Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 50/99

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

2. septembra 1999 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

bytom , zastúpeného advokátom JUDr. Bohumilom

Novákom, Banská Bystrica, Horná 65, vo veci porušenia jeho základných práv podľa

a 4 a uznesením Národnej rady

Slovenskej republiky č. 378 z 8. júla 1999 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) bolo

23. júla 1999 doručené podanie (ďalej len „sťažovateľ“), bytom

zastúpeného advokátom JUDr. Bohumilom

Novákom, Banská Bystrica, Horná 65, označené ako: „Ústavná sťažnosť

podľa proti odporcovi – Národná rada

Slovenskej republiky“ s prílohami. Vo svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ o. i.

uviedol: „Uznesením Národnej rady Slovenskej republiky č. 378 z 8. júla 1999,

ktorým bol odvolaný z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

podľa o súdoch a sudcoch v znení zákona

č. boli porušené jeho základné práva“. Sťažovateľ uviedol, že týmto

uznesením Národnej rady Slovenskej republiky došlo k porušeniu jeho základných

práv podľa a 4 a (ďalej len

„Ústava SR“). V dôsledku uvedeného navrhol, aby Ústavný súd SR:

„1/ odložil vykonateľnosť citovaného uznesenia NR SR až do rozhodnutia

o tejto ústavnej sťažnosti (, ),

2/ vyhovel mojej ústavnej sťažnosti a vyslovil v náleze, že Uznesením NR SR

č. 378 z 8. júla 1999, ktorým bol odvolaný z funkcie

podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, bolo porušené jeho základné

právo,

a/ zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrana mena

zaručené v článku 19 ods. 1 ,

b/ pristupovať k voleným a iným verejným funkciám, zaručené v čl. 30 ods. 4

,

c/ toto uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky zrušil (§ 57 zákona

č. v terajšom znení)“.

II.

Podľa SR Ústavný súd SR rozhoduje o sťažnostiach proti

právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov

štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva

alebo slobody občanov, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Zákonom predpísané náležitosti, ako aj podmienky konania o ústavnej sťažnosti sú

upravené v § 20 ods. 1, § 49 až 50 a § 53 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konaní pred Ústavným súdom SR“). Ústavný súd SR môže ústavnú sťažnosť po

predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nesplnenie niektorej zo zákonom

predpísaných náležitostí ústavnej sťažnosti alebo podmienok konania o nej a pre

niektorý z dôvodov uvedených v § 24 ods. 1, § 25 ods. 2, resp. § 53 ods. 1 zákona

o konaní pred Ústavným súdom SR. Ústavný súd preto predbežne prerokoval ústavnú

sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd

podľa a 4 a SR uznesením Národnej rady SR č. 378

z 8. júla 1999, pričom zisťoval (vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ požadoval od

Ústavného súdu SR konanie o ústavnej sťažnosti), či orgán, ktorý toto uznesenie prijal,

možno považovať za „ústredný orgán štátnej správy“ v zmysle SR.

Hoci podľa SR „Národná rada Slovenskej republiky je jediným

ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky“, nemožno ju

považovať aj za ústredný orgán štátnej správy, pretože ako jedna z ústavných zložiek

štátnej moci Slovenskej republiky má právnu základňu svojho vzniku, právomocí, ako

aj zániku stanovenú priamo SR (hlava piata – Zákonodarná moc). Článok 122

SR však stanovuje, že ústredné a miestne orgány štátnej správy (právoplatné

rozhodnutia ktorých môže Ústavný súd SR posudzovať v konaní o ústavnej sťažnosti)

sa zriaďujú výlučne o organizácii ministerstiev

a ostatných ústredných orgánov štátnej správy v znení neskorších predpisov preto vo

svojom § 1 Národnú radu Slovenskej republiky ani nezaraďuje medzi zákonné, t. j.

zákonom zriaďované ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky.

V dôsledku uvedeného sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti preto ani

nemohol označiť žiadny ústredný orgán štátnej správy Slovenskej republiky,

právoplatným rozhodnutím ktorého by sa Ústavný súd SR mohol zaoberať v konaní

o ústavnej sťažnosti podľa SR. Tento nedostatok jeho ústavnej

sťažnosti nebolo možné odstrániť ani následnou výzvou ústavného súdu na jej

doplnenie a spresnenie.

Nakoľko sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti neoznačil žiadny ústredný

orgán štátnej správy Slovenskej republiky, právoplatným rozhodnutím ktorého by sa

Ústavný súd SR mohol zaoberať v konaní o ústavnej sťažnosti podľa

SR, a keďže tento nedostatok jeho ústavnej sťažnosti nebolo možné odstrániť ani

výzvou Ústavného súdu na jej doplnenie alebo spresnenie, Ústavný súd SR ju po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

zákona o konaní pred Ústavným súdom SR

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 1999

JUDr. Tibor Š a f á r i k

predseda senátu