Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 130/2015
PDF · 484.77 KB
No categories available
II. ÚS 130/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Magdálikom, Advokátska
kancelária, Vajanského 1520, Galanta, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení
s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5,
čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3
písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 9 ods. 1, 3
a 4 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 41/2014
a jeho uznesením z 11. apríla 2014 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Tpo 22/2014 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014
prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3
v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práv (ďalej len „listina“), ako
aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 9 ods. 1, 3 a 4
a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
(ďalej len „pakt“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 0 Tp 41/2014 a jeho uznesením z 11. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 22/2014 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«Proti citovanému uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/41/2014 zo dňa
11. 4. 2014 som ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť, a to vo vzťahu k obom jeho
výrokom, ktoré sa mňa týkali, a túto sťažnosť som prostredníctvom svojho obhajcu
Mgr. Petra Magdálika zdôvodnil, a to podaním zo dňa 15. 4. 2014 (Zdôvodnenie sťažnosti
obvineného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 0Tp/4112014 74 zo dňa
11. 4. 2014).
O mojej sťažnosti následne rozhodoval Krajský súd v Trnave, a to uznesením
č. k. 3Tpo/22/201 4 102 zo dňa 17. 4. 2014, ktorým Krajský súd v Trnave rozhodol
nasledovne:
„Podľa § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku sa sťažnosti obvinených
, a , , zamietajú.“
Krajský súd v Trnave v odôvodnení uznesenia č. k. 3Tpo/22/2014 102 zo dňa
17. 4. 2014 uvádza nasledovné (str. 1 ods. 4 odôvodnenia uznesenia): „Proti tomuto
uzneseniu podali v zákonnej lehote sťažnosti tak obvinený ako
i obvinený . Do dňa neverejného zasadnutia však písomne zdôvodnil sťažnosť
len obvinený , ktorý sa v dôvodoch sťažnosti domáhal zrušenia
napadnutého uznesenia a jeho prepustenia z väzby na slobodu...“
Vyššie citované tvrdenie, obsiahnuté v odôvodnení uznesenia Krajského súdu
v Trnave č. k. 3Tpo/22/2014 102 zo dňa 17. 4. 2014, o tom, že som do dňa konania
neverejného zasadnutia nezdôvodnil svoju sťažnosť, nie je pravdivé. Ja som sťažnosť proti
uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/41/2014 zo dňa 11. 4. 2014, riadne a včas
zdôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu, a to dňa 15. 4. 2014 podaním Zdôvodnenie
sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 0Tp/41/2014 74 zo dňa 11. 4. 2014
(ďalej len „zdôvodnenie sťažnosti“), ktoré bolo dňa 15. 4. 2014 mojim obhajcom podané
na poštovú prepravu 1. triedou na pošte v Galante. Zdôvodnenie sťažnosti bolo podľa
spisového materiálu Okresného súdu Trnava doručené Okresnému súdu Trnava
dňa 16. 4. 2014 o 10:45 hod. Spisový materiál Okresného súdu Trnava, týkajúci sa danej
trestnej veci, bol následne dňa 16. 4. 2014 o 14:30 hod. predložený na Krajský súd v Trnave
na rozhodnutie o mojej sťažnosti (ako aj o sťažnosti obv. ), o čom
svedčí doručenka založená v súdnom spise. A však spisový materiál bol predložený
bez môjho zdôvodnenia sťažnosti, pričom ako som vyššie uviedol v čase, keď Okresný súd
Trnava (t. j. dňa 16. 4. 2014 o 14:30 hod.) predkladal vec na rozhodnutie o sťažnosti
na Krajský súd v Trnave, už Okresný súd Trnava mal zdôvodnenie sťažnosti riadne
doručené (doručené mu bolo dňa 16. 4. 2014 o 10:45 hod.). Následne dňa 17. 4. 2014
o 9:20 hod. vykonal Krajský súd v Trnave neverejné zasadnutie, na ktorom rozhodol
aj o mojej sťažnosti, a to bez toho, aby prihliadal na moje zdôvodnenie sťažnosti, resp. sa
vôbec mohol oboznámiť s mojim zdôvodnením sťažnosti, keďže toto mu zo strany Okresného
súdu Trnava ani v danom čase predložené nebolo, a to napriek tomu, že ním Okresný súd
Trnava disponoval už v čase, keď predkladal spis Krajskému súdu v Trnave. Okresný súd
Trnava predložil moje zdôvodnenie sťažnosti Krajskému súdu v Trnave až dňa 22. 4. 2014...
Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/41/2014 zo dňa 11. 4. 2014 bolo
môjmu obhajcovi doručené dňa 14. 4. 2014 prostredníctvom emailu bez zaručeného
elektronického podpisu, odoslaného Okresným súdom Trnava dňa 14. 4. 2014 o 12:49 hod.,
pričom môj obhajca zaslal zdôvodnenie sťažnosti Okresnému súdu Trnava ihneď
nasledujúci pracovný deň, a to dňa 15. 4. 2014. Samotné písomné vyhotovenie uznesenia
Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/41/2014 zo dňa 11. 4. 2014 bolo poštou doručené
môjmu obhajcovi až dňa 17. 4. 2014, t. j. v rovnaký deň ako rozhodoval o sťažnosti proti
tomuto uzneseniu Krajský súd v Trnave. V čase, keď Okresný súd Trnava predkladal spis
na rozhodnutie o sťažnosti na Krajský súd v Trnave, nemal Okresný súd Trnava ani len
vykázané riadne doručenie predmetného uznesenia, čiže spis nadriadenému súdu
predkladal predčasne, bez toho, aby mal vykázané doručenie svojho prvostupňového
rozhodnutia, resp. mal preukázané iba odoslanie, príp. doručenie tohto uznesenia emailom
bez zaručeného elektronického podpisu, čo v danom smere nemožno považovať za riadne
doručenie písomnosti. Spis podľa spisového materiálu Okresného súdu Trnava bol
predložený ešte v čase, keď neuplynula ani len lehota na podanie sťažnosti všetkým
oprávneným osobám.»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Trnave svojim konaním a uznesením č. k. 3Tpo/22/2014 102 zo
dňa 17. 4. 2014 porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu, právo na spravodlivé súdne
konanie, zásadu rovnosti účastníkov konania, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom a právo na obhajobu zakotvené v ust. čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3, 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s ust. čl. 1 ods. 1, ods. 2, ust. čl. 2 ods. 2,
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ust. čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 36 ods. 1, čl. 37
ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd, ust. čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) a c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ust. čl. 9 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ust.
čl. 14 ods. 1, ods. 3 písm. b) ad) Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach.
2. Okresný súd Trnava svojim konaním a uznesením sp. zn. 0Tp/41/2014
zo dňa 11. 4. 2014 porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu, právo na spravodlivé
súdne konanie, zásadu rovnosti účastníkov konania, právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom a právo na obhajobu zakotvené v ust. čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5,
ust. čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s ust. čl. 1 ods. 1, ods. 2,
ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ust. čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5,
ust. čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3
Listiny základných práv a slobôd, ust. čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3
písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ust. čl. 9 ods. 1,
ods. 3, ods. 4, ust. čl. 14 ods. 1, ods. 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach.
3. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 3Tpo/22/2014 102 zo dňa
17. 4. 2014 ako aj uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/4112014 zo dňa
11. 4. 2014.
4. Krajskému súdu v Trnave a Okresnému súdu Trnava sa zakazuje pokračovanie
v porušovaní základného práva alebo slobody sťažovateľa.
5. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné spoločne a nerozdielne
zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000, Eur.
6. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné spoločne a nerozdielne
zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 557,16 Eur.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.
ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha
vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a podľa
čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s čl. 2
ods. 2 a 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)
dohovoru a práv podľa čl. 9 ods. 1, 3 a 4 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) paktu postupom
okresného súdu a jeho uznesením, ako aj postupom krajského súdu a jeho uznesením.
Podľa č. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak
stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné
zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to
záujmy spravodlivosti vyžadujú.
Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si
obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,
v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.
Podľa čl. 9 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto
nesmie byť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný. Nikto nesmie byť pozbavený slobody okrem
prípadov, keď sa tak na základe zákona a v zhode s konaním, ktoré ustanovuje zákon.
Podľa čl. 9 ods. 3 paktu každý, kto je zatknutý alebo zadržaný na základe obvinenia
z trestného činu, musí sa bez meškania predviesť pred sudcu alebo iného úradníka, ktorý je
zákonom splnomocnený vykonávať sudcovskú právomoc, a má právo na trestné konanie
v primeranom čase alebo na prepustenie. Nie je všeobecným pravidlom, aby sa osoby
čakajúce na trestné konanie držali vo väzbe; prepustenie sa však môže podmieniť zárukami,
že sa dostavia na trestné konanie v akomkoľvek inom štádiu súdneho konania
a na vynesenie rozsudku.
Podľa čl. 9 ods. 4 paktu každý, kto je zatknutý alebo je vo väzbe, má právo
na konanie pred súdom, aby súd mohol bez meškania rozhodnúť o právoplatnosti jeho
zadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná.
Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne
rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek trestnom
obvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byť vylúčené z celého konania alebo
z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti
v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný záujem strán, alebo
môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdu nevyhnutný
pri osobitných okolnostiach, keby zverejnenie prejudikovalo záujmy spravodlivosti;
ale každý rozsudok vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci, s výnimkou prípadov,
keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sa konanie týka manželských
sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.
Podľa čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať
tieto minimálne záruky: má mať dostatok času a možností na prípravu svojej obhajoby,
a aby sa mohol spojiť s obhajcom podľa svojej vlastnej voľby.
Podľa čl. 14 ods. 3 písm. d) paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať
tieto minimálne záruky: má byť súdený za svojej prítomnosti a obhajovať sa osobne alebo
prostredníctvom obhajcu, ktorého si sám zvolí; má byť poučený o svojich právach a má sa
mu poskytnúť právna pomoc v každom prípade, keď to záujmy spravodlivosti vyžadujú, aj
bez toho, že by v takom prípade sám platil náklady, ak nemá dostatočné prostriedky
na úhradu.
1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom okresného súdu a jeho
uznesením
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa postupom okresného súdu a jeho
uznesením, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva
pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči
napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp
subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne
konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv
týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súdu
ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol
uznesením sp. zn. 3 Tpo 22/2014 zo 17. apríla 2014.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá
smerovala proti postupu okresného súdu a jeho uzneseniu, pre nedostatok právomoci.
2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu
V tejto časti namietaného porušenia označených práv sťažovateľa odmietol ústavný
súd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
sťažnosťou napadnutým uznesením krajského súdu a uvedenými právami zaručenými v
ústave, v dohovore, v listine a pakte, z ktorých viaceré sa týkajú predovšetkým trestného
konania vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 179 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej
sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa
oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,
komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.
Podľa ustanovenia § 179 ods. 3 Trestného poriadku ak sa však oznamuje
obvinenému, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť
na právne úkony je obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho
oznámiť obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe,
vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba
uznesenie, proti ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj
vtedy, ak obvinený nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.
Podľa ustanovenia § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti
ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti
proti uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podáva
do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako
aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo
vykonané najneskoršie.
Ústavný súd si vyžiadal od okresného súdu spis vedený pod sp. zn. 0 Tp 41/2014
a zo zápisnice o výsluchu obvineného – sťažovateľa (na č. l. 56 spisu) zistil, že
11. apríla 2014 bol sťažovateľ v súvislosti s podaním návrhu na jeho vzatie do väzby
vypočutý okresným súdom, pričom na tomto úkone bol prítomný aj jeho obhajca. Ústavný
súd ďalej z tejto zápisnice o výsluchu obvineného – sťažovateľa zistil, že sudca
pre prípravné konanie najprv oboznámil obsah návrhu prokurátora na vzatie obvineného –
sťažovateľa do väzby a po oboznámení obsahu uvedený návrh doručil krátkou cestou
sťažovateľovi a jeho obhajcovi. Následne bol sťažovateľovi poskytnutý čas na oboznámenie
sa s týmto návrhom. Po prednese návrhu na vzatie do väzby prokurátorom krajskej
prokuratúry bol sťažovateľ vypočutý a jeho obhajca sa vyjadril v rámci záverečných
návrhov. V rámci záverečných návrhov bol poskytnutý priestor na vyjadrenie
aj sťažovateľovi, ten ho nevyužil. Ďalej ústavný súd zistil, že po vyhlásení uznesenia sudca
uvedené uznesenie odôvodnil a sťažovateľ vyhlásil, že proti uzneseniu podáva sťažnosť.
V prvom rade je potrebné vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa postupu a uznesenia
krajského súdu uviesť, že sťažovateľovi a jeho obhajcovi bolo uznesenie okresného súdu
oznámené vyhlásením v ich prítomnosti 11. apríla 2014 a svoje právo podať proti tomuto
uzneseniu riadny opravný prostriedok – sťažnosť, využil sťažovateľ okamžite po oznámení
tohto uznesenia.
Za daných okolností teda sťažovateľ nepreukázal svoje tvrdenie, že lehota na podanie
sťažnosti neuplynula všetkým oprávneným osobám a spis bol krajskému súdu predložený
predčasne. Ústavný súd navyše považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že právo podať
riadny opravný prostriedok prislúcha len sťažovateľovi, ktorý ho aj využil hneď
po vyhlásení uznesenia okresného súdu, a nie jeho obhajcovi. Pre úplnosť ústavný súd
uvádza, že uvedené uznesenie okresného súdu bolo v písomnom vyhotovení doručené
sťažovateľovi už 11. apríla 2014, čo vyplýva z doručenky na č. l. 83 vyžiadaného spisu.
Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojej argumentácie odkazuje na nález ústavného súdu
č. k. II. ÚS 266/2013 37 z 12. septembra 2013, ktorý sa podľa jeho názoru zaoberá
aj postupom pri zdôvodňovaní sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o vzatí
do väzby, a vzťahuje sa aj na jeho prípad, je po konkrétnej analýze daného prípadu potrebné
konštatovať, že išlo o odlišnú procesnú situáciu ako u sťažovateľa.
Otázkou preto ostáva, či postupom krajského súdu, ktorý bol formálne v súlade
so zákonom, bola aj reálne zachovaná možnosť sťažovateľa oboznámiť sa dôvodmi
rozhodnutia okresného súdu a účinne napadnúť právny názor okresného súdu, že sú splnené
formálne a materiálne podmienky na jeho vzatie do väzby.
Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ túto možnosť zachovanú. Sťažovateľovi
bolo pred vypočutím doručené uznesenie o vznesení obvinenia, vedel zo spáchania akého
skutku je podozrivý, z akých dôvodov aj ako je skutok právne posudzovaný. Vedel tiež, z
ktorých zákonných dôvodov a na základe akých skutkových okolností bol podaný návrh na
jeho vzatie do väzby a aj ktoré dôkazy predložené prokurátorom na preukázanie
opodstatnenosti jeho návrhu boli pred okresným súdom vykonané. Uznesenie bolo
vyhlásené a odôvodnené za prítomnosti sťažovateľa, ako aj jeho obhajcu, čím bol
oboznámený s právnym názorom okresného súdu na splnenie podmienok na vzatie do
väzby, ako aj s dôvodmi tohto rozhodnutia. Sťažovateľovi tak bolo zabezpečené plné
využitie jeho práva na obhajobu a bolo mu umožnené podanú sťažnosť súčasne aj odôvodniť.
Ústavný súd uvádza, že doplnenie dôvodov sťažnosti nemožno považovať za podané
riadne a včas vzhľadom na to, že na poštovú prepravu boli podané 15. apríla 2014, tzn.
až po uplynutí trojdňovej lehoty na podanie sťažnosti od oznámenia uznesenia sťažovateľovi
a jeho obhajcovi. Predloženie dôvodov sťažnosti prostredníctvom obhajcu bolo oneskorené.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecného súdu
vo väzobnej veci) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Nad rámec ústavný súd uvádza, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje
o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej
týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch
občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania
o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany
práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).
Ústavný súd v tejto súvislosti rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al
v. Belgicko z 18. 6. 1971). Uvedený výklad sa uplatňuje aj vo vzťahu k čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny, ktorých porušenie sa namieta.
Zároveň ústavný súd podotýka, že v rámci svojej judikatúry už vyslovil, že
na konanie a rozhodovanie o väzbe je potrebné aplikovať špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy týkajúce sa práva na osobnú slobodu, ktoré v sebe zahŕňajú aj právo na súdnu
ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou, na rozdiel od čl. 46 ods. 1 ústavy,
ktoré je všeobecným ustanovením zakotvujúcim právo na súdnu ochranu. S prihliadnutím
na povahu a účel konania o väzbe je preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe potrebné
aplikovať špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, ktoré zahŕňa
základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania práve s prihliadnutím
na povahu a účel konania o väzbe. Obdobný záver je potrebné vyvodiť, aj pokiaľ ide
o posúdenie vzájomného vzťahu čl. 36 ods. 1 listiny a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
v prípadoch konania a rozhodovania všeobecného súdu o väzbe.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej
zjavnú neopodstatnenosť, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
označených práv a postupom a uznesením krajského súdu.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015