 8. decembra 1998

ako „individuálneho právneho aktu“.

Nakoľko sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti neoznačil žiadny ústredný

orgán štátnej správy Slovenskej republiky, právoplatným rozhodnutím ktorého by sa

ústavný súd mohol zaoberať v konaní o ústavnej sťažnosti podľa ,

a keďže tento nedostatok nebolo možné odstrániť ani výzvou ústavného súdu na jej

doplnenie alebo spresnenie, ústavný súd ju po jej predbežnom prerokovaní odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 1999

JUDr. Tibor Š a f á r i k

predseda senátu