Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 115/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

, , zastúpenej advokátom

, , vo veci namietaného

porušenia a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp.

zn. a jeho uznesením z 13. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára

2015 doručená sťažnosť spoločnosti , (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. novembra 2014. Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 26. januára 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka má od r. 2004 povolenie na prevádzkovanie

daňového skladu. Na základe tohto povolenia bola sťažovateľka oprávnená v daňovom

sklade lieh v pozastavení dane vyrábať, spracúvať, skladovať, prijímať alebo odosielať.

Rozhodnutím Colného úradu Prešov (ďalej len „úrad“) sp. zn.

09006238/1/1073713/2012 zo 16. augusta 2012 bolo úplne upustené od povinnosti

sťažovateľky zložiť zábezpeku na daň, a to z dôvodu jej daňovej spoľahlivosti. Rozhodnutie

bolo vydané s dobou platnosti 2 roky.

Dňa 18. februára 2014 (teda ešte pred uplynutím dvojročnej lehoty pre úplné

upustenie od zábezpeky) bol sťažovateľke doručený neformálny list úradu sp. zn.

1096238/1/84619/2014 označený ako „Výzva na zloženie zábezpeky na daň“, ktorým úrad

sťažovateľke uložil povinnosť zložiť zábezpeku na daň vo výške 283 338 € do 15

kalendárnych dní od doručenia s odôvodnením, že nastali „iné okolnosti, na základe

ktorých možno odôvodnene predpokladať, že daňový subjekt nesplní riadne a včas svoju

povinnosť zaplatiť...“. V prípade nezloženia zábezpeky v stanovenej lehote sťažovateľke

hrozil zánik povolenia na prevádzkovanie daňového skladu.

Sťažovateľka podala 20. februára 2014 sťažnosť na Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky, sekciu inšpekcie a vnútornej kontroly (ďalej len „riaditeľstvo“). Prípisom

riaditeľstva sp. zn. 1300220/1/239390/2014 z 22. mája 2014 bolo sťažovateľke oznámené, že

jej námietky sú neopodstatnené.

Následne sťažovateľka podala žalobu krajskému súdu proti nečinnosti orgánu

verejnej správy podľa a domáhala sa, aby bola úradu

uložená povinnosť vydať vo veci zloženia zábezpeky rozhodnutie.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. novembra 2014 bol návrh

sťažovateľky zamietnutý. Podľa krajského súdu z ustanovenia § 16 ods. 17 zákona

č. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o spotrebnej dani“), najmä z použitého názvoslovia možno gramatickým

2

výkladom dospieť k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo podmieniť uloženie povinnosti

zložiť zábezpeku vydaním rozhodnutia. Táto povinnosť je totiž priamo v zákone zakotvená,

a preto o nej nerozhoduje správca dane.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených

práv podľa a dohovoru, a to tým, že vo veci jej povinnosti zložiť zábezpeku nebolo

vydané rozhodnutie, ale iba neformálny list označený ako výzva. Z ustanovenia § 72 ods. 2

zákona o spotrebnej dani vyplýva, že na správu tejto dane sa použije osobitný predpis,

ktorým je o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších

predpisov. Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva

možno len rozhodnutím podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Neformálny list –

výzva na zloženie zábezpeky podľa § 16 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebnej dani nesporne

ukladá sťažovateľke povinnosti, a to povinnosť vložiť peňažné prostriedky vo výške 283 338

€ na účet úradu, ako aj povinnosť zložiť hotovosť do 15 dní od doručenia výzvy. Ak sa majú

výzvou ukladať povinnosti zasahujúce do hmotnoprávneho postavenia sťažovateľky, potom

výzva musí mať povahu rozhodnutia. Pokiaľ krajský súd poukazuje na doslovné znenie § 16

ods. 17 zákona o spotrebnej dani, treba poznamenať, že tento zákon nemožno vnímať

izolovane, keďže správu daní a daňové konanie upravuje daňový poriadok, a preto nemožno

vystačiť iba s gramatickým výkladom. Do úvahy treba vziať zmysel a účel daňových

predpisov a použiť výklad, ktorý je rozumný a zodpovedá prirodzenému zmyslu pre

spravodlivosť. Názor krajského súdu, podľa ktorého zo žiadneho ustanovenia zákona o

spotrebnej dani nevyplýva povinnosť vyzvať daňový subjekt rozhodnutím, opomína

kogentné ustanovenie § 63 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého povinnosti možno

ukladať iba rozhodnutím.

Krajský súd sa tiež podľa sťažovateľky nevysporiadal s námietkou, podľa ktorej

vo výzve absentujú relevantné dôvody, ktoré by zakladali obavu úradu kvôli daňovému

inkasu. Pritom sťažovateľka v návrhu namietala, že výzva nebola riadne odôvodnená.

Postupy a rozhodnutia správnych orgánov, ako aj krajského súdu vo svojich

dôsledkoch znamenajú, že sťažovateľke nebola poskytnutá ochrana proti svojvôli, bola

zbavená možnosti napadnúť neformálny list opravnými prostriedkami, resp. žalobou v rámci

správneho súdnictva. Došlo teda k odmietnutiu spravodlivosti.

Sťažovateľka žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa (...) podľa (...)

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 13. novembra 2014 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 13. novembra 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi

vo výške 284,78 Eur (1 úkon 134 Eur x 2 právne úkony

podľa vyhl. č. =268 Eur) a 16,78 Eur režijný paušál (2x8,39 Eur)

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu(...)“

II.

Z prípisu úradu sp. zn. z 18. februára 2014 adresovaného

sťažovateľke a označeného ako „Výzva na zloženie zábezpeky na daň“ vyplýva, že

oznámením o začatí daňového konania vo veci podozrenia z porušenia daňových predpisov,

ktoré sťažovateľka prevzala 12. februára 2014 a ktorého súčasťou bola výzva na podanie

písomného vysvetlenia z 27. januára 2014, sa začalo daňové konanie vo veci podozrenia

zo správneho deliktu podľa o spotrebnej dani

z liehu a o zmene a doplnení o výrobe a uvádzaní liehu na trh

v znení v znení neskorších predpisov, podľa ktorého správneho

deliktu sa dopustí právnická osoba, ak nepreukáže použitie a zúčtovanie kontrolných

známok. V nadväznosti na uvedené úrad podľa § 16 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebnej

dani vyzval sťažovateľku zložiť zábezpeku na daň vo výške 283 338 € v lehote 15

kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy z dôvodu, že nastali iné okolnosti, na základe

ktorých možno odôvodnene predpokladať, že sťažovateľka nesplní riadne a včas svoju

povinnosť zaplatiť daň. Podľa § 16 ods. 18 zákona o spotrebnej dani sťažovateľka je povinná

4

zložiť zábezpeku na daň vkladom peňažných prostriedkov na účet úradu alebo bankovou

zárukou poskytnutou bankou v prospech úradu. Ak zábezpeka nebude zložená podľa § 15

ods. 8 písm. d) bodu 3 zákona o spotrebnej dani, povolenie na prevádzkovanie daňového

skladu zanikne.

Z uznesenia krajského súdu č. k. z 13. novembra 2014 vyplýva, že

ním bol zamietnutý návrh sťažovateľky proti úradu na uloženie povinnosti konať

a rozhodnúť. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľkou namietaný postup úradu treba

považovať za správny a za súladný s platnou právnou úpravou. Z ustanovenia § 16 ods. 17

zákona o spotrebnej dani, a to najmä z použitého názvoslovia možno gramatickým

výkladom dospieť k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo podmieniť uloženie povinnosti

zložiť zábezpeku na daň vydaním rozhodnutia, ako sa domnieva sťažovateľka. V tejto

súvislosti sa krajský súd v plnej miere stotožnil s názorom úradu, podľa ktorého povinnosť

zložiť zábezpeku na daň zakotvuje zákon o spotrebnej dani v ustanovení § 16 ods. 2. O tejto

povinnosti teda nerozhoduje úrad ako správca dane, pretože to vyplýva priamo zo zákona.

Iba v prípade splnenia zákonom predpokladaných podmienok (daňová spoľahlivosť

žiadateľa) môže daňový subjekt požiadať o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň,

o čom správca dane rozhodne formou rozhodnutia, v ktorom určí aj dobu jeho platnosti.

Z ustanovenia § 16 ods. 12 zákona o spotrebnej dani vyplýva, že vydaním

rozhodnutia o upustení od povinnosti zložiť zábezpeku na daň nie sú dotknuté ustanovenia

§ 17 a § 18 zákona o spotrebnej dani zakotvujúce povinnosť správcu dane vyzvať

prevádzkovateľa daňového skladu, u ktorého čiastočne alebo úplne upustil od zábezpeky,

aby zábezpeku na daň zložil alebo ju doplnil v určenej lehote. Táto skutočnosť len posilňuje

správnosť postupu úradu, ktorý potom, ako sťažovateľka prestala spĺňať zákonné podmienky

na upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň, túto vyzval na jej zloženie. Ani podľa

krajského súdu totiž zo žiadneho ustanovenia zákona o spotrebnej dani nevyplýva úradu

povinnosť vyzvať daňový subjekt na zloženie alebo doplnenie zábezpeky rozhodnutím so

všetkými jeho náležitosťami. Výklad sťažovateľky, podľa ktorého ak existuje konštitutívne

rozhodnutie úradu hmotnoprávnej povahy o upustení od potreby zložiť zábezpeku na daň,

nemožno tento právny a skutkový stav zmeniť neformálnou výzvou (listom) na zloženie

zábezpeky, ale je potrebné vydať nové rozhodnutie konštituujúce nový právny stav,

nemožno považovať za právne konformný. Povinnosť zložiť zábezpeku je zákonnou

povinnosťou vyplývajúcou daňovému subjektu priamo z právneho predpisu a k upusteniu od

tejto povinnosti môže dôjsť len po splnení podmienok ustanovených zákonom. V prípade, že

tieto podmienky platiť prestanú, daňový subjekt je povinný zložiť zábezpeku na daň v

dôsledku straty daňovej spoľahlivosti priamo zo zákona, nie teda v dôsledku rozhodnutia

úradu. Úrad je v zmysle platnej právnej úpravy iba povinný prevádzkovateľa daňového

skladu na jej zloženie vyzvať, nie však o nej rozhodnúť.

Nedôvodná je aj námietka sťažovateľky, podľa ktorej v predmetnej výzve absentujú

relevantné dôvody, ktoré by zakladali obavu úradu z ohrozenia daňového inkasa.

V nadväznosti na uvedené ani toto tvrdenie sťažovateľky nemá oporu v zákone o spotrebnej

dani, keďže tento neukladá vyzvať prevádzkovateľa daňového skladu na zloženie zábezpeky

na daň vo forme rozhodnutia so všetkými jeho formálnymi a obsahovými náležitosťami

v zmysle § 63 daňového poriadku. Úrad preto postupoval správne, keď vyzval sťažovateľku

na zloženie zábezpeky na daň.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

6

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu sa nejaví ako arbitrárna či

zjavne neodôvodnená. Treba ju považovať za jednu z možných ústavne konformných

výkladov príslušných právnych predpisov. Skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný

právny názor, neznamená sama osebe porušenie označených práv.

Hoci z ustanovenia § 63 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že ukladať povinnosti

alebo priznávať práva možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené, krajský súd

evidentne v danej súvislosti považoval ustanovenie § 16 ods. 17 zákona o spotrebnej dani,

podľa ktorého colný úrad vyzve prevádzkovateľa daňového skladu, u ktorého čiastočne

alebo úplne upustil od zábezpeky, aby túto zložil alebo ju doplnil, za lex specialis. Znamená

to, že hoci daňový poriadok ako lex generalis vyžaduje vydanie rozhodnutia, zatiaľ zákon

o spotrebnej dani ako lex specialis v danej konkrétnej súvislosti považuje za dostačujúcu iba

výzvu. Možno tiež akceptovať interpretáciu krajského súdu, podľa ktorej povinnosť zložiť

zábezpeku na daň vyplýva priamo zo zákona, a preto postačuje iba výzva v prípade, keď

došlo k zmene okolností rozhodujúcich pre vydanie rozhodnutia o upustení od povinnosti

zložiť zábezpeku.

Pokiaľ v danej súvislosti sťažovateľka namieta, že z výzvy úradu na zloženie

zábezpeky na daň z 18. februára 2014 nevyplývajú konkrétne dôvody, pre ktoré napriek ešte

stále platnému rozhodnutiu o upustení od povinnosti zložiť zábezpeku na daň má

sťažovateľka zábezpeku zložiť, čo má podľa jej názoru zakladať svojvoľnosť výzvy, treba

z pohľadu ústavného súdu uviesť, že tvrdenie sťažovateľky o absencii konkrétneho

odôvodnenia výzvy nezodpovedá skutočnosti. Z výzvy totiž vyplýva, že dôvodom, pre ktorý

má sťažovateľka zábezpeku zložiť, je podozrenie, že sa dopustila správneho deliktu tým, že

nepreukázala použitie a zúčtovanie kontrolných známok. Úrad v tejto súvislosti vo výzve

výslovne poukazuje na to, že sťažovateľka ešte 12. februára 2014 prevzala oznámenie

o začatí daňového konania vo veci podozrenia z porušenia daňových predpisov, a to

podozrenia zo spáchania správneho deliktu.

8

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej postupom úradu, ako aj

uznesením krajského súdu bola pripravená o možnosť brániť sa výzve podaním odvolania,

ako aj následnou žalobou podľa piatej časti druhej hlavy ,

čím malo dôjsť k denegationis iustitiae, treba uviesť nasledovné:

Sťažovateľka vychádza z toho, že vo výzve úradu z 18. februára 2014 jej bola

uložená povinnosť zložiť zábezpeku na daň v sume 283 338 € pod hrozbou straty povolenia

na prevádzkovanie daňového skladu. Sťažovateľka teda vlastne tvrdí, že z obsahového

hľadiska treba výzvu považovať za rozhodnutie, ktoré však napriek takejto faktickej povahe

nebolo vydané vo forme rozhodnutia so všetkými náležitosťami, ale v zjednodušenej forme

listu (výzvy). Pri takomto právnom názore na vec mohla sťažovateľka podať proti výzve

z 18. februára 2014 odvolanie s tým, že napádaná písomnosť, ktorá je z obsahového

hľadiska rozhodnutím, nemá formálne náležitosti rozhodnutia vrátane poučenia o opravnom

prostriedku. Po preskúmaní jej odvolania riaditeľstvom by potom mohla podať žalobu

o preskúmanie právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy v rámci správneho

súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy

a v rámci tohto typu žaloby by mala možnosť podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

prípadne aj odvolanie. K tomu treba dodať, že v prípade žaloby podľa piatej časti štvrtej

hlavy , teda podľa (ktorú si sťažovateľka zvolila), nie

je proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa prípustný opravný prostriedok (§ 250t ods. 7

).

Možno v tejto súvislosti uzavrieť, že sťažovateľka svojím postupom (voľbou

procesného prostriedku obrany svojich práv) spôsobila, že ochrana označených práv jej

mohla byť poskytnutá iba v užšom rozsahu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2015

10