Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 319/2010
PDF · 154.84 KB
No categories available
I. ÚS 319/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre z 10. decembra 2009 v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co 236/2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca
2010 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
z 10. decembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 236/2009.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 5. novembra
2007 na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) domáhal zaplatenia nemajetkovej
ujmy vo výške 500 000 Sk z titulu náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným
postupom odporcu, za ktorého označil Slovenskú republiku, Ministerstvo práce, sociálnych
vecí a rodiny. Podstata pochybenia mala podľa sťažovateľa spočívať v nesprávnom
úradnom postupe Okresného národného výboru , Odboru sociálneho zabezpečenia,
ktorý ako kolízny opatrovník podal 15. decembra 1970 na okresnom súde návrh na určenie
otcovstva k maloletému (sťažovateľovi), smerujúci voči
. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 14 C 1422/70. Návrh bol zamietnutý
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho pod sp. zn. 13 Co 339/75
z 10. júna 1976, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. augusta 1976. Podľa sťažovateľa
kolízny opatrovník porušil svoje povinnosti tým, že neoznámil súdu skutočnosť, že jeho
matka bola rozsudkom okresného súdu pod sp. zn. 11 Nc 1130/73
z 28. mája 1975, právoplatného 14. augusta 1975, úplne pozbavená spôsobilosti na právne
úkony a za opatrovníčku jej bola určená . Sťažovateľ ďalej videl pochybenie
kolízneho opatrovníka v tom, že nezadovážil súdu doklad svedčiaci o tom, že jeho matka
a jej bývalý manžel v kritickom období pre splodenie dieťaťa žili v spoločnej domácnosti,
o čom svedčí záznam v priestupkovom referáte, v ktorom boli v tom čase riešení. Tým
došlo podľa názoru sťažovateľa k zmareniu spravodlivého rozhodnutia, čo malo za následok
vznik „... nenapraviteľnej škody ktorá je spôsobená na výživnom a k sťaženiu
spoločenského uplatnenia pre neuspokojenie jeho spoločenských potrieb materiálnej
povahy pre spôsobené nesprávne úradné postupy“.
3. Sťažovateľ zmeneným návrhom z 29. októbra 2008 žiadal, aby súd určil, že skutok
uvedený v návrhu sa stal a aby určil, že Slovenská republika mu spôsobila celoživotnú
traumu. Návrh v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk vzal späť.
Okresný súd zmenu návrhu na začatie konania pripustil a konanie v časti o zaplatenie
nemajetkovej ujmy vo výške 500 000 Sk zastavil. Sťažovateľ ďalším zmeneným návrhom
navrhol, aby súd určil, že došlo k porušeniu právneho vzťahu u odporcu na základe
nesprávneho úradného postupu kolízneho opatrovníka, a to nezadovážením dôkazného
prostriedku v konaní o určenie otcovstva, neoznámením procesnej nespôsobilosti jeho
matky z dôvodu jej úplného pozbavenia spôsobilosti na právne úkony a neúčasťou
kolízneho opatrovníka na pojednávaniach v odvolacom konaní. Tým malo dôjsť k zníženiu
ľudskej dôstojnosti sťažovateľa.
4. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 17 C 275/2007 z 20. júla 2009 tak,
že návrh zamietol a zaviazal sťažovateľa zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 63,68 €.
Okresný súd dospel k názoru, že sťažovateľ nepreukázal existenciu naliehavého právneho
záujmu na predmetnej určovacej žalobe. Súd dospel k záveru, že určovacou žalobou
sťažovateľa, že došlo k porušeniu právneho vzťahu na základe nesprávneho úradného
postupu odporcu, sa nevyrieši konanie o určenie otcovstva (ktoré sa ani nezačne, ani sa
neobnoví, a týmto konaním sa nedá ani podnet na začatie konania o určenie otcovstva).
Preto takéto rozhodnutie ani nespôsobí zmenu žiadneho právneho vzťahu, ani neodstráni
právnu neistotu navrhovateľa vo vzťahu k odporcovi. Rozhodnutie okresného súdu napadol
sťažovateľ 27. júla 2009 odvolaním, v ktorom navrhol, aby krajský súd rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Sťažovateľ namietal,
že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli zo strany navrhovateľa nie vlastnou vinou uplatnené
s poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“).
5. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom z 10. decembra 2009 tak, že
prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa plne stotožnil
s rozhodnutím súdu prvého stupňa, keď bol toho názoru, že súd úplne zistil skutkový stav,
na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne
právne posúdil.
6. Sťažovateľ sa domnieva, že postupom a rozhodnutím krajského súdu došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, a preto žiada, aby ústavný
súd vydal takýto nález:
„i/ Základné právo a slobody u upravené v čl. 46 ods. 2, čl.
Ústavy Slovenskej republiky, postupom Odvolacieho Krajského súdu v konaní vo veci
o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pod spis. zn. 17C
275/2009, v Rozhodnutí č. 8Co/236/2009 –263 bolo porušené.
ii/ Rozhodnutie č. 8Co/236/2009 –263 vydaného zo dňa 10.12.2009 odvolacím Krajským
súdom v Nitre zrušuje, a vec vracia na ďalšie konanie.
iii/ Krajskému súdu v Nitre prikazuje, aby vo veci o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom začal konať a zakazuje v porušovaní základného práva
a slobody.“
Ústavnému súdu bolo doručené 15. júna 2010 doplnenie sťažnosti označené ako
„Doplnenie podania zo dňa 15.03.2010“, ktorým sťažovateľ upravil výrok (petit)
nálezu, ktorého vydania sa od ústavného súdu domáha takto :
„i/ Základné právo a slobody u upravené v čl. 46 ods. 2, čl.
Ústavy Slovenskej republiky, postupom Odvolacieho Krajského súdu v konaní vo veci
o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pod spis. zn. 17C
275/2009, v Rozhodnutí č. 8Co/236/2009 –263 bolo porušené.
ii/ Rozhodnutie č. 8Co/236/2009 –263 vydaného zo dňa 10.12.2009 odvolacím
Krajským súdom v Nitre zrušuje, a vec zastavuje.
iii/ Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky prikazuje,
aby vo veci o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom vrátil
navrhovateľovi súdne trovy vo výške 63,70,- eur.“
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a
základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS
110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 127/2010).
11. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
12. Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy, ktorého sa sťažovateľ domáha, vo svojej
podstate predstavuje kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava
rozhodnutia orgánov verejnej správy, než o ustanovenie zakladajúce základné právo. Preto
ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy nie je priamo aplikovateľné na konkrétny individuálny
prípad sťažovateľa, ktorý prebiehal pred všeobecnými súdmi. Základné právo je priznané už
v čl. 46 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu možno potom sťažnosť posúdiť ako zjavne
neopodstatnenú.
13. Ústavný súd však vzhľadom na obsah sťažnosti, ako aj jej doplnenie
sťažovateľom, ktoré mu bolo doručené 15. júna 2010, ako aj s ohľadom na § 31a zákona
o ústavnom súde v nadväznosti na § 41 ods. 2 OSP sa sťažnosťou zaoberal z hľadiska
možného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
14. Sťažovateľ predovšetkým považuje za porušenie svojho základného práva
a slobody to, že krajský súd nenariadil na prerokovanie jeho odvolania pojednávanie. Tým
mu bolo podľa jeho názoru znemožnené predniesť, upresniť a doplniť svoj návrh. Poukázal
na to, že krajský súd už neprihliadol na jeho písomné doplnenie odvolania, ktoré podal
17. decembra 2009, pretože o odvolaní bolo rozhodnuté 10. decembra 2009. Podľa názoru
sťažovateľa mu tým bolo znemožnené „uviesť oprávnenosť zmeny označenia veci“.
15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že tento postupoval v súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu
(§ 201 a nasl., a najmä § 214 ods. 2 OSP), ktoré odvolaciemu súdu umožňuje rozhodnúť
o odvolaní bez nariadenia pojednávania. Preto takýto postup nespôsobil porušenie
základného práva sťažovateľa. K ďalšej námietke sťažovateľa, že mu týmto postupom súdu
bolo odopreté oprávnenie upresniť a doplniť svoj návrh, ústavný súd poukazuje na
ustanovenie § 205 ods. 3 OSP, podľa ktorého rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda,
a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Preto ani
v prípade, ak by krajský súd nariadil na prerokovanie odvolania pojednávanie, súd by už na
prípadné ďalšie sťažovateľove doplnenia nebral zreteľ. V tejto súvislosti ústavný súd vo
svojej stabilizovanej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú
z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Krajský súd sa ako súd
odvolací v občianskom súdnom konaní odvolaním sťažovateľa riadne zaoberal a napadnuté
rozhodnutie okresného súdu v celom napadnutom rozsahu vrátane konania, ktoré mu
predchádzalo, preskúmal. Rozsudok krajského súdu je náležite odôvodnený, jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov vrátane argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho
odvolaní. Rozsudok krajského súdu preto nemožno považovať za arbitrárny či svojvoľný.
16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavne neopodstatnenosti.
17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, bolo už
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti,
keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127
ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010