Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 137/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti aceptar, s. r. o.,

Mierové námestie 33, Trenčín, zastúpenej spoločnosťou LAW FIRM, s. r. o., Špitálska 10,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti aceptar, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára

2015 doručená sťažnosť spoločnosti aceptar, s. r. o., Mierové námestie 33, Trenčín (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. novembra 2014.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. februára 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu Trenčín (ďalej len „úrad“)

sp. zn. zo 14. augusta 2012 bol sťažovateľke vyrubený rozdiel

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2010 v sume 50 181,52 €.

Na základe odvolania sťažovateľky rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaný“) sp. zn. 1100306/1/1314743/2012/5050 r z 12. decembra

2012 bolo rozhodnutie úradu potvrdené.

Žaloba sťažovateľky podaná proti rozhodnutiu žalovaného bola rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 72 z 3. júla 2013 zamietnutá.

Napokon rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 5. novembra 2014 bol

rozsudok krajského súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľky z ustanovenia § 250d ods. 1 prvej vety Občianskeho

súdneho poriadku vyplývala pre žalovaného povinnosť predložiť v súdnom konaní

administratívny spis, pod ktorým treba rozumieť úplný, žurnalizovaný originálny zväzok

listín týkajúci sa veci vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutia. V skutočnosti

však žalovaným predložený administratívny spis uvedené náležitosti nespĺňal, lebo v ňom

absentovali viaceré listiny, a teda existovali dôvodné pochybnosti o tom, či v predloženom

administratívnom spise nechýbajú aj iné listiny. Spis netvoril ani zväzok listín, keďže každá

listina sa v spise nachádza osobitne bez toho, aby boli jednotlivé listiny administratívnym

orgánom zviazané a chronologicky zoradené. Preto základným nedostatkom

administratívneho spisu žalovaného bolo, že bol nežurnalizovaný a preukázateľne v ňom

chýbali listiny. Jednotlivé listiny neboli chronologicky usporiadané a zviazané a pre účely

súdneho konania plombované pečiatkou žalovaného. Spôsob vedenia spisu teda

neumožňoval zachovať neporušenosť spisu počas jeho manipulácie v administratívnom

a súdnom konaní, ako aj identifikovať, či napadnuté rozhodnutia mali svoj základ v obsahu

spisu.

Sťažovateľka na uvedené nedostatky poukázala na pojednávaní krajského súdu

konanom 3. júla 2013, kde jej právny zástupca uviedol, že v administratívnom spise

žalovaného chýbajú záznamy z 1. februára 2013 a 4. februára 2013, ako aj list žalovaného

zo 17. januára 2013, a teda existujú pochybnosti o tom, či je administratívny spis úplný.

2

V odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka opätovne poukázala na

nedostatky administratívneho spisu.

Skutočnosť, že uvedené listiny neboli súčasťou administratívneho spisu, a teda neboli

ani žalovanej predložené, nakoniec vyplývala i zo zoznamu listín (spisového materiálu) tak,

ako bol predložený žalovaným, ktorý ako poslednú listinu v spise uviedol písomnosť

z 11. decembra 2012, hoci listiny, ktoré v spise chýbali, pochádzali z roku 2013.

S uvedenou námietkou sa krajský súd, ale ani najvyšší súd riadnym spôsobom

nevysporiadali a arbitrárne ju odignorovali. Krajský súd uviedol, že správny orgán predložil

kompletný spis a neboli žiadne pochybnosti o tom, že by so spisom alebo s dôkazmi v ňom

bolo nejakým spôsobom manipulované. Najvyšší súd zasa uviedol, že sťažovateľka

neuviedla žiadnu konkrétnu listinu, ktorá by mala v administratívnom spise chýbať, a preto

treba námietku považovať za nedôvodnú. V skutočnosti sú tieto tvrdenia nepravdivé, keďže

v administratívnom spise chýbali tri listiny z roku 2013, ktoré právny zástupca sťažovateľky

presne konkretizoval.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených práv z dôvodu, že

všeobecné súdy sa s rozhodujúcou námietkou sťažovateľky vysporiadali nedostatočným

spôsobom.

Sťažovateľka žiada vydať tento nález:

„Základné právo obchodnej spoločnosti aceptar, s. r. o.(...), na súdnu ochranu

zaručené v článku 46 ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 5. novembra 2014 č. k. porušené bolo.

Právo obchodnej spoločnosti aceptar, s. r. o.(...), na spravodlivé súdne konanie

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. novembra2014 č. k. porušené

bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. novembra 2014 č. k.

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti aceptar,

s. r. o.(...) trovy konania v sume 296,44 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ing. Michala

Žiarana, advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Zo zápisnice o pojednávaní krajského súdu (podľa všetkého vo veci sp. zn.

z 3. júla 2013, pozn.) vyplýva inter alia, že právny zástupca sťažovateľky

namietol neúplnosť administratívneho spisu predloženého žalovaným s tým, že táto

skutočnosť sama osebe predstavuje dôvod na zrušenie rozhodnutia, a to vzhľadom na

pochybnosti o tom, či predložený nežurnalizovaný spis je úplný a či s ním nebolo

manipulované. Poukázal na niektoré dôkazy, ktoré v administratívnom spise chýbajú. Ide

napr. o záznamy o nahliadnutí do spisu z 1. februára 2013 a zo 4. februára 2013, ako aj o list

žalovaného zo 17. januára 2013, v prílohe ktorého malo byť zaslané rozhodnutie

žalovaného, preskúmanie ktorého je predmetom súdneho konania. Právny zástupca

sťažovateľky súčasne doručil krajskému súdu úradné záznamy z 1. februára 2013

a zo 4. februára 2013. Opakovane poukázal na to, že predložený administratívny spis nie je

riadne žurnalizovaný, a preto sú pochybnosti o tom, či je úplný.

Z vyjadrenia žalovaného (z ktorého sťažovateľka predložila ústavnému súdu strany 7

až 11 bez toho, aby z predloženej písomnosti vyplýval adresát, vec, spisová značka veci

a dátum) možno zistiť zoznam dokumentov predložených ako súčasť spisu sp. zn.

1100306/1/1314743/2012/5050 r. Ide o konkrétne vymenované dokumenty pod poradovým

číslom 1 až 134, pričom dokument pod poradovým číslom 1 je z 1. februára 2011

a posledný dokument je z 11. decembra 2012.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 72 z 3. júla 2013 vyplýva, že žaloba

sťažovateľky bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu nebolo možné považovať za

dôvodnú (ani) námietku sťažovateľky o nepredložení kompletného administratívneho spisu.

Krajský súd preskúmal administratívny spis a zistil, že tento je riadne žurnalizovaný

a obsahuje všetky dôkazy, z ktorých žalovaný pri svojom rozhodnutí vychádzal. Je teda

4

zrejmé, že žalovaný predložil krajskému súdu kompletný spis, pričom neboli žiadne

pochybnosti o tom, že by došlo k nejakej manipulácii so spisom alebo s dôkazmi v ňom.

Z odvolania sťažovateľky z 21. augusta 2013 podaného proti rozsudku krajského

súdu vyplýva inter alia, že podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu pod

administratívnym spisom treba rozumieť úplný, žurnalizovaný originálny zväzok listín

týkajúci sa veci vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutia. Žalovaným predložený

administratívny spis takéto náležitosti nespĺňal, absentovali v ňom viaceré listiny, ktoré

sťažovateľka konkretizovala na pojednávaní, a teda je možné mať dôvodné pochybnosti

o tom, či v administratívnom spise nechýbajú aj iné listiny. Spis netvoril ani zväzok listín,

keďže každá listina sa v ňom nachádza osobitne bez toho, aby boli jednotlivé listiny

zviazané a chronologicky zoradené. Záver krajského súdu o tom, že „nemá pochybnosti

o tom, že by so spisom alebo dôkazmi, ktoré obsahuje, bolo nejakým spôsobom

manipulované“, je ničím nepodložený špekulatívny záver.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 5. novembra 2014 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 72 z 3. júla 2013. Podľa

názoru najvyššieho súdu v súvislosti s námietkou neúplnosti administratívneho spisu treba

uviesť, že všetky listiny obsiahnuté v administratívnom spise sú riadne očíslované a všetky

skutkové zistenia uvedené v rozhodnutiach majú v listinách nachádzajúcich sa

v administratívnom spise svoj podklad. Preto ani najvyšší súd (rovnako ako krajský súd)

nezistil dôvod na pochybnosti o úplnosti administratívneho spisu. Navyše sťažovateľka

neuviedla žiadnu konkrétnu listinu, ktorá by mala v administratívnom spise chýbať, a preto

(ani) táto námietka sťažovateľky nie je dôvodná.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

6

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Ústavný súd argumentáciu všeobecných súdov nepovažuje za arbitrárnu či zjavne

neodôvodnenú a vo svetle všetkých konkrétnych skutočností, na ktoré sťažovateľka

poukázala, sa nejaví táto argumentácia ani ako ústavne neudržateľná.

Všetko nasvedčuje tomu, že sťažovateľka právom namieta nepredloženie troch

konkrétne označených listín žalovaným pre účely súdneho konania. Ide o listiny z roku

2013, pričom zoznam listín, ktoré žalovaný krajskému súdu predložil, sa končí decembrom

2012.

Namietané listiny z 1. februára 2013 a zo 4. februára 2013 sú záznamami

o nahliadnutí do spisu a list žalovaného zo 17. januára 2012 je zrejme sprievodným listom,

v prílohe ktorého sa doručovalo rozhodnutie žalovaného tvoriace predmet súdneho

prieskumného konania.

Podľa názoru ústavného súdu uvedené chýbajúce listiny nemohli mať žiaden vplyv

pri rozhodovaní vo veci. Z materiálneho hľadiska preto nemôže mať toto pochybenie

ústavnoprávnu dimenziu, resp. relevanciu. Z rovnakého dôvodu nemôže hrať rozhodujúcu

úlohu ani skutočnosť, že najvyšší súd nesprávne uviedol, že sťažovateľka nekonkretizovala

chýbajúce listiny.

Ústavnoprávnu dimenziu nedosahuje ani námietka týkajúca sa technických

náležitostí úpravy administratívneho spisu, a to najmä v spojení so skutočnosťou, že

sťažovateľka nezistila (okrem konkrétne označených listín) absenciu žiadnej takej listiny,

ktorá tvorila podklad pre vydané rozhodnutia.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015

8