Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 549/2014
PDF · 397.97 KB
No categories available
III. ÚS 549/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2015 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Europapier Slovensko, s. r. o., Panónska
cesta 40, Bratislava, zastúpenej spol. BBH advokátska kancelária, s. r. o., Gorkého 3,
Bratislava, v mene ktorej koná Mgr. Olga Beláňová, advokátka a konateľka, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 107/2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Europapier Slovensko, s. r. o.,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 107/2009 p o r u š e n é b o l i .
2. Obchodnej spoločnosti Europapier Slovensko, s. r. o., p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice II
p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti Europapier
Slovensko, s. r.o., trovy právneho zastúpenia v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť
eur a dvanásť centov) na účet jej právneho zástupcu spol. BBH advokátska kancelária, s. r.
o., Gorkého 3, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 549/2014 21 z 24. septembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej
spoločnosti Europapier Slovensko, s. r. o., Panónska cesta 40, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 38 Cb 107/2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou označeného
konania iniciovaného návrhom sťažovateľky na vydanie platobného rozkazu podaného
okresnému súdu 21. augusta 2009.
Uvádzajúc podrobný chronologický prehľad úkonov konania sťažovateľka
argumentuje, že „neefektívnou činnosťou OS KE II a jeho nečinnosťou vo veci dochádza
k zbytočným prieťahom v konaní. V postupe OS KE II je viacero období, v ktorých bol
OS KE II nečinný, a to bez toho, aby existovali zákonné prekážky pre jeho ďalší postup.“.
Sťažovateľka uvádza, že podľa jej názoru nejde o vec právne zložitú a dôvodom
zbytočných prieťahov v konaní nie je ani pasivita na strane sťažovateľky ako účastníčky
konania.
Sťažovateľka takisto uvádza, že ochrany svojho základného práva garantovaného
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru sa pokúsila domôcť
aj prostredníctvom sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej dvakrát predsedovi okresného
súdu, ktorá jej však nepriniesla požadovaný efekt, napriek tomu, že bola zo strany predsedu
okresného súdu posúdená ako dôvodná.
Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jej veci
nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 107/2009, prikázal okresnému súdu konať
v označenej veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie v sume 8 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu
27. novembra 2014 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov
konania a konštatovanie existencie prieťahov v posudzovanom konaní, ako aj skutkovej
zložitosti veci sťažovateľky. Podľa vyjadrenia okresného súdu obdobia nečinnosti „súvisia
s úkonmi potrebnými na prípravu pojednávania (obdobie od pridelenia veci do registra Cb
do nariadenia pojednávania), sú spôsobené správaním účastníkov konania (nepredkladanie
dokladov súčasne so žalobou resp. až po výzve súdu), alebo sú dané objektívne – obdobia
neprítomnosti vo veci konajúceho sudcu zo zákonných dôvodov v nepravidelných časových
úsekoch, ktoré neumožnili (z dôvodu ich trvania) orgánom riadenia a správy súdov prijať
opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci v súlade so zákonom a rozvrhom práce
na príslušný rok“.
V liste predseda okresného súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v danej veci.
Sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému súdu 31. decembra 2014 vyjadrila
prostredníctvom svojho právneho zástupcu súhlas s upustením od ústneho pojednávania
vo veci samej. K stanovisku okresného súdu formulovala argumentáciu, v ktorej zdôraznila
svoj aktívny a súčinnostný prístup v priebehu posudzovaného konania, v ktorom podľa
svojho vyjadrenia predložila návrh súčasne obsahujúci všetky potrebné listinné dôkazy
na preukázanie dôvodnosti uplatneného nároku, zúčastnila sa všetkých určených termínov
pojednávania a riadne a včas reagovala na súdom adresované výzvy na predloženie
relevantných podkladov. Sťažovateľka sa nestotožnila s konštatovaním okresného súdu
o skutkovej zložitosti veci, poukazujúc pritom na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej
„návrh, o ktorom možno rozhodovať formou platobného rozkazu, t. j. v skrátenom konaní,
v právne a skutkovo jednoduchých veciach nesignalizuje osobitne náročnú právnu
a faktickú zložitosť veci“. Vo vzťahu k obhajobe okresného súdu o objektívnych dôvodoch
nečinnosti zákonného sudcu poukázala sťažovateľka na judikatúru ústavného súdu, podľa
ktorej ani takéto okolnosti nemôžu oslabiť mieru ochrany práva účastníka konania
na vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, vyjadrenia okresného súdu
a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
Sťažovateľka podala 25. augusta 2009 okresnému súdu návrh na vydanie platobného
rozkazu proti odporcom v 1. a 2. rade. Okresný súd vydal 12. októbra 2009 platobný rozkaz,
avšak vzhľadom na podanie odporu zo strany odporcov bolo vo veci sťažovateľky nariadené
pojednávanie, a to na 29. november 2010. Určené pojednávanie bolo odročené
na 17. január 2011 z dôvodu nepredloženia substitučného splnomocnenia udeleného
právnym zástupcom sťažovateľky. Určený termín pojednávania však okresný súd
niekoľkokrát odročil a pojednávanie sa uskutočnilo 10. októbra 2011.
Dňa 4. februára 2013 predložila okresnému súdu sťažovateľka svoje vyjadrenie
k podaniu odporcov. Okresný súd určil termín na 30. október 2013, tento termín však bol
niekoľkokrát odročený a pojednávanie sa uskutočnilo 5. decembra 2014, keď okresný súd
vydal vo veci sťažovateľky rozsudok.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,
a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci
jej skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľky v priebehu konania (2)
a napokon aj postup konajúceho súdu (3).
1. Sťažovateľka podala okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu
o zaplatenie istiny spolu s príslušenstvom z titulu neuhradených faktúr za tovar dodaný
sťažovateľkou odporcovi v 1. rade na základe obchodnoprávneho vzťahu. Ústavný súd
konštatuje, že už samotný charakter sporu vylučuje potenciálnu skutkovú a právnu zložitosť
veci, ktorá by mohla mať v posudzovanom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov
v konaní, najmä ak tieto prieťahy boli spôsobené nečinnosťou súdu identifikovanou
ústavným súdom pri preskúmaní obsahu spisu (pozri bod 3).
2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska
druhého kritéria nezistil ústavný súd také závažné skutočnosti, ktoré by signalizovali
výraznejší podiel sťažovateľky ako jej účastníčky na predĺžení konania narušením jeho
plynulosti. Jediným identifikovateľným momentom pasivity sťažovateľky ako účastníčky
konania bola skutočnosť nepredloženia substitučného splnomocnenia pre účely právneho
zastupovania sťažovateľky, ktorá bola dôvodom na odročenie pojednávania, v porovnaní
so zistenými obdobiami nečinnosti okresného súdu (pozri bod 3) však ide o okolnosť
zanedbateľného charakteru.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.
Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel
k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia
nečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila závažná
prekážka.
Obdobie pasivity kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne ôsmich
mesiacov zaznamenal ústavný súd v období konania od 17. januára 2011, keď bol odročený
určený termín pojednávania, do 10. októbra 2011, keď okresný súd vykonal vo veci
sťažovateľky pojednávanie.
Okresný súd ostal pasívny a nekonal aj v ďalšom značne rozsiahlom období, a to
od 4. februára 2013, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky k podaniu
odporcov, do 5. decembra 2014, keď uskutočnil okresný súd pojednávanie, na ktorom vydal
vo veci sťažovateľky rozsudok (nečinnosť v rozsahu jedného roka a deviatich mesiacov).
K náznakom obrany okresného súdu o opakujúcej sa neprítomnosti zákonného sudcu
pokrytej zákonnými dôvodmi ako objektívnej okolnosti majúcej negatívny dopad
na plynulosť konania vo veci sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru
platí, že personálne problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné
prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka personálnych komplikácií nemá
povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie
vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.
Ústavný súd konštatuje, že relevantným faktorom, ktorý mal negatívny dopad
na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy,
ktorých sa dopustil v dôsledku označených období nečinnosti v celkovom rozsahu zhruba
dvoch rokov a piatich mesiacov.
S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného
pred okresným súdom (viac ako päť rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1
dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu
sťažovateľky zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru,
že uvedené práva sťažovateľky boli porušené (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Ústavný súd síce zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konanie však
bolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené, preto
ústavný súd príkaz konať vo veci sťažovateľky v náleze neformuloval. K povinnosti konať
bez zbytočných prieťahov okresný súd v potenciálnom prípade vrátenia veci na nové
konanie v dôsledku prípadne uplatneného opravného prostriedku napokon zaväzuje samotný
čl. 48 ods. 2 ústavy garantujúci sťažovateľke základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúci právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila sťažovateľka
závažným porušením svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd je toho názoru, že nemajetkovú ujmu spôsobenú sťažovateľke nemožno
napraviť obnovením stavu pred porušením jej základného práva garantovaného ústavou
a práva garantovaného dohovorom, pričom výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie
nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, preto
ústavný súd priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, a to v sume 1 500 €,
ktoré zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní (bod 2 výroku nálezu).
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02,
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom,
ktorých výšku špecifikovala sumou 2114, 24 €.
Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013 (804 €).
Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1
ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Vychádzajúc z uvedeného za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2014 patrí
odmena v sume 3 x 134 €, k tomu tiež 3 x režijný paušál v sume 8,04 €. Ústavný súd tak
priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 426,12 € (bod 3 výroku nálezu).
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2015