Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 115/2015
PDF · 407.93 KB
No categories available
II. ÚS 115/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
, , zastúpenej advokátom
, , vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp.
zn. 2 S 54/2014 a jeho uznesením z 13. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára
2015 doručená sťažnosť spoločnosti , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) pod sp. zn. 2 S 54/2014 a jeho uznesením z 13. novembra 2014. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 26. januára 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka má od r. 2004 povolenie na prevádzkovanie
daňového skladu. Na základe tohto povolenia bola sťažovateľka oprávnená v daňovom
sklade lieh v pozastavení dane vyrábať, spracúvať, skladovať, prijímať alebo odosielať.
Rozhodnutím Colného úradu Prešov (ďalej len „úrad“) sp. zn.
09006238/1/1073713/2012 zo 16. augusta 2012 bolo úplne upustené od povinnosti
sťažovateľky zložiť zábezpeku na daň, a to z dôvodu jej daňovej spoľahlivosti. Rozhodnutie
bolo vydané s dobou platnosti 2 roky.
Dňa 18. februára 2014 (teda ešte pred uplynutím dvojročnej lehoty pre úplné
upustenie od zábezpeky) bol sťažovateľke doručený neformálny list úradu sp. zn.
1096238/1/84619/2014 označený ako „Výzva na zloženie zábezpeky na daň“, ktorým úrad
sťažovateľke uložil povinnosť zložiť zábezpeku na daň vo výške 283 338 € do 15
kalendárnych dní od doručenia s odôvodnením, že nastali „iné okolnosti, na základe
ktorých možno odôvodnene predpokladať, že daňový subjekt nesplní riadne a včas svoju
povinnosť zaplatiť...“. V prípade nezloženia zábezpeky v stanovenej lehote sťažovateľke
hrozil zánik povolenia na prevádzkovanie daňového skladu.
Sťažovateľka podala 20. februára 2014 sťažnosť na Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, sekciu inšpekcie a vnútornej kontroly (ďalej len „riaditeľstvo“). Prípisom
riaditeľstva sp. zn. 1300220/1/239390/2014 z 22. mája 2014 bolo sťažovateľke oznámené, že
jej námietky sú neopodstatnené.
Následne sťažovateľka podala žalobu krajskému súdu proti nečinnosti orgánu
verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku a domáhala sa, aby bola úradu
uložená povinnosť vydať vo veci zloženia zábezpeky rozhodnutie.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 S 54/2014 z 13. novembra 2014 bol návrh
sťažovateľky zamietnutý. Podľa krajského súdu z ustanovenia § 16 ods. 17 zákona
č. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o spotrebnej dani“), najmä z použitého názvoslovia možno gramatickým
2
výkladom dospieť k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo podmieniť uloženie povinnosti
zložiť zábezpeku vydaním rozhodnutia. Táto povinnosť je totiž priamo v zákone zakotvená,
a preto o nej nerozhoduje správca dane.
Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených
práv podľa ústavy a dohovoru, a to tým, že vo veci jej povinnosti zložiť zábezpeku nebolo
vydané rozhodnutie, ale iba neformálny list označený ako výzva. Z ustanovenia § 72 ods. 2
zákona o spotrebnej dani vyplýva, že na správu tejto dane sa použije osobitný predpis,
ktorým je zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších
predpisov. Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva
možno len rozhodnutím podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Neformálny list –
výzva na zloženie zábezpeky podľa § 16 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebnej dani nesporne
ukladá sťažovateľke povinnosti, a to povinnosť vložiť peňažné prostriedky vo výške 283 338
€ na účet úradu, ako aj povinnosť zložiť hotovosť do 15 dní od doručenia výzvy. Ak sa majú
výzvou ukladať povinnosti zasahujúce do hmotnoprávneho postavenia sťažovateľky, potom
výzva musí mať povahu rozhodnutia. Pokiaľ krajský súd poukazuje na doslovné znenie § 16
ods. 17 zákona o spotrebnej dani, treba poznamenať, že tento zákon nemožno vnímať
izolovane, keďže správu daní a daňové konanie upravuje daňový poriadok, a preto nemožno
vystačiť iba s gramatickým výkladom. Do úvahy treba vziať zmysel a účel daňových
predpisov a použiť výklad, ktorý je rozumný a zodpovedá prirodzenému zmyslu pre
spravodlivosť. Názor krajského súdu, podľa ktorého zo žiadneho ustanovenia zákona o
spotrebnej dani nevyplýva povinnosť vyzvať daňový subjekt rozhodnutím, opomína
kogentné ustanovenie § 63 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého povinnosti možno
ukladať iba rozhodnutím.
Krajský súd sa tiež podľa sťažovateľky nevysporiadal s námietkou, podľa ktorej
vo výzve absentujú relevantné dôvody, ktoré by zakladali obavu úradu kvôli daňovému
inkasu. Pritom sťažovateľka v návrhu namietala, že výzva nebola riadne odôvodnená.
Postupy a rozhodnutia správnych orgánov, ako aj krajského súdu vo svojich
dôsledkoch znamenajú, že sťažovateľke nebola poskytnutá ochrana proti svojvôli, bola
zbavená možnosti napadnúť neformálny list opravnými prostriedkami, resp. žalobou v rámci
správneho súdnictva. Došlo teda k odmietnutiu spravodlivosti.
Sťažovateľka žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa (...) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy(...)
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2S/54/2014 z 13. novembra 2014 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2S54/2014 zo dňa 13. novembra 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi
vo výške 284,78 Eur (1 úkon 134 Eur x 2 právne úkony
podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z.=268 Eur) a 16,78 Eur režijný paušál (2x8,39 Eur)
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu(...)“
II.
Z prípisu úradu sp. zn. 1096238/1/84619/2014 z 18. februára 2014 adresovaného
sťažovateľke a označeného ako „Výzva na zloženie zábezpeky na daň“ vyplýva, že
oznámením o začatí daňového konania vo veci podozrenia z porušenia daňových predpisov,
ktoré sťažovateľka prevzala 12. februára 2014 a ktorého súčasťou bola výzva na podanie
písomného vysvetlenia z 27. januára 2014, sa začalo daňové konanie vo veci podozrenia
zo správneho deliktu podľa § 47 ods. 1 písm. e) zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani
z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh
v znení zákona č. 211/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého správneho
deliktu sa dopustí právnická osoba, ak nepreukáže použitie a zúčtovanie kontrolných
známok. V nadväznosti na uvedené úrad podľa § 16 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebnej
dani vyzval sťažovateľku zložiť zábezpeku na daň vo výške 283 338 € v lehote 15
kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy z dôvodu, že nastali iné okolnosti, na základe
ktorých možno odôvodnene predpokladať, že sťažovateľka nesplní riadne a včas svoju
povinnosť zaplatiť daň. Podľa § 16 ods. 18 zákona o spotrebnej dani sťažovateľka je povinná
4
zložiť zábezpeku na daň vkladom peňažných prostriedkov na účet úradu alebo bankovou
zárukou poskytnutou bankou v prospech úradu. Ak zábezpeka nebude zložená podľa § 15
ods. 8 písm. d) bodu 3 zákona o spotrebnej dani, povolenie na prevádzkovanie daňového
skladu zanikne.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 S 54/2014 36 z 13. novembra 2014 vyplýva, že
ním bol zamietnutý návrh sťažovateľky proti úradu na uloženie povinnosti konať
a rozhodnúť. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľkou namietaný postup úradu treba
považovať za správny a za súladný s platnou právnou úpravou. Z ustanovenia § 16 ods. 17
zákona o spotrebnej dani, a to najmä z použitého názvoslovia možno gramatickým
výkladom dospieť k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo podmieniť uloženie povinnosti
zložiť zábezpeku na daň vydaním rozhodnutia, ako sa domnieva sťažovateľka. V tejto
súvislosti sa krajský súd v plnej miere stotožnil s názorom úradu, podľa ktorého povinnosť
zložiť zábezpeku na daň zakotvuje zákon o spotrebnej dani v ustanovení § 16 ods. 2. O tejto
povinnosti teda nerozhoduje úrad ako správca dane, pretože to vyplýva priamo zo zákona.
Iba v prípade splnenia zákonom predpokladaných podmienok (daňová spoľahlivosť
žiadateľa) môže daňový subjekt požiadať o upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň,
o čom správca dane rozhodne formou rozhodnutia, v ktorom určí aj dobu jeho platnosti.
Z ustanovenia § 16 ods. 12 zákona o spotrebnej dani vyplýva, že vydaním
rozhodnutia o upustení od povinnosti zložiť zábezpeku na daň nie sú dotknuté ustanovenia
§ 17 a § 18 zákona o spotrebnej dani zakotvujúce povinnosť správcu dane vyzvať
prevádzkovateľa daňového skladu, u ktorého čiastočne alebo úplne upustil od zábezpeky,
aby zábezpeku na daň zložil alebo ju doplnil v určenej lehote. Táto skutočnosť len posilňuje
správnosť postupu úradu, ktorý potom, ako sťažovateľka prestala spĺňať zákonné podmienky
na upustenie od povinnosti zložiť zábezpeku na daň, túto vyzval na jej zloženie. Ani podľa
krajského súdu totiž zo žiadneho ustanovenia zákona o spotrebnej dani nevyplýva úradu
povinnosť vyzvať daňový subjekt na zloženie alebo doplnenie zábezpeky rozhodnutím so
všetkými jeho náležitosťami. Výklad sťažovateľky, podľa ktorého ak existuje konštitutívne
rozhodnutie úradu hmotnoprávnej povahy o upustení od potreby zložiť zábezpeku na daň,
nemožno tento právny a skutkový stav zmeniť neformálnou výzvou (listom) na zloženie
zábezpeky, ale je potrebné vydať nové rozhodnutie konštituujúce nový právny stav,
nemožno považovať za právne konformný. Povinnosť zložiť zábezpeku je zákonnou
povinnosťou vyplývajúcou daňovému subjektu priamo z právneho predpisu a k upusteniu od
tejto povinnosti môže dôjsť len po splnení podmienok ustanovených zákonom. V prípade, že
tieto podmienky platiť prestanú, daňový subjekt je povinný zložiť zábezpeku na daň v
dôsledku straty daňovej spoľahlivosti priamo zo zákona, nie teda v dôsledku rozhodnutia
úradu. Úrad je v zmysle platnej právnej úpravy iba povinný prevádzkovateľa daňového
skladu na jej zloženie vyzvať, nie však o nej rozhodnúť.
Nedôvodná je aj námietka sťažovateľky, podľa ktorej v predmetnej výzve absentujú
relevantné dôvody, ktoré by zakladali obavu úradu z ohrozenia daňového inkasa.
V nadväznosti na uvedené ani toto tvrdenie sťažovateľky nemá oporu v zákone o spotrebnej
dani, keďže tento neukladá vyzvať prevádzkovateľa daňového skladu na zloženie zábezpeky
na daň vo forme rozhodnutia so všetkými jeho formálnymi a obsahovými náležitosťami
v zmysle § 63 daňového poriadku. Úrad preto postupoval správne, keď vyzval sťažovateľku
na zloženie zábezpeky na daň.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
6
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(m. m. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu sa nejaví ako arbitrárna či
zjavne neodôvodnená. Treba ju považovať za jednu z možných ústavne konformných
výkladov príslušných právnych predpisov. Skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný
právny názor, neznamená sama osebe porušenie označených práv.
Hoci z ustanovenia § 63 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že ukladať povinnosti
alebo priznávať práva možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené, krajský súd
evidentne v danej súvislosti považoval ustanovenie § 16 ods. 17 zákona o spotrebnej dani,
podľa ktorého colný úrad vyzve prevádzkovateľa daňového skladu, u ktorého čiastočne
alebo úplne upustil od zábezpeky, aby túto zložil alebo ju doplnil, za lex specialis. Znamená
to, že hoci daňový poriadok ako lex generalis vyžaduje vydanie rozhodnutia, zatiaľ zákon
o spotrebnej dani ako lex specialis v danej konkrétnej súvislosti považuje za dostačujúcu iba
výzvu. Možno tiež akceptovať interpretáciu krajského súdu, podľa ktorej povinnosť zložiť
zábezpeku na daň vyplýva priamo zo zákona, a preto postačuje iba výzva v prípade, keď
došlo k zmene okolností rozhodujúcich pre vydanie rozhodnutia o upustení od povinnosti
zložiť zábezpeku.
Pokiaľ v danej súvislosti sťažovateľka namieta, že z výzvy úradu na zloženie
zábezpeky na daň z 18. februára 2014 nevyplývajú konkrétne dôvody, pre ktoré napriek ešte
stále platnému rozhodnutiu o upustení od povinnosti zložiť zábezpeku na daň má
sťažovateľka zábezpeku zložiť, čo má podľa jej názoru zakladať svojvoľnosť výzvy, treba
z pohľadu ústavného súdu uviesť, že tvrdenie sťažovateľky o absencii konkrétneho
odôvodnenia výzvy nezodpovedá skutočnosti. Z výzvy totiž vyplýva, že dôvodom, pre ktorý
má sťažovateľka zábezpeku zložiť, je podozrenie, že sa dopustila správneho deliktu tým, že
nepreukázala použitie a zúčtovanie kontrolných známok. Úrad v tejto súvislosti vo výzve
výslovne poukazuje na to, že sťažovateľka ešte 12. februára 2014 prevzala oznámenie
o začatí daňového konania vo veci podozrenia z porušenia daňových predpisov, a to
podozrenia zo spáchania správneho deliktu.
8
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej postupom úradu, ako aj
uznesením krajského súdu bola pripravená o možnosť brániť sa výzve podaním odvolania,
ako aj následnou žalobou podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku,
čím malo dôjsť k denegationis iustitiae, treba uviesť nasledovné:
Sťažovateľka vychádza z toho, že vo výzve úradu z 18. februára 2014 jej bola
uložená povinnosť zložiť zábezpeku na daň v sume 283 338 € pod hrozbou straty povolenia
na prevádzkovanie daňového skladu. Sťažovateľka teda vlastne tvrdí, že z obsahového
hľadiska treba výzvu považovať za rozhodnutie, ktoré však napriek takejto faktickej povahe
nebolo vydané vo forme rozhodnutia so všetkými náležitosťami, ale v zjednodušenej forme
listu (výzvy). Pri takomto právnom názore na vec mohla sťažovateľka podať proti výzve
z 18. februára 2014 odvolanie s tým, že napádaná písomnosť, ktorá je z obsahového
hľadiska rozhodnutím, nemá formálne náležitosti rozhodnutia vrátane poučenia o opravnom
prostriedku. Po preskúmaní jej odvolania riaditeľstvom by potom mohla podať žalobu
o preskúmanie právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy v rámci správneho
súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku
a v rámci tohto typu žaloby by mala možnosť podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
prípadne aj odvolanie. K tomu treba dodať, že v prípade žaloby podľa piatej časti štvrtej
hlavy Občianskeho súdneho poriadku, teda podľa § 250t (ktorú si sťažovateľka zvolila), nie
je proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa prípustný opravný prostriedok (§ 250t ods. 7
Občianskeho súdneho poriadku).
Možno v tejto súvislosti uzavrieť, že sťažovateľka svojím postupom (voľbou
procesného prostriedku obrany svojich práv) spôsobila, že ochrana označených práv jej
mohla byť poskytnutá iba v užšom rozsahu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. februára 2015
10