Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 92/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť maloletých a , obaja

trvale bytom , zastúpených zákonnou zástupkyňou

, právne zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,

Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

podľa ,

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn.

z 11. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletých a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. septembra 2014 doručená sťažnosť maloletých a ,

obaja trvale bytom , zastúpených zákonnou zástupkyňou

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. júla 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že zákonná zástupkyňa sťažovateľov, matka

maloletých detí, podala 10. septembra 2013 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému,

otcovi sťažovateľov, ktorý sa týkal okrem splatnej pohľadávky výživného za september

2013 v sume 400 € aj do budúcna neuhradených splatných pohľadávok na výživnom.

Povinný podal 22. januára 2014 námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie.

Vyšší súdny úradník okresného súdu uznesením sp. zn. z 27. mája 2014

rozhodol o námietkach povinného tak, že námietkam proti exekúcii nevyhovel a námietkam

proti trovám sťažovateľov v súvislosti s účelným vymáhaním nároku vyhovel.

Proti uvedenému uzneseniu podali sťažovatelia odvolanie. Sudca okresného súdu uznesením

sp. zn. z 11. júla 2014 rozhodol tak, že námietkam povinného proti trovám

sťažovateľov v súvislosti s účelným vymáhaním nároku nevyhovel (vzhľadom na zmeškanie

lehoty pre podanie námietok) a súčasne exekúciu do sumy 373,46 € v časti trov

sťažovateľov v súvislosti s účelným vymáhaním nároku čiastočne zastavil.

Sťažovatelia sú toho názoru, že okresný súd svojím uznesením sp. zn.

z 11. júla 2014 porušil ich označené práva.

Sťažovatelia svoje stanovisko zdôvodňujú touto argumentáciou:

«Ako je zrejmé z vyššie opísaného, skutkového stavu, odporca uznesením sp. zn.

zo dňa 11. 7. 2014 rozhodol tak, že námietkam otca voči trovám

maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním

nároku nevyhovel a exekúciu do sumy 373,46 € v časti trov maloletých sťažovateľov v 1.

a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním nároku čiastočne zastavil.

Odporca svoje rozhodnutie v časti trov odôvodnil takto:

„Nakoľko súd z upovedomenia o začatí exekúcie v časti určujúcej predbežné trovy

oprávneného v súvislosti s účelným vymáhaním nároku zistil, že exekúcia sa vykonáva

2

v širšom rozsahu a to v sume 418,96 eur, pričom zákonný rozsah je v sume 45,50 €, bolo

potrebné v prevyšujúcej časti v sume 373,46 eur

iastočne aj bez návrhu exekúciu zastaviť.“

Odporca v odôvodnení citoval ustanovenie § 57 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa

ktorého ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia len sčasti alebo ak sa exekúcia

vykonala v širšom rozsahu, než stačí na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len

čiastočne.

Rozhodnutie odporcu o čiastočnom zastavení exekúcie do sumy 373,46 € v časti trov

maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním

nároku je založené na ústavne nekonformnom výklade ustanovenia § 57 ods. 3 Exekučného

poriadku.

V predmetnej veci však nikdy nedošlo k takej situácii, že by exekúcia bola

vykonávaná v širšom rozsahu, pretože exekúcia je vykonávaná v súlade s upovedomením

o začatí exekúcie, kde sú trovy maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených

v súvislosti s účelným vymáhaním nároku určené vo výške 418,96 €.

Podľa ustanovenia § 47 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku Exekútor poverený

vykonaním exekúcie upovedomí povinného i oprávneného o začatí exekúcie, prípadne

o spôsobe jej vykonania a o predbežných trovách exekúcie; povinného vyzve, aby uspokojil

pohľadávku oprávneného alebo aby do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí

exekúcie vzniesol námietky podľa § 50.

Podľa ustanovenia § 48 písm. d) Exekučného poriadku Upovedomenie o začatí

exekúcie musí obsahovať označenie vymáhaného nároku.

Podľa ustanovenia § 61b ods. 1 Exekučného poriadku Exekúciu, možno vykonať len

v rozsahu pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie

(§ 57 ods. 3); to neplatí, ak sa exekúcia vykonáva predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá

rozdeliť, alebo predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého

by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného.

Podľa ustanovenia § 61b ods. 2 Exekučného poriadku Exekútor je návrhom

na vykonanie exekúcie viazaný a nemôže vykonať exekúciu vo väčšom rozsahu, než navrhuje

oprávnený, aj keby bol z exekučného titulu oprávnený uplatňovať viac; to platí aj pre trovy

exekúcie.

Z ustanovenia § 47 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku vyplýva povinnosť

exekútora uviesť v upovedomení o začatí exekúcie výšku predbežných trov exekúcie,

a zároveň v zmysle ustanovenia § 48 písm. d) Exekučného poriadku musí upovedomenie

o začatí exekúcie obsahovať aj označenie vymáhaného nároku. Rozsah vymáhaného nároku

je zase upravený v ustanovení § 61b ods. 1 Exekučného poriadku, a rozumie sa ním

pohľadávka vyplývajúca z exekučného titulu, jej príslušenstvo a trovy exekúcie.

Vzhľadom na doteraz uvedené je nepochybné, že v upovedomení o začatí exekúcie

boli uvedené všetky náležitosti, ako to vyžadujú ustanovenia Exekučného poriadku uvedené

v predchádzajúcom odseku. Skutočnosť, že trovy exekúcie boli uvedené v upovedomení

o začatí exekúcie, potvrdzuje aj odporca, keď v odôvodnení konštatuje, že „z upovedomenia

o začatí exekúcie v časti určujúcej predbežné trovy oprávneného v súvislosti s účelným

vymáhaním nároku zistil...“.

Pokiaľ teda bola v upovedomení o začatí exekúcie uvedená výška trov maloletých

sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním ich nároku,

a exekúcia sa vykonáva v súlade s týmto upovedomením, kde je vymedzený rozsah

vymáhaného nároku, nie je potom možné, aby sa exekúcia vykonávala v širšom rozsahu,

ako to tvrdí odporca. Je preto nepochybné, že exekúcia by sa vykonávala v širšom rozsahu

len v tom prípade, ak by exekútor vymáhal aj taký nárok, ktorý nie je uvedený,

resp. špecifikovaný v upovedomení o začatí exekúcie v časti vymáhaného nároku.

V predmetnej veci však k takému konaniu nedošlo, pretože exekútor vykonáva

exekúciu presne v tom rozsahu, ktorý je uvedený v upovedomení o začatí exekúcie.

Nad rámec vymáhaného nároku uvedeného v upovedomení o začatí exekúcie exekútor

exekúciu nevykonáva, a preto záver odporcu o tom, že exekúcia sa vykonáva v širšom

rozsahu, nemá žiadny skutkový a právny základ, v dôsledku čoho ide o zjavne svojvoľnú

aplikáciu ustanovenia § 57 ods. 3 Exekučného poriadku na predmetnú vec. Navyše ani

samotný odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia neuvádza, že by sa exekúcia vykonávala

aj ohľadne nároku, ktorý nie je uvedený, resp. špecifikovaný v upovedomení o začatí

exekúcie v časti vymáhaného nároku.

4

Ako je zrejmé z rozhodnutia odporcu, otec maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade

podal námietky proti exekúcii a námietky proti trovám exekúcie. Odporca (rozhodujúc

vyšším súdnym úradníkom) najprv uznesením sp. zn. zo dňa 27. 5. 2014

rozhodol o týchto námietkach tak, že námietkam otca voči exekúcii nevyhovel a námietkam

otca voči trovám maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti

s účelným vymáhaním nároku vyhovel, ale na základe odvolania maloletých sťažovateľov

v 1. a 2. rade odporca (rozhodujúc sudcom) potom uznesením sp. zn.

zo dňa 11. 7. 2014 rozhodol tak, námietkam otca voči trovám maloletých sťažovateľov

v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním nároku nevyhovuje

a exekúciu do sumy 373,46 € v časti trov maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako

oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním nároku čiastočne zastavuje.

Exekučný poriadok v ustanovení § 201 ods. 2 priznáva povinnému, teda otcovi

maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade, možnosť 'namietať výšku trov exekúcie uvedenú

v upovedomení o začatí exekúcie. Je teda nepochybné, že otec maloletých sťažovateľov

v 1. a 2. rade disponoval s prostriedkom obrany proti výške trov exekúcie uvedenej

v upovedomení o začatí exekúcie. Tento prostriedok obrany otec maloletých sťažovateľov

v 1. a 2. rade aj využil, avšak rozhodnutím odporcu bolo o jeho námietkach proti trovám

exekúcie rozhodnuté tak, že im nebolo vyhovené, pretože boli podané oneskorene.

Po nadobudnutí právoplatnosti výroku, ktorým nebolo vyhovené námietkam otca

maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade proti výške trov exekúcie uvedenej v upovedomení

o začatí exekúcie, došlo k tomu, že upovedomenie o začatí exekúcie sa stalo aj v časti trov

exekúcie záväzným podkladom pre vydanie exekučného príkazu v zmysle ustanovenia § 52

Exekučného poriadku, pretože aj exekučný príkaz podľa ustanovenia § 53 písm. e) musí

obsahovať označenie vymáhaného nároku.

So zreteľom na to, že otec maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade využil prostriedok

obrany proti výške trov exekúcie uvedenej v upovedomení o začatí exekúcie, ktorým

disponoval, a o ktorom bolo právoplatné rozhodnuté, odporcovi za tejto situácie žiadne

ustanovenie Exekučného poriadku neumožňovalo urobiť ďalšie rozhodnutie týkajúce sa trov

exekúcie, o ktorých právoplatne rozhodol tým, že nevyhovel námietkam otca maloletých

sťažovateľov v 1. a 2. rade proti trovám konania. Z tohto dôvodu je rozhodnutie odporcu

o čiastočnom zastavení exekúcie do sumy 373,46 € v časti trov maloletých sťažovateľov

v 1. a 2. rade ako oprávnených v súvislosti s účelným vymáhaním ich nároku zjavne

svojvoľné a ústavne neakceptovateľné.

V právnom štáte je neprípustné, aby súd v exekučnom konaní svojvoľne

a bez akéhokoľvek zákonného splnomocnenia nahrádzal činnosť povinného otca

maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade, ktorý je v predmetnom exekučnom konaní zastúpený

advokátom, ktorý oneskorene podal námietky proti trovám exekúcie, a toto jeho pochybenie

odstrániť a v prevažnej miere zmierniť vlastným rozhodnutím o tej istej otázke

bez akéhokoľvek návrhu či podnetu zo strany účastníkov, konania.

Pokiaľ odporca v predmetnej veci rozhodol o trovách konania tak, že nevyhovel

námietkam otca maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade, a následne o tej istej otázke

rozhodol bez návrhu, pričom tento krát rozhodol v prospech otca maloletých sťažovateľov

v 1. a 2. rade, čím v prevažnej miere zmiernil následky vyplývajúce pre neho, znevýhodnil

tým postavenie jedného účastníka konania maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade ako

oprávnených na úkor ich otca ako povinného. Zároveň došlo aj k porušeniu zásady rovnosti

účastníkov v konaní pred súdom v prospech otca maloletých sťažovateľov v 1. a 2. rade.»

Sťažovatelia na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie

ich základného práva podľa , a práva podľa

ods. 1 dohovoru namietaným uznesením okresného súdu, zakázal okresnému súdu

pokračovať v namietanom porušovaní ich práv, predmetné uznesenie zrušil a vrátil vec

okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľom náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

6

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, ktorým tento na základe podaného odvolania

sťažovateľov nevyhovel námietkam povinného voči trovám exekúcie a súčasne v časti

týkajúcej sa trov exekúcie exekúciu čiastočne zastavil. Porušenie označených práv vidia

sťažovatelia v podľa ich názoru ústavne nekonformnom výklade ustanovenia § 57 ods. 3

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

V zmysle je ústavná ochrana základných práv a slobôd,

ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy

rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4

). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd pri posúdení námietok sťažovateľov sústredil svoju pozornosť

na relevantnú právnu úpravu, teda na zodpovedanie otázky, či rozhodnutie okresného súdu,

malo dostatočnú oporu v relevantnej právnej úprave a či v intenciách prezentovanej

judikatúry bol sťažovateľom poskytnutý náležitý a zároveň ústavne konformný výklad

aplikovanej právnej úpravy, ako aj na to nadväzujúce dostatočné zdôvodnenie prijatých

záverov.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to

vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 57 ods. 3 Exekučného poriadku ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov

zastavenia len sčasti alebo ak sa exekúcia vykonala v širšom rozsahu, než stačí

na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne.

Podľa § 58 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

8

Podľa § 61b Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať len v rozsahu

pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie (§ 57

ods. 3); to neplatí, ak sa exekúcia vykonáva predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť,

alebo predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolo

možné uspokojiť pohľadávku oprávneného.

Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku predbežné trovy exekúcie určuje exekútor

podľa osobitného právneho predpisu v upovedomení o začatí exekúcie.

Účelom exekučného konania je nútená realizácia vykonaná zásahom do absolútnych

majetkových práv povinného, ktorá sa uskutočňuje za podmienok a predpokladov

vymedzených procesnými predpismi, s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá

mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. Je nevyhnutné, aby

exekučné právo zabezpečovalo aj ochranu povinného a práv tretích osôb pred nadmernými

a neopodstatnenými zásahmi vykonanými prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí.

V tomto duchu obsah ustanovenia § 61b Exekučného poriadku reflektuje na jednu

zo základných zásad exekučného práva, podľa ktorej sa exekúcia nemôže v žiadnom prípade

vykonávať v širšom rozsahu, než vyplýva z exekučného titulu a z povinnosti nahradiť trovy

exekúcie. V záujme dôsledného zabezpečenia ochrany povinného pred prípadnými

nadmernými či neopodstatnenými zásahmi v exekučnom konaní, právna úprava zakotvená v

§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku umožňuje zastavenie konania v prípadoch jej

neprípustnosti nielen na základe procesnej aktivity účastníka konania, ale aj na základe

procesnej aktivity exekučného súdu.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým exekúciu čiastočne v časti

týkajúcej sa trov exekúcie zastavil, dôvodil, že keďže „z upovedomenia o začatí exekúcie

v časti určujúcej predbežné trovy oprávneného v súvislosti s účelným vymáhaním nároku

zistil, že exekúcia sa vykonáva v širšom rozsahu a to v sume 418,96 eur, pričom zákonný

rozsah je v sume 45,50 eur, bolo potrebné v prevyšujúcej časti v sume 373,46 eur čiastočne

aj bez návrhu exekúciu zastaviť“.

Spomínaný zákonný rozsah predbežných trov sťažovateľov týkajúcich sa účelného

vymáhania ich nároku v exekučnom konaní, exekučný súd ustálil odkazom na špeciálne

ustanovenie § 10 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov k ustanoveniu § 10 ods. 3 citovaného právneho predpisu, ktoré

bolo pri výpočte trov uvedených v upovedomení o začatí exekúcie nesprávne aplikované

namiesto označeného špeciálneho ustanovenia.

Je objektívne nespochybniteľné, že rozsah trov exekúcie pôvodne určený

v upovedomení o začatí exekúcie nezodpovedal rozsahu vyplývajúcemu z osobitného

právneho predpisu, na ktorý odkazuje už samotný § 201 ods. 1 Exekučného poriadku.

Exekučný súd na základe § 58 ods. 1 Exekučného poriadku ex officio v časti prevyšujúcej

legálny rozsah trov exekúcie exekúciu zastavil. Rozsah povinnosti nahradiť trovy exekúcie

je primárne určený relevantnou právnou úpravou, a takto určenému rozsahu má

upovedomenie o začatí exekúcie v časti určenia predbežných trov exekúcie aj zodpovedať.

Ústavný súd je toho názoru, že exekučný súd, ktorý na základe vlastnej procesnej iniciatívy

nesprávne určenú výšku trov exekúcie v súlade so zodpovedajúcou právnou úpravou

korigoval, naplnil účel ustanovenia § 61b Exekučného poriadku a v danom konkrétnom

prípade zabránil vzniku bezdôvodného obohatenia na strane sťažovateľov ako oprávnených.

Výklad, ktorý okresný súd v posudzovanom prípade zvolil, kvalifikuje ústavný súd ako

ústavne konformný, pretože korešponduje s už spomínanou základnou zásadou exekučného

práva, podľa ktorej rozsah výkonu exekúcie nemôže prekročiť povinnosť nahradiť trovy

exekúcie určené v súlade s príslušnou právnou úpravou. Postup okresného súdu mal zároveň

dostatočnú oporu v zodpovedajúcich ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 57 ods. 3,

§ 58, § 61b, ako aj § 201 ods. 1).

Pokiaľ ide o zmienené odôvodnenie, ktoré bolo podkladom pre čiastočné zastavenie

exekúcie, je ústavný súd toho názoru, že poskytuje sťažovateľom v prvom rade náležitú

interpretáciu relevantnej právnej úpravy, v rámci ktorej sú potom dostatočne podrobne

10

vysvetlené skutkové závery a právne závery, ku ktorým na základe uplatnenia tejto právnej

úpravy okresný súd dospel.

Podľa názoru ústavného súdu toto odôvodnenie zrozumiteľne a bez zjavných

logických protirečení vysvetľujúce svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver,

nijako nepopiera zmysel aplikovaných právnych noriem, a teda nenesie znaky svojvoľnosti

ani arbitrárnosti.

Ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľov

namietaným uznesením okresného súdu, pretože je zrejmé, že okresný súd aplikoval platnú

a účinnú právnu úpravu, aplikácii ktorej predchádzal jej náležitý a ústavne konformný

výklad, a skutkové a právne závery rozhodnutia boli náležite a zároveň logicky odôvodnené.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je potrebné odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,

ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľov

sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015