Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 135/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Chlapík

s. r. o., Sládkovičova 13, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 27. novembra 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia a (ďalej len „“),

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. novembra 2014.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 11. februára 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) 24. apríla 2009 sa (ďalej len „žalobca“) domáhal voči

sťažovateľovi ako žalovanému 1 a ako žalovanému 2 (ďalej len

„žalovaný 2“), a to osobitne od každého z nich zaplatenia sumy po 33 193,92 € s prísl.

Rozsudkom okresného súdu č. k. z 13. júna 2011 bola žaloba v celom

rozsahu zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k. z 11. januára 2012

bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žalobe bolo vyhovené.

Na základe uvedeného právoplatného rozsudku bolo voči sťažovateľovi a žalovanému

2 vedené exekučné konanie, v rámci ktorého bola pohľadávka žalobcu voči sťažovateľovi

uspokojená v celom rozsahu.

Sťažovateľ a žalovaný 2 podali proti rozsudku krajského súdu č. k.

126 z 11. januára 2012 dovolanie. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) č. k. 184 zo 6. augusta 2013 bol rozsudok krajského

súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd vytkol krajskému súdu,

že mal zohľadniť nielen to, že protistranou neboli skutkové tvrdenia sťažovateľa

a žalovaného 2 popierané, ale mal zohľadniť aj celkový záver veci. Keďže krajský súd

zmenil rozsudok okresného súdu a odklonil sa od skutkového stavu zisteného okresným

súdom, pričom rozhodnutie riadne neodôvodnil, najvyšší súd považoval rozsudok

„za nepreukázateľný“.

Následne krajský súd v novom odvolacom konaní zrušil rozsudok okresného súdu

z 13. júna 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, ktoré už prebiehalo pod novou sp. zn.

.

Vzhľadom na to, že návrh žalobcu voči sťažovateľovi bol v exekučnom konaní

vymožený, žalobca po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie podaním z 19. marca

2014 zobral žalobu proti sťažovateľovi v celom rozsahu späť.

2

Uznesením okresného súdu č. k. z 3. júna 2014 bolo konanie voči

sťažovateľovi zastavené, pričom žalobca bol zaviazaný nahradiť sťažovateľovi trovy konania.

Rozhodnutie o trovách oprel okresný súd o ustanovenie § 146 ods. 2 prvej vety

, podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie

sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Na základe odvolania žalobcu uznesením krajského súdu č. k. 253

z 27. novembra 2014 bolo uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách zmenené tak, že

žiadnemu z účastníkov nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Podľa názoru

krajského súdu k zastaveniu konania nedošlo zavinením žalobcu, ale ani zavinením

sťažovateľa. Žalobca vraj nemal inú možnosť ako pristúpiť k späťvzatiu žaloby, keďže jeho

pohľadávka voči sťažovateľovi bola riadne uspokojená.

Podľa presvedčenia sťažovateľa krajský súd porušil jeho označené práva podľa

, dohovoru a dodatkového protokolu.

Zrušením právoplatného rozsudku krajského súdu ako exekučného titulu dodatočne

odpadol právny dôvod plnenia sťažovateľa a pohľadávka vymožená v prospech žalobcu

v rámci exekúcie predstavuje bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, ktoré sa podľa musí vydať tomu, na úkor koho sa

získal. Žalobca, zastúpený počas celého konania právnym zástupcom, si musel byť po

doručení zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu tejto skutočnosti vedomý. Postupoval

však tak, že podaním z 19. marca 2014 zobral žalobu proti sťažovateľovi späť s tým, že jeho

nárok bol už v exekučnom konaní uspokojený.

Za daného stavu považuje sťažovateľ uznesenie krajského súdu z 27. novembra 2014

za arbitrárne, právne neopodstatnené a vydané v rozpore so zákonom. Zastavenie konania

totiž nepochybne zavinil žalobca, ktorý sa plnením získaným v rámci exekučného konania

bezdôvodne obohatil, a preto už nemienil v konaní ďalej pokračovať a vyčkať na nové

rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ bol krajský súd toho názoru, že žalobca nezavinil

zastavenie konania, keďže nemal inú možnosť, len po uspokojení pohľadávky pristúpiť

k späťvzatiu žaloby, treba tento právny názor považovať za príkro rozporný s inštitútom

bezdôvodného obohatenia. Popri arbitrárnosti je aj prejavom absencie právnej a súdnej

odbornosti pri rozhodovaní. Žalobca zmaril možnosť, aby všeobecný súd mohol meritórne

rozhodnúť o jeho žalobe tým, že žalobu vzal späť. Späťvzatie žaloby znamená to, ako keby

žaloba nebola vôbec podaná.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„Základné právo podľa /

a právo podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

právo podľa / a podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo porušené

Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 27.11.2014,

ktorým zmenil výrok prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom náhradu trov konania

a náhradu trov odvolacieho konania.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 27.11.2014,

ktorým zmenil výrok prvostupňového rozsudku a nepriznal účastníkom náhradu trov

konania a náhradu trov odvolacieho konania, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 296,44 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Dušana Chlapíka,

advokáta, Advokátska kancelária JUDr. Chlapík s.r.o., so sídlom v Žiline, ul.

Sládkovičova 13, do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. z 27. novembra 2014 vyplýva,

že ním bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. z 3. júna 2014

vo výroku o trovách konania tak, že žiadnemu z účastníkov sa nepriznáva právo na náhradu

trov konania. Podľa názoru krajského súdu bolo potrebné posudzovať otázku zavinenia

(v súvislosti so zastavením konania) tak na strane žalobcu, ako aj na strane sťažovateľa.

Zo spisu vyplýva, že žalobca na základe právoplatného exekučného titulu v rámci exekúcie

4

celú svoju pohľadávku voči sťažovateľovi vymohol, a to 26. júna 2013. Následne 19. marca

2014 vzal žalobu proti sťažovateľovi späť. Vzhľadom na tieto skutočnosti nebolo preukázané

zavinenie na strane žalobcu, ale ani na strane sťažovateľa. Žalobca nemal inú možnosť, než

pristúpiť k späťvzatiu žaloby, keďže jeho pohľadávka voči sťažovateľovi bola riadne

uspokojená. Nebolo preukázané ani to, že by k zastaveniu konania došlo pre správanie

sťažovateľa, keďže uspokojenie pohľadávky sa realizovalo na základe exekúcie, a nie na

základe dobrovoľného plnenia sťažovateľa. Keďže vo veci neboli splnené podmienky na

aplikáciu špeciálneho ustanovenia , bolo

potrebné aplikovať všeobecné ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

6

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil,

že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie

odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania

odporca.

Podľa pre rozsudok je rozhodujúci stav

v čase jeho vyhlásenia.

Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého žalobca zavinil zastavenie

konania tým, že vzal späť žalobu ešte predtým, ako by mal súd možnosť rozhodnúť v merite

veci, teda posúdiť, či je žaloba dôvodná, resp. či plnenie, ktoré exekučne žalobca od

sťažovateľa vymohol, treba považovať za bezdôvodné obohatenie. Sťažovateľ nesúhlasí

s názorom krajského súdu, podľa ktorého žalobca v danej situácii nemal inú možnosť, než

vziať žalobu späť.

Podľa presvedčenia ústavného súdu sú závery krajského súdu jasné, zrozumiteľné

a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nenesú.

Medzi účastníkmi konania je nepochybné, že žalobca vzal žalobu späť v čase, keď

jeho pohľadávka bola v celosti uspokojená, a to v rámci exekúcie vedenej na základe

skoršieho právoplatného rozsudku (ktorý bol neskôr zrušený najvyšším súdom v dovolacom

konaní).

Znamená to, že ak by žalobca nevzal žalobu späť, súd by musel bez toho, aby skúmal

vecnú opodstatnenosť žaloby, túto zamietnuť z dôvodu, že uplatňovaný nárok bol už

medzičasom žalovaným uspokojený ( ). Zároveň

to znamená, že by musel žalobcu zaviazať na náhradu trov ako účastníka, ktorý bol v spore

neúspešný.

Uvedená situácia je do určitej miery obdobná, ako napríklad pri posudzovaní

určovacích žalôb, v prípade ktorých je súd povinný prioritne skúmať existenciu naliehavého

právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Ak takýto záujem nebude zistený, potom

súd nemá dôvod zaoberať sa vecnou stránkou žaloby. Obdobne v prípade námietky

premlčania, ak súd zistí jej dôvodnosť, žalobu zamietne bez toho, aby sa zaoberal vecnou

opodstatnenosťou žaloby.

Otázkou vecnej opodstatnenosti žalobcovej pohľadávky by sa mohol súd zaoberať

v rámci prípadnej žaloby sťažovateľa proti žalobcovi o vydanie bezdôvodného obohatenia

(vrátenia exekučne vymoženej sumy), pričom by túto otázku musel posudzovať ako

predbežnú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015

8