Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 130/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Magdálikom, Advokátska

kancelária, Vajanského 1520, Galanta, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení

s a 2, a 3 a podľa , 2 a 5,

čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3

písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 9 ods. 1, 3

a 4 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. apríla 2014 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014

prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 v spojení s a 2, a 3 (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3

v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práv (ďalej len „listina“), ako

aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 9 ods. 1, 3 a 4

a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

(ďalej len „pakt“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Proti citovanému uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa

11. 4. 2014 som ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť, a to vo vzťahu k obom jeho

výrokom, ktoré sa mňa týkali, a túto sťažnosť som prostredníctvom svojho obhajcu

Mgr. Petra Magdálika zdôvodnil, a to podaním zo dňa 15. 4. 2014 (Zdôvodnenie sťažnosti

obvineného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. zo dňa

11. 4. 2014).

O mojej sťažnosti následne rozhodoval Krajský súd v Trnave, a to uznesením

č. k. zo dňa 17. 4. 2014, ktorým Krajský súd v Trnave rozhodol

nasledovne:

„Podľa sa sťažnosti obvinených

, a , , zamietajú.“

Krajský súd v Trnave v odôvodnení uznesenia č. k. zo dňa

17. 4. 2014 uvádza nasledovné (str. 1 ods. 4 odôvodnenia uznesenia): „Proti tomuto

uzneseniu podali v zákonnej lehote sťažnosti tak obvinený ako

i obvinený . Do dňa neverejného zasadnutia však písomne zdôvodnil sťažnosť

len obvinený , ktorý sa v dôvodoch sťažnosti domáhal zrušenia

napadnutého uznesenia a jeho prepustenia z väzby na slobodu...“

Vyššie citované tvrdenie, obsiahnuté v odôvodnení uznesenia Krajského súdu

v Trnave č. k. zo dňa 17. 4. 2014, o tom, že som do dňa konania

neverejného zasadnutia nezdôvodnil svoju sťažnosť, nie je pravdivé. Ja som sťažnosť proti

uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 11. 4. 2014, riadne a včas

zdôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu, a to dňa 15. 4. 2014 podaním Zdôvodnenie

sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. zo dňa 11. 4. 2014

(ďalej len „zdôvodnenie sťažnosti“), ktoré bolo dňa 15. 4. 2014 mojim obhajcom podané

na poštovú prepravu 1. triedou na pošte v Galante. Zdôvodnenie sťažnosti bolo podľa

spisového materiálu Okresného súdu Trnava doručené Okresnému súdu Trnava

dňa 16. 4. 2014 o 10:45 hod. Spisový materiál Okresného súdu Trnava, týkajúci sa danej

trestnej veci, bol následne dňa 16. 4. 2014 o 14:30 hod. predložený na Krajský súd v Trnave

na rozhodnutie o mojej sťažnosti (ako aj o sťažnosti obv. ), o čom

svedčí doručenka založená v súdnom spise. A však spisový materiál bol predložený

bez môjho zdôvodnenia sťažnosti, pričom ako som vyššie uviedol v čase, keď Okresný súd

Trnava (t. j. dňa 16. 4. 2014 o 14:30 hod.) predkladal vec na rozhodnutie o sťažnosti

na Krajský súd v Trnave, už Okresný súd Trnava mal zdôvodnenie sťažnosti riadne

doručené (doručené mu bolo dňa 16. 4. 2014 o 10:45 hod.). Následne dňa 17. 4. 2014

o 9:20 hod. vykonal Krajský súd v Trnave neverejné zasadnutie, na ktorom rozhodol

aj o mojej sťažnosti, a to bez toho, aby prihliadal na moje zdôvodnenie sťažnosti, resp. sa

vôbec mohol oboznámiť s mojim zdôvodnením sťažnosti, keďže toto mu zo strany Okresného

súdu Trnava ani v danom čase predložené nebolo, a to napriek tomu, že ním Okresný súd

Trnava disponoval už v čase, keď predkladal spis Krajskému súdu v Trnave. Okresný súd

Trnava predložil moje zdôvodnenie sťažnosti Krajskému súdu v Trnave až dňa 22. 4. 2014...

Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 11. 4. 2014 bolo

môjmu obhajcovi doručené dňa 14. 4. 2014 prostredníctvom emailu bez zaručeného

elektronického podpisu, odoslaného Okresným súdom Trnava dňa 14. 4. 2014 o 12:49 hod.,

pričom môj obhajca zaslal zdôvodnenie sťažnosti Okresnému súdu Trnava ihneď

nasledujúci pracovný deň, a to dňa 15. 4. 2014. Samotné písomné vyhotovenie uznesenia

Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa 11. 4. 2014 bolo poštou doručené

môjmu obhajcovi až dňa 17. 4. 2014, t. j. v rovnaký deň ako rozhodoval o sťažnosti proti

tomuto uzneseniu Krajský súd v Trnave. V čase, keď Okresný súd Trnava predkladal spis

na rozhodnutie o sťažnosti na Krajský súd v Trnave, nemal Okresný súd Trnava ani len

vykázané riadne doručenie predmetného uznesenia, čiže spis nadriadenému súdu

predkladal predčasne, bez toho, aby mal vykázané doručenie svojho prvostupňového

rozhodnutia, resp. mal preukázané iba odoslanie, príp. doručenie tohto uznesenia emailom

bez zaručeného elektronického podpisu, čo v danom smere nemožno považovať za riadne

doručenie písomnosti. Spis podľa spisového materiálu Okresného súdu Trnava bol

predložený ešte v čase, keď neuplynula ani len lehota na podanie sťažnosti všetkým

oprávneným osobám.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Trnave svojim konaním a uznesením č. k. zo

dňa 17. 4. 2014 porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu, právo na spravodlivé súdne

konanie, zásadu rovnosti účastníkov konania, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom a právo na obhajobu zakotvené v ust. čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 46 ods. 1,

čl. 47 ods. 3, 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s ust. čl. 1 ods. 1, ods. 2, ust. čl. 2 ods. 2,

ods. 3 , ust. , ods. 2, ods. 5, ust. ,

ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Listiny základných

práv a slobôd, ust. čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) a c)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ust. čl. 9 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ust.

čl. 14 ods. 1, ods. 3 písm. b) ad) Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach.

2. Okresný súd Trnava svojim konaním a uznesením sp. zn.

zo dňa 11. 4. 2014 porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu, právo na spravodlivé

súdne konanie, zásadu rovnosti účastníkov konania, právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom a právo na obhajobu zakotvené v ust. čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5,

ust. čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s ust. čl. 1 ods. 1, ods. 2,

ust. , ods. 3 , ust. , ods. 2, ods. 5,

ust. čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3

Listiny základných práv a slobôd, ust. čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3

písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ust. čl. 9 ods. 1,

ods. 3, ods. 4, ust. čl. 14 ods. 1, ods. 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach.

3. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa

17. 4. 2014 ako aj uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. zo dňa

11. 4. 2014.

4. Krajskému súdu v Trnave a Okresnému súdu Trnava sa zakazuje pokračovanie

v porušovaní základného práva alebo slobody sťažovateľa.

5. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné spoločne a nerozdielne

zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000, Eur.

6. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné spoločne a nerozdielne

zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 557,16 Eur.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , , IV.

ÚS 136/08, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3, a v spojení s a 2, a 3 a podľa

čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s čl. 2

ods. 2 a 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)

dohovoru a práv podľa čl. 9 ods. 1, 3 a 4 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) paktu postupom

okresného súdu a jeho uznesením, ako aj postupom krajského súdu a jeho uznesením.

Podľa č. 17 ods. 1 osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak

stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to

záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak si

obhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,

v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Podľa čl. 9 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto

nesmie byť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný. Nikto nesmie byť pozbavený slobody okrem

prípadov, keď sa tak na základe zákona a v zhode s konaním, ktoré ustanovuje zákon.

Podľa čl. 9 ods. 3 paktu každý, kto je zatknutý alebo zadržaný na základe obvinenia

z trestného činu, musí sa bez meškania predviesť pred sudcu alebo iného úradníka, ktorý je

zákonom splnomocnený vykonávať sudcovskú právomoc, a má právo na trestné konanie

v primeranom čase alebo na prepustenie. Nie je všeobecným pravidlom, aby sa osoby

čakajúce na trestné konanie držali vo väzbe; prepustenie sa však môže podmieniť zárukami,

že sa dostavia na trestné konanie v akomkoľvek inom štádiu súdneho konania

a na vynesenie rozsudku.

Podľa čl. 9 ods. 4 paktu každý, kto je zatknutý alebo je vo väzbe, má právo

na konanie pred súdom, aby súd mohol bez meškania rozhodnúť o právoplatnosti jeho

zadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná.

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne

rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek trestnom

obvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byť vylúčené z celého konania alebo

z jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti

v demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný záujem strán, alebo

môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdu nevyhnutný

pri osobitných okolnostiach, keby zverejnenie prejudikovalo záujmy spravodlivosti;

ale každý rozsudok vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci, s výnimkou prípadov,

keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sa konanie týka manželských

sporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.

Podľa čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať

tieto minimálne záruky: má mať dostatok času a možností na prípravu svojej obhajoby,

a aby sa mohol spojiť s obhajcom podľa svojej vlastnej voľby.

Podľa čl. 14 ods. 3 písm. d) paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať

tieto minimálne záruky: má byť súdený za svojej prítomnosti a obhajovať sa osobne alebo

prostredníctvom obhajcu, ktorého si sám zvolí; má byť poučený o svojich právach a má sa

mu poskytnúť právna pomoc v každom prípade, keď to záujmy spravodlivosti vyžadujú, aj

bez toho, že by v takom prípade sám platil náklady, ak nemá dostatočné prostriedky

na úhradu.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom okresného súdu a jeho

uznesením

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa postupom okresného súdu a jeho

uznesením, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v ,

obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva

pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči

napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp

subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne

konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv

týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súdu

ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol

uznesením sp. zn. zo 17. apríla 2014.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá

smerovala proti postupu okresného súdu a jeho uzneseniu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu

V tejto časti namietaného porušenia označených práv sťažovateľa odmietol ústavný

súd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

sťažnosťou napadnutým uznesením krajského súdu a uvedenými právami zaručenými v

ústave, v dohovore, v listine a pakte, z ktorých viaceré sa týkajú predovšetkým trestného

konania vo veci samej.

Podľa ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej

sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa

oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,

komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa ustanovenia ak sa však oznamuje

obvinenému, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť

na právne úkony je obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho

oznámiť obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe,

vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba

uznesenie, proti ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj

vtedy, ak obvinený nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

Podľa ustanovenia sťažnosť sa podáva orgánu, proti

ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti

proti uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podáva

do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako

aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo

vykonané najneskoršie.

Ústavný súd si vyžiadal od okresného súdu spis vedený pod sp. zn.

a zo zápisnice o výsluchu obvineného – sťažovateľa (na č. l. 56 spisu) zistil, že

11. apríla 2014 bol sťažovateľ v súvislosti s podaním návrhu na jeho vzatie do väzby

vypočutý okresným súdom, pričom na tomto úkone bol prítomný aj jeho obhajca. Ústavný

súd ďalej z tejto zápisnice o výsluchu obvineného – sťažovateľa zistil, že sudca

pre prípravné konanie najprv oboznámil obsah návrhu prokurátora na vzatie obvineného –

sťažovateľa do väzby a po oboznámení obsahu uvedený návrh doručil krátkou cestou

sťažovateľovi a jeho obhajcovi. Následne bol sťažovateľovi poskytnutý čas na oboznámenie

sa s týmto návrhom. Po prednese návrhu na vzatie do väzby prokurátorom krajskej

prokuratúry bol sťažovateľ vypočutý a jeho obhajca sa vyjadril v rámci záverečných

návrhov. V rámci záverečných návrhov bol poskytnutý priestor na vyjadrenie

aj sťažovateľovi, ten ho nevyužil. Ďalej ústavný súd zistil, že po vyhlásení uznesenia sudca

uvedené uznesenie odôvodnil a sťažovateľ vyhlásil, že proti uzneseniu podáva sťažnosť.

V prvom rade je potrebné vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa postupu a uznesenia

krajského súdu uviesť, že sťažovateľovi a jeho obhajcovi bolo uznesenie okresného súdu

oznámené vyhlásením v ich prítomnosti 11. apríla 2014 a svoje právo podať proti tomuto

uzneseniu riadny opravný prostriedok – sťažnosť, využil sťažovateľ okamžite po oznámení

tohto uznesenia.

Za daných okolností teda sťažovateľ nepreukázal svoje tvrdenie, že lehota na podanie

sťažnosti neuplynula všetkým oprávneným osobám a spis bol krajskému súdu predložený

predčasne. Ústavný súd navyše považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že právo podať

riadny opravný prostriedok prislúcha len sťažovateľovi, ktorý ho aj využil hneď

po vyhlásení uznesenia okresného súdu, a nie jeho obhajcovi. Pre úplnosť ústavný súd

uvádza, že uvedené uznesenie okresného súdu bolo v písomnom vyhotovení doručené

sťažovateľovi už 11. apríla 2014, čo vyplýva z doručenky na č. l. 83 vyžiadaného spisu.

Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojej argumentácie odkazuje na nález ústavného súdu

č. k. 37 z 12. septembra 2013, ktorý sa podľa jeho názoru zaoberá

aj postupom pri zdôvodňovaní sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o vzatí

do väzby, a vzťahuje sa aj na jeho prípad, je po konkrétnej analýze daného prípadu potrebné

konštatovať, že išlo o odlišnú procesnú situáciu ako u sťažovateľa.

Otázkou preto ostáva, či postupom krajského súdu, ktorý bol formálne v súlade

so zákonom, bola aj reálne zachovaná možnosť sťažovateľa oboznámiť sa dôvodmi

rozhodnutia okresného súdu a účinne napadnúť právny názor okresného súdu, že sú splnené

formálne a materiálne podmienky na jeho vzatie do väzby.

Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ túto možnosť zachovanú. Sťažovateľovi

bolo pred vypočutím doručené uznesenie o vznesení obvinenia, vedel zo spáchania akého

skutku je podozrivý, z akých dôvodov aj ako je skutok právne posudzovaný. Vedel tiež, z

ktorých zákonných dôvodov a na základe akých skutkových okolností bol podaný návrh na

jeho vzatie do väzby a aj ktoré dôkazy predložené prokurátorom na preukázanie

opodstatnenosti jeho návrhu boli pred okresným súdom vykonané. Uznesenie bolo

vyhlásené a odôvodnené za prítomnosti sťažovateľa, ako aj jeho obhajcu, čím bol

oboznámený s právnym názorom okresného súdu na splnenie podmienok na vzatie do

väzby, ako aj s dôvodmi tohto rozhodnutia. Sťažovateľovi tak bolo zabezpečené plné

využitie jeho práva na obhajobu a bolo mu umožnené podanú sťažnosť súčasne aj odôvodniť.

Ústavný súd uvádza, že doplnenie dôvodov sťažnosti nemožno považovať za podané

riadne a včas vzhľadom na to, že na poštovú prepravu boli podané 15. apríla 2014, tzn.

až po uplynutí trojdňovej lehoty na podanie sťažnosti od oznámenia uznesenia sťažovateľovi

a jeho obhajcovi. Predloženie dôvodov sťažnosti prostredníctvom obhajcu bolo oneskorené.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecného súdu

vo väzobnej veci) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom

tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Nad rámec ústavný súd uvádza, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje

o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej

týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch

občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania

o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany

práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa

ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al

v. Belgicko z 18. 6. 1971). Uvedený výklad sa uplatňuje aj vo vzťahu k

a čl. 38 ods. 2 listiny, ktorých porušenie sa namieta.

Zároveň ústavný súd podotýka, že v rámci svojej judikatúry už vyslovil, že

na konanie a rozhodovanie o väzbe je potrebné aplikovať špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2

a 5 týkajúce sa práva na osobnú slobodu, ktoré v sebe zahŕňajú aj právo na súdnu

ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou, na rozdiel od ,

ktoré je všeobecným ustanovením zakotvujúcim právo na súdnu ochranu. S prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe je preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe potrebné

aplikovať špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, ktoré zahŕňa

základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania práve s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe. Obdobný záver je potrebné vyvodiť, aj pokiaľ ide

o posúdenie vzájomného vzťahu listiny a ustanovení a 5

v prípadoch konania a rozhodovania všeobecného súdu o väzbe.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

označených práv a postupom a uznesením krajského súdu.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015