Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 549/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Europapier Slovensko, s. r. o., Panónska

cesta 40, Bratislava, zastúpenej spol. BBH advokátska kancelária, s. r. o., Gorkého 3,

Bratislava, v mene ktorej koná Mgr. Olga Beláňová, advokátka a konateľka, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jej záležitosti v

primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Europapier Slovensko, s. r. o.,

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Obchodnej spoločnosti Europapier Slovensko, s. r. o., p r i z n á v a finančné

zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice II

p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti Europapier

Slovensko, s. r.o., trovy právneho zastúpenia v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť

eur a dvanásť centov) na účet jej právneho zástupcu spol. BBH advokátska kancelária, s. r.

o., Gorkého 3, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. z 24. septembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej

spoločnosti Europapier Slovensko, s. r. o., Panónska cesta 40, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou označeného

konania iniciovaného návrhom sťažovateľky na vydanie platobného rozkazu podaného

okresnému súdu 21. augusta 2009.

Uvádzajúc podrobný chronologický prehľad úkonov konania sťažovateľka

argumentuje, že „neefektívnou činnosťou OS KE II a jeho nečinnosťou vo veci dochádza

k zbytočným prieťahom v konaní. V postupe OS KE II je viacero období, v ktorých bol

OS KE II nečinný, a to bez toho, aby existovali zákonné prekážky pre jeho ďalší postup.“.

Sťažovateľka uvádza, že podľa jej názoru nejde o vec právne zložitú a dôvodom

zbytočných prieťahov v konaní nie je ani pasivita na strane sťažovateľky ako účastníčky

konania.

Sťažovateľka takisto uvádza, že ochrany svojho základného práva garantovaného

a práva garantovaného dohovoru sa pokúsila domôcť

aj prostredníctvom sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej dvakrát predsedovi okresného

súdu, ktorá jej však nepriniesla požadovaný efekt, napriek tomu, že bola zo strany predsedu

okresného súdu posúdená ako dôvodná.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jej veci

nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu konať

v označenej veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľke primerané finančné

zadosťučinenie v sume 8 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu

27. novembra 2014 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov

konania a konštatovanie existencie prieťahov v posudzovanom konaní, ako aj skutkovej

zložitosti veci sťažovateľky. Podľa vyjadrenia okresného súdu obdobia nečinnosti „súvisia

s úkonmi potrebnými na prípravu pojednávania (obdobie od pridelenia veci do registra Cb

do nariadenia pojednávania), sú spôsobené správaním účastníkov konania (nepredkladanie

dokladov súčasne so žalobou resp. až po výzve súdu), alebo sú dané objektívne – obdobia

neprítomnosti vo veci konajúceho sudcu zo zákonných dôvodov v nepravidelných časových

úsekoch, ktoré neumožnili (z dôvodu ich trvania) orgánom riadenia a správy súdov prijať

opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci v súlade so zákonom a rozvrhom práce

na príslušný rok“.

V liste predseda okresného súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v danej veci.

Sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 31. decembra 2014 vyjadrila

prostredníctvom svojho právneho zástupcu súhlas s upustením od ústneho pojednávania

vo veci samej. K stanovisku okresného súdu formulovala argumentáciu, v ktorej zdôraznila

svoj aktívny a súčinnostný prístup v priebehu posudzovaného konania, v ktorom podľa

svojho vyjadrenia predložila návrh súčasne obsahujúci všetky potrebné listinné dôkazy

na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku, zúčastnila sa všetkých určených termínov

pojednávania a riadne a včas reagovala na súdom adresované výzvy na predloženie

relevantných podkladov. Sťažovateľka sa nestotožnila s konštatovaním okresného súdu

o skutkovej zložitosti veci, poukazujúc pritom na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej

„návrh, o ktorom možno rozhodovať formou platobného rozkazu, t. j. v skrátenom konaní,

v právne a skutkovo jednoduchých veciach nesignalizuje osobitne náročnú právnu

a faktickú zložitosť veci“. Vo vzťahu k obhajobe okresného súdu o objektívnych dôvodoch

nečinnosti zákonného sudcu poukázala sťažovateľka na judikatúru ústavného súdu, podľa

ktorej ani takéto okolnosti nemôžu oslabiť mieru ochrany práva účastníka konania

na vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, vyjadrenia okresného súdu

a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľka podala 25. augusta 2009 okresnému súdu návrh na vydanie platobného

rozkazu proti odporcom v 1. a 2. rade. Okresný súd vydal 12. októbra 2009 platobný rozkaz,

avšak vzhľadom na podanie odporu zo strany odporcov bolo vo veci sťažovateľky nariadené

pojednávanie, a to na 29. november 2010. Určené pojednávanie bolo odročené

na 17. január 2011 z dôvodu nepredloženia substitučného splnomocnenia udeleného

právnym zástupcom sťažovateľky. Určený termín pojednávania však okresný súd

niekoľkokrát odročil a pojednávanie sa uskutočnilo 10. októbra 2011.

Dňa 4. februára 2013 predložila okresnému súdu sťažovateľka svoje vyjadrenie

k podaniu odporcov. Okresný súd určil termín na 30. október 2013, tento termín však bol

niekoľkokrát odročený a pojednávanie sa uskutočnilo 5. decembra 2014, keď okresný súd

vydal vo veci sťažovateľky rozsudok.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

garantovaného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,

a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci

jej skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľky v priebehu konania (2)

a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Sťažovateľka podala okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu

o zaplatenie istiny spolu s príslušenstvom z titulu neuhradených faktúr za tovar dodaný

sťažovateľkou odporcovi v 1. rade na základe obchodnoprávneho vzťahu. Ústavný súd

konštatuje, že už samotný charakter sporu vylučuje potenciálnu skutkovú a právnu zložitosť

veci, ktorá by mohla mať v posudzovanom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov

v konaní, najmä ak tieto prieťahy boli spôsobené nečinnosťou súdu identifikovanou

ústavným súdom pri preskúmaní obsahu spisu (pozri bod 3).

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska

druhého kritéria nezistil ústavný súd také závažné skutočnosti, ktoré by signalizovali

výraznejší podiel sťažovateľky ako jej účastníčky na predĺžení konania narušením jeho

plynulosti. Jediným identifikovateľným momentom pasivity sťažovateľky ako účastníčky

konania bola skutočnosť nepredloženia substitučného splnomocnenia pre účely právneho

zastupovania sťažovateľky, ktorá bola dôvodom na odročenie pojednávania, v porovnaní

so zistenými obdobiami nečinnosti okresného súdu (pozri bod 3) však ide o okolnosť

zanedbateľného charakteru.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel

k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia

nečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila závažná

prekážka.

Obdobie pasivity kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne ôsmich

mesiacov zaznamenal ústavný súd v období konania od 17. januára 2011, keď bol odročený

určený termín pojednávania, do 10. októbra 2011, keď okresný súd vykonal vo veci

sťažovateľky pojednávanie.

Okresný súd ostal pasívny a nekonal aj v ďalšom značne rozsiahlom období, a to

od 4. februára 2013, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky k podaniu

odporcov, do 5. decembra 2014, keď uskutočnil okresný súd pojednávanie, na ktorom vydal

vo veci sťažovateľky rozsudok (nečinnosť v rozsahu jedného roka a deviatich mesiacov).

K náznakom obrany okresného súdu o opakujúcej sa neprítomnosti zákonného sudcu

pokrytej zákonnými dôvodmi ako objektívnej okolnosti majúcej negatívny dopad

na plynulosť konania vo veci sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru

platí, že personálne problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné

prieťahy v súdnom konaní (). Námietka personálnych komplikácií nemá

povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie

vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný súd konštatuje, že relevantným faktorom, ktorý mal negatívny dopad

na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy,

ktorých sa dopustil v dôsledku označených období nečinnosti v celkovom rozsahu zhruba

dvoch rokov a piatich mesiacov.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného

pred okresným súdom (viac ako päť rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1

dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu

sťažovateľky zaručenému . Ústavný súd preto dospel k záveru,

že uvedené práva sťažovateľky boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Ústavný súd síce zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj porušenie práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konanie však

bolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené, preto

ústavný súd príkaz konať vo veci sťažovateľky v náleze neformuloval. K povinnosti konať

bez zbytočných prieťahov okresný súd v potenciálnom prípade vrátenia veci na nové

konanie v dôsledku prípadne uplatneného opravného prostriedku napokon zaväzuje samotný

garantujúci sťažovateľke základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov (ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúci právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote).

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila sťažovateľka

závažným porušením svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd je toho názoru, že nemajetkovú ujmu spôsobenú sťažovateľke nemožno

napraviť obnovením stavu pred porušením jej základného práva garantovaného

a práva garantovaného dohovorom, pričom výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie

nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, preto

ústavný súd priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, a to v sume 1 500 €,

ktoré zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní (bod 2 výroku nálezu).

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (,

).

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom,

ktorých výšku špecifikovala sumou 2114, 24 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013 (804 €).

Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1

ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vychádzajúc z uvedeného za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2014 patrí

odmena v sume 3 x 134 €, k tomu tiež 3 x režijný paušál v sume 8,04 €. Ústavný súd tak

priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 426,12 € (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2015