Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 851/2014
PDF · 368.44 KB
No categories available
II. ÚS 851/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť
, , a ,
, zastúpených advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13,
Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. D 65/55, D not 159/02, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. októbra 2014 doručená sťažnosť ,
, a , (ďalej len
„sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Martou Huttovou, Bezekova 13, Bratislava,
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 65/55,
Dnot 159/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia sú účastníkmi dedičského konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. D 65/55, Dnot 159/02.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:
„Naša matka , teraz už nebohá, dňa 31. októbra 2001 podala
na Okresný súd Senica odvolanie proti uzneseniu Štátneho notárstva v Senici
z 28. novembra 1957 pod č. k. D 65/55. Odvolanie podala ako zákonná dedička po
nebohom staršom zomrelom dňa a po nebohom
mladšom zomrelom
O odvolaní našej matky rozhodoval Krajský súd v Trnave, ktorý uznesením
z 28. marca 2002 pod č. k. 9 Co 33/2002 87 zrušil uznesenie Štátneho notárstva a vec
vrátil na ďalšie konanie...
Po zrušujúcom rozhodnutí krajského súdu Okresný súd Senica poveril prejednaním
dedičstva po nebohom staršom a po nebohom
mladšom súdneho komisára (notára) .
Notárka od udeleného poverenia prejednať dedičstvo
po právnych predchodcoch našej matky postupovala tak, že sa neriadila vyššie uvedeným
rozhodnutím Krajského súdu v Trnave a predvolávala našu matku na prejednanie dedičstva
len po mladšom, ktorý zomrel . Tento svoj postup neustále
zdôvodňovala tým, že uznesenie Štátneho notárstva v Senici z 24. apríla 1957
pod č. k. Dc 65/55 294 vo veci dedičstva po nebohom staršom je
právoplatné 24. mája 1957, a preto bude prejednávať len dedičstvo po nebohom
mladšom. Konala tak napriek tomu, že dňa 4. mája 2004 jej v tejto veci dala
písomné usmernenie sudkyňa Okresného súdu v Senici . Vo svojom
písomnom usmernení sudkyňa uviedla, že je potrebné, aby notárka prejednávala dedičstvo
tak po staršom ako aj po mladšom, pretože uznesenie
Štátneho notárstva v Senici z 24. apríla 1957 pod č. k. Dc 65/55 294 nie je rozhodnutím
konečným, ale ho treba považovať iba za medzitímne rozhodnutie.
Naša matka zomrela 23. januára 2006 a dedičmi po jej smrti
sme sa stali my, jej synovia a náš otec , teraz už tiež nebohý (zomrel
22. apríla 2012). Notárka nezmenila stanovisko k prejednávaniu
dedičstva ani potom, čo sme my vstúpili do dedičského konania a naďalej sa snažila
prejednávať len dedičstvo po mladšom. Týmto spôsobom bránila
riadnemu prejednaniu dedičstva a spôsobovala v dedičskom konaní prieťahy.“
Sťažovatelia ďalej uviedli: „Keďže k dedičskej dohode ani potom nedošlo, súdna
komisárka na prejednaní dedičstva dňa 18. septembra 2014 uviedla, že vyporiada dedičstvo
podľa zákona. Okresný súd Senica nám v októbri 2014 doručil uznesenie z 2. októbra 2014
pod č. k. D 65/55 875 D not 159/02 Do, ktoré nie je doteraz právoplatné, t. j. dedičské
konanie po nebohom staršom a mladšom vedené
na Okresnom súde Senica pod sp. zn. D 65/55, Dnot 159/02 nie je právoplatne skončené.“
Podľa názoru sťažovateľov „doterajším postupom Okresného súdu v Senici
uskutočňovaným prostredníctvom súdnej komisárky , ktorá doteraz
koná 13 rokov v dedičskej veci po našich predkoch staršom a
mladšom, ktorí zomreli v roku 1955, bolo porušené naše právo na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Senica v konaní
vedenom pod sp. zn. D 65/55 D not 159/02 Do porušené bolo.
2. Okresnému súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. D 65/55 D not 159/02 Do
sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. a sa priznáva
finančné zadosťučinenie každému z nich v sume po 5 000 eur, ktoré im je povinný vyplatiť
Okresný súd v Senici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd v Senici je povinný uhradiť
a trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu k rukám advokátky JUDr. Marty Huttovej...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia zastúpení
advokátkou sa v petite sťažnosti domáhajú vyslovenia porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov okresným súdom v napadnutom konaní.
Preto porušenie ďalších základných práv podľa ústavy a práv podľa Dohovoru o ochrane
základných práv a slobôd označených v odôvodnení sťažnosti bez bližšieho odôvodnenia
považuje len za súčasť ich právnej argumentácie.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to aj
vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný
stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr.
II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana
základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len
vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými
orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu
označeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je to, že musí smerovať
proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do ústavou chránenej sféry
sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola
sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v namietanom konaní nemôže
dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Zo samotnej sťažnosti sťažovateľov a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením
č. k. D 65/55 876, D not 159/02 Do z 2. októbra 2014 rozhodol v merite veci a toto
rozhodnutie im doručil. Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľov
doručená ústavnému súdu (28. októbra 2014), okresný súd už zjavne nemohol
svojou činnosťou porušovať ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže vo veci
samej rozhodol a urobil všetky úkony potrebné na doručenie meritórneho rozhodnutia
účastníkom konania. Ústavný súd zistil, že uznesenie č. k. D 65/55 876, D not 159/02 Do
z 2. októbra 2014 nadobudlo právoplatnosť 7. novembra 2014, čo znamená, že v čase
predbežného prerokovania sťažnosti je napadnuté konanie právoplatne skončené.
Tieto skutočnosti zakladajú v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu dôvod
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2014