Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)II. ÚS 23/2013
PDF · 196.1 KB
No categories available
II. ÚS 23/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou , vo
veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským
súdom v Bratislave pod sp. zn. 6 Co 173/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2012
faxovým podaním a 30. júla 2012 poštovou prepravou doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 Co 173/2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu bol
zaviazaný zaplatiť odporcovi, spoločnosti , istinu 3 917,98 € s príslušenstvom.
Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 11. januára 2012
č. k. 4 C/276/2011-54 zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia tohto
rozsudku, konštatujúc, že podmienky na vedenie rozhodcovského konania boli splnené.
Podľa okresného súdu sťažovateľ uzatvoril zmluvu o úvere podľa Obchodného
zákonníka a peniaze vzal na výkon podnikania, preto nemá postavenie spotrebiteľa. Vylúčil
aplikáciu zákonných ustanovení o spotrebiteľskom úvere.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd sa vôbec nezaoberal jeho námietkou
o neprimeranosti a neopodstatnenosti poplatku za zmluvu, zákonného úroku, zmenkového
úroku z hľadiska § 3 Občianskeho zákonníka s poukazom aj na § 265 Obchodného
zákonníka, nereagoval na ňu, vôbec sa k aplikácii týchto zákonných ustanovení nevyjadril.
Proti rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal.
Okresný súd si podľa neho osvojil tvrdenie odporcu, že rozhodcovská doložka bola
platne uzatvorená a bola súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
Sťažovateľ v odvolaní právne argumentoval neplatnosťou rozhodcovskej doložky
§ 39 Občianskeho zákonníka, pretože rozhodcovská zmluva neobsahuje priame určenie
rozhodcu ad hoc alebo konkrétny spôsob jeho určenia, ale v konaní pred rozhodcovským
súdom samotný súd ustanovil rozhodcu zapísaného v zozname rozhodcov. Takýto spôsob
určenia rozhodcu s odkazom na rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu je
spôsobom založenia súkromným súdom a sťažovateľ nevedel, ktoré konkrétne osoby sú
akcionármi tejto spoločnosti, a to je podľa sťažovateľa obchádzaním zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľ v odvolaní namietal právny záver súdu prvého stupňa, že zmluvu
uzatvoril na účely použiť peniaze na podnikanie. Uzatvoril ju ako občan a peniaze
potrebovala rodina, nie on na podnikanie. Pokiaľ ide o právny úkon – zmluva o úvere,
uviedol, že uzatvoril zmluvu o pôžičke, prevzal v hotovosti peniaze a zaviazal sa ich vrátiť
po uplynutí dohodnutej doby.
V ďalšom sťažovateľ uviedol, že „v odvolaní opísal situáciu tak, že podpísal zmenku,
lebo by inak nedostal v hotovosti pôžičku, pri podpise zmluvy prevzal 2 700,- € a nie 3 917,
98 €, nevšimol si, že má zaplatiť navyše poplatok za úver 730,- €, ktorý bol zahrnutý do
istiny a následne z nej má platiť zmenkový úrok 0,25 % denne ako aj zákonný úrok 6 %
ročne z istiny 3 917,98 €.
V odvolaní sa sťažovateľ domáhal aplikácie ust. § 3 OZ, pretože poplatok, zákonný
úrok, zmenkový úrok sú v neprimeranej výške, neopodstatnené nároky v rozpore s dobrými
mravmi v zmysle § 3 Obč. zák. a s pravidlami poctivého obchodného styku v zmysle § 265
Obchodného zákonníka, v prípade posúdenia, že ide o obchodnoprávny vzťah...
Porušovateľ, ktorý o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa
č. k. 4 C276/2011 rozhodoval ako súd odvolací, potvrdil tento rozsudok po skutkovej
i právnej stránke ako správny, a stotožnil sa s jeho dôvodmi. Vyvrátil námietku sťažovateľa
o nesprávnej aplikácii Obchodného zákonníka tým, že sťažovateľ je podnikateľ, vystupoval
ako podnikateľ a úver mu bol poskytnutý na podnikanie, preto zmluva je uzatvorená podľa
§ 497 a nasl. Obch. zák. a sťažovateľ nemá postavenie spotrebiteľa...
Proti rozsudku porušovateľa, ktorý sťažovateľ prevzal 1.6.2012, podáva ústavnú
sťažnosť, pretože mimoriadny opravný prostriedok, dovolanie, nie je prípustný...
... Sťažovateľ pokladá za nedostatočné odôvodnenie rozsudku, ktorým porušovateľ
odpovedá na skutkové a právne argumenty, a to že zmluva o úvere vznikla medzi
podnikateľskými subjektmi, pretože sťažovateľ uviedol účel použitia úveru na podnikanie
a preto tento právny vzťah sa riadi Obchodným zákonníkom...
... Všeobecné súdy neuskutočnili prieskum materiálnej stránky rozhodcovského
rozsudku tak, ako to vyššie uvádza sťažovateľ, postupovali nesprávne pri výklade a aplikácii
ustanovení právneho predpisu, vyhli sa posudzovaniu tohto prípadu podľa zákona
o spotrebiteľskom úvere č.129/2010 Z. z., (prípadne podľa § 3, § 39, 52 Obč. zák.)
posudzovaniu neprimeraných podmienok... čím tento postup súdu vykazuje značný stupeň
arbitrárnosti.
Sťažovateľ je toho názoru, že porušovateľ mu odoprel súdnu ochranu a jeho postup
nie je namieste, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd
a najmä ak sťažovateľ sa domáha práv ochrany spotrebiteľa...
Tendenčnosť a vo výraznej miere sledovania len jednej línie právnych názorov
spôsobili, že rozsudok porušovateľa je nepresvedčivý a pre svoju nedostatočnú
odôvodnenosť vyvoláva účinky nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľa na
súdnu ochranu podľa čl.46 ods. l ústavy ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl.6 ods. l Dohovoru.“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl.46 ods. 1 a právo podľa čl.6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č.k. 6Co 173/2012 z 28.5.2012 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co 173/2012-81 zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.“
II.
Sťažovateľ k sťažnosti priložil rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 6 Co 173/2012,
v odôvodnení ktorého krajský súd uviedol:
„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
spoločnosťou z 27. 7. 2011 sp. zn. SR 06486/11. ...
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 2. 3. 2010 účastníci
konania uzavreli zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák. Na jej základe žalovaný
poskytol žalobcovi úver vo výške 2 700 eur, ktorý sa spolu s poplatkom 730 eur žalobca
zaviazal žalovanému vrátiť v dvoch mesačných splátkach po 1 715 eur počnúc dňom 10. 4.
2010. V zmluve o úvere bol žalobca uvedený svojím obchodným menom, identifikačným
číslom a miestom podnikania. Žalobca v zmluve prehlásil, že úver mu bol poskytnutý na
výkon podnikania. Súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, s ktorými sa
žalobca oboznámil, bola dohoda o vyplnení zmenky... Rozhodcovskú doložku si účastníci
konania dojednali v zmysle čl. 15 Všeobecných podmienok úveru. Podľa nej všetky spory,
ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, ako aj spory z dohody o vyplnení zmenky, bude riešiť Stály
rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou ... Rozsudkom z 27. 7. 2011 sp. zn.
SR 06486/11 Stály rozhodcovský súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému
3 917,98 eur so zmenkovým úrokom 0,25 % denne od 24. 4. 2011 do zaplatenia, so
zákonnými úrokmi vo výške 6 % od 30. 5. 2011 a s trovami konania 769,68 eur... Z tohto
skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca si vzal
úver za účelom výkonu podnikania, a zmluva o úvere bola uzavretá podľa Obchodného
zákonníka. Žalobca preto nemá postavenie spotrebiteľa a predmetná zmluva o úvere nie je
zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. Vzhľadom na to podľa súdu prvého stupňa nemožno v prejednávanej veci použiť
ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť
v predmetnej veci vyplýva z rozhodcovskej doložky, ktorá bola súčasťou zmluvy o úvere.
Zmenka bola vystavená v súlade s ustanoveniami zmenkového a šekového zákona a má
povahu zabezpečovacej zmenky k hlavnému záväzku, ktorým je záväzok zo zmluvy o úvere.
Vzhľadom na tieto závery a s poukazom na § 497, § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. zák.. § 3
ods. 1 § 4 ods. 1, § 31 ods. 3, § 33 ods. 2, § 40 ods. 1,2, § 41 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z. z.,
§ 52 ods. 4 Obč. zák., § 2 písm. a/ zák. č. 129/2010 súd prvého stupňa žalobu zamietol...
Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedol, že so žalovaným nepodpísal
rozhodcovskú zmluvu. So Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru nebol oboznámený
a ani ich nepodpísal. Rozhodcovská doložka neobsahuje priame určenie rozhodcu ad hoc
alebo spôsob jeho určenia, ale v rozhodcovskom konaní ustanovil samotný rozhodcovský
súd za rozhodcu Tento spôsob určenia rozhodcu je obchádzaním zákona
č. 244/2002 Z. z. a preto je rozhodcovská doložka neplatná podľa § 39 Obč. zák. Ďalej
žalobca odvolaní poukázal na to, že so žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke, uzavrel ju ako
občan a finančné prostriedky potreboval pre potrebu svojej rodiny. Pri podpise zmluvy
prevzal v hotovosti finančne prostriedky. Preto nemôže ísť o zmluvu o úvere. Zmenku
podpísal preto, lebo inak by mu žalovaný neposkytol pôžičku, ktorú súrne potreboval. ...
Úroky požadované žalovaným sú neprimerane vysoké a sú v rozpore s dobrými mravmi
a tiež so zásadami poctivého obchodného styku.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s .p)
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, vyvodil z neho správny právny
záver a svoje rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 219
ods. 2 O. s. p.).
K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že v zmluve o úvere je žalobca
špecifikovaný ako podnikateľ - živnostník s uvedením obchodného mena ( ...)
a identifikačného čísla. Z toho je zrejmé, že v záväzkovom vzťahu založenom zmluvou
o úvere vystupoval ako podnikateľ a úver mu bol poskytnutý pre účely podnikania. Zmluva
o úvere bola uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák., čo je v nej aj uvedené. Preto
žalobca nemá postavenie spotrebiteľa, ako to správne konštatoval súd prvého stupňa, a vo
veci preto nemožno použiť ani zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm. a/
zák. č. 129/2010), ani ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu spotrebiteľa
(§ 52 ods. 4 Obč. zák.) a napokon nie je daný dôvod podania žaloby na zrušenie
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods.1 písm. j/ zák. č. 244/2002 Z. z.
K tomu odvolací súd dodáva, že je síce možné, že žalobca poskytnutý úver použil pre
potrebu svojej rodiny. Túto skutočnosť však v takom prípade žalovanému pri uzatváraní
zmluvy o úvere neoznámil, čím ho v podstate uviedol do omylu. Žalovaný by mu úver
v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák. na tieto účely neposkytol. Rozhodujúce je podľa názoru
odvolacieho súdu, že žalobca pri uzavieraní zmluvy o úvere žalovanému deklaroval, že
potrebuje finančné prostriedky na účely podnikania. Nebolo povinnosťou žalovaného pred
uzavretím zmluvy o úvere skúmať, na čo žalobca v skutočnosti úver použije a takéto
skúmanie ani nebolo v jeho možnostiach.
V zmluve o úvere žalobca svojím podpisom potvrdil, že súhlasí so Všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy. Rozhodcovská
doložka je obsiahnutá v čl. 15. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Neobstojí preto
tvrdenie žalobcu, že nebol oboznámený so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru.
V rozhodcovskej doložke sa účastníci dohodli, že v rozhodcovskom konaní bude
rozhodovať jeden rozhodca. Ustanovenie rozhodcu samotným rozhodcovským súdom
umožňuje § 8 ods. 2 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z. z. Týmto postupom preto nedošlo
k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 40 ods. 1 písm. g/ zák.
č. 244/2002 Z .z.) a rozhodcovská doložka nie je neplatná.
V prejednávanej veci nebola preukázaná existencia žiadneho z dôvodov uvedených
v § 40 ods. 1 písm. a/ až j/ zák. č. 244/2002 Z. z., na základe ktorých sa možno domáhať
žalobou na súde zrušenia rozhodcovského rozsudku. Preto súd prvého stupňa a ani odvolací
súd vecnú správnosť predmetného rozhodcovského rozsudku nemôže preskúmavať.
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že tu nie je ani dôvod podania žaloby na zrušenie
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z. z., pretože – ako
je to uvedené vyššie – rozhodcovská doložka nie je neplatná.
Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací
súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podstata sťažnosti tkvie v tom, že sťažovateľ nie je spokojný s tým, že okresný súd
v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu (ďalej len
„rozhodcovský súd“), v ktorom vystupuje ako žalobca, zamietol jeho žalobu, ktorou sa
domáhal zrušenia rozhodnutia rozhodcovského súdu a krajský súd toto rozhodnutie potvrdil.
Krajskému súdu vyčíta, že nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a nezaoberal sa ani
jeho skutkovou a právnou argumentáciou.
Podľa sťažovateľa „všeobecné súdy neuskutočnili prieskum materiálnej stránky
rozhodcovského rozsudku a postupovali nesprávne pri výklade a aplikácii ustanovení
právneho predpisu, vyhli sa posudzovaniu tohto prípadu podľa zákona o spotrebiteľskom
úvere č. 129/2010“. Rozsudok krajského súdu preto považuje za arbitrárny.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu je dostatočná
a presvedčivá. Krajský súd preskúmal prvostupňové rozhodnutie v rozsahu sťažovateľovho
odvolania a reagoval na všetky jeho argumenty, v prvom rade ustálil, že sťažovateľ podpísal
zmluvu o úvere ako podnikateľ – živnostník s uvedením obchodného mena. Úver mu preto
nemohol byť poskytnutý na iné účely ako na podnikanie. Sťažovateľ preto v žiadnom
prípade nemôže mať v tomto zmluvnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a jeho zmluva
o úvere sa teda nemôže riadiť ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, a nepožíva teda ani ochranu podľa ustanovenia § 52
ods. 4 Občianskeho zákonníka (ochrana spotrebiteľa). Ústavný súd teda nevidí príčinu na to,
aby do namietaného rozhodnutia krajského súdu zasiahol. Na tomto závere nemôže nič
zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s rozsudkami všeobecných
súdov nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie ním
označených práv.
Uvedené úvahy možno zhrnúť tak, že závery krajského súdu sú dostačujúce
a presvedčivé a v žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2013